Ahojte, pridávam časť znovu, páči sa :)

„Ako to myslíš, preč?" vytreštila som oči.

„Kto je Davox?" Spýtal sa Victor a zabuchol za sebou dvere.

Obaja sme ho ignorovali, len sme na seba hľadeli. Rátala som sekundy, kým mi odpovedal.

„Úplne zošalel. Mrzí ma to." Stále mu v hlase bolo počuť hnev, zároveň však s prímesou strachu.

Vlastné telo mi odrazu oťaželo. Každý úder srdca bol mocný a bolestivý, i samotné dýchanie predstavovalo námahu. Schopnosť komunikovať sa vytratila, mohla som iba zazerať a v zákutí mysle premýšľať, čo sa stalo. Grigori sa tváril nanajvýš zmätene a s vedomím veľkosti problému, ktorý nastal, jeho obavy som úplne chápala.

„Vysvetlíte mi, čo sa deje?"

Podvihla som obočie v tichej výzve a striedavo pozrela na oboch. „Ak mu to nepovieš ty, ja určite áno." Zaťala som sánku a prísne si ho zmerala. Áno, dávala som mu podiel viny, nakoľko mi nedovolil ísť s ním na byt a vzal tým plnú zodpovednosť za bratove správanie.

Sprudka sa nadýchol a na okamih ukryl oči za viečkami. Po ich otvorení sa v nich zrkadlil už len hnev. S pohľadom upreným na mňa prehovoril.

„Davox je jej brat."

„A čo s ním je?"

„Je preč."

„A kde bol doteraz?"

„V mojom byte."

„Okej," zatiahol a nadýchol sa, „takže jedna otázka, jedna odpoveď?" prekrížil ruky a nahnevane si zmeral Girgoriho, „fajn, takže... Odkedy máš, do frasa, byt?"

Rezignovane som vyfúkla hromadiaci sa vzduch a s trasúcimi sa rukami sa natiahla po teniskách, ktoré boli pri posteli.

„Davox takmer umrel pri poslednom boji v našom sídle. Takmer," zdôraznila som, „ale Grigori ho našiel a pomohol mu. Ukryl ho vo svojom tajnom byte, odkiaľ zrejme dnes ušiel."

Zaviazala som si šnúrky, vzala mikinu z operadla a kráčajúc k dverám si ju obliekala.

„Počkaj." Victorov rázny tón ma zastavil. „Kam teraz ideš?"

„Hľadať ho predsa."

„Prečo ušiel?"

Naklonila som hlavu nabok a veľavravne si prezrela upíra, ktorý to mal na triku. „No tak mu to povedz," vyzvala som ho rázne. Nehnevala som sa preto, že mohol za jeho premenu, ale preto, že ho neustrážil napriek svojmu presvedčeniu, že to sám zvládne.

Prižmúril oči a stisol pery, z jeho pohľadu sa dal ľahko vyčítať nesúhlas s prezradením danej informácie, nemienila som však Victorovi nič tajiť. Najmä potom, čo Grigori k nemu uprostred noci vtrhol. Odísť bez akéhokoľvek vysvetlenia by bolo urážkou toho, čo dnes v noci pre mňa môj brat urobil.

„Premenil som ho."

Victor si ho zhrozene premeral a vzápätí jeho pohľad preskočil na mňa, zrejme hľadal akúkoľvek spojitosť.

„Umrel by." Dodal Grigori, „nemohol som to dopustiť."

„Porušil si jeden z najprísnejších zákonov."

„Viem," zahučal. „Lenže Eli tiež riskovala, keď oslobodila Dimitriho. Dĺžil som jej to!"

„Boha, Grigori, ak to zistí Ionel, bude ťa musieť predhodiť Rade..."

„S tým sa vysporiadam neskôr."

Victor si nás mlčky prezeral. Dlhú chvíľu nikto nič nepovedal. Zdalo sa, že potreboval čas na spracovanie informácií, ja som však čas nemala a s každou pribúdajúcou minútou hrozilo, že by sa Davox mohol dostať do problémov alebo ich sám spôsobiť.

„Musím ísť," pohla som sa opäť.

„Eli, do prdele." Znovu Victor. „Počkaj chvíľu."

„Načo?" rozhodila som rukami. „Vonku pobehuje môj brat, nemá potuchy, čo sa s ním stalo. Musím ho nájsť skôr, než niečo vyvedie."

„Pomôžem ti. Ale nebež bezhlavo preč."

„Fajn, aký je plán?" Naliehavo som prešliapla z nohy na nohu.

„Koľko si mu stihol prezradiť?" otočil sa na Grigoriho.

„Keď sa prebral, pokúšal som sa mu povedať, čo sa stalo. Nevnímal ma však, bol strašne zmätený a..." prehltol a sklonil hlavu. Spod viečok vyhľadal moju tvár. „Vydesený."

„Pane bože. Mala som ísť s tebou," odsekla som a prosebne sa zahľadela na Victora. „Čo urobíme?"

„Prečo si od krvi?" Pokračoval vo výsluchu, ignorujúc ma.

„Snažil som sa ho zastaviť, zaútočil na mňa."

„Uhryzol ťa?"

„To nie, správal sa ako... ako človek, ale bol dosť nepríčetný."

„Nemala som ťa počúvať." Šomrala som.

„Daj mi adresu bytu."

Grigori ako na povel priskočil k stolu a o chvíľu mu podal popísaný zdrap papiera.

„Choď pre Dimitriho, bude sa hodiť pomoc."

Grigori prikývol a vytratil sa skôr, než som stihla protestovať.

Victor na mňa ešte chvíľu hľadel, avšak jeho pohľad naznačoval, že bol mysľou inde a zdal sa viac rozrušený, než doteraz. Očami pomaly blúdil po podlahe, občasné privretie viečok napovedalo o zbesilom toku myšlienok, ktoré vnútri jeho hlavy prebiehali. Odrazu sa sprudka nadýchol, venoval mi jeden tvrdý pohľad,než sa odhodlane rozbehol do izby. Bez váhania a so zlým tušením som ho nasledovala. Spod postele vytiahol drevenú bedňu. Pristúpila som bližšie. Tvár sa mi zvraštila prekvapením a hrôzou zároveň.

„Na čo ti to je?" vypískla som s prímesou obvinenia.

Dýku zasunul do puzdra, ktoré si následne zapol okolo stehna. Druhú, podstatne kratšiu, zasunul do vnútorného vrecka koženej bundy. S napätou sánkou a neprítomným pohľadom sa zdal omnoho ostražitejší, akoby vopred tušil možné komplikácie.

„Tak na čo?" zahučala som. Otočil sa ku mne a súcitne si ma premeral.

„Ak sa ešte nenakŕmil, bude nebezpečný."

Pritiahla som obočie a v duchu si preložila jeho vetu. „Nenakŕmil? Čo tým myslíš?"

„Každý nováčik najprv baží po krvi, potom prichádza všetko ostatné." Navlhčil si pery a nechal ich oddelené, vzápätí ich však zaklapol, snáď neplánoval pokračovať. Pristúpila som bližšie.

„Tá dýka ho môže zabiť."

„Ak to bude nevyhnutné..."

Vytreštila som oči. „To ti nedovolím!" Zaťala som sánku, nevraživosť sa rýchlo drala na povrch a hubila každý predchádzajúci okamih, počas ktorého som si na Victora tvorila dobrú mienku.

„Ak bude príliš..." sprudka sa nadýchol, „nebezpečný, nenechám sa zabiť."

„Nič neurobí. Postarám sa o neho. Len mu nesmieš ublížiť."

„Kým to nebude nevyhnutné..." Vytáčalo ma, ako bez záujmu rozhodoval o živote môjho brata.

Našpúlila som pery. „Daj mi tú adresu." Natiahla som dlaň.

„Eli, bude nebezpečný. Videla si, čo urobil Grigorimu. A to si dovolím tvrdiť, že sa brániť vie."

„Zvládnem vlastného brata!"

„Už to nie je len tvoj brat, je to upír tesne po premene. Nemáš potuchy, čoho sú schopní!"

„Ty zrejme nemáš potuchy, čoho som schopná ja, hlavne, keď ide o Davoxa!" Zavrčala som nevraživo a pristúpila o ďalší krok. „Tú adresu, hneď!"

Bezmocnosť, ktorá sa mi rozliezala do celého tela, prispievala k nárastu hnevu, ktorý stále viac zväzovala obava o brata. Musela som si pripomínať, že aj Victor bol môj brat, a i keď pre mňa ani zďaleka neznamenal toľko, čo Davox, stále pre mňa znamenal dosť, aby som mu neublížila. Avšak zlosť, ktorá ma opantávala, sa pomaly prebíjala až do hlavy, stupňovala vo mne agresiu a opäť hrozila strata kontroly.

„Pôjdeme spolu. Nenechám ťa riskovať."

Zuby mi zaškrípali o seba a zmocnila sa ma nutkavá potreba získať ten zdrap papiera z jeho vačku za akúkoľvek cenu. Potriasla som stále natiahnutou rukou, pohotovo ma však schytil za zápästie a naklonil hlavu nabok. „Čo si myslíš, že robíš?"

Nadýchla som sa. Šklbnutie mu malo naznačiť, aby ma pustil, umocnil však stisk. Pristúpil celkom ku mne a zlostne mi skĺzol tvár pohľadom. „Práve ja úplne chápem, čo teraz cítiš."

„Tak mi povedz, kde nájdem brata." Precedila som cez zaťaté zuby.

„Pôjdeme spolu. Pomohla si Dimitrimu, uisťujem ťa, že urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som zas ja pomohol Davoxovi. Ale potrebujem, aby si sa upokojila."

Hnev ma však držal v moci. A kým kamenný výraz zdobil tvár a z očí mi šľahali blesky, ani Victorov stisk na mojom zápästí nepovolil. Držal mi ruku vo výške očí, hľadel na mňa uprene a prísne, akoby sa mi snažil v duchu dohovoriť, aby som bola rozumná. Jeden z nás musel ustúpiť, mne však hnev zatienil jasnú myseľ a nemienila som to vzdať. Jediným cieľom pre mňa bola adresa a čo najskôr sa dostať na dané miesto.

„Rozumieš?"

Mlčky som na neho hľadela, čoraz viac ma ťažila potreba dosiahnuť svoje. Dokázala som sa sústrediť iba na existenciu toho zdrapu v jeho vačku.

'Je to tvoj brat.' Upozornil ma Traian, ktorý zrejme vycítil moje pohnútky.

„Viem!" zavrčala som.

„Čo vieš?" spýtal sa Victor.

„To nepratrilo tebe."

Pritiahol obočie a striedavo si nás prezrel. „On... on s tebou komunikuje?"

'Ak mu ublížiš, budeš to ľutovať.'

'Staraj sa o seba.'

„Pusti ma!" štekla som opäť na Victora.

„Až keď sa upokojíš!"

'Eli, nedovolím ti ublížiť mu.'

„Nech ma pustí a nič mu nespravím." V zápale hnevu som rozprávala nahlas, i keď pôvodný plán bol odpovedať mu v mysli.

„Snaží sa ťa odhovoriť, však?" Trhol pohľadom k Traianovi. „Aj on chápe, ako nerozumne sa správaš, inak by ma už napadol."

Prestávala som skúmať vlastné pocity, všetko sa upínalo iba k túžbe nájsť Davoxa, a to za akúkoľvek cenu. Sformovala som všetok hnev, pomaly sa meniaci na zúrivosť a sústredila sa na zvieravý pocit na zápästí, ktorý stále, napriek varovaniu, držal. Horúčosť mi vystrelila z mysle, rozliala sa cez pravé rameno do lakťa a pomaly putovala do zápästia, kde začala naberať na intenzite. Nevraživo som si prezrela Victora, ktorého oči sa zmenili vo chvíli, kedy si uvedomil, čo sa stalo. Prudko odtiahol ruku a prezrel si popálenú dlaň, vzápätí nahnevaný pohľad presunul na mňa.

„Boha, Eli!"

S hrdelným zavrčaním som po ňom skočila, iba s jediným cieľom, získať tú adresu. Bez ohľadu na slová, ktoré mi pred chvíľou adresoval, bez ohľadu na uistenia, ktoré mi dal.

A bez ohľadu na to, že som práve skočila po krku svojmu bratovi. Dopadli sme obaja na zem, v šoku nestihol zareagovať skôr, než som ho zatlačila do tvrdej podlahy.

Následujúcich pár sekúnd ubehlo príliš rýchlo. Stratila som príčetnosť, bezradná zúrivosť ma celkom ovládla a zmätok pretkal každú myšlienku. Odrazu už nebolo podstatné, kvôli čomu som na neho zaútočila. Držala ma iba silná túžba ublížiť mu a zbaviť sa tým jedu, ktorý sa mi dostal do srdca a spôsobil mi muky. Jedu v podobe bolesti z Davoxovej straty, z nemožnosti okamžite konať podľa vlastného uváženia. Jedu v podobe krivdy, ktorej sa dopustila moja rodina. Nebyť ich, nikdy by sa Davox v danej situácii neocitol. Môj otec by nebol upír a ja by som nemusela bojovať s jeho synom, mojím bratom, len aby som zachránila ďalšieho svojho brata. Nebyť ich skutkov, Traian by sa nikdy nestal Necuratom a nemusel mi nedobrovoľne slúžiť.

Nebyť ich... nikdy by ma neovládla temnota, ktorá si postupne ukrajovala z mojej duše.

Všetko sa zostrovalo do reality, s ktoru som sa musela vysporiadať a zmiznutie brata bolo iba vyvrcholením všetkého, čo sa mi k ťarche postupne pripisovalo za uplynulú dobu.

Zúfalo som zavrčala a v okamihu zaryla zuby do jeho krku.

Do uší mi doľahol jeho nesúhlas v podobe vrčania, než však stihol zakročiť a brániť sa, čiesi ruky ma dvihli a pritlačili o stenu. Nestihla som sa napiť, iba chuť krvi na špicákoch naďalej dráždila moje zmysly. Urputne som sa bránila mocnému stisku a nenávistný pohľad venovala Victorovi, ktorý sa dvíhal zo zeme a zhrozene si nás prezeral.

'Prestaň!' Zarezonovala mi v mysli jeho dôrazná výzva. Upevnil stisk a očami ma vyzýval, aby som sa upokojila.

„Neublíž jej." Prehovoril Victor a zmätene nás pozoroval. Traian na neho nereagoval.

'Pusti ma!'

'Až keď sa upokojíš.'

'Nemáš ma chrániť?'

'Chránim ťa! Ak by si zabila vlastného brata, čo by to s tebou urobilo?' Dvihol obočie.

„Vy... vy sa rozprávate?" Neveriacky si nás prezrel a pristúpil bližšie. „Ty si ho prijala..." zdôraznil svoje konštatovanie. Stočila som pohľad k nemu, keď vytiahol z vrecka papierik a podal mi ho.

„Aj tak pôjdem s tebou. Ale ak je pre teba také dôležité poznať adresu, tak na."

Natiahla som roztrasenú ruku, do ktorej stále prúdil adrenalín a medzi prstami podržala papierik tak, aby som naň videla. Až s názvom ulice sa dostavil prvý príval pokoja. Akoby hmatateľný dôkaz o tom, kde Davoxa nájdem, stačil mysli k opätovnému získaniu kontroly nad telom.

„Pusti ma." Prehovorila som zmierlivo, Traian však stisk povolil skôr, než som dopovedala. Ústup zúrivosti musel pocítiť skôr, než ja. Zahanbene som sa pozrela na Victora, ktorý stál nebojácne pri mne, avšak s obozretným výrazom.

„Ja. Veľmi sa ti ospravedľňujem. Neviem, čo to do mňa vošlo."

Mlčky na mňa hľadel, vytiahol telefón a kohosi vytočil. Nespúšťal zo mňa pohľad ani vo chvíli, kedy dotyčný na druhej strane dvihol. Napínala som uši, aby som začula, komu volal.

„Už ideme k tebe." Prehovoril Grigori.

„Zastavte sa aj pre Domnica."

Na druhej strane zostalo ticho. Po chvíli váhania opäť prehovoril.

„Si si istý?"

„Som." Vydýchol Victor. Grigori súhlasil a zložil.

„Prečo? Prečo práve jeho?" Zdesila som sa pri zmienke o Domnicovi a v hlave sa mi prehrali strašidelné scenáre jeho prípadného konania. S istotou som vedela, že neoplýval žiadnym súcitom, vďaka ktorému by sa nesnažil môjho brata v prvom okamihu zabiť. „To nie. Prosím ťa, len jeho nie," zvraštila som tvár zúfalstvom a v panike sa rozhliadla, opäť zvažujúc rýchly odchod.

„Obávam sa, že tvoj brat nie je jediný, s kým máme problém." Pristúpil celkom ku mne a nevraživo si ma prezrel. „Ako dlho trvá tento stav?"

„Aký?" Vytreštila som oči.

„Napadla si ma. Prečo sa normálne nekŕmiš?" zdôraznil.

„Pila som. Nedávno..."

„Si sčasti upír, musíš piť denne, inak ťa začne ovládať hlad."

„To sa ľahšie povie ako urobí."

„Grigori ti nedával krv?"

„Nepýtala som si," priznala som zahanbene.

„Ježiši, Eli..." Prevrátil očami a vzápätí pokrútil hlavou. Srdce ma zradilo, mocne udieralo do hrude a Victor stál tak blízko, až som sa bála, že ho sám pocíti.

„Mala by si s tým niečo robiť. Takto budeš čoskoro nebezpečná nie len pre seba, ale aj pre nás."

„Mám teraz iné starosti."

„Netušíš, aké zlé to môže byť."

„Som v pohode!"

„Hej, to som videl."

Prehltla som a odmlčala sa. Hlavu priblížil k ramenu a veľmi obozretne ma pozoroval, až mi jeho blízkosť bola nepríjemná. Akoby zvažoval, do akej miery som sa stávala hrozbou. Sama som to nevedela. Odvrátila som sa pred jeho prísnym pohľadom a požmolila pery, nutnosť prerušiť neznesiteľné ticho mi rozvírila v hlave myšlienky.

„Môžeme sa vrátiť k tomu, že s nami ide aj Domnica?"

Obavy ma čoraz viac sužovali a len samotná spomienka na drsného upíra mi roztriasla kolená. Dlho sa zdalo, že Victor sa k tomu viac nevyjadrí, našťastie a k mojej úľave, prečistil si hrdlo a odpovedal.

„Domnica je jeden z najlepších stopárov a bojovníkov, navyše má skúsenosti s premenou," dvihol zrak k stropu a našpúlil pery, „poradí si s vami oboma."

„Jasné, zabije nás." Odfrkla som.

„Domnica nikdy žiadneho upíra nezabil." Zdôraznil.

„Nevyzerá tak."

„Práve to, ako vyzerá, z neho robí jedného z najschopnejších. A svojich nezabíja."

„Lenže môj brat nie je jeden z vás. Ani ja..."

„Už áno. A Domnica to bude akceptovať. Nie každý prežije premenu. Kto prežil, je dosť silný zaradiť sa medzi nás. Nesmieme ho zabiť."

„Čo ak na neho brat zaútočí?" Zamyslene som si zhrýzala peru a stále si pretáčala v hlave obrazce toho, čo spôsobovalo nedôveru voči upírovi, o ktorom Victor hovoril s takou nádejou.

Victor sa však iba trpko zasmial. „Ver mi, Domnicovi by mal problém ublížiť aj jeden z Bratstva, nieto ešte nový upír, ktorý sa nevie ovládať. Hlavne na neho nezaútoč ty, prosím ťa!"

„Nezaútočím..."

„Videl som, ako to máš pod kontrolou."

„Ja to zvládnem. A hneď potom si skúsim niekde zohnať krv." Zarazene som sklopila zrak, pretože priznanie vychádzajúce mi z úst znelo príliš absurdne. Avšak, nebolo inej cesty, ako pripustiť si tú časť mojej osobnosti, z ktorej vychádzala závislosť na krvi, nakoľko iný dôvod náhlej straty zdravého rozumu som nevidela. Navyše, Victor nebol prvý, po kom som skočila.

„Odkiaľ ju chceš zohnať?"

„Ja neviem. Možno ju... neviem, ukradnem?" Skrčila som nos.

„Ukradneš?" zachechtal sa. „A kde? V potravinách?"

„Tak ďaleko som sa ešte nedostala. Zrejme tým istým spôsobom, akým si zháňate krv vy."

„Máme svojich Oddaných a Ionel spolupracuje s jednou krvnou bankou, v nevyhnutnom prípade. Má tam nejaké kontankty." Šklbol kútikom a následne sa pousmial, akoby vyzradil niečo, čo nechcel.

„Tak si vypýtam od Grigoriho."

Povzdychol si a pristúpil bližšie. „Nebudeme to naťahovať. Potrebuješ jasnú myseľ." Dvihol ku mne ruku. „Na."

„Čo?" Zhrozene som cúvla.

„Napi sa."

„Určite nie!" Horlivo som krútila hlavou a v duchu sa sama seba spýtala, či by sa to nedalo považovať za incest.

„Boha, pi! Budeš mať pod kontrolou svoju silu." Znovu trhol rukou ku mne. „Budeme mať dosť starostí s tvojím bratom, nechcem sa starať aj o teba."

Splašene som sledovala jeho zápästie a takmer sa zdalo, že počujem krv prúdiacu jeho žilami...

Rozleteli sa dvere.

„Ideme?" Grigori sa zdal nedočkavý, no vo chvíli, kedy nás zbadal, pritiahol obočie a i keď Victor ruku spustil, zrejme mu docvaklo. „Čo tu stvárate?"

„Veštila mi z dlane. Môžeme?" Pozrel na mňa, aby sa uistil. Obom nám bolo jasné, že príležitosť vypršala a nebolo inej možnosti, ako to prežiť s vedomím, že by som mohla kedykoľvek napadnúť niektorého z nich. Že si to Victor uvedomoval, mohlo predísť tomu, aby som na niekoho znovu zaútočila.

Rýchlo som prikyvovala a pokúšala sa zabrániť slzám, ktoré sa mi tisli v kútikoch očí, aby sa vydrali na povrch a naplno ukázali moju slabosť. Pravdou však bolo, že som sa vnútri triasla ako osika, pretože už len predstava toho, že by som mohla Davoxa stratiť, ma ničila.

Chvíľu na mňa mlčky hľadel, než napokon prikývol a trochu zvesil ramená. „Dám na teba pozor." Uistil ma tichým hlasom tak, aby som ho počula len ja.

...

Tak nejak mi ten Victor prirastá k srdcu. Už asi tušíte, že nasledujúca kapitola bude celkom drsná. Sama ešte neviem, ako bude prebiehať záchranná misia, ale dúfam, že sa na nej vybláznim podľa očakávania :) ďakujem vám :) ♥