Ticho obklopujúce okolitý priestor dobiedzavo narážalo do stien v mojej hlave, pokúšalo sa napadnúť myšlienky a zahubiť ich neustáli zhon. Nielenže som sa nedokázala chopiť ani jednej, ešte spôsobili obrovský zmätok a navzdory ubezpečeniam zo strany upíra sediaceho so mnou v miestnosti ma stále držala v moci nervozita. Prsty som striedavo stískala a uvoľňovala, chlad z končekov mi prechádzal do dlaní. I v tvári sa dal pocítiť nepokoj, ktorý mi obklopil vnútro a nepatrné chvenie v žalúdku mi privodilo chuť zvracať. Pred očami sa mi neustále vykresľoval obrázok Davoxa ležiaceho v kaluži krvi a hoci ma v tej chvíli pochytil aj neukojiteľný hlad a museli ma zo starého sídla nasilu odtiahnuť, stále som zreteľne cítila vnútornú bolesť a nenávisť voči tomu, kto ju spôsobil. Áno, Domnic sa mu snažil pomôcť, avšak ani dané vedomie nestačilo, aby som mu nepripísala vinu. Nevedno, či môj náhly odpor k nemu spôsobilo množstvo bratovej krvi alebo neukojená chuť po hocijakej krvi.

I tak... Domnic sa v danej chvíli ocitol v rebríčku nenávidených osôb na prvom mieste.

A hoci to bola práve jeho obývačka, v ktorej sme sedeli, moje pocity sa nemenili.

„Postará sa o neho. Nemôžeme tu zostať." Victorov hlas prenikol do ticha. Snaha upokojiť ma vyšla nazmar.

„Neopustím ho." Štekla som iba, neodtŕhajúc pohľad od podlahy.

„Domnic ťa tu nenechá. Dosť si vyvádzala, neverí ti." Ozrejmil bez prifarbenia.

„To ma nezaujíma."

„Eli," zatiahol smutne a predklonil sa, lakte zaprel do kolien a prsty voľne preplietol.

„Nesnaž sa ma ubezpečiť, že upír, ktorý nechal môjho brata vykrvácať, je vhodný adept, aby sa o neho staral, keď sa preberie. Jeden taký expert tu už bol..." šomrala som nevraživo a zaťala sánku pri spomienke na Grigoriho.

„Čo si myslíš, že Davox urobí ako prvé, keď sa preberie?"

„Dúfam, že zaútočí."

„Správne. A tvoja prítomnosť ničomu nepomôže. Domnic si s ním poradí."

„Ako naposledy?"

„Nebola iná možnosť."

„Isto?" Zvraštila som hornú peru odporom, hoci ma nahlodával vnútorný pocit, že sa správam nerozumne. Z neznámeho dôvodu som sa snažila presvedčiť samu seba, že existovalo aj iné riešenie a Domnic bol iba beštiálny upír túžiaci po ubližovaní, ktorý zaslúžil odvetu.

„Je to bežný postup. Vďaka tomu teraz bude omnoho slabší." Prehovoril, akoby mi čítal myšlienky. Podvihla som zrak, avšak môj pohľad smeroval inam. Po dlhej chvíli mlčania som privrela viečka, sústredene vytýčila bod v mysli a vydala sa myšlienkami k Traianovi.

'Prečo si nič neurobil? Nechápem to!'

'Nemohol som.'

'Ale prečo?'

Mlčal. Otvorila som oči. Uprene ma pozoroval, stojac kúsok od dverí, s rukami v lone. Obvyklý postoj, ktorý už patril k nemu. Pokrútila som rezignovane hlavou a odvrátila od neho zrak. Hnev, ktorý som voči nemu pociťovala, mi samej pripadal absurdný, avšak bola jediná chvíľa, v ktorej som skutočne očakávala jeho služby, a on zlyhal.

Nohy mi brneli, túžba rozbehnúť sa do spálne a skontrolovať brata silnela s každou plynúcou minútou, počas ktorej sa nič nedialo. Uši sa snažili zachytiť akýkoľvek zvuk, v celom byte však panovalo hrobové ticho.

Za normálnych okolností by som ocenila, že Domnic bratovi poskytol útočište až do chvíle – podľa jeho slov - kým Davox nebude schopný maximálnej sebakontroly a zaradenia sa do spoločnosti upírov. Inými slovami, hodlal ho držať pod zámkom, až kým by ho nevycvičil. Znovu vo mne kypel hnev, nevysvetliteľná nenávisť voči Domnicovi sa stupňovala.

„Myslím, že by sme mali ísť. Tvoj brat bude spať niekoľko dní."

„Neodídem."

„Nemôžeš tu sedieť celú dobu."

„Ale môžem."

Victor si sťažka povzdychol a vstal. Natiahol ku mne ruku. Dvihla som zrak a spod viečok si premerala jeho silnú dlaň, po ramene som putovala cez plece až k jeho tvári. Obočie sa mi spýtavo podvihlo.

„Ak chceš, môžeš zatiaľ bývať u nás. Je to cez chodbu." Zrakom trhol za seba. „Ale tu zostať nemôžeš. Domnic má rád svoje súkromie, odkedy..." Nedopovedal, na okamih kútikom oka strelil k Traianovi a späť na mňa. „Poď, prosím ťa."

Dlhú chvíľu som premýšľala a zvažovala svoje možnosti.

'Domnic ťa aj tak vyhodí.'

'Buď ticho.'

„Tak dobre," vydýchla som nakoniec porazenecky. Stačilo si predstaviť, ako budem zdielať spoločnú kúpeľňu a kuchyňu s ním a bolo mi jasné, že by som sa ho do hodiny pokúsila zabiť. „Ale najskôr pôjdem za matkou."

Po dlhom podozrievavom skúmaní mojej tváre napokon prikývol a so mnou v pätách vykročil cez chodbu k svojmu bytu.

„Nechám otvorené."

„Dobre."

V skutočnosti bola matka poslednou osobou, ktorú som túžila vidieť a ostávalo iba dúfať, že na ňu nenatrafím. Vzhľadom k tomu, že spolu bývali, to bolo nepravdepodobné, i tak som dúfala, že sa v danom čase vybrala niekam preč.

Opatrne som zaklopala na dvere, ku ktorým ma musel doviesť Traian – stále som sa nevedela v spleti chodieb orientovať – a nedočkavo si hrýzla spodnú peru. Ťažké kroky doliehajúce mi do uší zvnútra naznačili jeho prítomnosť, stále sa však nedalo určiť, kde bola matka. Otvoril dvere a prekvapene ma skĺzol pohľadom, vzápätí sa na jeho tvári objavil úsmev. Nepatrne som dvihla kútiky.

„Mohla by som si s tebou pohovoriť? Je tu mama?" automaticky som naklonila hlavu a nazrela do bytu.

„Jasné, poď ďalej. Nie je, zavolám jej?"

„Vlastne nie, som rada, že tu nie je." S hlbokým nádychom som si sadla do kresla, na ktoré ukázal.

„Stále sa na ňu hneváš?"

„Skôr s ňou nemám o čom hovoriť."

„Niežeby mi nelichotilo, že si prišla radšej za mnou, ale..." odmlčal sa. Či ho presvedčil môj hnevlivý výraz pri náznaku toho, že by som jej mala odpustiť, alebo proste len usúdil, že nie je vhodný čas brániť ju, nebolo zrejmé. „Dáš si niečo na pitie?"

„Stačí pohár vody." Stisla som pery a v duchu poďakovala za jeho dôvtip.

Po chvíli predo mňa položil veľký pohár vody a sadol si naproti. Ruky prehodil cez opierky, nohy natiahol pred seba a očami mi skĺzol kamenný výraz.

„Je Davox v poriadku?"

Prekvapene som zažmurkala.

„Zaujímam sa o teba. A tvoj brat k tebe patrí, takže sa zaujímam aj o neho."

„Vieš o tom, čo urobil Grigori?"

„Áno. Sám mi to povedal. Ale nemusíš mať obavy, udržím vaše tajomstvo, kým Grigori sám nepovie Ionelovi, čo spravil."

„Bude mať z toho problémy?"

„Ťažko povedať, Ionel je spravodlivý, nebude brať ohľad na to, že ide o jeho syna. Nie až taký. Ale ako ho poznám, nájde cestičku, aby ho nemusel potrestať."

Chvíľu som ho mlčky sledovala, než som sa rozhodla odpovedať na predchádzajúcu otázku.

„Domnic mu pustil žilou. Všetci ma ubezpečujú, že bude v poriadku."

Zamračil sa.

„Prečo by to robil?"

Vytreštila som oči v uvedomení si toho, že som práve prezradila bratove vyčínanie. Nebolo však cesty späť a musela som sa napomenúť, že upír, s ktorým som sa bavila – ktorého som dobrovoľne navštívila – bol môj otec. Nemuselo to nutne znamenať bezhraničnú dôveru, napriek tomu bolo v jeho pohľade čosi, čo mi hrialo srdce a vlievalo do mňa pokoj. Čosi, čo som pri pohľade na Audaxa nikdy necítila.

„Tesne po premene ušiel a zabil dve ženy." Privrela som viečka a prehltla cez zovreté hrdlo. Dané slová veľmi ťažko vychádzali na slobodu, pretože zakaždým, keď som ich vyslovila, akoby som opakovane dotyčné zabíjala. Pripomínali realitu, na ktorú by som radšej zabudla.

„Do čerta." Zašomral a rukou si prešiel po vlasoch. Pohľadom blúdil po podlahe, nechopil sa však jasného cieľa, iba chaoticky strieľal na všetky strany miestnosti. Podobne to vyzeralo v mojej hlave. Hoci som očakávala, že povie viac, že ma nejakým spôsobom upokojí, jeho mlčanie ma nesklamalo. Bolo jasné, že Davox – hoci som ho milovala a dala za neho aj život – bol vrah. I keď sa o to nepričinil sám, boli to jeho ruky a zuby, ktoré usmrtili. Občas mi hlavou preletela myšlienka, ako sa s tým po prebudení vysporiada. Do akej miery ho to zmení a ako s tým bude žiť, ak príde k rozumu a uvedomí si, čo urobil? Znovu som prehltla.

„Domnic mu pomôže. To, čo urobil, je bežný postup."

„Bolo tam toľko krvi," šepla som.

„Upír sa rýchlo uzdravuje. Prakticky ho musíš dostať na hranicu vykrvácania, ak to má mať zmysel. Inak by sa neustále hojil a len by si mu ubližovala."

„Takto som nad tým nepremýšľala."

„Domnic by nikdy vedome nezabil upíra, pokiaľ by nebol odsúdený na smrť."

„Za toto nedostane trest smrti?" Zhrozila som sa.

Krátko pokrútil hlavou. „Teraz to vyznie hnusne, ale pre nás nie je život človeka cennejší ako život upíra. Ľudia sú iba potrava. Akoby ste vo vašom svete zabili jahňa." Stisol pery a mykol plecami.

„Ale ak to dobre chápem, bežne nezabíjate..."

„Nemáme dôvod. Kvôli poháru mlieka predsa nezabiješ celú kravu."

„Bože," rozšírili sa mi oči.

„My nejeme ľudské mäso, iba pijeme krv. Nevidím dôvod, prečo zabíjať zdroj potravy. Ani jabloň nevypíliš, ak chceš mať jablká každý rok."

„Máš príšerné prirovnania," zachechtala som sa, „ale dosť presné. Už to chápem. Takže brata neodsúdite?"

„Bál by som sa viac o Grigoriho. Nedovolená premena je porušením jedného z prvotných zákonov."

„Spýtam sa na rovinu. Aké sú tresty?"

„Rôzne, záleží od závažnosti..."

„Najhorší?"

„Vyhostenie z krajiny bez možnosti návratu. Stane sa z neho vyvrheľ. Stratí meno, titul, postavenie i priateľov. Každý, kto sa s ním spolčí, bude potrestaný rovnako."

Vydesene som zmapovala jeho tvár a hľadala náznaky pobavenia. Nežartoval.

„Eli, musel by zabiť kráľa, aby sa mu niečo také stalo."

„To mi zas pripadá ako slabý trest."

„Nemáme tresty smrti, ak narážaš na to. Pretože zabitie jedného z našich, hoci aj za závažný čin, by bolo opäť len porušením pravidla."

„To je zmätok." Potriasla som hlavou. „Tak čo ho čaká?"

„Nanajvýš," nadýchol sa, „ale to je iba môj skromný predpoklad, záleží od rozhodnutia Rady..."

„Tak?" naliehavo som požmolila pery.

„Mesiac vo väzení."

„To nie je až také strašné."

„Možno mu to prospeje."

„Budem mu nosiť koláče."

„No vidíš. A teraz sa vráťme k tomu, prečo si prišla."

„Čo?"

„Pochybujem, že si si prišla pohovoriť o Grigoriho treste. Niečo ťa ťaží."

„Ide o Victora." Priznala som po chvíli.

„Áno, čo sa toho týka. Zajtra by som ťa chcel predstaviť ako svoju dcéru."

„A práve preto som tu. Chcela som ťa požiadať, aby si s tým ešte chvíľu počkal."

„Prečo?"

„Chcem mu to povedať skôr, než bude postavený pred hotovú vec."

Zaujato naklonil hlavu k plecu.

„Veľmi som si tvojho..." prečistila som si hrdlo, „môjho brata obľúbila a nechcem to skaziť tým, že by sa to dozvedel spolu s ostatnými. Myslím, že má právo to vedieť skôr."

„Dobre," nabral sprudka vzduch, „ak si to želáš... Ale musíš si uvedomiť, že kým ťa nepredstavím, neprijmu ťa. Budeš to tu mať ťažké."

„Zvládnem to. Victor si zaslúži dozvedieť sa pravdu prvý."

„Cením si, že myslíš aj na jeho city."

„Pomohol mi a zachoval sa ku mne dobre. A mám ho rada."

„To je fajn začiatok," zachechtal sa.

Otvorila som ústa v rovnakej chvíli, kedy sa otvorili dvere. Prekvapenie mojej matky sa prenieslo do ovzdušia.

„Čo tu robíš?"

„Prišla som za otcom." Usmiala som sa a pozrela na spomínaného. „Ďakujem ti, uvidíme sa neskôr."

„Hocikedy, Eli."

Vstala som a vykročila k dverám, v ktorých stále stála. Snaha čo najrýchlejšie sa dostať z jej blízkosti bola až absurdná. Zablokovala ich a z prekvapeného výrazu bol odrazu namosúrený.

„Mohla by si sa posadiť? Keď už si tu?"

„Nie. Radšej pôjdem."

„Rada by som si s tebou pohovorila."

„Prepáč, ale ja s tebou nie." Zatiaľ, dodala som v duchu. Bolo mi jasné, že k rozhovoru, ktorý som neustále tlačila pred sebou, raz dôjsť musí. Nechcela som jej však dávať príliš skoro nádeje.

„Čo si chcela od Codrina?"

„Je to môj otec," uškrnula som sa, „takže by som ho rada spoznala."

„A za mnou nemôžeš prísť?"

„Nie. Umrela si pred troma rokmi!" Odsekla som, prešmykla sa povedľa nej a rozbehla sa chodbami.

Neunúvala som sa klopaním, nakoľko mi Victor vravel, že nechá otvorené. Prudko som rozrazila dvere, stále rozhorčená z krátkeho, nechceného stretnutia sa s matkou. Vletela som do bytu, ktorý však nepatril iba Victorovi. V okamihu som sa zarazila.

V obývačke stál Dimitri... bez trička.

Už len samotný pohľad na jeho odhalenú hruď mi podlomil kolená, avšak drobná bruneta, ktorú zvieral, ma primrazila k miestu. Jeho pery prisaté na jej krku, svalnaté ruky, pevne ju držiace za ramená, pach krvi nesúci sa vzduchom a jej hnedé oči prevrátené slasťou, tvorili dokonalý obrázok toho, čo som svojim náhlym príchodom prerušila. Vytreštila som oči, prehltla a krok cúvla. Dimitri pomaly odtiahol tvár od jej pokožky, jazykom si prešiel po zakrvavených perách a omámený pohľad presunul na mňa.

„Vypadni." Prehovoril k dievčine pokojným hlasom. Pomaly naklonil hlavu nabok a zadíval sa na mňa, kým si ona priložila ku krku vreckovku a vzápätí sa pohla. So sklonenou hlavou prebehla popri mne a stratila sa za dverami. Užasnuto som sledovala jeho lenivé kroky, ktorými sa ku mne blížil. Srdce vynechalo úder, sťažka som žmurkla a nepatrne potriasla hlavou, vyháňajúc si predošlý obrázok z hlavy.

„Nechcela som rušiť." Vytlačila som zo seba priškrtene, zahanbená tým, čoho svedkom som sa omylom stala.

„Nerušíš." Zatiahol, prešiel popri mne, akoby sa pred chvíľou nič nestalo a dokráčal až do kuchyne. Otáčala som hlavu a súčasne ho sledovala pohľadom. Vzal z linky kus pizze, zahryzol a zadíval sa na mňa.

„Dáš si?" kývol k tanieru, na ktorom boli ďalšie trojuholníky. Horlivo som pokrútila hlavou, vo vzduchu stále visela jemná vôňa krvi.

„Čo tu robíš?" Spýtal sa so záujmom.

„Victor navrhol, aby som zostala, kým sa brat nepreberie. Aby som bola bližšie..." zakoktala som sa.

Nespúšťal zo mňa pohľad, až kým nedojedol.

„Nemám s tým problém," opláchol si ruky, utrel ich do utierky a doprial si riadny log priamo z kohútika.

„Ale?"

„Ale čo on?" kývol k Traianovi.

Zmätene som si poškrabala bradu.

„Predpokladám, že pozvanie platí len pre teba."

Mal pravdu, nemohla som od nich chcieť, aby nás tu nechali oboch. Stisla som pery a mykla plecami. „Nemôže spať na chodbe. Pôjdem späť ku Grigorimu."

„Mám veľkú posteľ," dvihol kútik a pohľad sa mu zúžil. „A jeho môžeš nechať na gauči..." Neodvážila som sa spýtať, čo tým myslel, nakoľko som tušila, kam by jeho odpoveď smerovala. Opäť vykročil. Hľadel mi do očí, až kým nezastal tesne predo mnou. Dvihol ruku, prstom mi zatlačil do brady a .... stále bez trička... ma prinútil, aby som sa na neho pozrela. Srdce mi splašene trieskalo o stenu hrudníka, žalúdok skákal saltá a zvláštne opojenie mi ovládlo myseľ, horkosť v celom tele ma rozpálila a odrazu sa všetko navôkol ponorilo do temnoty. Vnímala som iba Dimitriho.

„Už si pila?" spýtal sa zastreným hlasom, v ktorom sa skrývalo čosi intímne. Naprázdno som prehltla a veľmi krátko a trhane pokrútila hlavou, neschopná vyjasniť si myseľ. Údery srdca sa násobili a teplo jeho tela do mňa narážalo vo vlnách. Prstom mi jemne opísal líniu sánky, pohladil líce a zastavil sa až na spodnej pere, ktorú palcom oddelil od hornej. Nedokázala som sa poriadne nadýchnuť, jeho blízkosť ma pripravila aj o posledné zvyšky sebakontroly a pod chvíľami ma ovládla neskrotná túžba vrhnúť sa na neho. Tvár priblížil, perami sa mi obtrel o ucho a dychom mi pohladil pokožku.

„A chceš?"

♥♥♥