Ak chcete, pustite si k tomu hudbu :)

Kapitola 48

Okej, zvyšovala sa pravdepodobnosť, že moje utrpenie sa čochvíľa skončí a nebudem musieť čeliť armáde upírov, ktorí moju prítomnosť v ich dome odmietnu akceptovať. Ďalší hrdelný zvuk ma vrátil v spomienkach na okamih, kedy ma v lese napadol Necurat. Podobné zvieracie vrčanie i vtedy sprevádzalo jeho útok. Moje domnienky sa potvrdili súčasne s prvým Necuratom, ktorý sa vynoril spoza hustého porastu a rozbehol sa rovno k nám. Než som si stihla uvedomiť, čo sa deje, nasledovali ho ďalší traja a bez váhania sa na nás vrhli.

Až vtedy mi došlo, aký zbytočný mi bol luk v boji zblízka. Oľutovala som absenciu dýku. Pohotovo som uskočila stranou a namierila pred seba. Istotou bolo, že vo výhode zostanem iba do chvíle, kým by jeden z nich na mňa nezaútočil. Victor aj Grigori zostali v obkľúčení Necuratov, s ktorými urputne bojovali. Príliš sa hýbali, uskakovali do strán a prudké pohyby zamedzovali mojim amatérskym schopnostiam vystreliť. Obávala som sa vlastnej mušky a tak som len mierila na telá pred sebou a horlivo naháňala pohybujúci sa cieľ. Zadržala som dych, keď som v zornom uhle zachytila Necurata, než som však stihla vystreliť, objavil sa na jeho mieste Victor. Nahnevane som sykla a premýšľala, či by mu šíp mohol uškodiť. Bola však vysoká pravdepodobnosť, že hroty pochádzali z kostí, teda dokázali Necurata zabiť, rovnako aj upíra. Pochybovala som, že by mali šípy iba na vysokú zver, ktorú by vďaka ich schopnostiam dokázali uloviť aj holými rukami. Neprichádzalo teda do úvahy riskovať ich životy a strieľať bezhlavo na všetkých, ktorí sa predo mnou hýbali.

Victor s hurónskym krikom zabodol dýku do jedného zo štvorice, ten s bolestivým hukotom klesol k zemi. Uľavilo sa mi, snáď by mohli zvíťaziť aj bez mojej pomoci. I tak som neprestajne mierila a dúfala aspoň v jeden úspešný výstrel. Situácia sa však začala meniť. Dvaja sa zmocnili Victora, ďalší bránil Grigorimu v snahe pomôcť mu a ostávalo iba na mne urobiť niečo, čo by zvrátilo okolnosti. Namierila som na chrbát jedného z nich a pokúsila sa z polohy, v ktorej sa Victor nachádzal, predvídať smer jeho pohybu. Zdalo sa, že ho šíp minie a tak som bez váhania vystrelila. Šíp však minul i cieľ a presvišťal okolo hlavy Necuratovi, ktorý ho držal pri zemi a chystal sa do neho zahryznúť. Otočil sa, potiahol širokými nozdrami a zavrčal. Vzápätí ma pohľadom vyhľadal a kým druhý skočil na Victora, tamten sa rozbehol na mňa. Vytreštila som oči a razom stuhla. Nestačila som prehltnúť, kým ku mne priskočil a obrovským telom ma pritlačil k zemi. Grigori varovne zavrčal, nedokázal sa však zbaviť Necurata, ktorý okolo neho krúžil v poloblúku a znemožnil mu dostať sa ku mne. Napokon vytiahol meč a po chvíľkovej námahe mu prešiel po bruchu, súčasne sa rozbehol k nám. Nestihol to včas, Necurat znovu zahučal, vyceril zuby a zahryzol sa mi do krku. Bolestne som vykríkla a pokúsila sa ho zo seba zhodiť, jeho sile som sa však nedokázala ubrániť. Kým sa stihol Grigori dostať ku mne, z kríkov vybehol ďalší a zatarasil mu cestu.

Zmocnila sa ma beznádej. S každou kvapkou krvi, ktorú si odo mňa bral, ma chytalo čoraz väčšie zúfalstvo, nemožnosť brániť sa ma frustrovala a hoci som celým telom šklbala a rukami sa ho snažila odtlačiť, nič nepomáhalo. Zdalo sa, že čím viac pil, tým viac sily naberal. Alebo len ja som slabla. O to väčší bol môj šok, keď odo mňa nečakane odskočil a s prenikavým kvílením sa zapotácal dozadu. Stál na štyroch, hlavu skláňal k zemi a odkašliaval. Prekvapene som ho pozorovala. Z úst mu kvapkala krv, pravdepodobne moja, a pod chvíľami to vyzeralo, že umieral. Ďalší Necurati spozorneli, prestali bojovať a ustúpili od Victora a Grigoriho. Najskôr si obzreli toho na zemi, ktorý sa zvíjal v bolestiach, než si vymenili pohľady a pomaly začali ustupovať. S varovným vrčaním cúvali z nášho dosahu až k stromom a vzápätí sa rozbehli preč.

„Čo sa práve stalo?" Dvihla som zrak od dusiaceho sa Necurata a pozrela na chlapcov. Grigori bez váhania prekonal vzdialenosť, ktorá nás delila a obzrel si moju tvár.

„Bože, neublížil ti?"

„Ani nie," dlaňou som si prekryla miesto, kde ma uhryzol.

Victor vytasil dýku a rázne vykročil k Necuratovi.

„Počkaj," zastala som mu v ceste. Prekvapene si ma prezrel. „Ešte ho nezabíjaj."

„Prečo?"

„Chcem vedieť, čo sa stalo." Otočila som sa k nemu. Ležal na zemi, schúlený v klbku a sťažka odfukoval. „Nezaujíma ťa, prečo umiera?"

„Asi sme ho trafili predtým, než na teba skočil."

„Nevidím nikde krv, okrem tej, čo mu ide z úst."

Grigori pomaly podišiel k nemu a mieriac na neho dýkou sa ho nohou pokúsil otočiť. S bolestným stonaním sa prevrátil na chrbát, vzápätí sa schúlil do druhej strany.

„Nikde nič. Ani škrabanec."

„Spoznávaš ho?" Victor si významne premeral Grigoriho.

„Áno, je to Traian."

„Kto?" Spýtala som sa.

„Zmizol pred pár týždňami. Patril k naším bojovníkom."

„Skvelé," ohrnula som peru a odvrátila sa. Prekrížila som si ruky na hrudi a mlčky pozorovala nehybného Necurata. Nedokázala som si vysvetliť, čo sa stalo a desila ma predstava, že sa takto skolil. Opäť mi to prinášalo otázky, na ktoré pravdepodobne nezískam odpoveď nikdy. Nutne som si potrebovala pohovoriť s niekým, kto do toho videl viac ako ja. Napríklad s matkou...

„Nejaké typy, čo sa mohlo stať?" Pozrela som striedavo na oboch.

„Podľa mňa to vyzerá na otravu." Victor vytasil meč a priložil mu ho k perám, ktorými Necurat následne pohol. Z úst mu vyšla pena a sťažka zachrčal. „O chvíľu je po ňom."

„Ale čím sa otrávil?"

„Jej krvou, čím iným?"

„To nie je možné." Pokrútila som hlavou a spod viečok podozrievavo hľadela na Victora. „Snáď si nemyslíš, že moja krv..."

„Však si to videla sama."

„To je blbosť, musí za tým byť niečo iné." Grigori pristúpil bližšie ku mne, akoby sa sám obával Victorovej reakcie na to, čo sa pred chvíľou udialo.

„Čo si zač?" Prižmúril oči.

„Čo tým myslíš?"

Victor podvihol hlavu a skĺzol ma pohľadom. „Na toto nemáme čas, musíme ísť." Pohol sa, vzápätí ku mne vzhliadol ponad plece, „nevykrvácaš?"

„Nie," odsekla som a znovu si priložila prsty na miesto uhryznutia. Zostali mi na nich stopy, z čoho som usúdila, že to stále krvácalo.

„Daj jej trochu krvi, nech sa zahojí, lebo prilákame ďalších Necuratov." Oznámil Victor a naposledy sa pozrel na umierajúceho Necurata. „Mal by som ho zabiť," podišiel k nemu a nazrel mu do tváre.

„Nechaj ho, zastavilo sa mu srdce. Poďme." Ozval sa Grigori a podišiel ku mne, zahryzol si do ruky a ponúkol mi svoju krv. Bez námietok som sa napila, skutočne som netúžila zanechávať za sebou pach krvi, ktorý by ich lákal.

Opatrne som kráčala, snažila sa robiť čo najmenší hluk a neustále sa obzerala. Zmocňovali sa ma čoraz väčšie obavy a priala som si už, aby to celé skončilo. Aby sme našli Dimitriho a vrátili sa... povedala by som do bezpečia, i keď sídlo plné upírov pre mňa bezpečie rozhodne nepredstavovalo. Všade však bolo lepšie, ako v lese plnom Necuratov.

Čím dlhšie sme kráčali, tým viac ma ovládal strach. Srdce mi bilo ako o život, dlane sa mi potili a ťažko sa mi dýchalo. Neustále som cítila tlak na hrudi a nutkanie zutekať čo najďalej z miesta, ktoré mi nikdy predtým nenaháňalo takú hrôzu. Priblížila som sa celkom ku Grigorimu a vsunula ruku do jeho. Pozrel na mňa, vzápätí ma povzbudivo stisol a v okamihu sa mi do mysle rozlial pokoj, ktorý som nutne potrebovala. Pousmial sa a znovu sa díval pred seba.

„Hej, mladá, nezosypeš sa?"

„Prečo by som sa mala?" zapišťala som Victorovi do chrbta.

„Máš taký vysoký tep, až ma znervózňuješ." Zastal a otočil sa ku mne. Tiež sme zastali. Hodnú chvíľu ma len mlčky pozoroval a potom vyslovil niečo, čo z jeho úst znelo až absurdne. „Upokoj sa, s nami sa ti nič nestane."

Oči sa mi rozšírili prekvapením, než som však stihla čokoľvek povedať, znovu vykročil. „Už to nie je ďaleko."

A skutočne, po pár metroch sme prišli až na okraj pásma.

„Rozdelíme sa?"

Nesúhlasne som pokrútila hlavou skôr, než by som si svoje počínanie uvedomila.

„Ja pôjdem doprava, ty s Grigorim doľava," Objasnil. „Prejdeme sto metrov, potom sa vrátime a budeme tak isto pokračovať o kus ďalej."

„Nie je dobrý nápad rozdeliť sa. Radšej sa rozostúpme a prejdime to spolu." Navrhla som.

„Bojíš sa?" uškrnul sa.

„Áno, bojím. Po tom, čo sme pred chvíľou zažili, by si mal byť tiež opatrný."

„Eli má pravdu, nebudeme sa deliť. Spolu sme silnejší."

„Okej, tak nás veď," zatváril sa posmešne. Zhlboka som sa nadýchla a kým si znovu nasadili masky, vstúpila som do kvetmi posiateho pásma. Chlapci sa mi rozostúpili po stranách a spolu sme prečesávali široký okruh.

Ak som si myslela, že to bude jednoduché a na Dimitriho narazíme v priebehu pár minút, tak som sa šeredne mýlila. Blúdili sme húštinou vyše pol hodiny a stále sme nenašli ani jedinú stopu, nie to ešte jeho samotného.

„Ak nie je tu, kde potom je?" Premýšľal Grigori nahlas.

„Bola som si dosť istá, že je tu. Prešli sme skoro kilometer na každý smer, nemohol až tak ďaleko zájsť."

„Možno je už na druhom konci, ak blúdi v pásme dodnes." Doplnil Victor.

„To je hlúposť, pásmo ho dezorientuje a oslabí. Ak sa dostal dnu, musel zostať niekde v okolí."

„Možno sa mu podarilo prejsť až na druhý koniec."

„Tak by bol doma." Namietol Grigori a pozrel na Victora. Po chvíli mlčania sa odhodlal, chytil masku a zložil si ju.

„Čo to robíš?" zahučali sme naraz s Victorom.

„Niekto musí vyskúšať účinky pásma, aby sme zistili, kde je." Silno stisol viečka a sklonil hlavu. „Kurva, štípe to."

„Daj si to naspäť." Nariadila som mu.

„Iba ma strážte." Trhane sa nadýchol a maska mu vypadla z ruky. „Do frasa. To..." Z úst sa mu vydralo zavrčanie a sklonil sa do predklonu, rukami sa zaprel o kolená. „To..."

„Čo sa deje?" Podišla som k nemu a položila mu ruku na chrbát.

„Asi to už účinkuje." Ozrejmil Victor a tiež prišiel bližšie. Grigori prudko dvihol hlavu, až ma vyplašil a roztvoril doširoka oči. Zmätene prechádzal pohľadom po nás dvoch a chvíľami sa zdalo, akoby sa nás bál. V tvári mal kamenný výraz a pomaly bledol.

„Kde je tá kniha?" Spýtal sa a zmätene sa rozhliadol okolo seba.

„Aká kniha?" Zrejme začínal byť mimo, chcela som skôr vedieť, či ešte vnímal moju prítomnosť.

„Musel som odísť. Nechajte to tam!" Okej, nevnímal. Pozrela som na Victora. Iba mykol plecami.

„Dokedy ho takto necháme?" Mala som sto chutí ho vytiahnuť z pásma von alebo mu vrátiť masku.

„Netuším, ale podľa mňa to už horšie nebude."

Grigori odzadu dopadol na kolená, chytil sa za hlavu a za sprievodu hlasného kvílenia sa zvalil na zem.

„Skutočne?" zavrčala som a priskočila ku Grigorimu. „Stačilo, musíme ťa dostať preč." Sklonila som sa k nemu a chytila ho za ruku. „Vstávaj. Počuješ ma?"

Trhol hlavou, vydesene na mňa pozrel a s hrôzou v očiach mi mapoval tvár.

„Nie!" vyskočil na nohy a rozbehol sa preč.

„Skvelé, Eli, vystrašila si ho."

„Choď do čerta!" ohrnula som peru a rozbehla sa. „Grigori, počkaj." A skutočne zastal. Pozrel striedavo doprava a doľava a prudko uskočil dozadu, akoby sa niečomu uhýnal.

„Kurva, vlak!" znovu sa chytil za hlavu, „Čo, do riti, robí vlak v jazere?" Udivene som zastala a zvažovala svoje ďalšie kroky. Victor mi zastal po pravici.

„Zvažujem, že to tiež skúsim."

„Čo?" namosúrene som po ňom strelila pohľadom.

„Však sa na neho pozri. Také halucinácie proste chceš zažiť."

„Veľmi vtipné, pomôž mi s ním."

Podišla som k nemu a opatrne sa dotkal jeho pleca. „Grigori, teraz sa prejdeme."

„Ale prší."

„Nevadí, máš dáždnik." Ozval sa Victor a potľapkal ho po pleci. „Pozri, svitá." Ukázal na časť lesa, kde pásmo končilo. „Poď sa dotknúť slnka."

„Ty si somár," zamrmlala som a nasledovala ich, keď ho ťahal preč.

Po pár minútach sme sa dostali mimo otravných výparov a Grigori, stále trochu dezorientovaný, sa posadil na zem. Párkrát si odkašľal a zalapal po dychu, než sa oprel o strom a zadíval sa na mňa. Tentoraz mal v tvári pobavený výraz a aj farba sa mu vracala do líc.

„Kurva, to bol trip." Vydýchol spokojne.

„To mi hovor, brácho. Skoro ťa prešiel vlak."

Zagúľala som očami. „Tak čo? Kde je podľa teba?"

Prekvapene na mňa pozrel a odfúkol.

„Ťažko povedať. Len viem, že keď to slablo, chcel som sa do toho vrátiť. Proste ma to ovládlo."

„Takže by sám z pásma nevyšiel?"

„Zrejme nie. Musí tam niekde byť. Ak by ste ma odtiaľ nevytiahli, sám by som nevyšiel."

„Tak kde je?"

„Ak ho nikto nenašiel, tak je stále tam," ukázal k fialovým kvetom. Victor si ho skepticky premeral.

„Tri dni?"

„Daj si dole tú masku a skoč tam."

„Nie!" prudko som sa zvrtla k Victorovi, „ani nad tým nepremýšľaj. Na dnes stačilo dobrodružstiev."

„To hovoríš len preto, lebo na teba to nepôsobí." Zašomral a skutočne sa zdalo, že Grigoriho návrh zvažoval.

„Čo prosím?"

„Proste žiarliš, že ty také nezažiješ."

„Oh, nebuď ako malý. Vieš čo, tak si tam vlez. My zatiaľ pôjdeme hľadať Dimitriho."

„Si strašne otravná."

„A ty ma unavuješ," povzdychla som si a vrátila pozornosť ku Grigorimu, keď som zrazu začula povedomý zvuk. Pravidelné rytmické bubnovanie, priveľmi tiché, aby som ho v prvom momente dokázala zaradiť.

„Počujete to aj vy?" pritiahla som obočie a pomaly mapovala terén. „Prichádza to odtiaľ." Ukázala som prstom kúsok od nás, na vyvýšenú časť terénu, ktorá pripomínala širokú medzu.

„To je..." Victor sa odmlčal a nastražil uši.

„Tlkot srdca..." dodala som tichým hlasom.

Dievčatá, asi ste nečakali tak skoro kapitolu, ale podarilo sa mi ju dopísať ešte včera večer, tak prečo nie :D Samozrejme dnes budem pokračovať a asi už tušíte, koho tlkot srdca počuli. nebudem však prezrádzať, u mňa nič nie je isté :D :D ale poviem vám, že už aj ja by som bola rada, keby sa Dimitri vrátil. Mimochodom, môj nový obľúbenec je Victor ♥

Dúfam, že sa vám kapitola páčila a že ste sa aj trochu pobavili - hlavne, keď bol Grigori mimo :D :D