Užite si to. som nadmieru spokojná :)

Elisya

„Nemôžem tomu uveriť," osopila som sa na Grigoriho a ruky trucovito založila po bokoch tela.

„Vravel som, že je to nerozhodne," samoľúby úškľabok mu zdobil tvár.

„Prakticky si ho donútil, aby zmenil názor."

„To je v poriadku," ozval sa Victor, „nemám proti tomu nič. Nesúhlasil som iba preto, aby si bola v bezpečí. Ale ak si Grigori myslí, že je lepšie, aby si tu zostala..." mykol plecami a šálku, z ktorej stúpala horúca para, priložil k perám, „milujem kávu." Hlasnú mľaskol a usadil sa na gauč vedľa Dimitriho, ktorý otupene zazeral do zeme.

„Stále trvám na tom, že bude lepšie odísť."

„Už sa rozhodlo. Môj hlas," pridal sa Ionel.

„Áno, bola som tam. V prípade nerozhodnosti rozhoduje o výsledku kráľ. Pôsobivé," ohrnula som peru a prešla k oknu jeho kancelárie. Prekrížené ruky a moja ustaraná tvár sa odrážali v skle a pohľad na môj výraz ma celkom rozosmútil. Nevedela som sa na seba dívať bez pocitu viny, s akousi zvláštnou úzkosťou v žalúdku. Akoby každý môj krok smeroval k danému okamihu, kedy sa o mňa bilo pár upírov, ktorí mali priamu účasť na masakrovaní mojej rodiny. Strácal sa poriadok, pravidlá sa menili v závislosti od situácie a prinášali čoraz väčší zmätok. „Uvedomujete si, že ste jediní, ktorí súhlasili?" Otočila som sa a prezrela si tváre štyroch upírov, ktorí na mňa zazerali ako na prízrak. Akoby sa nebolo čomu čudovať. Pozdvihla som dlane v nevyslovenej otázke, i obočie sa spýtavo vysunulo. „My proti všetkým ostatným, to je šialenstvo. Zabijú ma pri raňajkách." Ohrnula som peru a so sklonenou hlavou hlasnú odfúkla.

Dimitri a Ionel si vymenili pohľady. Prehovoril sám kráľ.

„Spýtam sa ťa takto. Kam pôjdeš?"

„Hm?" dvihla som zrak.

„Ak odtiaľto odídeš, kam pôjdeš?"

Pritiahla som obočie. Nad tým som nepremýšľala. Zrejme by mi to na um prišlo v okamihu, kedy by som sa ocitla uprostred lesa a brány ich domova by sa mi za chrbtom naveky zavreli. Stále existovala šanca, že moja rodina útok prežila a niekde sa ukrývali – o čom som bola skalopevne presvedčená – a to mi dodávalo nádej. Ibaže spojiť sa s nimi by mohol byť problém, nakoľko sa mi mobil pri úteku stratil a netušila som, kde sa nachádzajú sídla ostatných veľmocí vo svete Lovcov. Otec ma skôr či neskôr začne hľadať, o tom som bola presvedčená. Možno aj Ryan, ak útok prežil...

„Čo sa stalo s mojou rodinou?"

„Ako to myslíš?"

„Prežil to niekto? Máte nejaké informácie, kam sa mohli ukryť? Viete niečo okrem toho, čo viem aj ja?" striedavo som si ich prezerala, až kým si Ionel prečistil hrdlo.

„Mnohí to prežili. Viem, že sa ti zdalo, že šlo o masaker, ale v skutočnosti sme narátali sedem mŕtvych Lovcov a troch našich."

„Čože?" Neverila som mu. „Snažíš sa ma iba upokojiť?"

„Zranených bolo mnoho, ale mŕtvy," pokrútil hlavou. „Nebolo našim cieľom zabíjať vás. Chcel som len svojho syna."

„A vypáliť dom do základov."

„My sme ho nevypálili."

Zamračila som sa. Jeho oči pôsobili príliš úprimne, díval sa na mňa s istotou vo výraze. Zmätok naberal na intenzite, do hlavy mi stúpal tlak a strácala som sa vo vlastnej nevedomosti. Mnoho otázok zostávalo nezodpovedaných, vedela som však, že klásť ich jednu po druhej by prinieslo väčší osoh, ako chaoticky sypať naraz všetko.

„A kto?"

„Audax." Stisol pery.

„Môj otec? Prečo by to robil?"

„Pretože sme vás našli. Už ste viac neboli v bezpečí."

„Takže moja rodina je v poriadku?"

„Harry určite." Prikývol. „Stihol som od neho dostať..." odkašľal si, „akoby som to nazval. Dar."

„Aký?"

„To nechceš vedieť."

„Chcem!"

„Ruku jedného z našich bojovníkov. Zrejme ho chytili ako ďalšieho väzňa."

„Nie," vydýchla som a rukami schytila parapetu za mnou. Prsty sa vplyvom hnevu zaryli do tvrdého povrchu a v prvom momente som nevedela, či sa tešiť alebo Harryho preklínať za pretrvávajúcu provokáciu, ktorá mohla priniesť ďalšie krviprelievanie.

„Nikdy sa nepoučia," zašomrala som a ruky mi znovu vystrelili pred hrudník, kde sa preplietli. Dusila ma neschopnosť podniknúť kroky, ktoré by vojnu definitívne uzavreli. Dúfala som, že prepustením Dimitriho zabránim masakru, očividne som sa mýlila.

Lovci si vždy nájdu spôsob, ako vyvolať v upíroch nenávisť...

„Tušíš, kde by ich mohli ukrývať? Chýbajú nám štyria vojaci."

Pokrútila som hlavou. „Možno..." Zarazila som sa. Ak by som im naznačila niečo o Secandiho sídle, dalo by sa predpokladať, že po toľkých rokoch poznajú jeho polohu a došlo by k ďalšiemu boju, ktorý by nemusel skončiť s miernymi stratami ako ten u nás.

„Možno?" navádzal ma Grigori.

„Možno sa ukryli niekde v lese... Inak netuším."

„Budú zrejme u iných Lovcov." Jasné.

„Možno..." sklopila som zrak. Nechuť zrádzať rodinu, i keď len v súvislosti s ich spomínaním, ma nútila odmlčať sa a premýšľať nad ďalšími otázkami.

„Takže..." spustil po chvíli Ionel, „môžeme sa konečne dostať k nemu?" mávol k Traianovi, ktorý stál po mojej pravici. „Čo sa mu stalo?"

Grigori sa nadýchol a Victor sa zachechtal. Oči sa mi rozšírili a srdce zovrelo obavami.

„A je to tu. Povieš to ty, či ja?"

„Ja." Odsekol Grigori a pozrel sa na otca. „Keď sme hľadali Dimitriho, napadol nás."

„Napadol?" Ionelove obočie sa zvraštilo.

„Ako Necurat."

A následne vystúpilo prudko nahor od prekvapenia. Preskočil pohľadom na Traiana, vzápätí späť na syna, ruka sa mu dvihla v spýtavom geste a pery sa málinko pootvorili, akoby chceli prepustiť otázku na slobodu. Z hrdla mu však neunikla ani hláska, iba si ich nechápavo prezeral.

„Zaútočil na Eli. A uhryzol ju."

Jeho zrak sa vzápätí presunul na mňa, preskúmal ma, hľadajúc zranenie.

„Napil sa krvi a chvíľu na to..." Grigori sa zhlboka nadýchol, než pokračoval, „umrel."

Ionel znovu pootvoril ústa, neprehovoril však. Iba na mňa hľadel.

„Teraz príde tá najzaujímavejšia časť."

„Máš z toho radosť?" zavrčala som na Victora, ktorý mi iba škodoradostne vyplazil jazyk. Grigori pokračoval, ignorujúc nás.

„Vrátil sa ako upír a odvtedy je... takýto."

„Počkaj," zarazil sa Ionel, „chceš povedať, že Elisyina krv ho premenila späť na upíra?"

„Bingo!" zvolal Victor. „A nie len to. Premenila ho na Oddaného upíra. Kurva Oddaného. Skús ju štuchnúť do ramena," nabádal ho nadšene.

„Prestaň!" osopila som sa na neho. „Ionel, radšej sa ma nedotýkaj, je to na to dosť háklivý," mrkla som k svojmu ochrancovi.

„O čom to rozprávate?" jeho tvár bola čoraz viac zmätená.

„No tak, predveď mu to!" vyzval ma Victor. Prižmúrila som oči a venovala mu namosúrený pohľad. Stačilo by Traianovi prikázať, aby mu oholil hlavu alebo roztrhal tričko a zmazal mu tým úsmev z tváre. Očividne sa dobre bavil, čo som mu síce zazlievala, ale na druhej strane som to chápala. Celá situácia bola tak absurdná a ťažko pochopiteľná, až bola chvíľami na smiech.

„Traian, podaj mi vodu." Povedala som nakoniec. Bez váhania prešiel k stolu a po chvíli sa vrátil s pohárom.

Ionel prekvapene zažmurkal, zdalo sa však, že dané gesto bolo málo presvedčivé. Vopred ma mrzelo, že musím rozkazovať, avšak potrebovali sme odpovede a preto bolo nevyhnutné, aby poznal každý detail.

„Traian. Chyť si členok, skáč na jednej nohe a jednu ruku si daj za hlavu." Stisla som ľútostivo pery a privrela oči, keď začal po mojej pravici skackať ako cvičená opica.

„To stačí!" Prehovorila som v okamihu, kedy sa Ionelove ústa otvorili dokorán a oči vytreštil hrôzou.

„Do prdele!"

Victor sa zasmial.

„Ako sa toho zbavím?" spýtala som sa horlivo.

Ionel sa chytil za hlavu a hoci jeho tvár pôsobila rozpačito, zároveň sa v nej zrkadlilo aj poznanie.

„Čo o tom vieš?" Naliehala som.

„Eli..." privrel viečka a potriasol hlavou, súčasne sa pohol ku knižnici a po chvíli pátrania na stôl dopadla hrubá kniha viazaná v koži. Musela byť veľmi stará. Kým ju otvoril, neunikli môjmu zraku symboly vyryté na obale, ktoré sa podobali tým, ktoré som kreslila.

„Čo je to?"

„Kronika Nemuriton."

„A to je?"

„Mala by si sa posadiť."

Učinila som, ako mi kázal a zvedavo do neho zabodla zrak. Prstom som sa natiahla ku knihe, ale jediným pohľadom ma uzemnil. Zvedavosť bola prisilná.

„Čo sa tam píše?" Naliehala som, keď mlčky listoval. Neodpovedal mi, pokračoval v hľadaní. Po hodnej chvíli konečne roztvoril knihu asi v jednej tretine, prelistoval ešte pár stránok, kým buchol rukou o stránku a ukazovákom poklepal po texte.

„Leela." Povedal iba a prehĺbil ticho v dramatickej pauze. „Existovali duchovia, ženský démoni." Znovu sa odmlčal a prečítal si pár riadkov, než pokračoval. „Potomok Leelai má nadprirodzené schopnosti. Títo démoni sa však párili výlučne s mužmi vašej rasy, nikdy nie s upírmi."

„Moja mama je Leela?" Napadlo mi a vyletelo to zo mňa skôr, než by som premýšľala. Ionel na mňa dlho hľadel, než pokrútil hlavou.

„Nie. Miorita je človek."

„Ale.."

„Dostaneme sa k tomu."

„Leeli plodili vďaka vašim mužom ďalších démonov. Nikdy sa nezachoval ľudský gén, démoní ho úplne zabil. Tak mali istotu, že ich potomkovia nebudú mať žiadne ľudské vlastnosti."

„Prečo sa nepárili s ich mužmi? Teda s démonmi?"

„Pretože boli neplodní. Iba ženy mali právo sa množiť."

„Bože, život bez sexu..." zašomral Victor a hoci ma plne zaujal rozhovor s Ionelom, neodpustila som si krátky smiech.

„Čo sa potom stalo s tými mužmi?"

„Leeli im vzali pamäť, na noc splodenia zabudli."

„Ako sa to potom dostalo do tej kroniky?" Dvihla som prekvapene obočie.

„Leeli dlhé roky viedli boje s kresťanmi. Legendy o démonoch, satanovi, pekle... to všetko je pravdivé, i keď trochu skreslené. Prišla doba, kedy sa Leeli spojili s upírmi, nakoľko človek bol ich spoločný nepriateľ."

„Bože, začínam tušiť, kam toto smeruje." Ozval sa Grigori a nepokojne sa pomrvil. Dimitri medzičasom zaspal.

„A kde sú dnes?"

Ionel sa nadýchol. „Zistilo sa, že upíry neboli tak úplne ich spojencami. Stiahli sa do úzadia a snažia sa svoju existenciu ukryť. Je ich už veľmi málo, nakoľko sa kvôli utajeniu prestali množiť s vašimi mužmi."

„Odkiaľ vieš, že sú skutočné?"

Chvíľu váhal, než prešiel k stolíku a vytiahol fotku, ktorú mi vzápätí podal.

„Kto je to?" dívala som sa na plavovlasú dievčinu, mladučkú, s vážnym výrazom a iskrou v očiach, ktorá sa nedala prehliadnuť ani navzdory zvečnenej podobizni. Dlhé kučery jej siahali pod plecia a strácali sa kdesi, kam už fotoaparát nedosiahol. Drobné pery sa zdali pevne stisnuté a sánka jemne stisnutá.

„Leela, ktorú som spoznal pred dvadsiatimi rokmi. Pár rokov sme boli priatelia, kým ju nezabili upíry z iného klanu."

„Ale vyzerá... Vyzerá úplne normálne."

„Čo si čakala?"

„Nejaký tieň, asi. Alebo niečo ako čarodejnicu."

„Leeli sa dokážu maskovať. Ich skutočnú podobizeň nikto nevidel, vraj je pre zrak ľudí či upírov smrteľná."

„Tak tejto sa makeup rozhodne podaril."

„Bola nádherná," uškrnul sa a tvárou mu preletel smútok.

„Prečo mi to všetko hovoríš?"

„To by zaujímalo aj mňa." Victor znovu pripomenul svoju prítomnosť.

„Okrem iného, Leeli mali dar uzdravovať. Ich krv dokázala liečiť smrteľné choroby." Predstavila som si Traiana a v krátkosti si ho prezrela.

„Dokázali sa dostať ľuďom do hlavy a zmeniť ich myslenie. Boli schopné v prípade ohrozenia vyvinúť nadprirodzenú silu."

Mysľou mi preletel obrázok Harryho, ako letel vzduchom.

„Vyznačovali sa zmyslom pre spravodlivosť a obrovským súcitom."

Spod viečok som sa na neho pozrela.

„Leeli však boli nebezpečné. Báli sa ich ľudia aj upíry."

„Prečo?"

„Dokázali si podmaniť kohokoľvek. Ak sa Leela rozhodla, nedokázal jej nikto odolať. Muži pre ňu zabíjali, ženy sa pre ňu obetovali."

„Tak už poďme k pointe."

„Nazdávam sa, že si potomok Leeli."

„Čože?"

„Všetko tomu nasvedčuje..."

„Ale.."

„A upíra..." prudko vydýchol nahromadený vzduch.

„Počkať!" vyskočila som na nohy a nechtiac prevrátila pohár s vodou. Traian ticho zavrčal a posunul sa bližšie ku mne.

„Moja matka je Miorita. A sám tvrdíš, že je človek. A môj otec je tiež človek."

„Mýliš sa, Eli. Tvoja matka síce je človek, ale..." znovu naplnil pľúca vzduchom. „Jej matka musela byť Leela. Gén sa môže preniesť do druhej generácie."

„Veď si vravel, že démonský gén zabije ten ľudský, tak ako by sa mohol zachovať?"

„Ľudský áno, ale upírov gén nezabije. Ten prežíva."

„Ale to by znamenalo..." odmlčala som sa a utrieďovala si myšlienky.

„Tvoja stará mama musela byť Leela a starý otec upír. Inak by gén neprežil."

„A démoní gén preskočil matku a dostal sa ku mne?"

„Správne."

„Ale to potom znamená, že môj otec je tiež upír, ak tomu dobre rozumiem. Inak by som bola čistá Leela?"

„Správne..." prikývol a obozretne ma sledoval.

„Môj otec je upír..." zopakovala som potichu.

„Eli?" Ionel zaváhal. Uprela som zrak do jeho očí a vytušila nadchádzajúce slová.

„Audax nie je tvoj otec."

Konečne! Konečne sa dostávame k odpovediam. Pekne sa to rozbieha, a keď vám poviem, že rozuzlenie a odpovede sú len začiatkom toho, čo sa má v príbehu skutočne odohrávať? :D áno, ešte sa toho veľa zomelie. Čo si myslíte? Určite ste takýto prelom nečakali. Inak ani ja a už vopred premýšľam, čo to pre Eli bude znamenať :D

ďakujem za votes aj komenty :) pokojne píšte, váš názor je pre mňa dôležitý ♥