„Znervózňuje ma," zašomrala som a spod viečok zazrela na Traiana, ktorý stál kúsok ďalej, ako inak, so zrakom upretým na mňa.

„Tak mu povedz, aby sa otočil," navrhol Victor duchaplne a vzápätí sa uškrnul. Behom toho, ako sme čakali na odvoz, nakoľko sme mali iba dve motorky, sme si posadali na popadané stromy a sledovali čas, ktorý ešte ostával do príchodu Aureliana a Vii. Aj ma tešilo, že Victor volal práve im, aspoň som nemala v žalúdku balvan kvôli obavám z ďalších upírov, ktorým by som mala čeliť. Áno, čoskoro sa o mojej prítomnosti v ich dome dozvedia, ale odďaľovala by som to najradšej donekonečna.

„Nebudem si z neho robiť otroka."

„Tak to nie je," zapojil sa Grigori v snahe upokojiť ma, ale skočila som mu do reči.

„Traian, otoč sa!"

V okamihu mi stál chrbtom.

„Toto je normálne podľa teba?" Sykla som na Grigoriho. „Otoč sa, prosím, naspäť." Pri pohľade do jeho oddanej tváre mi prebehli telom zimomriavky. A to som ešte nezačala premýšľať nad tým, ako sa toho zbaviť.

„Dobre, uznávam, je to trochu desivé, ale..." zadíval sa so stisnutými perami na Victora, akoby ho mlčky žiadal o pomoc.

„No, úprimne," prehrabol si zmätene vlasy a pozrel na mňa, „príde mi divné jeho správanie. Vôbec nerozpráva, neobzerá sa. Nič ho nezaujíma. Je to zvláštna forma Oddanosti." Preskočil zrakom ku Grigorimu.

„Ja som toto ešte nezažil," mykol plecami.

„Ani ja. Takže sa znovu dostávame k otázke, ktorá už raz padla." Otočil sa ku mne. „Čo si vlastne zač, Eli?" Postavil sa z veľkého pňa, na ktorom dovtedy sedel a podišiel bližšie. Traian varovne zavrčal a ešte o čosi viac sa dal do pozoru.

„Som človek."

„To rozhodne nie si," zasmial sa, „takže prestaňme hrať hru, kde predstierame, že si."

„A čo podľa teba som?"

„Je ti Oddaný, to je jasné. A žiaden upír nemôže byť Oddaný. Takže," mykol plecami, „nemám potuchy, ale dosť ma to zaujíma."

„Victor," zachrapčal Dimitri a odkašľal si. „Nech je čokoľvek, nikto sa to nesmie dozvedieť."

„Ako to chceš utajiť?" Mávol rukou k Traianovi.

Dimitri si doprial chvíľu na utriedenie myšlienok.

„Elis, musíš sa s ním porozprávať. Vysvetli mu, že sa má chovať normálne, poprípade ho skús oslobodiť z Oddanosti."

„Ale ako?"

Bratia si vymenili pohľady.

„Ak ti je niekto Oddaný, plní všetko, čo mu prikážeš. Ak mu prikážeš, aby sa okolo teba nemotal a žil ako predtým, urobí to."

„Aha, no... Dobre. Ak si myslíte, že to bude fungovať."

„Musí." Zdôraznil Victor. „Inak z toho bude veľký problém."

Pomaly som vstala, nie príliš presvedčená o správnosti konania a vykročila k Traianovi. Pozoroval ma a s kamenným výrazom a v pevnom postoji stál ako vojak. Priala som si, aby mu aspoň poskočila sánka, pohol nosom, on však okrem občasného žmurknutia tvárovými svalmi vôbec nehýbal. Vlastne ničím, bol ako socha, iba hruď sa nepatrne dvíhala dôsledkom dýchania. Prišla som až celkom k nemu a stretla sa so skúmavým pohľadom.

„Traian." Zadívala som sa mu do očí a snažila sa o čo najprísnejší pohľad. „Nechcem, aby si ma pozoroval. Nebudeš mi Oddaný a nebudeš sa snažiť mi vyhovieť. Vrátiš sa domov k rodine a budeš žiť rovnako ako predtým, než sa z teba stal..."

Grigori si prečistil hrdlo.

„Budeš pokračovať vo svojom živote." Poopravila som sa a tentoraz som si odkašľala ja. „Prepúšťam ťa zo svojej moci." Pery sa mi pokrivili pri tých slovách. Odstúpila som a neisto si prezrela ostatných.

„Ako zistíme, že to fungovalo?"

„Môžem ťa znovu objať." Navrhol Victor pobavene.

„Nie, vďaka."

„Len mu nič neprikazuj, tým by si ho hodila späť do hry." Doplnil Grigori.

„Chceš tým povedať, že ho viem hocikedy ovplyvniť?"

„Len kým z neho nevyprchá tvoja krv, predpokladám."

„Nemyslím si." Zamračil sa Victor, všetci sme sa k nemu razom otočili. „Uvažujte. Vy dvaja ste tiež pili jej krv a nie ste jej Oddaní, v tom bude čosi iné."

„Lenže my sme pili pred pár dňami." Namietol. „A Dimitri s ňou ani nebol. Nedá sa teda predpokladať, že jej ten čas nebol Oddaný."

„A čo ty?"

Prekvapene zažmurkal.

„Videl som vás. Nie je to tak dávno."

„Grigori, on má pravdu. To by sme si všimli," zapojila som sa a zalovila v mysli, či od toho incidentu v lese čosi nasvedčovalo tomu, že by moja krv mala účinok. Na nič som nenarazila. Spomenula som si iba na našu hádku, keď ma Victor uniesol a Grigori ma vzal späť domov.

„Dobre, Victor, poviem ti to na rovinu. Na Eli Oddanosť nezaberá. Ani obojstranne."

„Čo tým myslíš?"

„Pokúšal som sa z nej spraviť Oddanú a nič." Mykol plecami.

Victor podišiel až celkom ku mne. S prižmúrenými očami mi mapoval tvár, pomaly začal krúžiť okolo mňa a po očku sledoval Traiana, aby včas zistil, či ho svojím konaním nepopudil k útoku.

„Zaujímavé." Skĺzol ma pohľadom, než znovu zastal predo mnou. „Rozhodne je na tebe niečo... Niečo neľudské."

„Ale čo?"

„No to ja neviem. Kto si, Eli?" položil mi znovu otázku, na ktorú som mu nevedela dať odpoveď. V jeho hlase však žiadna zášť nebola, iba čistá zvedavosť. Nadýchla som sa a smutne si ho prezrela.

„Ver mi, tiež to chcem vedieť."

„Predpokladáme, že je Dhampír."

Victor sa zachechtal, súčasne Dimitri prehovoril.

„Žiadny Dhampír nemá takú moc."

„Moc?" vytreštila som oči.

„Traian bol Necurat." Zdôraznil. „Ani krv upíra, ktorá nie je ničím riedená, ich nedokáže uzdraviť. Nieto ešte zriedená krv Dhampíra."

„Super, tak sme zase na začiatku," pozrela som na Grigoriho, ten len smutne sklonil zrak.

„Ionel bude vedieť viac, treba sa s ním porozprávať." Navrhol Victor, díval sa na mňa.

„A čo moja matka?"

„No," zatiahol, „Miorita je samé prekvapenie, rozhodne by som jej pár otázok položil, byť tebou."

„Nemám nič proti. Mám v hlave toľko otázok, že čoskoro vybuchnem..."

„Hneď, ako prídeme domov, pôjdeme za Ionelom." Uistil ma Grigori.

„Čo s Traianom?"

Pozreli sme sa na neho. Od môjho príkazu sa nič nezmenilo. Stále ma pozoroval a nezdalo sa, že by sa plánoval vrátiť do predchádzajúceho života.

„Je iba jedna možnosť, ako to zistiť." Victor náhle vyceril zuby a s hurónskym krikom sa rozbehol ku mne. Zľakla som sa a v prvom okamihu krok cúvla, kým mi docvaklo, že na mňa neútočil skutočne. Už však bolo neskoro. Traian sa bez váhania vrhol medzi nás a z celej sily odrazil Victora preč. Ten narazil o najbližší strom, z pľúc mu vyrazilo dych a zosunul sa na zem. Traian však nemal v pláne prestať. Očividne Victora po jeho druhom útoku vyhodnotil ako nepriateľa a zrejme sa ho chystal zabiť. Rázne vykročil k nemu, než som ho obehla a zastala pred Victorom, brániac ho vlastným telom.

„Stoj!"

Traian v okamihu zastal a ani brvou nepomohol. Akoby bol z ľadu. Spoza chrbta som pozrela na Victora zbierajúceho sa zo zeme.

„Kurva, ten má sily za troch."

„Si v poriadku?"

„Myslím, že mi zlomil rebrá."

Upriamila som pohľad späť na Traiana. „Nesmieš mu ublížiť. Je to priateľ. Rozumieš?"

Prepaľoval ma pohľadom.

„Rozumieš?"

Prikývol. Pomaly, krátko a bez zmeny vo výraze tváre.

Otočila som sa a sklonila sa k Victorovi, ktorý sa pokúšal vstať, zdalo sa však, že každý nádych mu spôsoboval bolesť.

„Si riadne trafený. Čo to malo znamenať?"

„Bola to jediná možnosť."

„Ale prd, mohol si ho poprosiť, aby sa šiel s tebou pre drevo, napríklad..."

„Čo?"

„Ak by mi už nebol Oddaný, išiel by."

„Sakra..." Zamrmlal a vstal. „Bolo to spontánne."

„Mohol ťa zabiť. Viac to nerob. Nevezmem si ťa na zodpovednosť."

„Fajn." Precedil a konečne sa narovnal, hoci daný počin sprevádzalo burácavé stonanie a tvár zvraštená bolesťou.

„Si zranený," skonštatovala som.

Vyhrnul si tričko. Pohľad mi v okamihu skĺzol na pravý bok, ktorý bol celý podliaty krvou.

„Preboha."

„To je dobré. O pár minút sa to zahojí."

„Vyzerá to desivo..." naklonila som hlavu nabok. Skutočne sa zdalo, že sa obrovská podliatina zmenšuje. „To je úžasné," zatajila som dych a fascinovane sledovala jeho hojenie, až kým nezosunul tričko.

„Vďaka, cvičím dvakrát denne," uškrnul sa na jeden kútik. Začervenala som sa a otočila sa skôr, než by všimol moje rozpaky. Nechápala som, prečo bol odrazu taký.. iný, ale jeho správanie som uvítala. Neznášala som ho predtým, keď bol arogantný a vyvolával v ľuďoch vražedné myšlienky. Zdalo sa však, že vojnovú sekeru medzi nami zakopal, i keď som netušila, čo ho k tomu rozhodnutiu priviedlo.

„Počujem auto." Ozval sa Dimitri a pomaly vstal, „máme tu odvoz."

Srdce sa mi rozbúchalo, nevedno prečo. Možno som si v hĺbke mysle uvedomila, že sa skracovala vzdialenosť medzi bezpečím v lese s pár upírmi, ktorí pre mňa nepredstavovali hrozbu a vrátením sa do ich sídla, kde bolo množstvo upírov, ktorí mali dôvod zabiť ma. Lisa, napríklad. Pri spomienke na jej výraz a jej rozhodnutie, ktoré ma malo stáť život, som sa rozochvela. Iba viera v to, že by ma Grigori pred ňou ochránil, ma držala na nohách, i to však nestačilo, aby ma pripomienka toho, že ma hodlala zabiť, nedesila do špiku kostí.

Do uší mi tiež doľahol zvuk motora, než prešiel do tichého pradenia, až úplne stíchol. Zvuk zabuchnutia dverí sa ozval dvakrát a následne k nám smerovali kroky, ktoré patrili dvom párom nôh. Presne podľa predpokladu. Ocenila som absenciu celej armády, ktorá zostala len v mojich desivých predstavách.

Spoza kríkov sa vynoril Aurelian a preletel nás pohľadom, než zastal pri Dimitrim. Ihneď sa rozbehol k nemu, zľahka ho objal a pozrel mu do tváre. „Vitaj späť. Som strašne rád, že sme ťa konečne našli."

„My?" zafrflal Victor. Istá dávka nevraživosti v jeho hlase napovedala, že sa buď na neho pre niečo hneval – možno kvôli môjmu úteku – alebo ho nemal v láske nikdy.

„Vieš, ako to myslím." Prehodil nezaujato a znovu si prezrel Dimitriho. „Si v poriadku?"

„Áno, len som unavený."

Z lesa sa vynorila Via. Tvár jej zdobil drobný úsmev, ktorý sa pri vzhliadnutí Dimitriho prehĺbil. Zapišťala, rozbehla sa a vrhla sa mu do krku, až musel krok cúvnuť, aby ten prudký náraz ustál.

„Bože, som taká šťastná, že si v poriadku." Chýbalo jej už len spraviť mexickú vlnu.

„Opatrne s ním, ešte nie je úplne v poriadku." Grigoriho ruky ju jemne odtiahli. Prikývla a tvár jej horela od radosti, kým si prehliadala Dimitriho. Zrazu sa otočila a zbadala Traiana. Úsmev jej najskôr zamrzol, tvár jej ovládol trpký úškrn a vzápätí sa jej kútiky narovnali, až jej tvár pôsobila úplne vážne. Oči sa jej pomaly rozšírili, ústa sa stiahli k sebe, až sa pootvorili a výraz jej preťalo zdesenia. Ruky jej pomaly vystúpili k tvári, následne prekryli pootvorené ústa a v očiach sa jej nahromadili slzy. Zdesenie prešlo do zúfalstva, v ktorom sa odrážal kúsok radosti, ktorý však iba matne zdobil jej nechápavý výraz.

„Traian!" zalapala po dychu, ruky jej klesli k telu a kým sa jej slzy vyvalili z očí, rozbehla sa k nemu. Vrhla sa mu do náručia rovnako ako predtým Dimitrimu, i keď v tomto stisku bolo čosi silnejšie. Privinula sa k nemu a pocity, ktoré z nej sálali, do mňa narážali ako prílivová vlna. Avšak...

Traian stál bez pohybu, díval sa na mňa a ani ruky nedvihol, aby jej opätoval objatie. Pohľad na ňu pripomínal milovníka prírody, ktorý v lese objímal strom.

„Objím ju," zašepkala som čo najtichšie, dúfajúc, že ma začul iba on. Jeho ruky sa mechanicky dvihli, prekrížili sa na jej chrbte a tam prejav náklonnosti skončil. Zovrelo mi srdce ľútosťou, vytušila som, že ich vzťah bol o čosi viac ako len kamarátstvo a nepriala som si byť v jej koži. Odtiahla hlavu a zarazene si ho prezrela, vzápätí sa pokúsila schovať za masku vyrovnanosti. Skĺzla ho pohľadom a zadívala sa na náhradu oblečenia, ktoré mal na sebe, aby ukrývalo časť tela, ktorú sme nechceli vidieť.

„Už som ani nedúfala, že ťa ešte niekedy uvidím. Ja... myslela som si, že si mŕtvy.. Ako," zotrela si zamokrené líca a poťahala nosom, „ako je to možné?" Chvíľu na neho mlčky hľadela, on však hľadel na mňa. Dívaj sa na ňu, kričala som v duchu, dívaj sa na ňu! Vysielala som k nemu myšlienky, i keď mi bolo jasné, že ma nemohol počuť. Netrúfala som si však vysloviť svoje prianie ako predtým, nakoľko sa už Via dívala striedavo na mňa a na neho a tentoraz by ma mohla začuť.

Dívaj sa, do frasa, na ňu! Znovu mi mysľou preletel príkaz.

Traianov zrak klesol a zadíval sa jej do tváre. Vytreštila som oči a pomaly otočila hlavu ku Grigorimu a Victorovi. Obaja prekvapene sledovali objímajúcu sa dvojicu. Grigori dvihol ruky v nevyslovenej otázke. Mykla som plecami a znovu vzhliadla k nim.

„Si v poriadku?" vyzvedala Via s obavou v hlase.

Privrela som viečka. Prikývni! Zdalo sa mi absurdné, čo sa práve dialo a dokonca som to prikladala náhode, avšak Traian pomaly prikývol.

„Hej!" Vykríkol Victor a upútal na seba pozornosť všetkých. „Mali by sme vypadnúť. Máme tu dvoch upírov, ktorí potrebujú ..."

„Som za. Vypadnime!" Prerušila som ho a zdôraznila jeho nápad. Situácia sa menila k horšiemu a obava z toho, že by Via prišla na Traianovu Oddanosť, ma rozrušila. Sami sme nevedeli, o čo presne šlo a kým nedostaneme odpovede na otázky, nebolo by vhodné prezradiť sa.

Všetky obavy som hodila do úzadia mysle a k autu ma hnala túžba čím skôr si pohovoriť s Ionelom.

...a s matkou...

No, opäť bez napínavého konca, ale s kapitolou som i tak nadmieru spokojná. Priniesla nám ďalšie otázky a určite vás opäť zmiatla v tom, čo je Eli zač.. a viete čo? Už ani ja neviem. Skutočne mala byť Dhampír, ale myšlienky ma opäť priviedli inam a tak som zmenila jej osud  :D Ktovie, čo sa z nej napokon vykľuje :) Ďakujem vám za všetky reakcie, votes aj za prečítanie. Robíte mi radosť ♥