„Je mŕtva?" Spýtala som sa priškrteným hlasom a potláčala chuť zvracať. Dimitri sa skláňal nad dievčinou ležiacou v tráve neďaleko lesa. Šlo o druhú obeť, na ktorú sme narazili. Hmatateľný dôkaz o Davoxovom utrhnutí sa z reťaze... Naposledy sebou šklbla, zachrapčala v zúfalej snahe o posledný nádych, než sa jej oči prevrátili a sklený pohľad napovedal o jej úmrtí. Ovzduším sa niesol slabý pach krvi a dráždil každú bunku v mojom tele. S vypätím všetkých síl som sa snažila nemyslieť na slastnú chuť, na nevyhnutnú potrebu, ktorá mi bola odopretá a napokon na nekontrolovateľné správanie, o ktorom som vedela, že sa dostavilo vždy bez ohlásenia. Sústredila som sa na jej posledný úder srdca, než som súcitne odvrátila zrak. Traian stál tesne za mnou, iba jedným krokom som prekonala vzdialenosť a bez zábran sa pritisla k jeho hrudi, s túžbou ukryť sa pred svetom a počinom, ktorý môj brat spôsobil.

„Už áno."

Silno som stisla viečka, chuť zmazať myšlienky na Davoxa ako na beštiálneho vraha ma zúfalo škrela v každom kúsku tela. Traianova ruka sa pomaly dvihla, omotala sa mi okolo pása a v utešujúcom geste ma hladila po krížoch.

'Mrzí ma to.'

'Môj brat nie je vrah.'

Potiahla som ešte párkrát nosom, odstúpila od neho a opäť si prezrela tú spúšť. Dimitri pomaly vstal, s rukami vbok krátku chvíľu hľadel na zem, než svoju ustaranú tvár otočil ku mne.

„Aspoň nezanecháva svedkov." Prehodil Domnica vecne, začo som mu do chrbta vypálila pohľadom dieru. „Musíme ju pochovať, než ju niekto nájde."

„K tej prvej? Alebo jej vykopeme vlastný hrob?" spýtal sa Grigori bez záujmu.

„Je to tvoja vina!" Zasyčala som, upútavajúc pozornosť všetkých.

„Odkiaľ som mal vedieť, že bude taký agresívny?"

„Stačilo ma zobrať so sebou, zvládla by som ho!"

Domnica ma skĺzol zvedavým pohľadom, vzápätí sa zachechtal. „Ty isto."

Privrela som viečka a súčasne sa zadívala inam, vyhnúť sa jeho tvári sa zdalo najrozumnejšie. Nedesil ma o nič menej, i keď sme pátrali po bratovi už vyše hodiny.

„Eli." Zdôraznil Grigori moje meno a odmlčal sa, až kým som sa na neho nepozrela. „Ešte sa nestalo, aby nám nováčik tesne po premene ušiel."

„Tebe ušiel! Nám," tiež som zdôraznila, „by neušiel."

S hlbokým a pomalým nádychom prikyvoval. V tvári sa mu zračila ľútosť, snažil sa ju však skryť napnutím líc a vtiahnutím pery.

„Chápem. Potrebuješ vinníka. Okej," rozhodil rukami, „je to moja vina, že som ho nechal zdrhnúť. Spokojná?" Dvihol obočie, ruky ponechal v spýtavom geste kúsok od bokov, než ich, čakajúc na odpoveď, pomaly spustil k telu.

Frustrovane som pokrútila hlavou, v snahe ignorovať Domnicov posmešný výraz som vysunula bradu a otočila sa. Pár krokov ma posunulo ďalej od nich. Sadla som si na neďaleký peň a rozhodla sa prečkať pohreb v súkromí, hlavne čo najďalej od Domnicu, s ktorým som sa neplánovala dostať do priamej konfrontácie.

Možno by som v sebe našla dostatok sily vzoprieť sa mu, avšak chýbala odvaha, o ktorú ma obral vždy, keď sa na mňa pozrel uhľovočiernymi očami prisľubujúcimi záhubu. Akúkoľvek podobu záhuby pre kohokoľvek, kto by sa pokúsil mu protirečiť alebo iným spôsobom vzdorovať. Tak som ho vnímala... A práve daný poznatok ma nútil držať si od neho čo najväčší odstup.

Ubehlo sotva pár minút, než som začula za sebou kroky. Dimitri sa posadil vedľa mňa, lakťami sa oprel o kolená a prsty preplietol dokopy. Hlava mu padla medzi ramená, díval sa do zeme a buď nevedel, čo povedať alebo stratil chuť rozprávať rovnako ako ja. Kútikom oka som ho začala pozorovať. Občas mu poskočila sánka, pomalé žmurkanie pôsobilo ako príznak únavy a nepravidelný pohyb pier akoby spôsobovali nevypovedané slová, ktoré sa mu prevaľovali na jazyku.

„On nie je vrah." Zopakovala som takmer šeptom. Zdalo sa, že som potrebovala presvedčiť hlavne seba.

„Vysal ju do poslednej kvapky."

„Ale nemohol zato. Nevie, čo sa s ním deje."

Dimitri podvihol hlavu a zadíval sa do lesa. „Vieš, koľko krvi v priemere potrebuje upír pri svojej premene?"

Neodpovedala som. Vytušila som skrytý význam a už vopred som vedela, že tým nenaznačoval nič dobré.

„Asi liter každú hodinu. Po prvých dvoch dňoch sa to začne upokojovať, po týždni už stačí pohárik, dva denne." Pousmial sa, po chvíli opäť zvážnel. „Tvoj brat stihol behom hodiny vysať dvoch ľudí."

„Kam tým mieriš?" Môj hlas znel unavene.

„Obávam sa, že s ním budú problémy."

„Už s tým všetci prestaňte. Ja sa o neho postarám. Dokážem si s ním poradiť."

„Nepopieram, že si silná," pootočil hlavu a pozrel mi do očí, „ale musíš rátať s tým, že to nebude tak úplne tvoj brat."

„Nemal by byť už pokojnejší? Keď toľko vypil?"

„Skôr si myslím, že sa predávkoval. Bude chcieť stále viac, ak ho nezastavíme."

„Skvelé," vydýchla som a ponad plece skontrolovala, ako pokročil pohreb. Z jamy hlbokej do pol pása trčali traja upíry, ktorí naďalej vyhadzovali zem.

„Nemohla by ju moja krv oživiť?" Napadlo mi odrazu a na okamih som sa zadívala na telo ležiace v tráve.

„Nemyslím si."

„Traiana oživila."

„On sa napil, ešte keď žil. Navyše, nebol človek ani predtým, čo sa z neho stal Necurat."

„Mohli by sme to skúsiť."

„Je mŕtva, Elis." Zdôraznil. „Ako ju chceš prinútiť napiť sa?"

„Ja neviem, transfúzia?" mykla som plecami.

Dimitri sa krátko zasmial v podobe prudko vyfúknutého vzduchu a oba kútiky sa mu jemne podvihli.

„Nemôžeš zachrániť každého. Navyše, pozri, čo sa stalo s Traianom. Chceš si vybudovať armádu?"

„Asi máš pravdu." Odtrhla som steblo trávy a začala ho prehadzovať medzi prstami, aby som si krátila voľnú chvíľu.

Obaja sme sa dlhú dobu mlčky dívali pred seba, ani jeden z nás nemal potrebu nasilu rozvíjať ďalšiu konverzáciu len preto, aby nás neobklopilo ticho. Nikdy mi nevadilo sedieť v tichu izby pri zhasnutej lampe. Stáť uprostred trávnika a dívať sa do nocou zahalenej prírody. Sedieť v škole počas obeda mimo jedálne na múriku kdesi za rohom a iba bezmyšlienkovite hľadieť pred seba. Očividne som nebola jediná, komu to neprekážalo.

„Nie si smädná?" Prerušil napokon ticho. Iba som na neho hľadela, tak pokračoval. „Myslím krv, zvládaš to zatiaľ?"

„Som okej," zaklamala som, i keď zmienka o krvi mi stiahla žalúdok vplyvom túžby.

„Keď sa vrátime, musíš sa napiť." Prikývla som, svoje potreby sa mi stále prijímali s ťažkosťami, žiaľ, nebolo iného východiska. Musela som sa zmieriť so svojou upírskou časťou, zdedenou po otcovi. Pozornosť som opäť presunula k trojici, ktorá medzitým pokročila v kopaní.

„Bojíš sa ho?"

„Koho?" Vedela som veľmi dobre, koho myslel.

„Domnica."

„Ty snáď nie?" Spýtavo som dvihla obočie, i keď šlo skôr o rečnícku otázku.

„Jeho sa nemusíš báť."

„Tebe sa to povie."

„Pôsobí desivo, ale je to jeden z najspravodlivejších upírov. Neublíži nikomu, ak nedostane dôvod."

„Ak ho môj brat napadne, bude to pre neho dostatočný dôvod..."

„Mýliš sa. Pracuje s nováčikmi. Nedá sa ani spočítať, koľkí mu už išli po krku. Preto sme ho zavolali. Ak si niekto s Davoxom poradí, je to on."

„Vieš," nadýchla som sa a pretrhla steblo trávy, „to si myslel aj Grigori. Že ho zvládne."

Dimitri sa obzrel, dával si s reakciou na moje slová načas a až keď sa uistil, že by nás nemohol nik začuť, naklonil sa bližšie ku mne.

„Môj brat sa občas preceňuje. Noví obvykle nemajú zábrany a keď ich prepadne hlad, bývajú dosť nevyspytateľní."

„Vravíš, že Grigori..."

„Rozhodne nemal ísť za Davoxom tesne po premene sám. Ale nehovor mu to, prosím."

„Takže to je jeho vina." Znovu som sa pozrela na dievča nehybne ležiace kúsok od nás.

„Nie tak úplne." Pokrčil nosom. „Zvládol ich už veľa. Nemyslím si, že počítal s nejakými komplikáciami."

„Mal ma počúvnuť." Povzdychla som si.

„Nájdeme tvojho brata a pomôžeme mu." Položil mi ruku na kríže a zľahka pohladil v snahe utešiť ma.

Otvorila som ústa, že niečo dodám, vzápätí ich však zaklapla a sledovala blížiacu sa postavu.

„Hotovo!" ozvalo sa celkom pri nás. „Môžeme pokračovať." Oznámil Grigori a po krátkom pohľade na bratovu ruku vykročil späť za ostatnými. Odniesli náradie do auta a Domnica sa rozhliadol. Pomaly vdychoval vzduch, až celkom naplnil pľúca. Prešiel dva kroky, pootočil sa do iného smeru a znovu začal zhlboka dýchať. Zopakoval to ešte niekoľkokrát, než si čupol a pozoroval zem vôkol seba.

Nepochybovala som o jeho stopárskych schopnostiach. Od Grigoriho bytu nás doviedol až sem, hoci po prvej mŕtvole, ktorú sme našli v opustenej budove na okraji mesta, aj to len vďaka pachu krvi, sa nám už stopovalo oveľa ľahšie. Akoby brat zabitím pochytil akýsi špecifický pach smrti, ktorý po sebe zanechával. Sama som ho v ovzduší nachádzala, i keď s ťažkosťami, nebola som však schopná vydať sa po jeho stope a určiť smer.

„Šiel tadiaľ." Vstal a ukázal smerom do lesa. „Na ten smer je..."

„Náš dom." Skočila som mu do reči.

„Chce sa vrátiť domov, rozkošné." Prehodil Domnica.

„Zrejme ma hľadá," ozrejmila som vecne a vybrala sa známou cestičkou. Jeho služby už viac nebolo potrebné, odrazu som s istotou vedela, že brata nájdem aj sama.

Nekráčali sme dlho, nanajvýš dvadsať minút, než sme dorazili k pásmu. Prudko som zastala a otočila sa.

„Čo je?" Domnica sa priblížil a pritiahol obočie vplyvom podozrenia.

„Ďalej ísť nemôžete."

„A kto mi v tom zabráni?"

Nadýchla som sa a v krátkosti mu ozrejmila, čo by ho čakalo, ak by pokračoval.

„O tom pásme som už počul." Uvažoval nahlas.

„Ja som tam bol tri dni." Ozrejmil Dimitri.

„Ja by som tam bol dodnes, keby ma nevytiahla Eli von, keď sme ťa hľadali."

„Kúsok na sever," ukázal Domnica na spomínaný smer, „je vypálená časť lesa. Tadiaľ sme sa pri útoku dostali do vášho sídla." Hovoril otvorene, bez akýchkoľvek emócií prejavených voči nezmyselnému krviprelievaniu.

„Davox musel ísť tadiaľ, inak by sa stratil v pásme." Skonštatoval Victor.

„Alebo tunelom." Prezradila som po chvíli váhania. Náš dom zhorel, neverila som, že by sme sa tam niekedy vrátili a tak sa mi nezdalo dôležité naďalej tajiť existenciu tajného únikového východu vedúceho popod časť lesa, v ktorom sa nachádzalo Venenum. Daný tunel sa i tak nepoužíval, pochybovala som, že by sme vôbec našli vstupnú bránu.

„Aký tunel?" Spýtal sa Domnic a všetky oči sa upreli na mňa.

„Tajný východ zo sídla. Vedie popod les. Tadiaľ, asi desať minút chôdze."

„Môžeme sa rozdeliť." Navrhol Victor.

„To by šlo." Prikývol Domnica.

„Pôjdem s Elis cez pásmo." Prehovoril Dimitri skôr, než by jeho miesto zaujal ktokoľvek iný. „Strávil som tam tri dni, mám najväčšiu šancu odolať jeho účinkom. A Traianova Oddanosť by mala byť tiež silnejšia ako tie výpary."

„Je to vypálené, nič na teba pôsobiť nebude." Zamrmlal Grigori.

„Ale ak zafúka vietor..." našpúlil pery a mykol plecami. Grigoriho pokrútenie hlavou bolo jedinou odozvou a slova sa ujal Victor.

„Dobre, ale ak Eli pôjde lesom, ako nájdeme vchod do tunelu?"

„Daj mi mapu, ukážem ti, kde je. Ale bude zarastený, musíte sa poriadne rozhliadnuť."

Vytiahol mapu a prstom som ukázala v miestach, kde by sa mal vchod nachádzať.

„Ak tadiaľ Davox šiel, myslím, že ho nájdeme ľahko. Pochybujem, že by za sebou vôbec zavrel."

„Brat pozná účinky pásma. Ak je natoľko pri zmysloch, čo asi je, keďže sa vrátil domov, mal by sa mu vyhnúť. Čiže použije tunel."

„To je pravda, nemal odkiaľ vedieť o tej vypálenej časti." Ozval sa Grigori.

„Vychádzajme teda z toho, že pásmo považuje za neporušené."

„Možno si neuvedomuje, že je upír." Zamyslel sa. „Ani raz sa ma nepokúsil uhryznúť."

„V tom prípade sa stratil v pásme. Nemal by dôvod použiť tunel." Vydýchla som hromadiaci sa vzduch. Victor odložil mapu a pozrel na mňa.

„Je niekde tu, takže ho skôr, či neskôr nájdeme. Stretneme sa o pätnásť minút na nádvorí. Všetci viete, kde to je." Smutne ma skĺzol pohľadom, uvedomujúc si, že rozprával o mojom niekdajšom domove.

„Ak by ste na neho natrafili skôr, zavolajte. Prídeme vám na pomoc." Nakázal Domnica. So skrývaným strachom som sa na neho zadívala.

„To platí aj pre vás. Hlavne," nadýchla som sa a prehliadla si všetkých troch, „neublížte mu, prosím vás."

„Nikto sa ho ani nedotkne!" Zdôraznil Dimitri pevným hlasom. „Elis dlžím za svoj život. Jej bratovi sa nesmie nič stať. Rozumiete?" Prižmúril oči a pohľad uprel do Domnicovej kamennej tváre. Napokon, pod váhou jeho slov, prikývol.

„Rozumiem."

„Tak poďme," kývol na mňa a pohol sa k vypálenej časti lesa. Ihneď som ho nasledovala, samozrejme s Traianom v pätách.

Ticho sme našliapavali, pokúšali sa nenarobiť takmer žiaden hluk a zároveň ostražito načúvali zvukom navôkol. Obaja sme si uvedomovali, že daná oblasť sa hemžila Necuratmi a ani jeden z nás netúžil na nich natrafiť. Navyše, po Traianovej premene som si najmenej zo všetkého priala mať za zadkom ďalšieho Oddaného. Budovať si armádu, ako sa Dimitri zmienil, som ozaj nemala v úmysle. Sužoval ma nepríjemný pocit z rozdelenia sa. Obávala som sa, že navzdory Dimitriho príkazu nastane situácia, kedy Davoxa nezvládnu a nebudú mať na výber. Ak by mu ublížili...

Dimitri dvihol ruku a zastavil tak prudko, až som do neho narazila. Hlavu mierne podvihol. Nosom trhane vťahovať vzduch a snažil sa zachytiť akýkoľvek pach. Mlčky som sa držala tesne pri ňom a napínala uši. Prasknutie dreva bolo zreteľné, i keď veľmi tiché. Všetko sa ponorilo do ticha, i vtáci utíchli a les akoby potemnel. Srdce mi bilo čoraz silnejšie. Dimitri sa na mňa spoza pleca zamračil. Mykla som plecami, predsa som nemohla za to, že ho moje obavy rušili. Samej mi v načúvaní vadil zvuk pravidelných úderov, vychádzajúcich z môjho hrudníka, nedokázala som si však pomôcť. Ukazovákom namieril do časti lesa, odkiaľ pravdepodobne zachytil pach. Vo väčšej vzdialenosti, medzi kríkmi, sa čosi pohlo.

'Niekto nás sleduje.' Zaznelo mi v hlave. 'Je to Necurat.'

'Odkiaľ vieš?'

'Cítim ho. Je sám. Má strach.'

'Čo urobíme?'

'Nemyslím si, že zaútočí. '

'Takže?'

'Mali by sme ísť.'

Drgla som Dimitrimu do ramena a keď sa ku mne otočil, kývla som hlavou smerom k predchádzajúcemu cieľu. Najskôr ma nedôverčivo pozoroval, tak som sa rukami snažila naznačiť, ale nechápavo mu poskakovalo obočie. Vydýchla som.

„Traian zachytil pach Necurata." Zašepkala som. „Je sám. Mali by sme pokračovať."

Ako som predpokladala, podozrievavý pohľad presunul na spomínaného a ešte viac prižmúril oči.

„A to vie odkiaľ?"

„Čo ja viem? Bol jeden z nich, asi ich pozná lepšie ako my." Odula som spodnú peru. „Ja idem. Nemáme čas schovávať sa v kríkoch."

Ešte chvíľu váhal, napokon prikývol a vydýchol. „Tak poďme."

Avšak v okamihu, ako sme prestali byť ostražití a vykročili do opačného smeru, do uší nám doľahlo hrdelné vrčanie. Vďaka neuveriteľne rýchlemu šprintu prekonal vzdialenosť, než sme sa stihli otočiť. Vytreštila som oči, zadívala sa do jeho tváre a s hrôzou si uvedomila, že chalani stáli ďalej odo mňa. Než by zakročili, skočil na mňa, zahryzol mi do krku, avšak vzápätí už letel vzduchom a treskol o najbližší kmeň stromu.

„Čo to, do frasa, bolo?" Zvreskol Dimitri a neveriacky preskakoval pohľadom zo mňa na útočníka.

Davoxa sme tu dávno nemali, páči sa :)

Ak ste našli chybičky, ospravedlňujem sa, už sa mi to nechce zajtra znovu kontrolovať a zo skúseností viem, že opravovať chyby v deň, keď som dokončila kapitolu, dopadne vždy tak, že mi niečo ujde.  :) Pardon za dlhšie čakanie, ale tak dúfam, že kapitola vás potešila a čakať sa oplatilo :) zase napínavý záver, áno, ja viem! :D

♥♥♥