Eli

„Aké to bolo?" Spýtala som sa a zložila si nohy do tureckého sedu, aby sa mi vo vlhkej tráve sedelo o čosi pohodlnejšie. Traianove ramená sa striasli, pričom sa ma jedným plecom dotýkal. Chvíľu iba hľadel pred seba, akoby sa netúžil vrátiť k spomienkam, napokon pootočil hlavu a jemne stisol pery.

„Príšerné," pohľad opäť presunul pred seba, „ťažko sa to opisuje, ale predstav si, že zošalieš. Neustále si agresívna, nedokážeš to potlačiť a jediné, po čom túžiš, je zabíjať."

So zatajeným dychom som sledovala jeho profil, stisnutú sánku a zovreté päste. Celé telo mal napäté a mňa pochytili výčitky, že som sa vôbec pýtala. Očividne to pre neho bolo náročné obdobie a nerád o ňom hovoril, napriek tomu som bola vďačná i za tých pár slov, ktorými mi ho priblížil.

„Príliš som si neuvedomoval, čo sa zo mňa stalo, ale kdesi hlboko v mysli som sa toho túžil zbaviť. Bolo to ako bežať s putami na nohách, visieť dole hlavou alebo jesť so zalepenými ústami."

„Zvláštne prirovnanie..." skonštatovala som.

„Je to niečo, čoho sa potrebuješ zbaviť, ale zároveň vieš, že sa to nestane. Tak sa s tým zmieriš a staneš sa tým, čím nechceš, len preto, aby to bolo ľahšie. Ale stále si pamätáš, aké to bolo predtým."

„Rozprávaš tak zložito," pousmiala som sa, „ale mám rada tvoj hlas. Je dobré konečne sa s tebou rozprávať. Veľmi ma trápilo, že si bol ako robot."

„Mrzí ma to, ale všetko závisí len od teba. Ja ti patrím a to, ako sa cítiš, na mňa vplýva."

„Ale v reálnom svete stále nerozprávaš." Zahľadela som sa do diaľky. Sedeli sme na okraji útesu a pozorovali vychádzajúce slnko nad horizontom. Netušila som, či tá vidina patrila Traianovi alebo mne, každopádne, dané prostredie som uvítala viac ako temnotu, ktorá nás obklopila vždy, keď sme sa pokúsili spojiť.

„Stále nie si úplne vysporiadaná s tým, že ti patrím."

„Nepatríš mi."

„Vidíš?" Zasmial sa.

„Som rada, že som ťa zachránila, ale nepotrebujem, aby si mi bol do konca života zaviazaný."

„Tak to proste je."

„Odkiaľ to vieš? Ani si sa nepokúsil vrátiť do normálu."

Odmlčal sa. Ubehlo niekoľko minúť, počas ktorých sme obaja pozerali na toho druhého. Privrel oči, sklonil hlavu a keď sa na mňa zadíval spod viečok, oddanosť, ktorá sa mu zrkadlila v pohľade, ma zaskočila.

„Eli, prešiel som si peklom, keď som bol Necurat. Vnímal som všetko, ale nedokázal som ovládať svoje pudy. Keď si ma oslobodila, v hlave sa mi zmenili priority. Odrazu si predstavovala celý môj vesmír a aj keď si mi prikázala, aby som odišiel, nemohol som. Nechcel som. Môj starý život je preč. Neviem to vysvetliť, jednoducho sa k tomu nemôžem vrátiť. Iba pomyslenie na to, že by som ťa mal opustiť, mi spôsobuje obrovské muky... fyzické."

„Ale dokázal by si sa premôcť..." usúdila som, „nedrží ťa predsa nejaká vyššia moc."

„Práveže áno. Na okamih som premýšľal... Vtedy, keď som uvidel Viu v jedálni. Prosila ma, aby som si k nim sadol. Pokynul som nohám, ale nestalo sa nič. Akoby som bol ochrnutý." Mykol plecami. „Nedávno som sa pokúsil prehovoriť, bolo to rovnaké, nedialo sa proste nič."

„Chceš mi povedať, že nerozprávaš, pretože nemôžeš? To je hrozné. Myslela som si, že nechceš."

„Nemôžem urobiť nič, čo si nepraješ."

„To je blbosť, veď od začiatku sa snažím, aby si niečo povedal."

„Duševne si nespracovala, čo sa stalo. A kým sa to nezmení, tvoje podvedomie bude prevyšovať nad tvojím vedomím."

„Dokážeš sa vyjadrovať menej komplikovane?"

„Kým sa definitívne nezmieriš s tým, čo sa medzi nami deje, tvoje rozkazy a tvoje myšlienky nebudú ťahať za jeden koniec."

„Panebože." Odfúkla som a zagúľala očami.

„Zbytočne mi prikážeš, aby som niečo urobil, keď tvoja myseľ si to nepraje. Chápeš? Neviem to už jednoduchšie vysvetliť."

„Takže aj keď niečo chcem, v skutočnosti to nechcem?"

„Tak nejako."

„Odkiaľ to všetko vieš? Možno sa mýliš."

„Nemýlim sa. Cítim to od začiatku a mám v tom omnoho viac jasno ako ty. Keď si ma priviedla späť, zrazu sa to objavilo v mojej hlave. Jednoducho viem, že je to tak." Stisol pery a skĺzol ma pohľadom. „Sklamaná?"

Zhlboka som sa nadýchla a oprela si hlavu o jeho plece.

„Úprimne..." dopriala som si dlhšiu pauzu, než som pokračovala, „priala by som si, aby si bol slobodný. Ale ak to má takto zostať, urobím maximum preto, aby si sa cítil dobre. Ale," odtiahla som hlavu, aby som sa na neho mohla pozrieť, „nikdy to nevzdám. Vždy budem hľadať spôsob, ako to prerušiť."

Uškrnul sa a prehodil mi ruku cez ramená. „Teraz klameš samu seba."

„Prečo zas?"

„Pretože čím dlhšie budeme spolu, tým viac na mne budeš lipnúť. Už teraz ti na mne záleží. Predstav si o pár rokov...To puto bude silnieť."

„Rozprávaš, akoby si to už zažil."

„Rozprávam, ako to cítim. Sme omnoho vnímavejší ako ľudia..."

„Ale toto je nové pre každého, bez ohľadu na to, kto je upír a kto človek. Mimochodom, ani ja nie som človek, takže by sa tiež dalo predpokladať, že som vnímavejšia."

„Vyrastala si s ľuďmi, takže si ako oni," zachechtal sa.

„Ionel povedal, že som jediná Leela v histórii, ktorá je zároveň upír a zrejme som jediná, ktorá premenila Necurata späť na upíra. Nemyslím si, že niekto môže predvídať, o čom to je a ako to celé dopadne."

„Možno nie si jediná. Si jediná, o ktorej Ionel vie."

„Myslíš?"

„To, že máme málo informácií, neznamená, že neexistuje niekto, kto ich má viac."

„Rozbolí ma z teba hlava, ak nezačneš normálne rozprávať." Zasmiala som sa. „Nemali by sme sa už vrátiť?"

„Kam?" prižmúril oči.

„Ja neviem," postavila som sa a oprášila si šaty od prachu, „do sídla? Budú nás už hľadať."

„Eli," zatiahol, „ležíš v kóme. Nemá ťa kto hľadať."

Precitla som. Mal pravdu. Myseľ nás presunula na miesto, kde sa to príliš podobalo skutočnému svetu a pod chvíľami som zabúdala na to, že na danom mieste sa nachádzame len my dvaja. Posmutnela som pri predstave, že Traian so mnou opäť komunikoval iba v hlave a nič z toho nebolo skutočné.

Iba ja a on, iba myšlienky...

A o to väčší bol môj šok, keď som uvidela medzi stromami postavu v tmavom, skrývajúcu tvár pod kapucňou.

„Kto je to?" vytreštila som oči a rukami si objala hrudník. V okamihu do mňa narazila vlna strachu, pretože vedomie, že sa v mojej hlave objavil niekto tretí, ma proste vydesilo. Traian sprudka vyskočil na nohy a s hrôzou v očiach sa díval na približujúceho sa muža.

„Nemal by tu byť." Ozrejmil a schoval ma za seba.

„Poznáš ho?"

„Nie. Nie je to..." zarazil sa a ponad plece ku mne vrhol zdesený pohľad. „Bež!" Zvreskol a mne sa v okamihu zovrelo celé vnútro šialeným strachom. Rozbehla som sa do lesa, na druhý smer, odkiaľ sa k nám blížil tamten. Traian mi bol v pätách.

Všetko sa opäť ponáralo do temnoty, akoby sa okolité prostredie menilo dôsledkom mojich pocitov. Ovzdušie sa presýtilo nebezpečím, stromy sa strácali v tme a pôda pod nohami mizla, menila sa v čosi pripomínajúce černozem a i vôľa v nohách mi slabla. Po chvíli do mňa Traian vrazil a pokúsil sa ma potlačiť do rýchlejšieho pohybu.

„Nemôžem," zafunela som a rukami sa zaprela do kolien. „Prečo bežíme? A kam vlastne? Sme len v mojej hlave."

„Veď práve." Roztržito sa obzeral a rozšírenými očami skúmal každý detail. Cítila som z neho paniku a zmätok a to ma privádzalo k myšlienke, že opäť vedel viac ako ja.

„Kto to bol?"

Vtiahol vzduch a konečne zastal pohľadom na mne.

„Nie som si istý..."

„Tak prečo pred ním utekáme? Nie je predsa skutočný." Môj hlas znel neisto. „Či?"

Prudko ma schytil za ramená. „Musíš sa zobudiť. Hneď!" naliehal s nepokojom vpísaným vo výraze.

„Povedz mi, ako?" Dvihla som obočie.

„Proste to skús." Ľútostivo si ma prezrel, sám si vedomý, že to nešlo lusknutím prsta. Zadívala som sa na neho. V diaľke, v hustej hmle, ktorá nás stihla obklopiť, sa opäť formovala postava muža a uváženými krokmi sa blížila k nám. Kývla som hlavou, Traian sa otočil a razom zahrešil.

„Bežíme?"

Prikývol.

Dimitri

Zatínal som päste a hádzal po Victorovi nevraživé pohľady, ktoré však s prehľadom ignoroval. Nepovažoval som za dobrý nápad prezradiť mu všetko, ale on na môj názor nedbal a v domnienke, že iba tak presvedčí Domnica k spolupráci, ho zainteresoval do všetkého, čo sme sa pokúsili ohľadom Elis utajiť. To, že bola dcérou Miority už vedel, aj to, že Traian jej bol nejakým záhadným spôsobom oddaný. Ale to, že je Leela, si ozaj mohol nechať pre seba. Domnicov udivený výraz mu nemizol z tváre ani po hodnej chvíli, kedy som mu niekoľkokrát zdôraznil, že to rozhodne musí ostať za múrmi danej miestnosti.

Zdalo sa, že si uvedomil mieru ohrozenia v prípade, že by sa niekde preriekol a vzbudil pozornosť upírov žijúcich s ňou pod jednou strechou. No skôr som dúfal, že jej tajomstvo bude nútený udržať kvôli Traianovi, ktorého by mohli vyhodnotiť ako väčšiu hrozbu, než ju. Z mŕtveho Necurata sa stal živý upír a to by sa rozhodne vysvetľovalo ťažšie ako to, že Elis bola nepriamym potomkom mýtického démona páriaceho sa s ľudskými mužmi.

„Mohol by si sa vyjadriť?" Victorov hlas mi zarezonoval v hlave. „Chápeš podstatu toho, čo tu riešime?"

Domnic pomaly dvihol zrak od zeme a veľké čierne oči si dôrazne premerali upíra stojaceho pred ním s rukami dramaticky zatlačenými do bokov. Po chvíli, sprevádzané ťažkým povzdychom, ich dvihol v spýtavom geste a i obočie mu vystúpilo nahor.

Domnicove pery sa pomrvili, pohľadom prebehol Ionelovu izbu a vrátil sa späť k udivenej tvári môjho Impreuna.

„Potrebujete sa dostať Traianovi do hlavy, aby sa dostal do hlavy Elisyi a povedal jej, nech sa zobudí."

„Áno."

„A myslíte si, že ja to dokážem, lebo som jeho Impreun."

„Áno."

„Neviem o tom, že by medzi Impreunmi panovalo čosi ako telepatické spojenie."

„Možno nie, ale ak ste na seba naviazaní, možno s tebou začne komunikovať."

„To si nemyslím."

Victor bol však neodbitný.

„Traian bráni Eli pred každým, kto sa na ňu čo i len škaredo pozrie. Okrem teba. Ak to nie je vašim spojením, tak čím?"

Domnic si ho mlčky prezeral, zdalo sa, že uvažoval nad obsahom jeho slov.

„Stačí, že sa o to pokúsiš, aj to je viac, ako neurobiť nič." Zapojil som sa do toho.

Dlho mlčal. Napokon vstal, poprechádzal sa zamyslene po miestnosti, občas sa krátko pristavil pri Elisinej posteli. Nechali sme ho, tlačiť na neho sa nikdy nevyplácalo.

„Ujasníme si jednu vec."

Nepáčil sa mi tón jeho hlasu.

„Pomôžem Traianovi. Ona mi je ukradnutá."

Takmer som vypľul niečo nepekné, nebyť Victora, ktorý ma uzemnil jediným pohľadom.

„Keď sa preberie, na oplátku vy dvaja prídete na to, ako Traia zbaviť tej Oddanosti."

Victor pomaly prikývol. „O to usilovala aj Eli."

„Hej, vidím, že vyvinula maximum úsilia." Pohŕdavo si ju prezrel. „V okamihu, ako ho oslobodíme, nechcem ju viac vidieť. Nepatrí sem. Nemôže tu zostať."

„S tým nesúhlasím." Zavrčal som.

„Ja som sa nepýtal. To je moja podmienka."

„Zvoľ inú... Zachránila mi život, nevyhodím ju na ulicu."

„Pokiaľ viem, má svoju rodinu. Jej otec je naším najväčším nepriateľom..." Zdôraznil.

Trhlo mnou. Tak veľmi som si prial vykríknuť meno jej skutočného otca, ale nemohol som. Victorova prítomnosť mi bránila, nechcel som byť ten, od koho sa dozvie, že Elis je jeho sestra. Nemal som právo...

„Neodíde."

„V tom prípade..." stisol pery a pobral sa k dverám, „veľa šťastia s prebúdzaním."

V zlomku sekundy ho nebolo, iba tresnutie dverí pripomínalo jeho odchod. Hľadel som do zeme a premýšľal, či bolo lepšie nechať Eli spať v bezpečí kráľovej izby, alebo ju prebrať a pobaliť kufre. S Domnicom sa nedalo vybabrať. Ak by sme uzavreli dohodu, neexistoval spôsob, ako ju obísť.

„Čo teraz?" pripomenul sa mi Victor.

„Musíme ju nejako prebudiť."

Victor sťažka povzdychol.

Otec sa vrátil krátko pred siedmou večer a priniesol nám nejaké jedlo z večere. Hoci som nemal najmenšiu chuť jesť, prehrabol som sa v dobre vyzerajúcej omáčke, ako prejav vďaky.

Chladnúce cestoviny však neboli jediným, čo ma frustrovalo.

„Kde v prdeli si bol celý čas?" Štekol som na brata, neodtŕhajúc zrak od taniera. Prišiel zarovno s otcom a od tej chvíle iba v tichosti zazeral, akoby čakal, kým mi dôjde trpezlivosť a prehovorím prvý.

„Kde začať?" teatrálne sa nadýchol. „Od včera večera som krotil Lisu. Skús si predstaviť, ako vyvádza."

Iba spod viečok som sa na neho pozrel, čakajúc na objasnenie toho, čo práve povedal.

„Nedokáže pochopiť, ako mohla krv človeka zachrániť život upíra."

„Čo si jej povedal?"

„Dokopy nič. Celú noc som strávil tým, že som sa jej vyhrážal. Neexistuje nič, okrem pravdy, čo by mohlo vysvetliť tú zázračnú liečivú krv."

„A vyhrážky zabrali?" Položil som vidličku na stôl a posunul tanier ďalej odo mňa. Periférne som zachytil otcov nesúhlasný pohľad.

„Nie. Musel som ísť pre Ionela a až ten jej vysvetlil, aké dôležité je mlčanie."

„V podstate som ju ubezpečil, že sa všetko v správny čas dozvie," prehovoril otec, podišiel ku mne a podal mi pohár s čerstvou krvou. „Aspoň toto vypi."

Prikývol som, uchopil ho do prstov a prisunul k perám.

„A že Elisya nie je človek..." Dodal v rovnakej chvíli, kedy som si odpil. Razom mi zabehlo, rozkašľal som sa a pohár odložil.

„Čo si urobil?"

„Nemal som na výber, sama vedela, že niečo nie je v poriadku."

„Čo s tou informáciou plánuje urobiť?"

„Nič. Má zakázané o tom s kýmkoľvek hovoriť."

Privrel som oči a pokrútil hlavou. „Hovoríme o Lise."

„Ani ona si nedovolí spochybniť moje rozkazy."

„Len aby."

Pravdou bolo, že ani ja by som si to nedovolil. Ostávalo dúfať, že Lisa nebola tak hlúpa, aby sa o niečo pokúsila.

„Je tu ešte jeden problém." Otec a brat si vymenili pohľady, čo vo mne vzbudilo obavy.

„Čo sa deje?"

„Ide o Necuratov. Od západu sa k nám blíži väčšia skupinka. Celý deň som ich sledoval." Objasnil Grigori.

„Blíži?" Neveriacky som vytreštil oči a podvedome presunul pohľad k Eli. „Tým myslíš, že sa presúvajú."

„Áno."

„To znamená," zvraštil som čelo a vyhľadal Victora, ktorý mal v tvári vpísané rovnaké obavy.

„Majú cieľ."

Nadýchol som sa.

„Koľko ich je?"

„Osem."

„Toľko ich pokope ešte nebolo."

„Po ceste naberajú ďalších."

„Mieria k nám..." zopakoval som a hnev zmiešaný so strachom mi stúpol do tela. „Idú po Elis..."

 Ahojtee :) teším sa z tejto kapitoly, tak dúfam, že sa vám páčila. Je dôležitá pre dej a ukrýva istá indície, ktoré vám časom budú dávať zmysel. Stavím sa, že netušíte, čo za muža sa objavil v Elisyinej hlave :) Ďakujem vám za hlasy a komentáre, poteší ma každý jeden :)