Dnes omnoho dlhšia, užite si ju a nezabudni zanechať reakciu :) povzbudí ma do ďalšieho písania ♥

Pomaly som kráčala chodbami sídla, Traian ticho našliapaval za mnou. Nebolo isté, kedy sa z nechceného prízraku, stvoreného mojou krvou, stal ochranca, ktorý mi prestal vadiť. Kdesi v hĺbke mysle som začínala pociťovať jeho prijatie. Potreba zmieriť sa s tým, čo sa mu stalo, nepatrila len mne. Pokiaľ mu bolo predurčené pokračovať po svojom zmŕtvyvstaní po mojom boku, túžila som mu to čo najviac uľahčiť. Nikdy by mi nenapadlo prestať bojovať o jeho slobodu a zaumienila som si prísť na spôsob, ako mu ju dožičiť, avšak dovtedy...

'Ty si o tom vedel?' Pomyslela som si iba, ani ma nestálo veľké úsilie ponoriť sa do myšlienok ako predtým. Myseľ mi sužoval zvláštny pocit. Hoci mi Codrin nestihol nič povedať, nakoľko vybehol za Victorom skôr, než by som začala klásť otázky, Ionel mi moju domnienku ihneď po jeho dochode potvdil.

'O čom?' Odpoveď prišla ihneď.

'Že je Victor môj brat.' I keď ma Ionel dôrazne poprosil, aby som sa o tom pred nikým nezmienila, Traian sa rozhodne nerátal. Navyše stál neustále vedľa mňa, takže by sa to pred ním nepodarilo utajiť, ani keby som chcela. Avšak, dôvera v neho rástla prirýchlo a samu ma prekvapil uvoľňujúci pocit, ktorý ma obostrel v okamihu, kedy som sa rozhodla pustiť si ho k sebe.

'Nie.'

Nevedno, či som pocítila úľavu z toho, že spolu konečne komunikujeme alebo z toho, že sa nepripísal na zoznam ľudí, ktorí o tom vedeli. I keď mi bolo jasné, že by to nepovedal, keďže jeho komunikácia bola na veľmi stručnej úrovni, z nejakého zvláštneho dôvodu ma tešilo, že práve on o tom nevedel. Akoby neznáme puto, ktoré nás spájalo, by mohla daná skutočnosť oslabiť.

'Si v poriadku?' Spýtal sa celkom nečakane. Oči sa mi rozšírili prekvapením a pomaly som sa otočila k nemu. Neuveriteľné sa zdalo i samotné prehovorenie - i keď len v mysli - bez toho, aby som ho k tomu vyzvala. Položil však otázku, čo pre mňa znamenal jednoznačný pokrok.

'Myslím, že áno, len je ťažké tomu uveriť.' Mykla som plecami a znovu vykročila prázdnymi chodbami.

„Ešte pred týždňom som sa mala vydávať." Začala som nahlas. „Vybrali mi snúbenca." Pootočila som hlavu k nemu a uškrnula sa. „Medzi nami, riadneho debila." Zachechtala som sa, Traianov kamenný výraz sa však nemenil. Kráčal vedľa mňa a hľadel pred seba. Navzdory tomu som nabrala dojem, že ma počúval, tak som pokračovala. „Pred týždňom som si myslela, že moja rodina umrela pri boji medzi Lovcami a upírmi. Myslela som si, že Davox je mŕtvy."

'Tvoj brat.' Skonštatoval.

„Si všímavý, aj keď sa to nezdá. Vieš, bude z neho jeden z vás. Teda, upír." Nadýchla som sa zhlboka a ruky vsunula do vačkov. „Človek, ktorého som považovala za svojho otca, je netvor. Môj pravý otec je upír. Môj nový brat je upír. A teraz aj Davox." Dvihla som obočie a trpko sa zasmiala nad absurditou môjho života. „Bude z neho upír. Ja som upír. Všetci sú upíri. Ide mi z toho vybuchnúť hlava. Dokonca som sa ešte aj do jedného z vás zamilovala, potom odmilovala, asi..." Rozhodila som rukami a nešťastne pokrútila hlavou. „Vieš, čo je asi najvtipnejšie? Človek, ktorý ma vychoval, je Lovec upírov." Rozosmiala som sa. „Veril by si tomu?" Dvihla som obočie. „A dokonca, aby toho nebolo málo, som potomok nejakého démona a preto mi musíš slúžiť."

'Ja ti chcem slúžiť.'

'To si iba myslíš, kvôli tej krvi.' Zdôraznila som v mysli. „Navyše, ak by si mal na výber, určite by si sa rozhodol inak. Preto ťa chcem zachrániť."

'Bol som mŕtvy, už si ma zachránila.'

„Vieš, ako to myslím." Navlhčila som si pery a ruky znovu vsunula od vačkov. „Asi by sme sa mali vrátiť, nie je bezpečné sa prechádzať po chodbách." Zastala som a rozhliadla sa. Neznáme obrazy na stenách mi potvrdili, že som sa spleťou chodieb dostala do miest, ktoré som nepoznala. Orientácia teda nepomohla, nemala som potuchy, kadiaľ sa vrátiť.

„Zavedieš ma ku Grigorimu? Netuším, kde sme."

Prikývol iba a vykročil. Dorovnala som s ním krok a mlčky sme kráčali bok po boku.

Až do chvíle, než sa spoza rohu vynorili dvaja upíri. Ich kroky sa spomalili, jeden drgol druhého do ramena, akoby si nás snáď nemal hneď všimnúť.

„Lovkyňa a stratený bojovník." Prehodil posmešne.

„Nie som Lovkyňa." Odvrkla som bez rozmyslu.

„To máš pravdu, zrejme by si nedokázala zabiť ani muchu." Zachechtal sa vyšší z dvojice. Obaja pôsobili silne a sebavedome, rozhodne boli starší odo mňa a podobné črty tváre naznačovali, že by mohli byť súrodenci.

„Prezraď, čo ťa vedie k tomu, aby si sprevádzal nepriateľa našimi chodbami?" Nižší, s blonďatejšími vlasmi zabodol ľadový pohľad do Traiana. Ten mu pohľad opätoval, jedným krokom do strany sa ocitol predo mnou a ruky zaťal do pästí. Tiché pradenie mu vychádzalo z hrdla ako varovanie. Predzvesť toho, čo by mohlo nasledovať, ma prinútila posunúť sa vedľa neho.

„Nariadil mu to Ionel, váš kráľ. Dohliada na mňa." Ozrejmila som pokojne, akoby som dúfala, že zmienka o kráľovi ich odradí od hocičoho, čo by mohli spôsobiť. Vzápätí som vyslala prosbu k svojmu ochrancovi. 'Nesmieme sa dostať do konfliktu. Uvoľni sa, prosím.'

'Predstavujú hrozbu.'

'Nič nám neurobia. Len im nesmieme dať zámienku.'

„Vii sa to nepáči." Prehodil ten s tmavšími vlasmi a ruka mu zablúdila kamsi za chrbát. „Mal by si sa starať o svoju priateľku..." Zdôraznil smerom k Traianovi.

„Som tu iba dočasne." Pokúsila som sa upokojiť ich. „Do týždňa vypadnem. Takže nemá zmysel sa zbytočne dostávať do problémov."

Blonďák vykročil, prehadzujúc žuvačku v ústach sa priblížil. „Do problémov, vravíš?" Dvihol pobavene kútik a než zastal kúsok odo mňa, venoval zvedavý pohľad Traianovi, ktorý stále zotrvával v pevnom postoji.

„Čo je to s tebou, Trai?" naklonil hlavu nabok, zvedavý pohľad pomaly prešiel do podozrievavého a vzápätí zrak presunul na mňa. Pootvoril ústa, avšak ten druhý sa medzitým tiež priblížil a predbehol ho so slovami.

„Prečo sa s ňou motáš? Mysli na Viu, trápi sa kvôli tebe." prehovoril k nemu.

'Odpovedz.' Naliehala som. Túžba vypariť sa bola silná, odrazu som ľutovala nerozvážny nápad, prechádzať sa chodbami iba s ním.

'Nemám dôvod sa s nimi baviť.'

„Musíme ísť." Nadýchla som sa a s hraným pokojom sa otočila na druhý smer, i keď odtiaľ sme prišli.

„Nie tak rýchlo." Zachytila som pohyb a po chvíli pocítila na lakti stisk. Srdce mi zovrelo, pokúsila som sa mu vytrhnúť, Traian bol však rýchlejší. S hrdelným zavrčaním vyštartoval, odhodil ho odo mňa a bez rozmyslu zaútočil aj na druhého z dvojice, ktorý sa všetkému iba prizeral.

„Traian! Nie!" Zhúkla som, nepočúval ma však. Zdesene som pozorovala prebiehajúcu bitku, s nejasným koncom. Traian sa pohyboval s ľahkosťou, jeho rýchle výpady uštedrovali súperovi jednu ranu za druhou, no ani on dlho neotáľal. Pár úderov, ktoré Traianom zakolísali, som cítila, akoby ich smeroval priamo na mňa. V okamihu sa zo zeme pozbieral aj blonďák a zaútočil rovnako šikovne, ako jeho spoločník. Traian mal čo robiť, aby zvládal útoky od oboch. Kričala som na neho v duchu, prosila ho, aby sa stiahol, vôbec na mňa však nereagoval. Pohltený bojom, neustále útočil a vykríval údery od súperov a zdalo sa, že ich boj nemal víťaza...

...nemal konca...

Vo chvíli, kedy som uvidela v ruke tmavovlasého upíra bielu dýku, sa mi zastavilo srdce. Netrvalo dlho, než sa mi v hlave premietol scenár toho, čo malo nasledovať. Srdce sa opäť rozbehlo, stále ho však zvierala akási mocná sila. Zlá predtucha ma uchopila do svojej moci a s vedomím, že Traianovej pozornosti dýka unikla, vrhla som sa medzi nich. Môj útok nikto nečakal. Dlane namierené pred seba som vrazila upírovi do chrbta. Sila, ktorá mi z oboch rúk vystrelila, pripomínala intenzitou tú, ktorou som Harryho odhodila do steny. Adrenalín mi prudko stúpal do tela, celé sa rozochvelo a než by som dostala svoju temnú časť pod kontrolu, prevzala moc a celkom mi opantala myseľ. Rozbehla som sa k blonďákovi, ktorého môj útok na okamih vyviedol z miery, než však stihol vraziť Traianovi, ktorý v predklone rozdýchaval jeho predchádzajúci kopanec, vymrštila som dlane rovnakou rýchlosťou. I on letel, dopadol na zem tvrdo ako jeho spoločník. Vzápätí obaja stáli pevne na nohách. Oproti nám sa krčili a chystali sa brániť v prípade, že by sme znovu zaútočili. Traian však vycítil ich ústup a hoci stále sťažka odfukoval a zvieral zlosťou sánku, neútočil znovu.

„Čo to, do frasa, bolo?" Vykríkol zhrozene blonďák.

„Adrenalín." Prižmúrila som oči a striedavo si ich prezrela. „Nechceme s vami bojovať. Sme na jednej strane."

„To isto," odfrkol tmavovlasý upír a rukávom si zotrel zvyšok krvi v kútiku úst. Natrhnutá pera sa mu už hojila. „Človek nemá takú silu." Skĺzol ma pohŕdavým pohľadom. V ruke sa mu znovu zaleskla dýka, i keď tá, ktorú predtým držal, sa váľala na zemi kúsok od mojich nôh. V očiach som mu videla chuť po odvete, túžbu po použití jedinej zbrane, ktorá by mohla Traiana zabiť. A možno aj mňa. Opäť sa ma zmocňovala temnota, cítila som, ako sa plazila z útrob, omotávala sa okolo tela a pokúšala sa preniknúť do mysle. Prekvapila ma nutnosť chrániť Traiana za každú cenu, hoci donedávna tú úlohu zohrával on.

„To nechceš urobiť. Nemôžeš zabiť jedného zo svojich." Kútikom oka som sledovala Traiana. Zdalo sa, že každou chvíľou stratím nad ním kontrolu a zaháji ďalší útok.

Do uší mi doľahli kroky. V duchu som zakliala, predstava toho, že sa k nim pridá ďalší a tým získajú presilu, ma ešte viac rozhnevala. Stále viac som odsudzovala nápad osamote sa motať chodbami. Potrebovala som si dožičiť chvíľu času na premýšľanie, čo sa mi v danej chvíli vypomstilo. Kroky silneli, hlučný dupot podrážok narážajúcich do podlahy sa neustále približoval.

Vynoril sa spoza rohu, na okamih zastal, prekvapene nás zmapoval, než mu zrak skĺzol na dýku. Razantne vykročil a postavil sa medzi nás. Prebehol ma nenávistným pohľadom, vzápätí sa postavil tvárou k dvom upírom.

„Vypadnite, hneď!" Jeho príkaz zarezonoval chodbou a odrazil sa od stien. Pôsobil okamžite, dvaja upíri sa zvrtli a viac ich nebolo. Naopak, Domnica v danej chvíli stál predo mnou, s rukami vbok a hrozivým výrazom. Netušila som, čo bolo horšie. Pôsobil príliš nebezpečne a z nejakého dôvodu som tušila, že tí dvaja boli proti nemu iba šedé myšky. Nasilu som prehltla a sklonila zrak. Dopad jeho ostrého pohľadu bol silný.

„Čo tu robíš?" Zahučal na mňa, až ma myklo.

„Som na ceste ku Grigorimu," odvetila som pravdivo. Srdce mi bilo až v krku. Cítila som každý úder, ktorý sa násobil s pribúdajúcim časom stráveným zočivoči desivému upírovi. Snáď nikdy nikto ma nedesil tak ako on. Ani Audax. Pri ňom vyzeral ako záhradný trpaslík.

„V tejto časti sídla? Odkiaľ ideš?" Zdalo sa, že zmiernil tón. Zahanbila ma predstava, že sa mi strach zrkadlil vo výraze a to ho prinútilo v obave, že by som umrela od zdesenia, poľaviť silu svojho pôsobenia.

„Od Ionela."

Prižmúril oči a chvíľu mlčal, hoci sa to zdalo ako večnosť. „Zablúdila si snáď?"

Odvážila som sa na neho pozrieť. Stále mal tvrdý výraz, ale zdalo sa, že od chuti zabiť ma trochu upustil. Stačilo by však jedno nevhodné slovo a zrejme by mi pohľadom zlomil väz.

„Iba som sa potrebovala trochu prejsť." Nadobudla som dojem, že pravdou nič neskazím a snáď to i prežijem, pri troche šťastia...

Mlčal. Tentoraz príliš dlho. Nepokojne som si zhrýzala pery, v nohách mi brnela túžba zutekať, nedokázala som sa však ani pohnúť. Občas som sa odvážila pozrieť na neho, nevydržala som však intenzitu jeho pohľadu a vzápätí sa odvrátila. Srdce mi udieralo do hrude. I Traianova reakcia bola zvláštna, väčšinou v podobných situáciách moje obavy vycítil a spozornel, v danej chvíli však stál celkom uvoľnene vedľa mňa. Akoby vedel, že mi Domnica neublíži. Alebo sa snáď obával o vlastný život. Nedokázala som nad tým viac premýšľať. Sprudka som sa nadýchla v rovnakej chvíli, kedy prehovoril.

„Vráť sa ku Grigorimu a zostaň tam. Ak sa kvôli tebe začnú upíri navzájom zabíjať, zabijem ťa bez mihnutia oka, rozumela si?"

Horlivo som prikývla, snáď i vďačná za vlastný život. Bez váhania som prešla popri ňom a rozbehla sa chodbou.

„Traian, dohliadni na ňu!" začula som ešte, než sme obaja zahli za roh. Keby len tušil, koľko sa za jeho príkazom skrívalo pravdy.

Netrvalo dlho, než sme dorazili ku Grigorimu. Vydýchla som úľavou, nakoľko sme cestou už na nikoho nenarazili a zaumienila si viac jeho byt neopustiť. Jedine v prípade definitívneho odchodu.

„Kde si bola?" Zavrčal, len čo sa za nami zavreli dvere. Opieral sa o linku, v ruke držal pohár s tmavou tekutinou a pomaly ňou krúžil. Olizovala steny pohára a stekala naspäť. Zažmurkala som a pohla sa ku gauču.

„Jasne som ti povedal, že na tú večeru nemáš ísť." Pokračoval karhavým tónom. Zamračil sa ešte viac, i keď sa zdalo, že to už nešlo. Neveriacky som na neho hľadela, nedokázala som v sebe nájsť správne slová, ktoré by som mu najradšej šplechla do tváre. Myšlienky však pohlcovala predchádzajúca udalosť a zľahčovala to, čo sa práve dialo.

„Slobodné rozhodnutia si zatiaľ ponechám, ak dovolíš." Hlavu som oprela dozadu o opierku a oči schovala pod predlaktie, aby som mohla zavrieť viečka.

„Nemôžem ťa chrániť, keď ma nepočúvaš."

„Tak ma nechráň." Zamrmlala som.

„Tvoja prítomnosť rozhnevala asi všetkých. Nechcel som, aby sa to tak rýchlo rozkríklo."

„Už sa odtiaľto nepohnem. Sľubujem." Odsekla som. Keby len vedel...

„Mohla by si to brať trochu vážne?"

Narovnala som sa a zabodla do neho nasrdený pohľad. „Čo je s Davoxom?"

„O hodinu za ním idem."

„To aby si sa chystal."

„Chápeš, že ťa chcem chrániť?"

Vstala som a prešla až celkom k nemu. „Vedel si o tom? O Victorovi?"

Najskôr sa mu pootvorili pery, vzápätí sa zaklapli.

„Vedel si, že je môj brat?"

„Áno. Ale on to nevie."

„Prečo si mi to nepovedal?"

„Pre to isté, prečo som ti nepovedal, že Codrin je tvoj otec. Nepatrí mi to právo."

Stíchla som. Ruka sa ponad jeho plece natiahla za pohárom v skrinke.

„Ako to zvládaš?"

Nadýchla som sa a navlhčila si pery.

„Snažím sa to spracovať. Je okolo mňa príliš veľa upírov," sťažka som si povzdychla, „teraz už aj Davox."

„Mrzí ma to."

„Nechcela som spôsobiť problémy."

„Tak si nemala ísť na tú večeru."

„Viem, bola to chyba. Už to nenapravím."

Chvíľu si ma v tichosti prezeral. „Stalo sa niečo?"

„Nie. Iba mám všetkého po krk."

„Chápem. Ale zlepší sa to, len to chce čas."

„ Choď sa najesť, nebol si na večeri. A potom sa postaraj, aby sa môj brat čím skôr zotavil, nech odtiaľto môžeme vypadnúť."

„Chceš odísť?" Neveriacky zvolal.

„Áno. Nechcem tu zostať ani o minútu dlhšie, než by bolo nevyhnutné. Drží ma tu iba Davox."

„Eli. Máš tu rodinu."

Zarazila som sa. Silno som stisla viečka a ukryla sa pred pravdou, ktorá mi vnikla do hlavy. Hŕstka upírov, ktorí by dokázali moju prítomnosť akceptovať, nemala proti zvyšku šancu. Nemienila som byť zodpovedná za konflikty, ktorým by sme sa nevyhli. Dnešok mi dosť jasne ukázal, že sem nepatrím.

„Týmto mi to neuľahčuješ. Prosím ťa, nesnaž sa ma presvedčiť, aby som zostala."

„A kam chceš ísť?"

„To ešte neviem, zrejme späť za..." Nadýchla som sa.

„Za kým? Za Audaxom? Za Ryanom?"

„Prestaň. Neviem."

„Nemáš kam ísť."

„Ďakujem, že mi to vyhadzuješ na oči. Idem si ľahnúť, kým sa vychystáš." Vstala som a priala si schovať sa pod perinu a prečkať dobu, počas ktorej musíme byť v jednom byte.

„Sadni si, chcem sa s tebou porozprávať."

„O čom?"

„O nás. Musíme si niečo ujasniť."

Zvedavosť bola mocný pán. Pravdou bolo, že som sama tápala v tom, čo sa medzi nami udialo a hoci mi dal jasne najavo, že šlo iba o hru, kdesi v hĺbke duše som vedela, že to nemyslel vážne. Poslúchla som, sadla som si a sledovala ho, ako dopil pohár a posadil sa vedľa mňa.

„Nemali sme možnosť porozprávať sa o tom, čo sa stalo."

„A čo presne sa stalo?" vyznelo to ako provokácia, hoci mojim cieľom bolo iba zistiť, či narážal na bozk s jeho bratom alebo na to, čo vtedy povedal.

„My dvaja by sme nemali byť spolu."

Zabehlo mi. Párkrát som zakašľala, medzitým pokračoval. „Je to príliš nebezpečné. Teraz, keď ležíš v žalúdku toľkým upírom, by sme nemali na seba strhávať ešte väčšiu pozornosť."

Cítila som iba zmätok. Hovoril tak nejasne, až som si nebola sitá, čo presne naznačoval.

„Tým, byť spolu, myslíš bývať spolu alebo..."

„Ty vieš, čo myslím."

Zarazene som prižmúrila oči a párkrát pootvorila ústa, než som skutočne dokázala prehovoriť. „Chápeš, že my dvaja sme spolu nikdy ani neboli? Čo ťa privádza na myšlienku, že je nutné niečo ukončiť?"

„Veľmi dobre vieš, o čom hovorím. Niečo medzi nami bolo..."

„A čo?" Dvihla som obočie. „Pomenuj to." Vyzvala som ho rázne.

„Zamilovali sme sa do seba."

„Minulý čas."

Nadýchol sa. Stisol pery a sklopil zrak, pohrával sa s prstami v lone a na chvíľu sa zamyslel, než opäť pokračoval.

„Eli, sám neviem, čo k tebe cítim. Mám ťa rád, ale to, čo tam predtým bolo," chytil ma za ruku a strhol na seba všetku pozornosť, „cítiš to?"

„Čo?"

„Veď práve. Nič. Iba dotyk. Nie je to ako predtým. Neviem, čo sa stalo. Ale..." znovu natiahol vzduch, „je to preč."

Vytrhla som si ruku a zahanbene sa odvrátila. Hoci mal pravdu, i tak sa ma jeho slová dotkli.

„Nemusíš mať obavy, medzi nami nič nie je."

„Hneváš sa?"

„Nie, len je toho na mňa veľa. A pripadá mi zbytočné teraz riešiť niečo, čo ani nie je."

„Mám ťa rád. A budem ťa stále chrániť."

„Bože, prestaň!" chytila som sa za hlavu a vstala. „Rozprávaš, akoby som ja bola obeť nejakého rozchodu. Nedávaj mi kopačky, keď sme spolu nikdy neboli. Ponižuje ma to!"

„Ja ti nedávam kopačky."

„Tak o čo ti ide?" Zvýšila som hlas a zabodla do neho nahnevaný pohľad. „Najprv mi šplechneš do tváre, že sme sa iba hrali, teraz tvrdíš zase niečo iné."

„Len som to chcel uviesť na správnu mieru."

„Máš pocit, že mi treba niečo vysvetľovať?" Zavrčala som a nahnevane skrížila ruky na hrudi. „Nič od teba nečakám, preboha."

„Bývame spolu, len som nechcel, aby to medzi nami bolo divné."

„Výborne, lebo teraz to už divné nebude," skonštatovala som sucho a priala si prepadnúť sa pod zem.

„Eli, iba som chcel mať jasno."

„Aby si mohol s kľudným svedomím spávať s Lisou?" Vzápätí, ako mi tie slová vyleteli, pritisla som viečka dokopy a najradšej by som ich vzala späť, i keď to už nešlo. „Pardon, to..." Nadýchla som sa a rozhodla sa radšej mlčať.

„Nie je to preto. Lisu do toho neťahaj."

„Takže je to pravda?"

„Nebudem s tebou rozoberať svoj sexuálny život. Navyše, nie je to tak, ako to vyzerá."

„Bože, môže to byť ešte horšie?" Vošla som si rukami do vlasov, dopriala si chvíľu na upokojenie a naposledy na neho pozrela. „Musím vypadnúť. Je toho na mňa veľa."

Odhodlane som vykročila k dverám, zachytil mi však lakeť a zastavil moje ďalšie kroky. Traian iba zavrčal, ale vyčkával, nakoľko už raz mu bolo vysvetlené, že nesmie Grigorimu nikdy ublížiť. Vedela som však, že by stačilo lusknúť prstom.

„Pusti ma."

„Eli, prosím ťa..."

„Nechcem nič počúvať. Mám v hlave totálny zmätok, nepridávaj do ohňa," zvyšovala som hlas a vplyvom hanby sa mi začali do očí tlačiť slzy. Možno to nebol jeho úmysel, i tak som sa cítila ponížene. Nutne som potrebovala od neho vypadnúť, aspoň do chvíle, kým by som vychladla a dopriala jasnej mysli utriedenie myšlienok. Neakceptoval však moju potrebu, naďalej mi zvieral ruku, hoci môj pohľad jasne napovedal, že to robiť nemal. Znovu som zabodla do neho ľadové oči.

„Pusti ma!" precedila som varovne. Naklonil hlavu nabok, akoby ma v tichosti vyzýval, aby som sa upokojila a sadla si späť na gauč. Cítila som akúsi zvláštnu silu, ktorá mi prúdila žilami, rozohrievala celé telo a...

„Musíš sa upokojiť. Nechcel som ťa rozrušiť." Každé jeho slovo prikladalo do ohňa, ktorý mi spaľoval vnútro.

„Nechaj ma odísť." Precedila som zúfalo a zadívala sa na jeho ruku, ktorou ma stále držal.

„Ja chápem, ako sa cítiš."

„Nechápeš nič!" zhúkla som a z mysle vystrelil neviditeľný oheň, ktorý mu v okamihu začal spaľoval dlaň. Najskôr sa nechápavo pozrel, čo tú páľavu spôsobovalo, po chvíli sa prudko odtiahol, zahučal od bolesti a zovrel si dlaň, ktorá stále tlela, i keď sa začala okamžite hojiť. Vytreštil oči a krok cúvol.

„Čo si spravila?"

Zmätene som bádala po podlahe. „Musím ísť." Rozbehla som sa a stratila sa v chodbe, než by ma stihol zastaviť. Nedokázala som zostať v jeho blízkosti. Pár sĺz si našlo cestu von, doliehala na mňa krivda celého dňa a vedela som iba, že sa znovu túlam chodbami sídla, hoci som sa ešte pred chvíľou dušovala, že to viac neurobím. Traian mi bol samozrejme v pätách. Netrvalo dlho, než som našla správne dvere a silno na ne zabúchala. Takmer hneď sa otvorili.

„Deje sa niečo?"

„Môžem ísť dnu, prosím?"

'

Tak ako? Spokojní? Uberá sa to zvláštnym smerom, ja viem. Ale potrebujem sa dostať niekam, konkrétne na dve miesta, takže pár takých zmien je pre príbeh nevyhnutných. Časom pochopíte. Snáď mi nemáte za zlé, že to tak dopadlo medzi  Eli a Grigorim, ale v každom vzťahu sú problémy a nie každý vzťah prežije. A je dôvod, prečo sa to medzi nimi teraz deje... Takže mi dôverujte, dokážem vaše emócie spracovať takých spôsobom, že budete spokojní :) Ďakujem krásne za priazeň, komentáre aj votes. Cením si každú jednu snahu o spätnú väzbu :)

♥