„Mohla by si si sadnúť?"

„To sa ľahšie povie ako urobí."

„Musíš sa upokojiť."

„Vážne?" Zastavila som ďalší plánovaný okruh po Grigoriho obývačke a s rukami vbok ho prepálila pohľadom.

„Chápem tvoje obavy..."

„Stavím sa, že nechápeš."

„Ionel na niečo príde."

„Čo ak..." pohľadom som zavadila o Traiana, stojaceho pri dverách v typickom pevnom postoji. Začínala som si na jeho robotické prejavy zvykať. „Čo ak sa s tým nedá nič robiť?"

„Budeme polemizovať?" Dvihol obočie a rozvalil sa viac do gauča.

„Vôbec ťa to nedesí?"

„Nie. Ani trochu. Navyše, teraz máme iné starosti," na dôraz si poklepal po spánku v mieste, kde som mala znamienko, a hlavou kývol ku kúpeľni. „Choď si dať sprchu a vyrazíme."

„Fajn." Túžba čím skôr sa dostať k Ionelovi ma prinútila poslúchnuť a viac neotáľať.

Panter sa mi znovu obtrel okolo tela a hlasnú zabručal. Zaborila som prsty do hebkej srsti a párkrát ho pohladila, než som sa vybrala na určené miesto. Očakávanie, ako prúd vody spláchne všetky myšlienky, vyšlo nazmar a po celý čas ma zaťažovali starosti, ktoré som nedokázala vyslať kamsi do zabudnutia. Po Dimitriho záchrane mi nezostalo nič, k čomu by som sa ešte mohla upínať a mysli zostal konečne priestor na uvedomenie si nepeknej reality, ktorej súčasťou som sa stala.

Prišla som o rodinu, domov aj o seba samu.

Nech som bola čímkoľvek, k človeku som sa viac prirovnávať nemohla. Vedela som to, i keď sa mi dané zistenie doposiaľ nepodarilo vysloviť nahlas.

Ocitla som uprostred boja medzi dvoma rasami. A kým na jednej strane stál môj otec so zvyškom rodiny a na druhej moja matka, čoraz viac sa ma zmocňoval pocit, že nepatrím nikam. Akoby som bola samostatný druh čohosi... Nepáčil sa mi pocit, ktorý to vo mne vyvolávalo. Vnútri mysle som si priala vrátiť čas, žiť ako doposiaľ, medzi Lovcami. A naopak, túžila som naplno prebudiť to, čo vo mne stále driemalo. Predstava, že by som bola niečím viac ako len dievčaťom, ktoré sa otec rozhodol obetovať pre blaho rodiny, ma desila i tešila zároveň. Bažila som po moci, ktorá by mi bola daná a žiadala si spoznať ju a čerpať z nej čosi pozitívne. Avšak, otázky, ktoré so sebou moje nové ja prinieslo, neboli doposiaľ zodpovedané a neistota vyplývajúca zo zvláštnych schopností ma nútila mať sa na pozore. Za všetkým krásnym sa bezpodmienečne muselo skrývať aj niečo zlé a práve toho som sa obávala.

Istotou bolo iba to, že som mala bližšie k upírom ako k ľuďom a chuť po krvi bola toho dôkazom. Neistá bola moja schopnosť udržať svoje chute na uzde, otázkou zostávalo, kedy podľahnem a kto bude mojou obeťou.

„Hej, si okej?" Ozvalo sa spoza dverí kúpeľne, keď po dlhom čase prúd vody neutíchal.

„Už končím."

„Skočím za Ionelom, aby vedel, že prídeme. Vrátim sa. Zatiaľ zostaň v izbe."

„Dobre."

Vypla som vodu, vyžmýkala si mokré vlasy a zabalila sa do osušky. Dlaňou som prešla po zarosenom zrkadle a zadívala sa na svoj odraz. Vyzerala som dobre, vzhľadom k uplynulým dňom, i tak sa mi vo výraze odrážalo čosi temné.

Prechádzala som do spálne a snažila sa ignorovať muža, ktorý ma neustále pozoroval. V rýchlosti som na seba navliekla čisté šaty, ktoré mi Grigori nechal na posteli. Pravdepodobne patrili Vii, nakoľko mi veľkosť perfektne sadla a neviseli na mne ako šaty od neho, ktoré som mala pred tým.

Ozvalo sa klopanie na dvere. Vykukla som zo spálne. Traian sa pomaly otočil a poťahal nosom, panter dvihol hlavu a tiež sa zadíval tým smerom.

Klamala by som, ak by som tvrdila, že mi ich prítomnosť nedodávala pocit bezpečia. Zdalo sa, že obaja boli pripravení ma brániť v prípade potreby. To vedomie mi dodalo odhodlanie, hoci mi celá skutočnosť prišla až príliš absurdná. Strážil ma vzkriesený upír, ktorý nevedel rozprávať a chlpatý panter, ktorý by ma v podstate mohol kedykoľvek zjesť. Na taký druh pozornosti som nebola zvyknutá.

Klopanie sa zopakovalo.

„Idem." Vykročila som k dverám. Ostražitosť sálajúca z Traiana do mňa narazila v okamihu, kedy som sa priblížila, panter medzičasom zložil hlavu späť na predné laby.

Podišla som celkom k dverám a po očku sledovala upíra, kým sa roztrasená ruka naťahovala za kľučkou.

„Elis, to som ja, Dimitri." Začula som a obavy zo mňa k údivu opadli. Otvorila som a stretla sa so skromným úsmevom pohrávajúcim mu na tvári.

„Ahoj."

„Ahoj," opätovala som mu úsmev a vzápätí sa rozhliadla. „Deje sa niečo?"

„Nie, ja len... môžem ísť ďalej?"

„Asi. Asi áno." Pritiahla som obočie, sama som v danom byte bola hosť, o návštevách sme sa s Grigorim nerozprávali. Avšak, šlo o jeho brata. Odstúpila som od dverí, aby mohol prejsť. Traian zavrčal, tam však jeho reakcia na nečakanú návštevu skončila. Uľavilo sa mi, že neskákal po krku každému, kto okolo mňa prešiel.

Dimitri zamieril rovno k panterovi, ten sa postavil a vykročil mu naproti. Hlasnú zabručal a vyskočil na neho. Predné laby si vyložil na jeho ramená a siahal mu takmer nad hlavu. Dimitri musel prestúpiť, aby jeho váhu uniesol. Nadšene ho hladil po hustej srsti a úsmev sa mu čoraz viac prehlboval.

„Aj ty si mi chýbal."

Ubehol krátky okamih zvítania a čierny chlpáč sa uložil späť na svoje miesto pri gauč. Dimitri sa otočil a zadíval sa na mňa. Mlčanie sa prehlbovalo a kým sa on zdal nepokojný, ja som v mysli lovila po správnych slovách, ktorými by sa dala načať konverzáciu.

„Ako sa cítiš?" V duchu som si zatlieskala za ideálnu otázku.

„Už mi je lepšie, potreboval som sa len..." odmlčal sa a prečistil si hrdlo, „najesť."

„Chápem."

„Zdá sa, že sa nič nezmenilo." Kývol k Traianovi.

Pootočila som sa a spoza pleca uzrela jeho kamennú tvár. Nespúšťal z nás oči a to ma nútilo premýšľať, či si vôbec uvedomoval, že sa stal predmetom diskusie.

„Stojí tam bez pohnutia, odkedy sme prišli. Nemal by tiež niečo... zjesť?"

„Netuším," nahodil trpkú grimasu, „s týmto som sa ešte nestretol."

„Mrzí ma, že sa s ním nedá komunikovať. Iba mu rozkazovať. Možno to vyznie divne, ale cítila by som sa lepšie, keby sa so mnou rozprával."

„Je to celkom psycho, čo?" zachechtal sa.

„Predstav si, že takto bude číhať celú noc. Len sa modlím, aby som sa nezobudila na to, že mi stojí pri posteli, lebo ho asi prizabijem."

Dimitri sa rozosmial a odhalil tak biely chrup. Nikdy som jeho úsmev nevidela. Pamätala som si ho iba v putách, doráňaného a so strhaným výrazom plným hladu. Avšak za úsmevom a žiarivými očami sa skrývala krásna tvár.

„Pred spaním ho pošli na chodbu."

„Na to nemám svedomie. Už takto mi ho ľúto, stojí tam ako za trest."

„Prečo ho neposadíš?"

„Pretože je to cítiaca bytosť, nechcem mu rozkazovať viac, než je nevyhnutné."

Nadýchol sa a stisol pery. „Chápem ťa, ale obávam sa, že tento stav... je dlhodobý, možno trváci."

„Nie, to si zatiaľ odmietam pripustiť. Verím, že Ionel na niečo príde."

„Snáď máš pravdu." Pristúpil trochu bližšie a znovu si ma chvíľu mlčky prezeral.

„Hej, čo sa deje?" Zdal sa mi odrazu roztržitý.

Pristúpil ešte jeden krok. Neisto mi skĺzol pohľadom po tvári a naprázdno prehltol. „Chcel som ti niečo povedať."

„Čo?" Cítila som vznikajúce napätie, ktoré ho odrazu ovládlo.

„Keď som bol uväznený, myslel som si, že je to môj koniec."

„Dimitri..." zatiahla som súcitne.

„Myslel som iba na to, že ich všetkých povraždím, ak sa náhodou odtiaľ dostanem. Mojou jedinou nádejou bola vízia pomsty."

Srdce mi vynechalo úder.

„Chcel som, aby trpeli. Celá tvoja rodina. Vlastne aj ty."

A vzápätí sa divoko rozbúchalo. Oči sa mi rozšírili a nevedomky som cúvla krok od neho. Bližšie k Traianovi. Neznalosť jeho úmyslov ma držala v pozore a zároveň poznanie Traianovej Oddanosti ma posúvala k nemu, v zbabelej snahe zachrániť si v prípade potreby život. Dimitrimu sa však v tvári zrkadlil priateľský výraz a dokonca náznak obdivu.

„A potom si sa tam zjavila s tou vodou a tyčinkou. V jednej chvíli som mal chuť ťa zabiť. I keď som nemohol."

Bez slova som sa na neho dívala a premýšľala, kam tým mieril.

„Bolo pre mňa nepochopiteľné, prečo si sa stále vracala. Ale vieš čo?" Prezrel si ma a našpúlil pery, kým pristúpil, aby skrátil priestor, ktorý som vytvorila. „Očakával som to. A uvedomil som si, že som prežíval iba vďaka tomu, že si tam chodila."

„Kam tým mieriš?" Vyslovila som svoju obavu nahlas a prižmúrila oči.

„Bola si ako svetielko nádeje. Možno zniem absurdne, ale nebyť teba, tvojej snahy..." zachechtal sa zrazu, „s tou slepačou krvou si ma naštvala, ale s odstupom času oceňujem tvoju vynaliezavosť. Každopádne, zachránila si mi život."

„Ja..."

„Chcel som sa ti poďakovať. Fakt Elis, to, čo si urobila..."

„Nebolo správne, čo ti urobila moja rodina."

Zrušil vzdialenosť medzi nami a pristúpil až celkom ku mne, vzal mi dlane medzi svoje a spod viečok sa na mňa zadíval spôsobom, ktorý ma lámal v kolenách.

„Budeš to tu mať ťažké. Máš zvláštny dar a pre ostatných budeš terčom."

„Prečo mi to hovoríš?"

„Pretože ťa ochránim."

Zahryzla som si do pery a neodpustila si pohľad na Traiana. „Páni, ja sa mám."

„Myslím to vážne, urobím, čo budem môcť, aby ti ostatní dali pokoj."

„Ďakujem, vážne. Je fajn, keď má jahňa medzi levmi spojenca," uškrnula som sa na jeden kútik.

„Rozhodne nie si jahňa... Si silnejšia, ako si myslíš. A práve preto budeš pre ostatných nebezpečná."

„Silnejšia? Sotva." Zafrflala som a ohrnula peru.

Nabral sprudka vzduch do pľúc a odtiahol ma ku gauču, kde sme sa obaja posadili.

„Pamätáš si na naše prvé stretnutie? Keď si za mnou prišla?"

„Bola som zvedavá."

„Viem, už vtedy si ma zaujala. Lenže som nechcel, aby si tam chodila. Aby si ma videla takého... bezbranného, spútaného, zbitého. Proste mi tá predstava vadila."

„Čo sa vtedy stalo? Mala som zrazu šialený strach a..."

„Spravil som to zámerne. Dokážem manipulovať s pocitmi ľudí. Chcel som ťa vydesiť, aby si viackrát neprišla. Lenže ty..." odmlčal sa a naklonil hlavu nabok, tentoraz si ma prezrel fascinovane. „Ty si ten útok odrazila, vypudila si ma z hlavy. To sa ešte nikomu nepodarilo. Už vtedy som vedel, že je na tebe niečo iné."

„Nič som neurobila. Iba som sa snažila upokojiť."

„Pre človeka je nemožné ovládnuť nátlak upíra."

„Možno si bol oslabený."

„To si nemyslím, ale nepopieram, po tom, čo mi urobili."

„Je mi strašne ľúto, čo si musel prežiť kvôli mojej rodine."

„Mne je zase ľúto, že si o nich prišla. Nech boli hocijaký, mrzí ma to kvôli tebe."

„Ďakujem," uškrnula som sa a zhlboka sa nadýchla, aby som zahnala príval sĺz. „Ani neviem, či žijú." Stisla som pery a sklopila zrak.

„Ver, že áno. Kým je nádej, všetko sa ľahšie prekonáva." Pousmial sa a povzbudivo mi stisol dlaň vo svojej. Spod viečok som nakukla do jeho tváre, ktorá odrážala súcit. Bolo zvláštne sedieť tak blízko pri ňom. Cítiť teplo jeho tela, horúčosť jeho dotyku, ktorý bol natoľko odlišný od dotyku jeho brata, a predsa v mnohom rovnaký. Mrazil ma a pálil zároveň, rozširoval sa do tela ako omamná látka, ktorá si ma v okamihu podmaňovala. Nedokázala som odtrhnúť zrak od jeho tváre, od prenikavých modrých očí, ktoré ma pozorovali obdivne. Od plných pier, ktoré ma lákali. A ktoré sa približovali. Dych sa mi zadrhol v hrdle, žalúdok sa sťahoval v predzvesti toho, čo malo nasledovať a údery srdca do hrude boli čoraz silnejšie. Zrýchľovali sa so skracujúcou sa vzdialenosťou medzi nami, až kým...

Jeho pery sa jemne dotkli mojich...

Dvere sa otvorili a my sme od seba odskočili.

„Zdá sa, že som vás vyrušil." Grigoriho ostrý tón mi zarezonoval v ušiach a následne tresol dvermi, až ma myklo. Pomaly som sa otočila a so zahanbením v tvári sledovala jeho napnutú čeľusť, dlane zovreté v päste a spaľujúci pohľad, ktorý venoval svojmu bratovi.

Nezabite ma! Ja za to fakt nemôžem! Ale Dimitri, proste... dobre, nebudem sa obhajovať, uvidíme, ako to dopadne. :) ďakujem vám, potešíte ma každým jedným komentárom a i keď zase pridávam pomenej, stále ste tu a stále mi fandíte. Pokúsim sa cez sviatky viac písať ♥