„Skús si ešte tieto, prosím ťa," Arieta si unavene povzdychla a zakývala vešiakom, na ktorom viseli nádherné modré šaty s dĺžkou pod kolená a dlhými rukávmi. Pera sa mi ohrnula a otriasla som sa pri predstave, že by som si ich mala obliecť.

„Si hrozná, vieš to?" vytýkala mi takmer dotknuto a stískajúc pery ich vrátila na stojan. „Tak si niečo vyber sama," rozhodila rukami a sadla si do kresla vedľa kabínok.

„Keď ja nechcem..." zasekla som sa a chvíľu premýšľala, ako správne sformulovať myšlienky do slov, „nejde o to, že by sa mi nepáčili, iba sa mi nepáči, že si mám vziať Ryana, chápeš?"

Zaujato ku mne dvihla zrak a výraz jej zjemnel. „Prirodzený strach z neznáma. Eli, ver mi, že mnohé by si to s tebou vymenili," v očiach jej zaiskrilo.

„Pokojne ho prenechám inej," odfrkla som a vzápätí sme sa obe zasmiali.

„Pozri," prehodila po chvíli, „niečo si obliecť musíš. Tak si jedny vyber, nech to už máme za sebou."

„Vieš, čo je na tom najhoršie? Tá nemožnosť voľby. Otec sa rozhodol a ja to musím prijať. A navyše, Ryan u nás zostane až do svadby."

Vydýchla som a usadila sa do druhého kresla. Arieta ma mlčky pozorovala, občas pootvorila pery, zdalo sa, že čoskoro prehovorí. Napokon ich zase zaklapla a až po mojom opakovanom povzdychu sa ujala slova.

„Chápem ťa, ale Ryan vyzerá skutočne dobre a čo som počula, je aj veľmi dobrý v posteli."

Oči sa mi prudko rozšírili a do tváre mi nabehla červeň.

„To nemyslíš vážne," zhrozila som sa, „posledná vec, ktorá ma zaujíma, je..."

„...veď mi potom povieš," prerušila ma a jej žiarivú tvár zdobil šibalský úsmev.

Nesúhlasne som pokrútila hlavou a vrátila sa k stojanu s odloženými šatami, ktoré mi predvádzala celé dopoludnie. Vzala som napokon krémové s dĺžkou nad kolená, odhaleným chrbtom a výstrihom s výstuhou, ktorá mi decentne zvýraznila hrudník.

„Aleluja," zvolala nadšene a hnala sa za mnou k pokladni. Predavačka chytila cenovku medzi prsty, spod viečok si nás pochybovačne prezrela, než prebehla po klávesnici. Vyslovila cenu neisto, akoby snáď čakala, že šaty hneď po tom vrátim. S úsmevom som jej podala bankovku.

Presunuli sme sa oproti do kaviarne a objednali si dvojitú kávu so šľahačkou a zákusok. Sadli sme si na terasu a užívali si prvé jarné lúče. Vytiahla som mobil a zavolala bratovi.

„Kedy príde?" spýtala sa, keď som zložila.

„Je na ceste."

„Vieš, nad čím premýšľam?"

Spýtavo som dvihla obočie.

„Prečo je stále slobodný..."

„Čože?" zachechtala som sa, „to ťa vážne trápi?"

„No, asi áno."

„Máš o neho záujem?" prekvapene som si ju premerala.

„Nie," pokrútila horlivo hlavou, „iba je zvláštne, že je stále sám."

„Nie je sám," uistila som ju a naklonila sa bližšie, „iba nie je s nikým vo vzťahu."

Spočiatku nechápavo zažmurkala, napokon sa jej tvár vyjasnila porozumením a na okamih ju preťalo sklamanie. Vzápätí sa však usmiala a vzhliadla k obsluhe, ktorá nám niesla objednávku. Položila pred nás kávu, tanier so zákuskom a dvoma vidličkami položila doprostred.

Súčasne sme sa do neho pustili, každá zo svojej strany a slastné mľaskanie sa šírilo k vedľajším stolom. Odkedy si pamätám, inak sme to nerobievali. S Arietou sme sa spoznali pred desiatimi rokmi, keď sa jej otec pridal k Nočným lovcom, ktorí od počiatku tvorili prvú skupinu bojujúcu s upírmi, kedykoľvek si to situácia vyžadovala. Povinnosťou každého Nočného lovca bolo okamžité presťahovanie do sídla, aby bol Hlave plne k dispozícii. Inak to nebolo ani v prípade Arietinej rodiny.

A práve zákusok odštartoval naše kamarátstvo. Pri spoločnom obede, ktorý mal za účel uvítať nových členov a zároveň sa spoznať, sa podával čokoládový s kúskami ovocia. Na jednom tanieri ostal posledný kus, o ktorý sme sa pohádali. Napokon sa môj otec nahneval, obom nám strčil do rúk príbor a vyzval nás, aby sme sa oň podelili. Sprvoti neochotne sme sa do neho pustili, napokon sme prišli na to, že bolo zábavné, ako sme sa ponáhľali zjesť viac ako tá druhá. Odvtedy to inak nerobievame.

Pohodila svetlohnedými vlasmi po plecia a namierila na mňa vidličkou.

„Družičku už máš?"

„Nie."

„A na čo čakáš?"

„Najprv sa zoznámim s mojim nastávajúcim." Zamračila som sa pri absurdnosti vypovedanej vety.

„Musela si aspoň premýšľať."

„Obe vieme, že to budeš ty."

Nadšene vypískla a vložila si do úst ďalšie sústo. Spýtavo kývla k tanieru.

„Pokojne dojedz." Prisunula som ho bližšie k nej a oprela sa. „Viem, že sa ti to zdá strašne romantické, ale skús si na chvíľu predstaviť, že si v mojej koži."

Nadýchla sa, dožula a servítkou si zotrela zvyšky z kútikov. Skrčenú ju hodila na tanier a kým som si nedočkavo zhrýzala peru, vytiahla malé zrkadielko a upravila sa.

„Síce Ryana poznám iba trochu, ale je to stále viac, ako ho poznáš ty. Takže mi ver, budeš s ním šťastná." Zaklipkala očami a odhalila biely chrup.

Arietina teta si pred pár rokmi vzala Nočného lovca zo Secandiho klanu a presťahovala sa na západ, niekoľko hodín cesty od domova. Aj veľká diaľka prispela k tomu, že sme sa s Ryanom ešte nikdy nestretli, avšak Arieta s rodinou tetu pravidelne navštevovali. Ak by som vedela pred rokom, kedy prebehla posledná návšteva, že si ho budem musieť vziať, pripojila by som sa k nim.

„A čo ty?"

„Ja?"

„Stretávala si sa s Charonom, ale už dva týždne si o ňom ani necekla."

Vyhýbavý pohľad a poblednutie v tvári napovedali, že sa medzi nimi čosi udialo, i tak som vyčkala na odpoveď. Kladenie otázok malo za účel odkloniť konverzáciu odo mňa.

„No... my sme sa rozišli."

„Čo? Prečo si mi nič nepovedala?"

„Neviem, nechcela som o tom hovoriť, stále je to čerstvé."

„Chabá výhovorka."

„Prepáč. Bolo to s ním ťažké. Jeho otec je Denný lovec, takže žijú v meste a stretávali sme sa málo..."

„Chodíte do tej istej školy," podotkla som.

„To áno, ale koľko súkromia tam je? A navyše, je tu niekto iný, kto sa mi páči," začervenala sa a sklonila zrak.

„Pokračuj," vyzvala som ju pobavene.

„Nie. Rozhodne si to nechám pre seba, zatiaľ..." zachichotala sa.

„Aha, takže môj ľúbostný život preberať môžeme, ale tvoj už je v utajení?"

„Nechcem to vysloviť nahlas, pretože... Stále sa mi to zdá bláznivé. A možno z toho vytriezviem."

„Ako myslíš," stisla som pery a dopila kávu. Arieta vytiahla mobil a presunula pozornosť k nemu, kým ja som sa pohrávala s uškom šálky a premýšľala nad sobotou. Blížila sa rýchlo a hoci ostávali ešte tri dni, obavy ma držali v moci od chvíle, čo mi otec oznámil Ryanov príchod.

„Ozaj," ozvala sa odrazu celkom potichu, s prímesou tajomna, „vieš o tom upírovi?"
Srdce mi poskočilo a žalúdok sa stiahol. So zatajeným dychom som ju pozorovala a zvažovala, koľko jej povedať.

„Áno, Harry mi niečo spomínal."

„Nie je to čudné?"

Nebola som si istá, či predstavovala vhodného adepta na danú konverzáciu. Nechuť vybaliť priznanie o mojich nočných potulkách ma nútila držať sa v ústraní. Ak by sme rozprúdili debatu, hrozilo by náhodné prerieknutie. Ak by sa tak stalo, prinútila by ma, aby som ju vzala najbližšie so sebou. A klamať jej tiež neprichádzalo do úvahy. So zomknutými perami som zahmkala a dúfala, že by to ako odpoveď mohlo stačiť.

„Už si niekedy videla upíra?" Do čerta.

„A ty?" Pohotová reakcia ma potešila.

„Ešte keď sme bývali v meste. Šli sme s otcom domov, bola už tma a pri nákupnom centre, v jednej z tých tmavých uličiek, sa dostalo pár lovcov do potýčky s dvoma upírmi. Otec im šiel na pomoc, ja som to sledovala iba z auta, ale poviem ti," naklonila sa bližšie a v rýchlosti prečesala okolie, než pokračovala, „bolo to strašidelné. Cerili zuby a vrčali, bojovali ozaj ako zvieratá, ale našťastie, lovci boli v presile."

„Čo sa stalo?" Takmer som nedýchala.

„Zabili ich, čo by sa stalo?" Mykla plecami a narovnala sa. „Preto je čudné, že tvoj otec jedného z nich uväznil. Pokiaľ viem, ešte sa nič podobné nestalo."

Práve v danej chvíli mi dala dôvod k premýšľaniu. Musela som pripustiť kus pravdy na jej slovách a začalo ma hnevať množstvo hromadiacich sa otázok. Otec by mi nikdy neprezradil skutočný dôvod jeho činov, nemalo teda zmysel sa ho priamo spýtať. Zvedavosť, ktorá vo mne rástla, nebolo možné zastaviť. Zaumienila som si na vlastnú päsť vypátrať, čo sa za jeho úmyslami skrývalo.

„Tak si predstav," zhíkla zrazu, až som nadskočila a oči stále uprené do telefónu sa jej rozšírili, „Nell organizuje v piatok večierok a pozvala nás."

„Skvelé, aj tak tam nepôjdem."

Zrakom som pátrala po bratovom aute, nikde som ho však nezahliadla. Slnko sa schovalo za mraky a na holých ramenách som pocítila chlad.

„Nemám ju v láske, ale jej večierky stoja za to. A toľko pekných chlapcov pokope..."

„..akoby to mňa malo zaujímať," skočila som jej do reči, no nedívala som sa na ňu. Pozorovala som ľudí prechádzajúcich ulicou, ženu pokúšajúcu sa zopár minút zaparkovať pozdĺžne vedľa chodníka a...

„To, že sa budeš vydávať neznamená, že sa nemôžeš baviť. Mohli by sme tam ísť aspoň na hodinku, určite tam bude aj Charon a s radosťou mu predvediem, ako rýchlo som sa dostala z rozchodu. A navyše sa nahodím tak, že bude ľutovať, že ma poslal k vode namiesto toho, aby sa mi viac venoval. A keď..."

Prestala som ju vnímať. Slová mnou prechádzali ako šum a ich význam sa strácal vo vetre, ktorý začal pofukovať. Kútikom oka som registrovala jej pohybujúce sa pery, myseľ však bola úplne inde. Všetku pozornosť upútali čierne vlasy, rovné a dlhé a tmavé okuliare ukrývajúce oči ženy, ktorá stála na rohu náprotivnej budovy. Známy mi bol postoj, i spôsob, akým sa s prekríženými rukami jedným plecom opierala o stenu. Musela si všimnúť môj záujem a i keď bolo isté, že šlo o prelud, reálnosť daného zjavu bola desivá. Spodná pera sa oddelila od hornej a oči zaostrili, daná vzdialenosť sa však nedala ničím priblížiť. Ruku ohla v zápästí, podvihla dlaň a prstami zamávala.

„Počúvaš ma vôbec?"

Strhla som sa a zabodla pohľad do Ariety, ktorá trucovito krčila nos.

„Ja..." Znovu som presunula zrak k okraju budovy, nikto tam viac nestál.

„Si okej?" Nasledovala môj pohľad a otočila sa.

„Iba sa mi niečo zdalo. Prepáč, čo si vravela?"

Podozrievavo mi skúmala ustaranú tvár a boj o zamaskovanie nepokoja, ktorý záhadné vzhliadnutie spôsobilo, sa mi pod jej prísnym pohľadom nedarilo vyhrať.

„Čo si videla? Nejako si zbledla." Ešte raz skontrolovala smer, ktorým som sa dívala. Keď sa otočila ku mne, presunula som zrak k zemi a privrela viečka.

„Elisya?"

Práve vo chvíli, kedy som sa chystala odpovedať, zachránil ma Davox svojim príchodom.

„Dúfam, že nečakáte dlho." Pristúpil k voľnej stoličke, otočil ju a obkročmo si na ňu sadol, lakte vyložil na operadlo. Arieta sa viditeľne napla a očami párkrát skĺzla po jeho tvári. Do tváre jej nabehla červeň a v rozpakoch dvihla kútik. Moje obočie sa vzápätí pritiahlo a keď sa nám stretli pohľady, nepatrne pokrútila hlavou, ukrývajúc sa za uvoľnený výraz.

„Myslím, že si prišiel práve včas," natiahla sa k šálke a dopila kávu, ktorá už isto bola studená.

„Nakúpené?" otočil sa ku mne.

„Áno."

„No tak, nemrač sa. Bude to fajn, uvidíš."

„Hovorí ten, ktorého neoženia s cudzím dievčaťom."

„Stále to môžeš odmietnuť."

„A čeliť otcovmu hnevu? Neviem, čo je horšie."

Zhlboka sa nadýchol a ruky zopol dokopy. „Pôjdeme? Mám ešte niečo na práci."

Obe sme prikývli.

Cestou domov som mlčky počúvala nehynúci rozhovor medzi Arietou a bratom. Zo zadných sedačiek neustále vykúkala dopredu a rukou zvierala sedadlo spolujazdca, občas ním pri výbuchu smiechu šklbla a chvíľami som bojovala s nutkaním vyhodiť ju z idúceho auta. I keď sa obaja dobre bavili, moja nálada padnutá na bode mrazu mi bránila pripojiť sa k nim. Čím viac sa smiali, tým horšie mi bolo.

Zastali sme pred knižnicou, kde sme ju vyložili.

„O päť minút som späť," vyskočila z auta a zmizla za masívnymi drevenými dvermi. Po chvíli premýšľania som sa otočila na brata s úmyslom zistiť niektoré odpovede na otázky.

„Ideš piatok na ten večierok?" Začala som nenútene.

„To si píš. Vieš, koľko pripitých dievčat túžiacich po mojej spoločnosti tam bude?"

Iba som sa usmiala a zvažovala ďalšie slová.

„Chceš ísť aj ty?"

„Nie."

„S otcom to vybavím..."

„Nie."

„Tak prečo si sa pýtala?"

„Arieta ide tiež."

„A?"

„A nič."

„Si okej?"

„Ako zomrela mama?"

Jeden prekvapený pohľad predchádzal slovám.

„Vieš, ako zomrela. Pred troma rokmi ju zabili upíry."

„To nám povedali."

Znovu si ma prezrel, než sa natočil telom ku mne.

„Prečo sa na to pýtaš?"

„Pochovali sme zatvorenú rakvu, ako môžeme vedieť, že je mŕtva?"

„Otec ju videl. Nestačí to? Vieš dobre, že nás chcel ušetriť od pohľadu na jej...." nedokončil a odvrátil sa.

„Na jej zohavenú tvár?"

„Prečo to vôbec vyťahuješ?"

„Čo ak nie je mŕtva?"

„Podozrievaš otca z podvodu?"

„Možno mal dôvod..." stisla som pery v okamihu, kedy sa na mňa znovu pozrel.

„Pozri, chápem, že by si chcela, aby tu bola. Práve v takejto situácii. Ale... mama je mŕtva," zdôraznil a chvíľu ma ešte pozoroval, než sa odvrátil a mlčky sa zahľadel pred seba.

„Dnes som ju videla," odhodlala som sa.

„Prestaň..."

„Pozorovala ma, zamávala a zmizla."

„Eli!"

„Je to pravda. Myslíš si, že po troch rokoch mi prepne a začnem vidieť preludy? Snáď by to bolo pochopiteľné hneď po jej smrti, ale teraz?"

Ticho sedel a hľadel na svoje dlane položené v lone. Natočil hlavu, kútikom oka ma sledoval a minúty plynuli.

„Musela si sa zmýliť," prehovoril napokon s istotou v hlase.

„Zamávala mi."

„Nemusela to byť mama."

„A kto?"

„Ja neviem. Preboha, Eli, len to nehovor otcovi."

„Ani ty."

Ťažký povzdych mu vyšiel z úst. Až do Arietinho návratu sme mlčali. Ticho pretrvávalo až do príjazdu domov, hoci Arieta sa snažila pokračovať v konverzácii. Ani jej občasná zmienka o zvláštnom napätí v aute neprinútila nikoho z nás rozhovoriť sa.

Dokonca aj pri tanci nás poháňala nervozita, ktorá sa zrkadlila do strnulých pohybov a nebyť Hiroko, ktorá navrhla ukončiť tréning, trápili by sme sa na parkete ešte minimálne hodinu.

Po večeri som sa zvalila na posteľ a vychutnávala si čas oddychu, ktorý mi do návštevy suterénu zostával. Kdesi hlboko v žalúdku som cítila nedočkavé mravenčenie a hoci som netušila, ako to dopadne, i tak som už mala v batohu nachystanú čerstvú vodu a niečo na jedenie. Hlavou sa mi prehnala myšlienka, či by som mu namiesto orieškovej tyčinky nemala vziať krv, vzápätí som ju zavrhla a pretočila sa na brucho.

Zostávali dve hodiny...

Dievčatá, neviem, kedy bude ďalšia časť, musím sa pustiť už aj do Odvahy. Tento príbeh sa mi tak rýchlo dostal do hlavy, že som zanedbala našich hrdinov v druhom diele :) Zaslúžia si poriadny koniec, takže sa na chvíľu presuniem mysľou tam :) Ďakujem za super odozvu na tento príbeh a v ďalšej časti by som chcela opísať výlučne stretnutie Eli s upírom, nič iné tam miešať nechcem. Inak, už mám pre neho meno, ale zatiaľ si ho nechám pre seba :D

♥♥