Trvalo zlomok sekundy, než Domnic závideniahodnou rýchlosťou prekonal vzdialenosť a sotil ma k oknu. Ruka mu vyletela k mojej tvári, príliš silno mi zovrel krk a surovo ma zatlačil o stenu. Zalapala som po dychu a vyplašený pohľad smerovala najskôr na neho, vzápätí na Traiana, ktorý sa nečinne prizeral.

„Vysvetlíš mi, prečo je celý od krvi?"

Pokúsila som sa odpovedať, ale sťažka som sa dokázala nadýchnuť.

„Okamžite ju pusť!" zvreskol Dimitri a vykročil k nám. Domnicove oči sa podliali krvou a agresívny výraz doplnil vycerenými zubami. Stačil jediný pohľad a Dimitri ustrnul.

„Snáď ju nechceš zabiť?" zdesil sa.

„Sprav ešte krok a zlomím jej väz. A ty vieš, že to urobím."

Presunul pozornosť ku mne, nečakal na reakciu.

„Ja..." snažila som sa, ale zvieral ma príliš mocne a nedokázala som sa obhájiť. V duchu som kričala na Traiana, aby niečo urobil, avšak pripadalo mi, že mlátim hlavou o stenu.

„Pusť ju, nie je to tak ako to vyzerá." Dimitri znovu vykročil, vzápätí zastavil. Zrejme nemal v úmysle dráždiť ho. Jeho postoj ma príliš znepokojil, nakoľko bolo očividné, čo za magora bol, keď sa ho neodvážili zneškodniť. Premýšľala som, kam až to nechajú zájsť. Či sa budú prizerať mojej poprave alebo zasiahnu v poslednej chvíli, keď nado mnou vynesie rozsudok.

„Domnic, do frasa!" otcov hlas zarezonoval miestnosťou, na spomínaného mal však nulový účinok. Naďalej ma prepaľoval pohľadom.

„Ako si mu to mohla spraviť? Nepatríš sem! Nemáš právo!" pľul na mňa nenávistné slová. Túžila som mu ublížiť, odsotiť ho od seba alebo akokoľvek sa zbaviť nepríjemného tlaku, ktorý ma dusil. Hľadala som v sebe silu vystreliť proti nemu, moje telo však odmietalo spoluprácu, navzdory tomu, že sa mi už podarilo spáliť ruky dvom upírom, ktorých dotyk bol nechcený. Avšak pri Domnicovi ma natoľko ovládol strach, že som sotva dokázala zažmurkať. Tušila som, kdesi v hĺbke mysle, že na daný – pre mňa zatiaľ neobjasnený – ohnivý útok, som potrebovala istú dávku hnevu. Avšak, celé moje vnútro zvieral iba čistý, ničím neriedený strach. Domnicov pohľad potemnel, oči prižmúril a priblížil sa až celkom ku mne. Najskôr ma zalial pot, no pri pohľade do čiernych nenávistných očí ma razom zamrazilo. Nútil ma premýšľať, či ide o moje posledné chvíle a či to budú práve jeho oči, ktoré uvidím ako posledné.

A či sa môj otec vážne mienil prizerať, ako ma jeden z nich zabije...

Šklbla som sebou, nič mi to však nepomohlo. Priala som si prehovoriť, no nedal mi žiadnu šancu. Frustrovane som zachrapčala.

„Ona ho nenapadla, ty idiot!" ozval sa znovu Dimitri, s naliehavosťou v hlase.

Moje uši zachytili dupot podrážok, vo dverách sa vzápätí objavil Victor a zdesene si prezrel scénku, než sa znovu rozhýbal a razil si to naprieč miestnosťou. Dimitriho ruka sa však dvihla, zastavila jeho kroky a jemným pokrútením hlavy mu naznačil, aby nič nekonal. I to prispelo k tomu, aby som si priznala, v akom maléri som. Štyria upíry si netrúfali učiniť akýkoľvek krok, ktorý by ma zachránil a zároveň neohrozil. Tušila som, že existoval vážny dôvod k tomu, prečo váhali.

...prečo nekonali...

A Domnic bol jednoznačne najnebezpečnejší upír, s akým som sa kedy stretla. Z tela mu vyžarovala neuveriteľná sila a jeho dominancia ma nútila skláňať zrak v každej chvíli, kedy som ho uzrela. Avšak, tentoraz nie. Dívala som sa mu hrdo do očí a zmierená s tým, že by sa mohol z neho v sekunde stať môj kat, ohrnula som hornú peru a venovala mu pohŕdavý pohľad.

„Preboha, čo si myslíš, že robíš?" Zavrčal Victor. „Okamžite ju pusti, však ju zadusíš!"

„Vzala mu jeho slobodu!" zahučal, až mi zaľahlo v ušiach a nespúšťal zo mňa pohľad. „Vzala mi ho!"

„Nikto nikomu nič nevzal, pomiatol si sa alebo čo? Zachránila mu život!" bránil ma naďalej môj brat.

„To by naozaj stačilo, preháňaš to." Zapojil sa môj otec a sťažka si povzdychol. „Prosím ťa, pusti ju a porozprávame sa." Tón jeho hlasu bol príliš pokojný, vzhľadom k vzniknutej situácii. Akoby zľahčoval, čo sa práve stalo. Cez stiahnuté hrdlo som s vypätím síl nabrala o čosi viac vzduchu a využila ho k ďalšiemu vzdoru. Strach ma stále držal v moci, nedokázala som sa preniesť cez jeho moc a opätovať mu úder. Stačila by štipka hnevu, aby sa moje telo rozhorelo páľavou v snahe ochrániť ma. Necítila som však nič iné. Priala som si, aby ma začal biť, aby mi nadával, aby vo mne vzbudil chuť na boj.

„Nič nepreháňam! Nepatrí sem." Bez toho, aby čo i len o kúsok povolil stisk, sa bleskovo zohol a vzápätí mi priložil malú bielu dýku k miestu, kde mi do hrude prudko udieralo srdce.

Myšlienky odrazu boli hlučné, miesili sa jedna cez druhú a skutočne som chvíľami nadobúdala dojem, že sa mi život premietol pred očami.

A v miestnosti nastalo hrobové ticho.

Opäť som vysielala tiché prosby k môjmu upírovi, a opäť som narazila na múr. Dimitri zbledol, vytreštil oči a v okamihu v ruke zvieral dýku.

„Prisahám, že ak jej ublížiš, rozporcujem aj teba aj Traiana!" Varoval ho príliš dôrazne. „Okamžite zlož tú dýku z jej krku!"

„Ukončím to! Vrátim Traianovi jeho slobodu."

Rozšírila som oči a odrazu si uvedomila, že mi zrejme odbíjali posledné sekundy. Domnic sa tváril nanajvýš odhodlane, špic dýky ma tlačil do hrude a v každej chvíli som očakávala prebodnutie a následnú smrť. Snáď iba jedno mi vadilo, že jeho tvár bude posledná, ktorú uvidím.

Tvár môjho vraha. Strach sa umocnil, roztriasol mi telo a Domnic víťazoslávne dvihol kútik. Mysľou mi preletel obrázok Traiana, slobodného, bez oddanosti. Moja smrť by mu umožnila vrátiť sa do života, k Vii a k svojmu Impreunovi. A v tej chvíli som si uvedomila, že hoci som celý čas práve o to usilovala, nedokázala by som sa obetovať. Nechcela som umrieť, aby on mohol žiť.

Záležalo mi na ňom, prijala som ho, ale nikdy by som svoj život nevymenila za jeho. Napriek tomu, čím som si v poslednom období prešla a čo ma ešte čakalo, nepriala som si umrieť. Radšej on, uväznený do konca života v mojej mysli, ako ja, zakopaná dva metre pod zemou. Sebecky som si nárokovala právo na život a opäť sebou zašklbala, z hrdla mi uniklo zdesené kvílenie a s prosbou v očiach som sa pozrela na Dimitriho. Jeho zlomený výraz ma bodal ako osteň. Bezradne postával za Domnicom, bál sa urobiť čo i len malý krôčik. Vedel, že by to nestihol. Nestihol by sa dostať až k nám, kým by mi dýka hladko prenikla svalstvom až k srdcu a jedným krátkym pohladením by ma obrala o všetko.

„Zabijem ťa!" zavrčal Dimitri a roztriasol sa, oči sa mu podliali a do ovzdušia prenikli jeho zúfalé pocity presýtené nenávisťou.

„Alebo ťa zabije Ionel." Skonštatoval môj otec. Nešlo mi do hlavy, ako dokázal jednať s takým pokojom. Niežeby sme sa stihli zblížiť, ale ocenila by som aspoň trochu Dimitriho bezradnosti aj v jeho výraze. „Ale najskôr," pokračoval, „si ťa podám ja. A ver mi, Domnic, akokoľvek si jeden z najlepších, nie si lepší než ja. Bude to pre teba veľmi dlhé a pomalé ukončenie života." Dodal napokon, jeho tón ostro kontrastoval s predchádzajúcim a tvár sa mi skrivila hnevom.

Domnic sa znovu zasmial a neveriacky si ho prezrel. „Snáď nezabiješ upíra kvôli obyčajnej ľudskej nicke..."

A v tej chvíli som skutočne chcela vykríknuť a vyzradiť mu pravdu. Podarilo sa mi iba nadýchnuť – opäť -, aj to trhane a nedostatočne. Hlava sa mi roztočila vplyvom nedostatku kyslíka, hrnula sa mi do nej krv a celé telo mi zvláštne oťažievalo, akoby to už vzdávalo. Otcov výraz ešte viac stvrdol.

„Naposledy ťa varujem! Bude to tvoj klinec do rakvy. Oľutuješ to!" tentoraz sa už nedržal na uzde, tváril sa nanajvýš výhražne.

„Daj mi jeden skurvený dôvod, prečo by som ju mal ušetriť." Zatlačil mi dýku do hrude. Jemné štipnutie som pocítila, keď preťala kožu, vzápätí som vykríkla, napriek pretrvávajúcemu stisku na mojom krku. Domnic zastavil pohyb ruky a zlovestne si ma prezrel.

„Prestaň. Kurva! Prestaň!" Dimitri sa bezmocne chytil za hlavu a zhrozeným pohľadom pátral po miestnosti, akoby hľadal pomoc. Jeho oči sa naplnili zúfalstvom a hrudník sa mu prudko dvíhal a klesal pod návalom ťažkého dýchania.

„Dosť!" zvreskol odrazu povedomý hlas a mne v okamihu stuhol výraz. Pohľadom som sa uistila, že skutočne prehovoril on. Traian.

Domnic vytiahol dýku, otočil sa, zrejme sám neveril, že skutočne prehovoril jeho Impreun. „Pusti ju!" nariadil mu. Nebolo isté, či mi väčší šok spôsobilo, že sa ma zastal, alebo že prehovoril.

„Trai?" Po predchádzajúcej zášti nebolo stopy.

„Nesmieš jej ublížiť!"

„Prečo? Oslobodím ťa tým!" stále mu neveriacky putoval po tvári.

„Patrím k nej."

„Nepatríš. Si väzeň."

„Je jedno, čo som. Nesmieš ju zabiť."

„Neskôr mi poďakuješ." Znovu sa otočil ku mne a za sprievodu Dimitriho skríknutia priložil dýku späť k mojej hrudi. Nádej vyhasla, už som neverila, že sa z toho dostanem živá.

„Je to Codrinova dcéra!" Vykríkol Traian a ochromil tým úplne všetkých. Domnic sa zamračil, prezrel si ma, akoby ma videl prvýkrát a vzápätí mu obočie vystúpilo nahor. Tvár sa mu nepatrne vyjasnila, ruka s dýkou mu ochabla a klesla k telu. Stisk na krku povolil a ja som sa konečne mohla zhlboka nadýchnuť.

Avšak, nič z toho, čo sa udialo, nebolo tak zlé, ako pohľad do Victorovej zmätenej tváre. Tupo na mňa zazeral, zuby zatínal o seba a v tvári sa mu nedalo nič vyčítať.

„Je to pravda?" spýtal sa zastrene, keď sa nám stretli pohľady. Pomaly som prikývla. A vzápätí i Domnic odstúpil a skĺzol ma pohľadom, než pustil dýku na zem a odišiel z miestnosti.

Dimitri ku mne ihneď priskočil, chytil ma za ramená a dôkladne si ma prezrel.

„Bože, si v poriadku?"

Omámene som prikývla, stále sa mi nedarilo spracovať spomienku na predchádzajúcu chvíľu.

„Šialený magor, toto si odserie," zahundral, v hlase mu naďalej bolo počuť obavy a keď ma pritiahol do náručia, sťažka vydýchol a zaboril hlavu do mojich vlasov. Jednou rukou ma zvieral okolo pása, druhou mi utešujúco hladil chrbát. „Už ti nikdy neublíži."

Oprela som si bradu o jeho plece a pozorovala Victora. Už zazeral do zeme, občas žmurkol. Výraz jeho tváre spôsoboval môjmu srdcu vynechávanie úderov. Cítila som sklamanie, zároveň aj úľavu. Moje tajomstvo bolo prezradené, viac ma už nesužovalo vnútro, ako pri každom rozhovore s ním, už som si nemusela dávať pozor, aby som sa nepreriekla. Lenže... okolnosti, za akých sa to dozvedel, sa nezdali priaznivé a v danej chvíli som si nebola istá, či to nevytvorí medzi nami priepasť. Zhlboka sa nadýchol, venoval mi krátky pohľad, než sa otočil na päte a stratil sa za dverami vedúcimi na chodbu. Napriamila som sa a vzápätí si uvedomila, že sa strácal mne. Vytrhla som sa Dimitrimu a rozbehla sa za ním.

Nenáhlil sa, kráčal so zvesenou hlavou a s rukami vo vačkoch. Po chvíli som s ním zrovnala krok a pozrela na neho.

„Nemal si sa to dozvedieť takto."

Zastavil, pomaly dvihol hlavu a v tvári sa mu odrážal hnev, čo ma rozosmútilo.

„Ako dlho to už vieš?"

„Odkedy som prišla." Odpovedala som bez váhania, s presvedčením, že ďalšie klamstvá by len skazili to, čo sa medzi nami budovalo.

„To je celkom dlho, čiže od začiatku, čo sa poznáme."

Prikývla som a smutne stisla pery. „Nevedela som, ako ti to povedať."

„Jasné, čakala si na vhodnú chvíľu." Zašomral, stále z neho sršala zlosť.

„Bála som sa, že ma odmietneš, že sa s tým nezmieriš."

Bez slova na mňa hľadel, nahnevaný výraz pomaly prechádzal na ľútostivý, napokon sa uškrnul na jeden kútik. „Takže predsa si moja sestra."

„Áno, vyzerá to tak." Pousmiala som sa a naklonila hlavu k ramenu. „Čo to pre teba znamená?"

„Po tom, čo si urobila pre Dimitriho, som dlho premýšľal, kam ťa zaradiť." Natiahol do pľúc vzduch, ruky vytiahol z vačkov a prekrížil ich na hrudi. „Zdá sa, že sme rodina." Stisol pery a poobzeral sa. „Už ťa musím mať rád."

Drgla som ho a zatvárila sa naoko urazene.

„Takže?"

„Takže som rád, že ťa Domnic nezabil."

Pomaly sme sa pohli a chvíľu mlčky kráčali vyprázdnenou chodbou, keď som sa odhodlala pokračovať.

„Obávala som sa tvojej reakcie."

„Prečo?"

„Neviem," mykla som na dôraz plecami, „bála som sa, že by ti to vadilo. Že sa musíš deliť o otca." Spod viečok som nazrela do jeho tváre, uvedomujúc si, ako zvláštne to vyznelo.

„Nemám päť, prečo by som mal žiarliť?"

„Takže sme v pohode?"

„Sme v pohode, odkedy si prišla do sídla," zasmial sa a zastal pred dverami svojej izby. „Chceš ísť na panáka?"

„Nie, musím sa vrátiť a uistiť sa, že Traian neprestane rozprávať."

„Ak príde k rozumu, Domnic sa určite upokojí. Necháp ho zle, je to pre neho veľmi ťažké."

„Ide z neho strach." Zatriasla som sa pri myšlienke na jeho moc.

„To vždy, ale odkedy nemá Traiana, je ako bez duše. Chýba mu," zadíval sa na mňa smutne.

„Ak by to šlo, oslobodila by som ho. Zatiaľ sme však neprišli na nič."

Odvrátil tvár a pozeral do chodby, nezdalo sa však, že by mal jasný cieľ.

„Ak by si našla spôsob, myslíš, že by si sa ho dokázala vzdať? Na takú Oddanosť sa dá veľmi ľahko zvyknúť."

„Traian si myslí, že nie. Že časom na ňom budem lipnúť."

„Dávaj si bacha. Ak Domnic zistí, že existuje spôsob a ty si ho nevyužila, zabije ťa."

„Nemôže..." prižmúrila som oči.

„Bude mu to jedno. Nesmieš Traiana úmyselne držať v hrsti, pamätaj si to." Rozlúčil sa a zmizol za dverami. Chvíľu som zazerala do zeme, než som sa s neprítomným výrazom pobrala späť k svojmu upírovi, ktorý konečne začal rozprávať. A ak existoval takýto pokrok, bolo pravdepodobné, že raz nájdeme aj spôsob, ako ho zbaviť záväzku voči mne. Náhle sa ma zmocnila obava plynúca z uvedomenia si pravdy.

Traiana sa dobrovoľne nevzdám, už nie...

Na záver Victor ♥ ďakujem vám