Bez váhania som vykročila do smeru, odkiaľ zvuk prichádzal. Kdesi v hĺbke moje podvedomie tušilo, že to bude Dimitri, avšak istá som si nebola. Preto mi aj patrila opatrnosť, s ktorou som skracovala vzdialenosť. Už v blízkosti vyvýšeného miesta mi zrak pritiahla ruka trčiaca spoza veľkého balvanu. Srdce sa mi rozbúšilo zlým tušením a so zatajeným dychom som sa posúvala stále bližšie, keď ma odrazu dvaja upíry predbehli a zatarasili mi výhľad.

„Do prdele, konečne!" Zvolal Victor a vrhol sa k majiteľovi ruky. Vykukla som spoza Grigoriho chrbta vo chvíli, kedy sa sám k Dimitrimu sklonil.

„Brácho, počuješ ma?" Victor ním jemne zatriasol a chvíľu na neho mlčky hľadel, než svoj znepokojený pohľad presunul na Grigoriho. Presunula som sa ešte o čosi bližšie a nazrela do jeho bledej tváre. Vyzeral, akoby spal. Chrbtom sa v sede opieral o balvan a hlavu mal celkom pri ramene, oči zavreté a pery pootvorené. Ruky mu voľne padali popri tele a jednu nohu mal pokrčenú v kolene.

„Žije?" spýtal sa Victora.

„Áno. A vyzerá, že je v poriadku," pritiahol obočie a vymenil si s ním začudovaný pohľad, keď vtom odrazu Dimitri prudko roztvoril oči a strhol sa. Do pľúc náhle nabral vzduch a splašene nás prebehol pohľadom.

„Kurva, ste normálni?" osopil sa a moje uši zachytili zrýchlený tlkot srdca. „Chcete ma zabiť?"

„Prepáč, mysleli sme..." Victor sa zakoktal a vzápätí sa viditeľne uvoľnil, „som veľmi rád, že ťa vidím."

„Strašne som sa zľakol."

„Bože, si okej? Čo tu vlastne robíš?" spýtal sa Grigori, „na šlofíka dosť blbé miesto. Je to tu samí Necurat."

„Viem," povzdychol si a pokúsil sa vstať. „Mal som tú česť." Očami preskúmal okolie a stále sťažka dýchal. Pôsobil celkom vyčerpane a predstava, že posledné tri dni strávil na danom mieste, ma rozľútostila. Obaja mu pomohli na nohy. Nezdalo sa, že by bol zranený, avšak mal očividné ťažkosti s udržaním sa vo vzpriamenej polohe. „Napadli ma, keď som sa motal v lese a snažil sa nájsť smer. Súboj s nimi ma dosť vyčerpal, asi som zaspal."

„Sú to tri dni," zdôraznil Grigori.

Pritiahol obočie a zabodol do neho neveriacky pohľad. „Fúha, to som spal celkom dlho."

„Mal si šťastie, že ťa nenašli ďalší."

V okamihu som ho skĺzla očami a hľadala prípadné zranenia. Okrem červeného fľaku na krku nemal nikde ani stopu po útoku.

„Ako si ich zvládol?"

Vyhľadal môj pohľad a naklonil hlavu nabok. „Rád ťa vidím." Dvihol kútik a uškrnul sa. „Nečakal som, že sa stretneme tak skoro." Znovu sa zhlboka nadýchol a zadíval sa do zeme. „Bolo to čudné. Keď ma jeden z nich pohrýzol, po chvíli uskočil, akoby sa popálil. Najprv chrčal a zvíjal sa, potom sa rozbehol do lesa a tí zvyšní ušli spolu s ním. Nechápem."

„Zaujímavé," predniesol Victor a stisol pery, dívajúc sa pritom celkom uprene na mňa. „Spýtam sa... ako si sa dostal na slobodu?"

I Dimitriho oči sa zamerali do mojej tváre. Prehltla som.

„Elis mi pomohla. Nebyť jej, asi by som bol už mŕtvy." Vďačne sa na mňa usmial, môj úsmev, ktorý som mu opätovala, bol trochu pokrivený.

„Ako ti pomohla?" Vŕtal sa v tom ďalej.

„Nechala ma napiť sa z nej, zahojil som sa a roztrhol reťaze a..."

„...zahnal Necuratov. S jej krvou v tele..." hútal nahlas, vzápätí sa pozrel na mňa. „Tvoja krv je pre nich jed."

Netušila som, čo si mám o jeho konštatovaní myslieť.

„Predstavuje to pre teba hrozbu alebo bezpečie?" Odhodlane som prekrížila ruky na hrudi.

„Zatiaľ som sa nerozhodol. Iba viem, že si pomohla Dimitrimu. A to má váhu."

„O čom to rozprávate?" zapojil sa spomínaný. „Aký jed?"

„Neskôr ti to vysvetlím, hlavne odtiaľto vypadnime."

Dimitri prikývol a pokúsil sa vymaniť z Grigoriho rúk, ktoré ho stále pridŕžali. „Myslím, že to už zvládnem. Len som trochu slabý."

„Vezmeme ťa domov." Zdôraznil Victor a bez slova prehodil jeho ruku cez svoje rameno, aby ho podopieral.

S Grigorim sme ich v tichosti nasledovali. Občas som kútikom oka zavadila o jeho neprítomnú tvár. Hľadel pred seba, ponorený vo vlastných myšlienkach a chvíľami som nadobúdala pocit, akoby ho niečo trápilo. Victor sa pravidelne obzeral, kontroloval okolie a občas nakukol spoza pleca, akoby sa potreboval uistiť, že sme stále kráčali za nimi.

...

Po takmer hodine, vo chvíli, kedy sme sa už blížili k motorkám, moje zmysli spozorneli. Známy a nepríjemný zvuk ma prinútil nastražiť uši. Skôr, než by som vyvolala zbytočnú paniku, som si chcela byť istá a tak som očami mapovala každý kút lesa. Pocit však stále silnel a hoci uši nezachytili nič ďalšie, čo by stálo za záujem, i tak mi čosi našepkávalo, že niečo nebolo v poriadku. A bol to práve Grigoriho hlas, ktorý moje zlé tušenie zaklincoval.

„Niekto nás sleduje."

Všetci sme ako na povel zastali a započúvali sa do zvukov lesa. A až s plným sústredením, za zavretými viečkami, som pocítila akýsi divný zápach, ktorý síce sčasti varoval pred Necuratom, ale rozhodne o neho nešlo. Tlmené chrapčanie pripomínajúce dýchanie a čosi ako posmrkávanie zaujali moju pozornosť. Otočila som sa za smerom, odkiaľ vnemy prichádzali a súčasne s Victorom sme spravili krok do strany.

„Je to upír," prehodil a poťahal znovu nosom.

„Ale nie čistý," dodala som.

Prezrel si ma zvláštnym spôsobom a pomaly, ale dôrazne sa nadýchol. „Máš pravdu, je v tom aj čosi..." Prižmúril oči a znovu sa krok priblížil. Zadíval sa na miesto za kríkmi, kde sa niekto pohol. A vzápätí sa na nás díval pár prekvapených očí, s opatrnosťou vpísanou vo výraze. Dôkladne nás študoval, takmer bez pohybu, iba zrakom blúdil po našich tvárach, až zastal na mojej a svojim intenzívnym pohľadom ma primrazil k miestu. Vlasy mal zlepené, tvár a telo špinavé a ...bol nahý.

„Traian?" Victorov hlas zakolísal, naklonil sa jeho smerom, akoby si ho chcel dôkladne obzrieť, ale zároveň sa nemienil priblížiť.

Šklbol hlavou a preskočil pohľadom na Victora. Vzápätí ju naklonil, široké oči zúžil a poťahal nosom, zbierajúc okolité pachy. Niečo na ňom bolo... príliš živočíšne.

„Počkať," zarazene som pozrela na Grigoriho, ktorý stál po boku Dimitriho a obaja ostražito sledovali toho muža. „To je ten, ktorý pred chvíľou umrel a..." nedopovedala som, iba si ho znovu prezrela, „ten zápach," pootvorila som ohúrene ústa a odmlčala sa. Nedávalo to zmysel. Očividne jeho prítomnosť nešokovala len mňa.

„Spoznávaš ma?" Spýtal sa Victor opatrne a natiahol voľnú ruku, v druhej zvieral dýku.

Znovu presunul pohľadom ku mne. Po chrbtici mi prebehol mráz a skutočne som si priala, aby sa díval inam. Oči znovu rozšíril, chvíľami to vyzeralo, akoby ma hypnotizoval.

„Hej!" Upútal jeho pozornosť a krok pristúpil. Traian spozornel, prikrčil sa a varovne zavrčal. „Pokoj, neublížime ti. Pamätáš si ma? Som Victor."

Chvíľu na neho mlčky hľadel, snáď sa rozpamätával. V hlave som mala riadny zmätok a chuť začať klásť otázky ma pálila na jazyku. Situácia, v ktorej sme sa ocitli, nebola vhodná na výsluch. Stačilo by však, keby mi odpovedali aspoň na jedno.

„Tuší niekto, ako sa z mŕtveho Necurata stal živý upír?" Všetci sa na mňa udivene pozreli, zrejme im až teraz docvaklo, ako absurdne to znelo.

„Otázka za milión," zamrmlal Grigori. Keď Traian začul môj hlas, znovu ma dôkladne skúmal. Jeho záujem mi začínal prekážať. Pristúpila som bližšie k bratom, až som sa ramenom dotýkala Grigoriho. Traianove oči sa zúžili, pera sa ohrnula a telo sa presúvalo do predklonu.

„Ajaj, asi sa chystá zaútočiť." Prehodil Victor s prímesou varovania.

„Díva sa na mňa," vyjadrila som sťažnosť a zvažovala, čo mu na mne tak veľmi prekážalo. Vyceril zuby a z hrdla mu unikol zvierací zvuk.

Victor mu zatarasil výhľad na mňa a aj v druhej ruke už držal dýku.

„Nechcem ti ublížiť, ale musíš sa upokojiť." Upevnil stisky okolo dýk a tiež sa prikrčil, pripravený vyštartovať. Dimitri sťažka zalapal po dychu a ochabol bratovi v náručí, vzápätí sa však znovu vyhrabal na nohy. Bol príliš slabý, potrebovali sme ho dostať domov. Victor sa posunul krok dopredu. „Prestaň vrčať, počuješ?"

Naozaj vrčal. Započúvala som sa do toho zvuku, znelo to ako beštiálny pes, ktorý sa za plotom nevie dočkať, kedy niekomu skočí po krku. Z úst mu tiekli sliny, oči sa mu podlievali krvou a vrčanie sa pomaly stupňovalo, znelo ako bežiaci motor.

Vykročila som.

„Eli!" zaznel Grigoriho protestný hlas. „Čo to robíš?"

Ozbrojila som sa a zastala vedľa Victora, ignorujúc nesúhlasné frflanie za mnou. Nemohla som stáť bokom a dívať sa, ako Victor kryl chrbát bratom, ktorí nemohli bojovať. Ak by som mala len odpútať pozornosť, bolo to viac, ako neurobiť vôbec nič. A očividne som Traiana popudzovala k zúrivosti, takže sa zdalo lepšie stáť v prvej línie, ako vedľa Dimitriho, ktorý nedokázal sám stáť a vedľa Grigoriho, ktorý ho podopieral. Victor ma kútikom oka preskúmal a pomaly prikývol.

Avšak v okamihu, kedy som vystúpila dopredu a zadívala sa na muža, zaklapol ústa a výraz mu zjemnel. A znovu ma skúmal tým pohľadom.

„Videl si to?"

„Zdá sa, že..." na chvíľu sa odmlčal, „nie, to nie je možné." dodal.

„Čo?" otočila som k nemu tvár. Bezvýrazne sledoval muža pred sebou, občas mu poskočila sánka a počas toho, ako som sa snažila utriediť si myšlienky a pochopiť, o čo sa jednalo, Victorovi zrejme dávalo omnoho väčší zmysel Traianove počínanie.

„Bude to znieť bláznivo, ale... skús sa mu prihovoriť."

„Veď ho vôbec nepoznám."

Námietka sa zamietla.

„Skús to."

Nadýchla som sa a stisla pery. „Tak fajn." Otočila som sa k upírovi, ktorý ma stále sledoval s predchádzajúcim záujmom. Po agresii nebolo ani stopy. Spravila som krok dopredu, iba jeden, aby som bola bližšie ako Victor, ale zároveň sa veľmi nepriblížila.

„Ahoj, ja... ja som Eli."

„Ježiš," zamrmlal Victor, „chceš sa s ním vyspať? Skús niečo iné."

Hodila som po ňom grimasu a potlačila chuť nadávať.

„Neublížime ti. Iba..." poobzerala som sa, Victor sa povzbudivo usmial, Grigori snáď ani nedýchal. „Iba sa pozri. Pamätáš si ich?" Mávla som rukou za seba. „Sú to tvoji priatelia." Pripadala som si ako človek, ktorý sa s hraným záujmom snažil prihovoriť niekomu na rímse. Traian na moje reči nereagoval. Výraz sa mu nemenil, iba na okamih mu tvárou preletel záblesk čohosi... hnevu snáď.

„Chceme ti pomôcť."

„Bože." Ozval sa za mnou mrmlot.

Otočila som sa a prepálila ho pohľadom. „Tak čo mu mám povedať?"

„Rozkáž mu."

„Čo?" pritiahla som obočie. Victor si vyzliekol mikinu a podal mi ju. „Nech si to oblečie."

Chvíľu som na neho neveriacky hľadela, potom som pomaly natiahla ruku a vzala ju. „Neboli by lepšie nohavice?"

„Ja tu v boxerkách behať nebudem. Ani kvôli nemu. Nech si to omotá okolo pása."

Stisla som pery. A pochybovačne sa otočila k mužovi, ktorý bez pohnutia stál a ...ešte stále ma pozoroval. Nádych, výdych.

„Prosím ťa, obleč si to." A súčasne som mu hodila kus látky. Pohotovo ju schmatol a bez akéhokoľvek zaváhania si ju obliekol. Užasnutím mi padla sánka a hlasné odfúknutie za mojím chrbtom podtrhávalo zvláštnosť celej situácie.

„Na, daj mu aj moju," Grigori mi hodil svoju bundu a ja som ju v okamihu posunula ďalej.

„Zaviaž si ju okolo pása, naboku." Učinil, ako som mu kázala a vďaka tomu zakryl všetko.

„Chvalabohu," vydýchol Victor a založil ruky vbok. „Tak, zrejme tu máme vážny problém."

„Čo tým myslíš?" Spýtala som sa nechápavo.

„Ty to nevidíš?" Zamračil sa.

Spýtavo som dvihla obočie. Pokrútil hlavou a s unaveným povzdychom podišiel celkom ku mne.

„Overíme si to iba názornou ukážkou." Schytil ma do náručia s takou prudkosťou, až som vykríkla. Traian sa v okamihu rozbehol, s divokým revom ho odo mňa odtrhol a v okamihu po ňom skočil.

„Dosť!" vykríkla som s hrôzou v očiach.

A Traian prestal...

Ustúpil stranou a bez pohnutia stál a ... iba ma pozoroval.

No, máme tu novú postavu. Tak, čo hovoríte?? Už možno tušíte, čo sa deje, tak by ma zaujímali vaše teórie. Tá Elina krv bude trochu problém, veď uvidíte v ďalších častiach. Úprimne, som dosť zvedavá, ako sa k tomu Victor postaví, keď zistí.... áá už som ticho :D :D Mrzí ma, že ste čakali tak dlho, ale akosi to nešlo, mám nejakú zimnú únavu, nič sa mi nechce :D ale skúsim sa polepšiť a ďalšiu kapitolu pridať skôr :) Ďakujem vám, ste najlepšie ♥