Krvi by sa vo mne nedorezali. Akoby ma viedol na popravu. Traian ticho kráčal za nami, snáď i on vycítil nervozitu sálajúcu zo mňa. Dimitri sa, naopak, zdal vyrovnaný s tým, čo sám naplánoval a ležérnou chôdzou nás sprevádzal do jedálne.

„Tvoje srdce počujem až sem," prehodil pobavene.

„Skáče od radosti." Odfrkla som a znovu prejavila nesúhlas s mojou prítomnosťou na spoločnej večeri.

„Bude to okej."

„To sa ti povie. Jahňa medzi levmi..."

Zastavil a otočil sa ku mne. V kútikoch mu pohrával úsmev, oči mu žiarili jasnou sivou a pery si navlhčil jazykom, než prehovoril. „Považuješ sa za bezbrannú ovcu?" Dvihol obočie, doprial mi chvíľu na odpoveď.

Iba som na neho pozerala, nechuť vysvetlovať mu definíciu predstavy jediného človeka medzi upírmi mi uzamkla pery a zrak presunula k podlahe.

„Elis, si omnoho silnejšia, než si myslíš."

„Nie proti celej svorke."

„Oni ťa nenapadnú, ak narážaš na to."

„Myslíš?" Zapišťala som a panicky chichot mi vyrazil z hrdla.

„Si Codrinova dcéra. Len čo sa to dozvedia, nikto si netrúfne skryviť ti vlas. Navyše," nadýchol sa a pristúpil bližšie. „Budem celý čas s tebou."

Uškrnula som sa na jeden kútik a potláčala rozpaky do úzadia.

„A Traian?"

„No. S ním bude ešte veselo." Stisol smutne pery. „Dokáže sa chovať aspoň trochu prirodzene? Sadne si za stôl, bude jesť..."

„Skúsiť to môžem."

„To by dosť pomohlo situácii. Ak bude nad tebou stáť ako stráž, začnú klásť otázky."

„Na ktoré nemáme odpovede..." spomenula som si na Viu.

„Dobre, hlavne sa na nikoho dlho nepozeraj a pokús sa ignorovať tých pár pohľadov, ktoré ti venujú..."

...

Všetci na mňa zazerali. Doslova. Dimitri mal zrejme úplne odlišnú predstavu o tom, čo pár pohľadov znamená. Hoci sme šli rovno k stolu v kúte jedálne, i tak som cítila oči každého upíra v miestnosti na svojom chrbte. Následné ticho, ktoré vyplnilo priestor, bolo neznesiteľné. Zastali v pohyboch, prerušila sa tichá vrava, všetko sa ponorilo do tmy. Zastal čas, zastal život.

Iba na mňa zazerali. Všetci.

Dimitri sa po chvíli vrátil s taniermi, položil ich pred nás a sadol si. Najskôr si ma zamyslene prezrel a vzápätí svoj vražedný pohľad presúval po celej jedálni, až kým sa postupne každý ponoril do predchádzajúcich činností. Do uší sa mi znovu dostávali slová, ktoré prechádzali do viet, až sa navôkol miesili rôzne diskusie a zvuk typický pre kuchyňu ma zvláštnym spôsobom upokojil. I samotný štrngot príborov odrazu lahodil mojim ušiam.

„Vravel som." Ozrejmil s istotou, i tak ma obozretnosť stále držala v moci. Jedinou útechou snáď bolo, že za chrbtom som mala stenu a pred očami celú jedáleň plnú upírov. Aspoň som mohla vidieť do tváre svojho prípadného vraha, ak by niektorý z upírov nabral dostatok odhodlania a vyštartoval proti mne.

„Grigori bude zúriť."

„Stále sa nevrátil. Kým príde, možno už budeš hrať karty s niektorou skupinkou."

„To iste." Ohrnula som nos. Pustila som sa do výborne vyzerajúcich cestovín s omáčkou a mäsom. Snažila som sa venovať výlučne jedeniu, nervozita si však pýtala svoju daň a oberala ma o chuť do jedla. Po očku som sledovala dianie navôkol, hlavne ma zaujímalo, či sa niektorí z prítomných na mňa nedíval dlhšie, než bolo nevyhnutné. Možné vražedné pohnútky som plánovala odhaliť včas. Myslela som si, že pôsobím celkom nenápadne, o t o väčší bol šok, keď sa môj pátravý pohľad stretol s Lisiným. Sedela zhruba v strede, jednou rukou si podopierala hlavu a s nenávisťou v očiach na mňa zazerala. Občas jej zrak strelil k Dimitrimu a vzápätí späť na mňa a istotou bolo, že ju viac vytočila moja spoločnosť ako moja prítomnosť.

Zaujal ma pohyb na opačnej strane jedálne. Victor prudko odsunul stoličku a rázoval si to k nám s celkom anhnevaným výrazom. Dívala som sa na neho, až kým neprišiel k nám, jednu stoličku otočil a sadol si na ňu obkročmo. Najprv zrak zabodol do Dimitriho, po chvíli preskočil na mňa.

„Koho to bol nápad?" Zavrčal, hoci tlmil hlasitosť, zrejme nechcel svoje rozhorčenie šíriť ďalej.

„Môj." Priznal Dimitri hrdo.

„Zbláznil si sa? Čo tým chceš docieliť?"

„Plánuje tu zostať..."

Victor dvihol ruku a zastavil príval ďalších slov. Pozrel znovu na mňa. „Presne pre toto som nesúhlasil."

„Ja viem."

„Aspoň ty by si mohla mať rozum. Zbytočne ich provokujete."

„Ja som s tým nesúhlasila." Zdôraznila som.

„Napriek tomu si tu. Ešte si priviedla aj Traiana."

„A vidíš, nič sa nedeje..." Rozhodil Dimitri rukami. Victor ho znovu prepálil pohľadom.

„Započúval si sa aspoň na chvíľu, o čom sa bavia?"

„Je mi to jedno. Elis už patrí k nám."

„Zahrávaš si s jej životom." Pokrútil hlavou.

„Má pravdu, mali by sme odísť, Dimitri."

Nedostala som však šancu. Victor zrejme nechtiac prebudil odhodlanie v ďalších upíroch. Lisa sa čoskoro zastavila pri našom stole, po boku jej stála Via a ďalšia upírka, ktorú som nepoznala.

„Čo tu robí?" Vyštekla na Dimitriho.

„Večeria," odvetil pokojným hlasom a naložil si do úst. Sklonila som zrak a v duchu odrátavala čas, ktorý zostával do ich odchodu. Traian sa naopak napriamil. Pod stolom som mu zovrela stehno a v mysli ho okríkla.

„Vieš, čo mám na mysli. Nemá tu čo robiť. Je to dcéra Hlavy!" Zvolala nasrdene a spolu s jej doznievajúcim hlasom sa utlmilo všetko navôkol. Znovu sme mali plnú pozornosť celej svorky a v očakávaní možného boja nás dychtivo pozorovali.

„Je tu so mnou." Dimitriho hlas sa zvýšil. „Ak s tým má niekto problém, pokojne môže odísť." Dodal ešte hlasnejšie, aby ho počul každý z prítomných, a v hlase mu bolo počuť jasnú hrozbu.

„Nemal si ju sem priviesť."

„Nebyť jej, bol by som mŕtvy." Pomaly zložil príbor, zhlboka sa nadýchol a vstal. „Je pod mojou ochranou. Rozumeli ste?" Zreval na celú jedáleň. Užasnuto som zrakom prechádzala po ostatných a čakala, kto zareaguje.

Nikto... nikto sa neodvážil ani len pohnúť, dokonca všetci sklopili zraky. Rešpekt voči nemu bol až neuveriteľný. Sálala z neho moc, pred ktorou som i ja mala chuť stiahnuť sa do úzadia. Iba Lisa naďalej postávala so založenými rukami cez hrudník a prepaľovala ho pohľadom. Očividne z neho strach nemala. Ostávalo pre mňa záhadou, v akej pozícii bola, keď sa odvážila odporovať samotnému princovi.

„Všetci s tým majú problém. Jej foter je zodpovedný za tisíce životov našich upírov. Skoro mal na svedomí aj teba."

„Pravda, skoro. Šťastie, že mi Elis pomohla. Ona nemôže za činy svojho otca. Rozhodla sa byť na našej strane."

„Skôr sa infiltrovala. Celé je to pasca, čo to nevidíš?"

„Ja jej verím!"

„Zradíš vlastných pre takú chamraď."

„Dosť, Lisa!" jeho hlas opäť zarezonoval miestnosťou. „Ak sa jej opováži niekto ublížiť, bude sa mi zodpovedať."

Stisla pery a naznačila pohŕdavý úsmev.

„Vyzdvihuješ život obyčajného človeka nad bezpečie svojho ľudu?"

„Prestaň. Uvedom si, s kým sa bavíš." Zapojil sa Victor a pootočil hlavu, aby na ňu videl.

„Niekto to musí povedať."

„A tvoja zášť vôbec nesúvisí s tým, že ju má Grigori rád?"

Ak som si predtým myslela, že nás obklopilo ticho, tak som sa mýlila. Hoci sa to už zdalo nemožné, po Victorových slovách nastalo skutočné hrobové ticho. Snáď i hodiny na stene prestali tykať. A vzápätí sa rozoznel šum a šepot. Opäť sa pohľady dvihli a zabodli sa do mojej červeňou poznačenej tváre. Odvážila som sa pozrieť na Dimitriho. Tváril sa nanajvýš vyrovnane, i tak som zachytila zrnko pochybností v jeho očiach.

„Minulú noc sa nezdalo, že by mal rád niekoho iného," odhalila zuby a sebavedome podvihla hlavu. Zapátrala som v pamäti, vôbec som si však nespomínala, že by v noci odišiel. Líhali sme si naraz, ale vyčerpanie ma hodilo do hlbokého spánku, takže možnosť, že by sa v noci vytratil za ňou, tu bola. I tak sa mi nechcelo veriť, že by to urobil. Zvláštne, necítila som nič podobné pocitu, ktorý sa ma zmocnil, keď som ich videla bozkávať sa. Skôr ma obostrela ľútosť nad tým, že by mi o Lise klamal. Avšak, nehodlala som sa v tom vŕtať.

„Ja som dojedol," Dimitri odsunul prázdny tanier ďalej od seba, oprel sa dozadu a prekrížil ruky na bruchu. „Nechutilo ti?" spýtal sa a kývol k takmer plnej porcii, ktorú som mala pred sebou. Lisa pritiahla obočie a zlostne si nás prezrela. Strieľala som pohľadom na všetky strany, než mi došlo, že Dimitri debatu s ňou ukončil.

„Je to výborné, len nemám hlad."

„Chápem, tiež ma prešla chuť, ale jedlom neplytváme. Takže jedz."

Nadýchla som sa a s vedomím, že som hosť, o ktorého sa postaral, som sa pustila do jedenia.

Lisin posmešný chichot ma znovu vyrušil. Spod viečok som na ňu zazrela.

„Zaujímalo by ma, dokedy jej tá poslušnosť vydrží."

Opät zareagoval Victor. „Nie všetci sú panovačné mrchy. Choď už, je tu ťažký vzduch."

„Už len teba budem počúvať."

Ládovala som cestoviny, čo mi sily stačili, len aby tá nekonečne dlhá chvíľa s Lisou nad hlavou skončila. Nevládala som, jedlo išlo dole krkom ťažko, ale odhodlane som do seba hádzala ďalší a ďalší kúsok. A keď zmizla i posledná lyžica z taniera, Dimitri sa spokojne usmial.

„Ďakujem, som fakt plná." Odfúkla som a tiež sa oprela dozadu. Traian dojedol o niečo skôr ako ja a vrátil sa k bežnému pozorovaniu môjho profilu.

„Nech ti naše jedlo padne na úžitok." Zaštebotala Lisa. Otočila som sa a pri pohľade do jej zákernej tváre sa neudržala. Pomaly som vstala, aby sme stáli zoči voči. Traian sa tiež postavil, čo vyprovokovalo Viu. Ticho vrčala a znovu nás mapovala obozretným pohľadom.

„Nechceš si sadnúť k nám?" Prehovorila k nemu a pokúsila sa maskovať vlastný hnev.

„Ostane s nami." Odpovedal Dimitri namiesto neho. „Lisa, tvojej prítomnosti som sa nabažil, teraz sa straťte, obidve." Vyzval ju dôrazne a s rachotom odsunul stoličku.

Skôr, než by som jej niečo uštipačné povedala, postavil sa medzi nás a výhľad mi zastrel jeho široký chrbát. „Hneď!" zahučal. Tentoraz jeho rázny tón fungoval. Trucovito ohrnula peru a otočila sa k odchodu. Vydýchla som úľavou.

„Pôjdeme." Bez námietok som prikývla.

...

Uplynulú hodinu som sa snažila venovať čítaniu knihy, ktorú som našla v Grigoriho knižnici. Otáčala som stránky, prechádzala očami riadky, mysľou som však bola na míle vzdialená. Hnevalo ma, že mi nedvíhal telefón a neznalosť jeho súčasnej polohy ma nútila vymýšľať rôzne scenáre. Väčšina z nich bola absurdná a končila sa krviprelievaním. Neoboznámil ma s tým, ako funguje premena, takže som sa ani nemohla dovtípiť, či by mu môj brat mohol ublížiť. Ak by ho zabil a z bytu ušiel...

Zatresla som knihu a sprudka vydýchla. Panter dvihol hlavu a krátko na mňa pozrel, než ju zase zložil.

„Poď, prejdeme sa," vyzvala som Traiana a hoci ma kdesi v zákutí mysle varoval tichý hlások, i tak som sa odhodlane vybrala k dverám. Potrebovala som si nutne s niekým pohovoriť. Načmárala som na kus papiera odkaz – ako ohľaduplná spolubývajúca, ktorá dokáže dať o sebe vedieť – a s neistým pocitom sa vybrala chodbami sídla plného upírov. Každú chodbu som prechádzala s malou dušičkou a dúfala, že na nikoho nenarazíme. O to väčšiu úľavu som pocítila, keď sme zastavili pred správnymi dvermi. Dvakrát som zaklopala.

„Ďalej," ozvalo sa zvnútra. Jeho hlas som rozpoznala ihneď a upokojilo ma vedomie, že to bol práve on, kto sa spoza dverí ozval. Ťažko by sa vysvetľovalo niekomu inému, prečo klopem na dvere samotnému kráľovi. Opatrne som otvorila a nakukla.

„Ahoj, môžem ísť dnu?"

„Samozrejme," odsunul sa od stola, vstal a obišiel ho. Ruky vsunul do vačkov a oprel sa o hranu. Zvedavo ma pozoroval a keď som za sebou zavrela, mávol ku kreslu pred ním. Traian zostal stáť pri dverách. Sadla som si, prekrížila nohy a prsty preplietla na kolene. Rozpaky sa jeho prítomnosťou vystupňovali a hoci pre mňa bol iba otcom dvoch upírov, ktorí mi prirástli k srdcu, stále to bol aj kráľ. A to z neho robilo druh autority, pred ktorou som podvedome skláňala zrak a pociťovala prirodzený rešpekt.

„Eli," oslovil ma a vyčkal, kým sa na neho odvážim pozrieť, „deje sa niečo?"

Dopriala som pľúcam plný nádych a pomaly si navlhčila pery, než som sa odvážila prehovoriť.

„Dimitri ma dnes vzal do jedálne." Správne! Netušila som, ako začať.

„Nerozvážne," skonštatoval sucho a prekrížil nohy v členkoch, „ale pre neho typické. Vždy konal bezhlavo."

„Chcem, aby si vedel, že nemám v úmysle rozpútať vojnu."

Krátko sa zachechtal. „Myslel som si, že keď zostaneš u Grigoriho, dôjde k tomu o čosi neskôr. Nerátal som s tým, že sa ťa ujme môj druhý syn," znovu sa zachechtal a odhalil časť zubov.

„K čomu má dôjsť?"

„Potrebujem všetkých upokojiť. Zvolám zhromaždenie a oficiálne ťa prijmem medzi nás. Ako..." odmlčal sa.

„Ako čo?"

„Ako Codrinovu dcéru. To jediné ich upokojí."

„Myslia si, že som sa infiltrovala."

„Chápem ich rozhorčenie, ale nemôžeme ignorovať fakt, že si jedna z nás. I keď len z časti."

„Mala by som byť Dhampír, nie?"

„Áno, ak by ti v žilách neprúdila krv Leeli. Tá je mocnejšia, potláča upíriu časť."

Zarazila som sa. Chvíľu som si dopriala na premýšľanie, než som sa odhodlala priznať.

„Čo sa toho týka..." ale odrazu sa zdalo ťažšie vysloviť to nahlas a už vonkoncom som nenachádzala správne slová, ktorými by som to vyjadrila a zároveň nemusela priznať, že som zaútočila na jeho syna.

„Eli, pokojne mi prezraď, čo ťa trápi."

„Tá upíria časť..." Privrela som viečka a dúfala, že nebude potrebné sa v tom hlbšie vŕtať. Ionel sa chystať zareagovať práve vo chvíli, kedy sa vo dverách objavil Codrin.

„Eli, hľadám ťa."

„Ja..."

„Našiel som u Grigoriho odkaz."

„Aha. No," striedavo som prebehla medzi nimi a premýšľala, či vysvetliť, prečo som prišla za kráľom alebo to nechať na jeho predstavivosti. Zdalo sa však, že ho účel mojej návštevy nezaujímal. Zavrel za sebou a sadol si za stôl, na Ionelove miesto.

„Vraj si bola v jedálni. Všetci o tom hovoria."

„No, vlastne preto som aj tu. Iba som chcela Ionela uistiť, že nemienim poburovať upírov svojou prítomnosťou."

„Nedopadlo to dobre?"

Obaja na mňa zvedavo hľadeli.

„Povedzme, že som pútala viac pozornosti, než by bolo potrebné."

Ľútostivo ma prešiel pohľadom.

„Chce to chvíľu času. Zvyknú si."

„Plánujem zajtra oznámiť, že je tvoja dcéra. Iba tak ich upokojíme."

Vymenili si pohľady, na otcovom čele sa objavila vráska a po krátkej úvahe napokon prikývol.

„Eli," oslovil ma znovu Ionel, „niečo si mi chcela povedať, než vošiel Codrin."

„Už som zabudla," usmiala som sa iba. Odhodlanie priznať mu chuť na krv sa pomaly vytratilo a nateraz som sa rozhodla nechať si to pre seba. Minimálne do chvíle, kým to nezačnem mať trochu pod kontrolou.

Dvere sa znovu otvorili a Victor zabral priestor medzi nimi. Najprv pozrel na Ionela, vzápätí si ma prekvapene obzrel, než jeho pátravý pohľad definitívne ukončil na Codrinovej tvári. „Otec, mohol by si na chvíľu?"

Srdce mi vynechalo úder a následne sa zastavilo. „Otec?" Vytreštila som oči a srdce sa vzápätí rozbehlo zbesilou rýchlosťou.

áááá, konečne! už viete? dúfam, že vám na sekundu poskočilo srdce ako Eli :D táto kapitola bola taká rýchlejšia trochu, moc som sa nezaoberala s pocitmi a opismi, len som to nejak zbuchla, ale ten záver... konečne som sa dopracovala k tomu, čo som už dlhšie chcela, len akosi nebola príležitosť.. Tak a je to vonku. Uvidíme, čo to pre vývin deju znamená. Victor ♥ dôležitá postava ... Uvidíme sa pri ďalšej kapitole :) ďakujem vám ♥