Podvedome som cúvla a schovala sa za Traiana, čo ma priviedlo k myšlienke, že ho moja myseľ pomaly začínala akceptovať, hoci som si to vedome nepripustila. Avšak obava z Ryana a zlé spomienky spojené s jeho osobou sa vynorili v okamihu, ako som ho zbadala. Skracujúca sa vzdialenosť medzi nami mi rozbúchavala srdce, v hrdle sa mi tvorila hrča, ktorá mi sťažila dýchanie.

„Nezdrhneme?" Skúsila som roztraseným hlasom. Grigori pootočil hlavu a zmapoval môj blednúci výraz.

„Nie je dôvod. Držíme sa kódexu."

„Akého?"

Tentoraz mi odpovedal Dimitri. „Nechceme byť odhalení pred ľuďmi. Ani Lovci, z toho dôvodu na seba nepútame zbytočnú pozornosť."

„I tak môžeme odísť. Ešte to stíhame. Nie sú tak blízko." Zachvela som sa a znovu zazrela na Ryana, ktorý zo mňa nespúšťal oči. Traian krátko a výhražne zavrčal, postavil sa rovno predo mňa a znemožnil očný kontakt s mojím bývalým snúbencom. „Nemáme sa s ním o čom baviť." Protestovala som naďalej. „Zas bude mať sprosté reči. Prosím, odíďme."

Ryan bol celkom blízko a nikto z prítomných sa nemal na odchod.

„Eli, pokoj, nebudeme pred ním utekať."

„Nedovoľte, aby ma odviedol." Zatiahla som s obavami. Veľmi dobre som vedela, že Traian by to nedovolil a vznikol by nemalý problém, už len preto ma mátala predstava, ako by sa Ryan mohol pokúsiť odvliecť ma nasilu a tým podnietiť v mojom ochrancovi chuť vraždiť. Šiel aj proti svojim, s Lovcom by nemal zľutovanie.

Dimitri sa otočil a prižmúril oči. „Musel by ma najprv zabiť." Uistil ma, napriamil sa a sledoval blížiacich sa Lovcov.

Zostávalo mi iba sledovať rýchlo sa skracujúcu vzdialenosť a dúfať, že dané stretnutie dopadne lepšie ako horšie. Príliš som si nenamýšľala, že by sa len tak vzdal, keď si dal tú námahu s plagátmi a navyše som mu padla rovno do rany.

Kvôli sprostému tričku... V duchu som si nadávala, hoci už na tom nezáležalo. Ryan prekonal vzdialenosť a s bezpečným odstupom zastavil ako on, tak i jeho dvaja spoločníci.

„Eli?" naťahoval krk, aby ma spoza Traiana zahliadol. „Už je dobre, som tu. Neublížili ti?"

Mlčala som.Trpko som sa zachechtala, neveriacky sledovala jeho nehynúcu faloš odrážajúcu sa mu v tvári, ktorá sa od nášho posledného stretnutia vôbec nezmenila. Netúžila som čeliť mu zočivoči, i tak som napokon vystúpila spoza svojho ochrancu a zaujala miesto medzi ním a Grigorim. Zostrila som všetky zmysly a obozretne sledovala každý jeho nádych.

„Som v poriadku. Môžeš ísť."

„Bez teba neodídem. Hľadáme ťa od toho útoku." Svoju pozornosť stočil k Dimitrimu, zrejme nadobudol dojem, že on bol vodcom celej skupiny. „Elisya teraz pôjde s nami."

„Samozrejme." Zvolal naoko nadšene Grigori. „Ak to sama chce." Dodal prísne.

Ryan sa znovu pozrel na mňa. „Chýbaš svojej rodine. Radi by ťa mali späť doma."

„Sú v poriadku?" Oči sa mi rozšírili a obostrela ma zvedavosť.

„Áno.Bývajú teraz u nás." Opäť vzhliadol k Dimitrimu. „Aj so zvyškom preživších."

„Nevrátim sa. Nie teraz."

„Máš na to nejaký špeciálny dôvod?"

I keď ho do toho nič nebolo a vlastne nikdy ani nemal právo starať sa mi do života, nadýchla som sa a na chvíľu sa zamyslela.

„Mám vážne dôvody, o ktorých nemôžem hovoriť."

„Držia ťa nasilu?" Znovu zvraštil čelo a dvaja Lovci po jeho stranách sa narovnali.

„Nie." Uvedomila som si, že existovali iba dva dôvody, ktoré ma nútili zostať pri upíroch. Ani o jednom som mu však nemohla povedať. Ťažko vysvetliť, že som našla svojho skutočného otca a mŕtvy brat vlastne žil, keďže sa zmenil na upíra.

A rovnako ťažko by sa vysvetľovala matka, ktorá vstala z mŕtvych.

„Eli, do frasa, tvoja rodina ťa potrebuje!" Pokúsil sa mi hrať na city.

„Musím ísť." Naplnila som pľúca vzduchom a vykročila.

„Počkaj!"

„Čo?"

„Vážne chceš ísť s nimi?" Tvár sa mu postupne menila, falošnú milotu, ktorú sa nám doteraz snažil predvádzať, obostieral hnevlivý výraz a črty mu čoraz viac tvrdli. „Si ochotná vymeniť svoju rodinu za nich?"

„Nerozumieš tomu..."

Skočil mi prudko do reči.

„Rozumiem tomu až moc dobre, stále to ťaháš s tým upírom." Trhol hlavou ku Grigorimu.

„Čo?" Zarazil sa Dimitri a striedavo si nás premeral. „Vy dvaja?"

Grigori len pokrútil hlavou, na brata sa však nepozrel. Pohľadom prepaľoval Ryana, ktorý sa však díval na Dimitriho.

„Ty si o tom nevedel? Ťahajú to spolu, odkedy ťa jej rodina uniesla. Vtipné, čo? Kým ťa týrali v suteréne, tvoj brat..."

„Dosť, Ryan!" Zvolala som a vystúpila krok dopredu. „Už si toho napáchal dosť."

Zaťal sánku a tiež spravil krok dopredu. „Stále sa naivne domnievaš, že na tom, čo sa stalo, nemáš nijaký podiel viny?"

„Bližšie už nechoď!" Periférne som skontrolovala Traiana. Zdal sa viac napätý, než obvykle, pevne zvieral dlane do pästí a nespúšťal z Ryana oči. Tiež som presunula pozornosť späť k nemu. „Vyhodnotil ťa ako hrozbu. Nedráždi ho!"

„Držia sa kódexu."

„On nie."

Ryan si ho s opovrhnutím prezrel. „Šlahol si niečo?"

„V podstate áno." Zachechtal sa Grigori. „Byť tebou, poslúchnem Eli."

Ryan si striedavo prezeral mňa a Traiana, po chvíli sa díval už len na neho. Naklonil halvu nabok. „Čo s ním je?"

„Do toho ťa nič!" Štekla som a Traian doplnil moje slová vrčaním a cerením zubov.

„Mali by sme vypadnúť." Napadlo odrazu Grigoriho. Potlačila som chuť zagúľať očami.

„Tiež si myslím." Podišla som bližšie k Traianovi a chytila ho za zápästie. „Upokoj sa, odchádzame." Okamžite krok cúvol, vzhliadol ku mne a prikývol.

„Páni, jedného si si ochočila." Skonštatoval posmešne Ryan.

„Drž hubu!" Prepálila som ho pohľadom a cúvla z jeho blízkosti.

„Fajn pokec, ale my sa už poberieme." Rozhodol Grigori, s hranou poklonou sa otočil a vykročil opačným smerom, než kam sme mali namierené.

„Dobre si to rozmysli!" Varoval ma Ryan, keď som sa tiež pohla.

„Ver mi, je to pre všetkých lepšie."

„Pridať sa k upírom?"

Zastavila som. A pomaly sa otočila. „Nevieš vôbec nič. Nemal by si si hľadať novú nevestu?" Odfrkla som nahnevane a zaškrípala zubami na znak odporu.

„Dohoda stále platí. Nemysli si, že sa svadba ruší. Počká ťa to!"

„Dohoda neplatí." Stisla som pery. „Je neprávoplatná."

„Prečo?"

„Pretože Audax má iba jednu dcéru a tá má jedenásť!" Utrúsila som sucho. Iba chvíľu som sa dívala do jeho šokovanej tváre a na tvári vykúzlila víťazoslávny úsmev. Dostal ranu pod pás, ktorú nečakal a na ktorú nedokázal adekvátne zareagovať. A než by to stihol spracovať, pobrali sme sa preč.

...

„Musím ešte niečo vybaviť, stretneme sa doma." Oznámil Grigori po chvíli, keď sme boli v bezpečnej vzdialenosti o dve ulice ďalej. Prešpikovala som ho pohľadom a snažila sa k nemu vyslať otázku, či tým niečím myslel môjho brata. Nenápadne prikývol, nakoľko nám obom bolo jasné, že o jeho prežití – premene – sa nesmel nikto dozvedieť. Aspoň do doby, kým z neho bude upír. Znovu ma pri danom vedomí striaslo, ťažila ma i myšlienka, že sa to stane a už vôbec som si nevedela predstaviť, ako sa s tým obaja naučíme žiť.

Pravda, i ja som sa zmenila. Driemalo vo mne čosi temné, čo mi zatiaľ iba dodalo zopár schopností a zarytého ochrancu. Netušila som, čo môj pôvod pre mňa predstavoval a ako s ním naložiť, ale už len samotná chuť na krv neveštisla nič dobré. Zatiaľ sa mi darilo potláčať ju do úzadia, obávala som sa však dňa, kedy sa prebije na povrch a niekomu by som mohla ublížiť.

„Chceš skočiť ešte niekam?" Spýtal sa Dimitri a vytrhol ma z myšlienok. Zažmurkala som a rozhliadla sa. Jeho brat zmizol z dohľadu.

„Neviem, či je to dobrý nápad, keď tu pobehuje Ryan."

„Stále nemáš nič na seba. Ale ako chceš."

„Máš pravdu," nadýchla som sa a ešte raz preskúmala okolie, v snahe zorientovať sa, „potrebujem zopár šiat. Tu blízko je jeden obchod, kde určite niečo zoženiem."

„Fajn," usmial sa a dvihol pravú ruku do náhodného smeru, „tak ma veď."

Opätovala som mu úsmev a vydala sa na opačnú stranu, než kadiaľ ukazoval. Po pár minútach sme dorazili k obľúbenému obchodu.

Dimitri sa prechádzal medzi regálmi a tváril sa nanajvýš zaujato, hoci sme obaja vedeli, že by si nič nekúpil, ani keby ho donútili. O to viac ma prekvapilo zistenie, že jeho pátranie súviselo s túžbou pomôcť mi s výberom. Či už kvôli rýchlemu odchodu alebo dobráckej povahe, nevedno. Spoza regála dvihol dve tričká a zamával nimi. Stisla som pery, skrývajúc pobavenie a nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Bez trblietok." Oznámila som vecne.

„Odtrhnem ich?"

„Nie!"

Mykol plecami a tričká odložil späť na vešiak. Pokračoval v prieskume. Po očku som ho sledovala a prstami po jednom posúvala kusy oblečenia po stojane. Nedokázala som sa sústrediť, neustále mi zrak ubiehal k nemu. Vytasil na mňa ďalšie tričko.

„Má zips." Zašormala som.

„Veď práve," uškrnul sa a venoval mi až príliš dôverný pohľad. V okamihu som sklopila zrak a srdce sa mi rozbúchalo. V rozpakoch som vybrala dve tričká na ramienka bez akýchkoľvek vzorov a presunula sa k rifliam. Ani za nič by som nevliezla do kabínky. Dospela som k záveru, že vyzliekať sa v blízkosti Dimitriho jednoducho nezvládnem. Traian mi bol v pätách, keď som si to rázovala labyrintom stojanov s oblečením. Pôsobil celkom komicky, ako sa bezvýrazne pohyboval v mojich stopách, napriek tomu som túžila po tom, aby dokázal aspoň pozdraviť. Nepripadal by mi taký mechanický.

„A čo toto?" Dimitri sa mi pripomenul a dokráčal až ku mne s troma tričkami prehodenými cez predlaktie. Zo zdvorilosti som si ich prezrela a s hraným záujmom sa na ne chvíľu dívala, i keď mi bolo jasné, že by som si neobliekla ani jedno.

„Máme totálne odlišný vkus."

„Čo je na nich zlé?"

„Sú príliš..." hľadala som vhodné slová a začínali sa mi potiť dlane. Zahnala som rozpaky a pousmiala sa. „Odvážne."

„A to je zle?" Ohrnul peru. „Mám rád odvážne veci."

„Pokojne si ich vezmi, červená by ti sekla."

Uzemnil ma prísnym pohľadom, až sa mu medzi obočím vyrysovala vráska. „Fajn, už ti nebudem pomáhať."

„Ďakujem," zatiahla som potichu a prehrabala sa medzi riflami. Vzala som svoju predpokladanú veľkosť, pár kusov spodného prádla a ponožky. Pri pokladni som sa otočila k nemu a oznámila mu, že potrebujem ešte tenisky. Nosiť Viine – niežeby sa mi nepáčili – mi bolo proti srsti, hoci som nemala na výber. Odvliekli ma v svadobných šatách a v tých som rozhodne nemohla zostať ani o sekudnu dlhšie, než bolo nevyhnutné.

Po urputnom boji som si konečne vydýchla. Zohnať tenisky mojej veľkosti, ktoré by vyzerali k svetu a nosila by som ich s pýchou, sa zdalo náročnejšie ako inokedy. Niežeby som bola náročná, ale výber mi dosť sťažovali dvaja upíri, ktorí mi neustále nazízali cez plecia a jeden dokonca aj funel a vrčal. Jeho trpezlivosť skončila po piatich minútach, počas ktorých mi vybral pár sexi kúskov, ktoré som si aj tak nekúpila.

„Koniec? Vážne?" spýtal sa sarkasticky, keď sme vyšli z obchodu s jednou! taškou.

„Pardon, nebol to náhodou váš nápad?"

„Skôr Codrinov, sme len obete."

„Nikto ťa nenútil, aby si šiel."

„Vlastne... Grigori bol dosť presvedčivý."

Dvihla som spýtavo obočie.

„Ideš s nami a hotovo. Nebudeš sa tu váľať celý deň... považujem to za nútenie."

S ľútosťou som si ho premerala, i keď mi bolo skôr do smiechu. „Chudáčik." Pokrútila som nešťastne hlavou. „Vezmem ťa na hamburger?"

Nadšene prikývol.

Keď sme dorazili k upírom, pri dverách Grigoriho bytu som sa zastavila. Dimitri ma odprevadil až k nemu, i keď som nástojila, že mi Traian bohate stačí. Nebolo isté, či sa obával viac jeho reakcie ako môjho prípadného ohrozenia. Dvakrát som zaklopala a po pár sekundách zistila, že Grigori ešte nebol doma a mne chýbali kľúče.

„Hmm," skonštatovala som a zamyslene zazerala na dvere.

„Zrejme ešte nedorazil."

„Zrejme."

„Poď zatiaľ ku mne."

Ahojte, sekla som to tak divne, ja viem, ale už sa mi vážne nechce.. Navyše, ďalšia kapitola začne presne príchodom do jeho izby a tam už by som to nemala kde seknúť :D Takže tak... Ďakujem vám, dúfam, že sa vám kapitola páčila aj napriek tomu, že ju Ryan prežil :D