Kým som sa vrátila, Dimitri bol preč, Traian postával pri okne, s rukami založenými cez hruď a díval sa von. Môj otec ustielal posteľ, v ktorej som donedávna ležala. Zvyšky krvi boli zo zeme odstránené, iba zmotaná handra pri smetnom koši pripomínala nemilú spomienku. Odvrátila som od nej zrak a snažila sa ignorovať nepríjemný pocit v žalúdku spojený s výčitkami svedomia. Hoci viem, že som ho nebodla ja, dotyčnému z mojej hlavy sa nejako podarilo ovplyvniť moje telo. Frustrovala ma absolútna nevedomosť, príliš veľký otáznik zastieral všetky moje doterajšie otázky, ktoré sa zdali pri danom probléme príliš zanedbateľné. Telom sa prehnala triaška a pri predstave niekoho, kto sa dokázal takým spôsobom infiltrovať, ma zamrazilo.

„Kde je Dimitri?" Rozhliadla som sa a podišla k posteli, chytila konce paplóna a pomohla otcovi ho zrovnať. V tichosti si ma prezrel, sklonil zrak a zahryzol si do pery spôsobom, ktorý poukazoval na rozpaky.

„Otec?" hlas sa mi zatriasol. Ťažký nádych predchádzal jeho slovám.

„Šiel za Domnicom."

„Čože?" Zhíkla som, oči sa mi rozšírili a doterajšie zvieranie žalúdka nahradilo zdesenie. Mysľou sa mi prehnal obrázok Dimitriho na tri časti, rozvešaného po Domnicovej izbe ako jelenie parohy.

„Lepšie povedané, vystrelil. Bol dosť rozrušený."

„A to hovoríš len tak? Veď ho zabije."

„Ak nezabil teba, jeho určite nezabije."

„Ako môžeš byť taký pokojný?" Ustúpila som od postele a rozhliadala sa, v prvom momente nečinnosti si usporiadala myšlienky a snažila sa zvoliť najlepší postup.

„Je to môj spôsob, ako prežiť." Mykol plecami. „Hnev plodí hnev..."

„Kecy. Musím ísť za ním. Traian?" Zadívala som sa do jeho chrbta a čakala, že sa otočí a pôjde so mnou.

„Elisya?"

Prižmúrila som oči a vzápätí podišla k nemu. Toľko času snáď Dimitri mal, dúfala som, že sa najskôr pohádajú, než sa začnú vraždiť.

„Ty!" sykla som a zastala mu tvárou v tvár. „Aj ti to vydrží alebo sa zase uzavrieš do seba?"

Jeho mlčanie mi zovrelo žalúdok, nechala som mu však priestor na vyjadrenie. Mapovala som jeho nemú tvár a bojovala s nutkaním zovrieť mu ramená a zatriasť ním.

„Mohol by si odpovedať?" zaprosila som, i keď v pozadí som rozpoznala náznak príkazu.

Pomrvil perami, už sa zdalo, že sa od seba oddelia a z hrdla unikne aspoň hláska, napokon ich vtiahol dnu a prižmúril oči.

„Porazí ma z teba," rozhodila som naštvane rukami a pomaly prešla na opačný koniec miestnosti, až takmer k dverám, pripravená na odchod. Potláčala som chuť kričať, dupať nohami, vraziť mu, či dokonca zamknúť ho kdesi v tmavej miestnosti, odkiaľ by nemal možnosť byť mi v pätách pri pokuse o zbabelý útek z daného začarovaného kruhu. „Do frasa, rozprávaš alebo nie?" zahučala som a zaťala zuby.

Prečistil si hrdlo, odvrátil sa od okna a po pár krokoch zastal predo mnou.

„Serieš ma!" zavrčala som a privrela oči, zhlboka sa nadýchla a snažila sa schladiť rozhorúčené vnútro.

„To nie je mnou," prehovoril konečne. Prudko som roztvorila oči a neschopná slova sa na neho dívala, zároveň ma vnútri gniavila neviditeľná sila, čosi pripomínajúce radosť.

„Ako to myslíš?" vytlačila som zo seba po chvíli.

„Ten hnev, ktorý ťa spaľuje, ten múr, ktorý je medzi nami... nie je to spôsobené mnou."

„O čom to hovoríš?"

Pristúpil bližšie, zahľadel sa na mňa a následne jeho dlaň prekryla môj hrudník. „To, čo ťa pohlcuje, nie je moja mlčanlivosť."

„Nič ma nepohlcuje."

„Ten muž..." prestal hovoriť a zarazene si prezrel Codrina.

„Čo je s ním?" nasledovala som jeho pohľad, otec sa tváril rovnako nechápavo ako ja.

„On je..." nestihol dopovedať, prerušil ho krik prichádzajúci z chodby. Všetci sme sa otočili, vzápätí som si uvedomila, čo ho spôsobilo a prudko vyrazila smerom k Domnicovi. Jeho izbu som našla poľahky, stačilo nasledovať hurhaj, ktorý bol čoraz zreteľnejší. Dvere boli dokorán, pred nimi postávala skupinka upírov a tvárili sa prekvapene. Prerazila som si cestu pomedzi nich a razom zastala. Naskytnutý pohľad ma prinútil ustrnúť, iba som bez dychu sledovala dvoch upírov – agresívnych upírov – opakovane na seba útočiacich. Domnic mal tvár od krvi, oko napuchnuté, tričko dotrhané a hoci ani Dimitri nevyzeral najlepšie, zdalo sa, že mu uštedril viac rán. V pozadí okolo nich krúžila Lisa a s vystrašeným výrazom sa snažila k nim dostať, obavy ju držali v úzadí a opatrnosť v jej výraze prezrádzala, aká chyba by bola skočiť medzi nich. Ja som mala viac odvahy...

...alebo menej rozumu...

Zúrivosť...

V okamihu vystrelila do tela, rozlievala sa žilami a prúdila von z tela ako horúca láva, vzduch ohrievala a nútila upírov stojacich vo dverách presunúť pozornosť ku mne. Nepatrené ustupovanie a tichý šepot som registrovala iba okrajovo, cítila som však ich pohľady na chrbte. Postupne som prechádzala do tranzu, ktorý mi ovládol celé telo, rozhýbal mi nohy a prinútil ma vletieť medzi nich. Dimitriho výhražné pokrikovanie smerom k svojmu súperovi iba umocňovalo môj hnev. Lisa si ma všimla, až keď som vykročila, ústa jej od údivu poklesli a obočie vplyvom rozhorčenia kleslo. Vzápätí ústa zaklapla, súčasne zaťala sánku a nevraživo ma prepaľovala pohľadom. Vnímala som ju, nakoľko stála takmer v centre diania, avšak nepredstavovala môj cieľ. Nemala som v úmysle nikomu ublížiť, teda som si to myslela až do chvíle, kým sa mi v hlave neozval Traianov hlas.

'Zastav sa, prosím ťa. '

Iba krátky pohľad som mu venovala. Stál pri dverách, medzi prekvapenými upírmi a zhrozene ma pozoroval. Dimitri kopol Domnica do tváre a za sprievodu vrčania ho zhodil na zem, kým však stihol niečo ďalšie, Domnic mu podkopol nohu a razom sa nad ním týčil. S vycerenými zubami sa po ňom zahnal a z celej sily mu vrazil do tváre. Opäť som vykročila.

'Stoj! ' Zarezonovalo mi v hlave, až ma bodlo v spánkoch. Stisla som viečka a sykla od bolesti. Odrazu som stála pri rovnakom útese, z ktorého ma sotil dole. Díval sa na mňa a očami ma prosil, pery sa mu hýbali, moje uši však nezachytili ani slovko. Obklopovala nás temnota, iba za Traianom sa vynímal pás lesa, akoby vyrezaný z tej temnoty. Odvrátila som hlavu za chladom, ktorý som pocítila na zátylku. Za chrbtom mi stál muž, nebolo mu vidno do tváre, ale vedela som, že šlo o toho istého muža, ktorý napadol Traiana. Rýchlo som sa mu otočila tvárou, brániac môjho upíra vlastným telom. Druhý raz ho nesmel bodnúť, nemohla som to dovoliť.

'Neopováž sa ma sotiť! ' Varovala som ho mlčky, aby nás tamten nepočul.

'Neotáčaj sa k nemu, otoč sa ku mne! '

'Čože? Chceš, aby som mu stála chrbtom? '

'Áno. '

'To je nezmysel, nebudem mu stáť chrbtom. '

'Lenže teraz stojíš chrbtom mne. '

Zarazila som sa a nakukla spoza pleca k nemu. Nič sa nezmenilo, stále sa za ním týčil kúsok lesa, pohltený v temnote. Zachytila som pohyb a keď som presunula pozornosť späť k mužovi, naťahoval ku mne ruku. Dlaňou nahor, akoby ma volal k sebe. Zavrčala som a krok cúvla, krútiac hlavou.

'Musíme odísť. ' Prehodil Traian varovným tónom.

Zažmurkala som. Na okamih ma opustila páľava, telo akoby dosiahlo opäť normálnu teplotu, avšak iba do chvíle, kým som neuvidela stále bojujúcich upírov. Bez váhania som sa rozbehla a kým sa Dimitri zbieral zo zeme a Domnic sa rozbehol proti nemu, skočila som mu do cesty. Nestihol zareagovať, narazil do mňa a obaja sme spadli na zem. Zatlačila som mu ruky do hrude a s vynaložením obrovskej sily ho odhodila na náprotivnú stenu. Vyrazilo mu dych, dopadol na zem, ihneď sa však vyhrabal na nohy a nebezpečný pohľad smeroval na mňa.

Nastalo hrobové ticho, ktoré preťalo iba Lisino zhíknutie. „Ako?" prehltla a vytreštila oči ešte viac, „ako si to urobila?"

Kútikom oka som zahliadla skupinku upírov, ktorí na mňa neveriacky zazerali.

...práve som odhalila svoje skutočné ja...

„Čo zazeráte?" Štekol Domnic a napriamil sa, zotrel si rukávom peru a pohol sa k nim. „Vypadnite. Šou skončila." Prišiel až k dverám a zatresol ich. Traian zostal na chodbe.

Otočil sa a šlahol po mne blesky. „Zbláznila si sa?"

„Ja?"

„Musíš prestať pobehovať po dome a napádať upírov!" Zavrčal a pokrútil krkom, zrejme v snahe napraviť ho. Zablúdil pohľadom k Dimitrimu, ktorý si vyzlečeným tričkom utieral telo.

„Ty musíš prestať prskať!" varovala som ho a na dôraz sprísnila pohľad. Strach zmizol kamsi do úzadia, nahradil ho hnev a túžba zachrániť Dimitriho pred možnou smrťou. U Domnica jeden nikdy nevedel...

Obočie mu poskočilo prekvapením a zrejme prvýkrát sa netváril ako predátor a nesršala z neho chuť zabíjať pohľadom. Vyzeral... normálne. Preskočil pohľadom k Dimitrimu.

„Už si sa upokojil?"

Ten sa zamračil a striedavo si nás prezrel. „Áno, výprask si si zaslúžil." Pousmial sa a podišiel k nemu, následne si obaja podali ruky.

Stisla som viečka. „Čo, do prdele?" Vybafla som.

„Vyriešili sme si to," odpovedal Domnic a podišiel ku mne. „Prepáč, že som sa ťa pokúsil zabiť."

„To sa mi snáď sníva..."

„Vysvetlí mi niekto, ako sa jej podarilo to... to," upozornila Lisa na svoju prítomnosť a zašermovala rukami, „zahodiť Domnica? Vážne?" jej hlas znel až piskľavo.

„Grigori sa s tebou nerozprával?" Spýtal sa Dimitri.

„Ale..." prílišný zmätok jej bránil plynule rozprávať. „Veď práve zahodila..." pomaly žmurkla a pozrela sa na mňa, vzápätí sa zamračila.

„Lisa, vypadni aj ty, potrebujem s Elisyou hovoriť." Nariadil Domnic a upútal moju pozornosť.

„So mnou?"

„Áno, máme niečo spoločné." Znovu pozrel na Lisu a trhol zrakom k dverám. Sklonila hlavu a bez oponovania sa pohla, po chvíli sa iba zatresli dvere.

„Sadni si." Nariadil mi a ukázal ku koženej sedačke.

„Vďaka, postojím." Odsekla som a vypla hruď, vysunula bradu a zaujala pevný postoj. Zagúľal očami a zvalil sa do kresla oproti, Dimitri si sadol tiež. Chvíľu som ich mlčky pozorovala a keď moja trpezlivosť dosiahla bod, v ktorom som si priala začať konverzáciu a vyhnúť sa trápnemu tichu, Domnic prevzal slovo odkašľaním.

„Čo sa týka toho, že si Codrinova dcéra..."

„Tiež som sa čudovala..."

„Neskáč mi do reči," zavrčal dôrazne, tak som stisla pery, „pokiaľ chceš prežiť, bude nutné to všetkým oznámiť. Viem minimálne o troch upíroch, ktorí bažia po tvojej smrti."

„Vrátane teba?"

„Mimo mňa."

„Čiže štyria..." skonštatovala som sucho.

„Kriste..." Dvihol zrak k stropu a podoprel si hlavu v unavenom geste. „Áno, štyria."

„Takže ma stále chceš zabiť." Dospela som k brilantnej dedukcii. Domnic nechápavo pozrel na Dimitriho, s prosbou v očiach. Ten dvihol ruky v obrannom geste a pousmial sa.

„Nepopieram. Ale nemôžem, nakoľko si..." nadýchol sa, prehltol, zdalo sa, bolestne a presunul sa pohľadom kamsi za mňa, „sčasti upír. A navyše, jeho dcéra. Nemohol by som mu ublížiť takým spôsobom.

„Kde je môj brat?"

„Čože?"

„Kde je môj brat?" Zvýšila som hlas a poobzerala sa. „Je tu?"

Nahlas si povzdychol, výraz mu preťalo čosi ako rezignovanie a otočil sa dozadu.

„Davox!" zahulákal do miestnosti vedľa.

„No?"

Hlas môjho brata ma zahrial pri srdci a nútil ma sledovať priestor, odkiaľ prišiel. Po chvíli sa spoza rohu vynoril. Vyzeral omnoho lepšie, než predtým, vlasy mal dlhšie a odetý bol v čiernom. Ako Domnic.

„Zháňa ťa sestra."

Pohľady sa nám stretli.

„Eli," vydýchol úľavou a rozbehol sa ku mne. Schytil ma do náručia, vzápätí ma odtiahol, prezrel si ma a opäť ma silno stisol. „Bože, si v poriadku?"

„Áno, nemala by som byť?"

„Domnic mi nechcel nič povedať."

„Nemal som ti čo povedať, ani som nevedel, či žije."

„Netáraj," osopil sa na neho, „nevrav mi, že by si nič nezistil, keby si sa o to pokúsil."

Domnic sa pomaly otočil v kresle, aby na nás lepšie videl. Výraz mal stále uvoľnený, sledoval brata a občas pozrel na mňa. „Nepokúšal som sa nič zistiť, tvoja sestra ma nezaujíma."

„Viem, nemusíš mi to dookola opakovať. Ale keby si nebol taký sebec, mohol si aspoň zistiť, či je v poriadku, aby som sa nestrachoval."

„Máš ju tu, nestačí to?"

„Budem ti do smrti vďačný."

„Prišla som sama," ozrejmila som a prehodnocovala ich vzťah. Nezdalo sa, že by mal brat z neho strach, ani že by bol väznený. Usudzujúc z ich výrazov a pobavených úsmevov, ktoré si občas vymenili, sa z nich stali...

„Vy ste sa skamarátili?"

„Hej, nazvime to tak. Pije mi krv, doslova." Zavrčal Domnic.

„Je strašne otravný." Ohrnul peru brat. „Prisahám, že ho raz zabijem."

„Trochu silné reči na zelenáča."

„Včera, keď som ťa nakopal, si mal iný názor."

„Chválil som svoje," zdôraznil posledné slovo, „tréningové metódy."

„Ty ho trénuješ?" ozvala som sa a neveriacky si ich prezrela.

„Videla si, čo spravil. Ak by som sa ho neujal, vyviedol by podobnú hlúposť. Učí sa kontrolovať svoje chute."

„Jednou z nich je aj chuť ťa zabiť, mám čo robiť, aby som sa tomu nepoddal."

„Netáraj. Keby som chcel, zabijem ťa jedným kýchnutím."

„To je pravda." Ozval sa Dimitri a nadšene mu poskočilo obočie. „Raz si takú kýchol, že čelom rozbil výklad."

Trhlo mi v kútikoch.

„Jasné, jediné, čo dokáže zabiť, je dobrá nálada."

Vyprskla som do smiechu a Dimitri sa pridal, Davox sa chechtal a sledoval Domnica, ktorý sa stále - ako jediný – mračil. Brat zrejme čakal na odvetu.

„Davox," prečistil si hrdlo a pomaly sa postavil, „žiješ iba preto, že som to dovolil."

„Už sa prestaň naparovať." Rozhodil rukami. Domnic prižmúril oči, nezdalo sa však, že by ho bratove poznámky na jeho adresu nejako zvlášť rozhnevali.

„Ako dlho som bola v kóme?" prekvapene som sa rozhliadla. Domnic presunul pozornosť ku mne.

„Ohľadom toho. Čo si urobila Traianovi?" Pohľad mu znovu temnel.

„Nič, nebodla som ho ja."

„A kto?"

„To sa dosť ťažko vysvetľuje." Pohľadom som zablúdila k Dimitrimu. Ihneď sa ujal slova a pokúsil sa Domnicovi stručne vysvetliť, čo sa dozvedel odo mňa. Bolo toho žalostne málo, avšak ani sama som viac nevedela. Domnic sa tváril nanajvýš nedôverčivo a s každým ďalším slovom viac pochyboval.

Kým by sa stihol k tomu vyjadriť a zasypať ma otázkami spojenými s vyhrážaním sa a zastrašovaním, ktosi zaklopal na dvere.

„Čo je?"

„To bude asi Traian." Spomenula som si na svojho upíra.

„To som ja," ozvalo sa spoza dverí naliehavo. Domnic k nim pristúpil a otvoril ich. Dnu vletel Grigori s vyplašeným výrazom. „Máme problém." Pozrel sa na mňa. „V jedálni koluje video."

„Aké video?" Tušila som, že to nechcem vedieť. Grigori vybral mobil. O pár sekúnd som sa dívala na zábery, na ktorých sa vrhám na Domnica a po chvíli ho odhadzujem k náprotivnej stene. Vo videu to vyzeralo, akoby som nevyvinula ani za mak úsilia na daný úkon. A môj výraz...

Tvár strhaná zúrivosťou a oči čierne ako temnota, ktorá sa objavovala v mojej hlave všade okolo neznámeho muža.

Ospravedlňujem sa, že som vás nechala tak dlho čakať :) ♥