Grigori

„Posaď sa, prosím ťa," vyzval som ju hneď po tom, čo cvakol zámok od dverí. Stála uprostred obývačky a jej napätý postoj sálal do ovzdušia energiu, ktorá mi zvyšovala pozornosť. „Nerozhádž mi to tu, okej?"

„Kde je Davox?"

„Posaď sa." Na dôraz som ukázal ku gauču.

Prudko sa otočila ku mne. V tvári mala nevraživý výraz, očami ma prepaľovala a i keď by som očakával vďačnosť za to, čo som pre jej brata urobil, skôr sa zdalo, že sa ma znovu chystala napadnúť.

„Nebudem sedieť!" zvreskla. „Chcem vedieť, čo je s bratom."

„Prestaň kričať, Panter nemá rád hluk." Vysvetlil som vecne, uvedomujúc si, že zrejme nebude tušiť, kto je Panter.

„Kto?" potvrdila moje domnienky, vzápätí pokrútila hlavou a podišla bližšie. „Vezmi ma za Davoxom!" jej hlas neznel ani trochu prosebne a výhražný tón ma mal snáď zastrašiť.

„Teraz ťa za ním vziať nemôžem. Posaď sa, prinesiem ti čaj a všetko ti vysvetlím."

Naďalej trucovito stála na svojom mieste. S povzdychom som vykročil, prešiel cez oblúkovú klenbu do kuchynky a postavil vodu na čaj. Prstami som poklepkával po linke a premýšľal, ako vysvetliť, čo sa stalo s Davoxom. Už vopred som tušil mieru jej hnevu a súčasne sa obával o svoj krk. Chápal som jej správanie, v priebehu jedného popoludnia prišla o všetko... Bolo mi jej ľúto a o to viac som bol odhodlaný jej pomôcť. Zaumienil som si chrániť ju hlavne pred svojimi ľuďmi, ktorí predstavovali problém. Jej prítomnosť nebude vítaná a spôsobí nemalý rozruch. Obavy z možných následkov sa ma zmocnili a kým voda zovrela a zalial som čaj, celkom ma rozhodili vlastné myšlienky.

Odrazu ku mne doľahol výkrik a následne tupá rana. Rozbehol som sa späť do obývačky a vzápätí zastavil. Na zemi sa váľala rozbitá váza, Eli stála na gauči, v ruke držala ďalšiu a v obrannom postoji vystierala ruky pred seba.

„Choď preč, obluda!" zavelila, hlas sa jej triasol panikou.

Zasmial som sa a pobavene sledoval Pantera, ako prestal krúžiť okolo nej, akoby mala byť na večeru. Sadol si, pooblizoval sa a s uvoľneným výrazom pozoroval Eli. Náhle dvihla zrak a s úľavou si ma prezrela.

„Čo to, preboha, je?" zapišťala vydesene.

„Zoznámte sa, to je Panter."

„Panter," zopakovala neveriacky.

„Áno," pousmial som sa, „Panter," oslovil som ho a pískol. Ihneď sa pohol, dokráčal ku mne a poobtieral sa mi okolo tela.

„Dal si mu meno Panter?" neveriacky dvihla obočie.

„Nemám moc veľkú fantáziu, navyše, to meno je výstižné."

„A vôbec, čo tu, preboha, robí? Nemal by byť v džungli?"

„Je to môj kamarát." Mykol som plecami. „Žije tu."

Panter prešiel do spálne, kde sa rozvalil na posteľ. Eli zotrvávala na gauči a nezdalo sa, že by chcela zliezť.

„Vieš, že tam dokáže vyskočiť?"

Po chvíľke váhania si sadla. Vrátil som sa pre čaj a natiahol k nej ruku so šálkou. Objala ju prstami, zašepkala tiché poďakovanie a pery priblížila k horúcej tekutine. Jemne ich našpúlila a chladila fúkaním čaj. Musel som odtrhnúť zrak od jej tváre, aby som si udržal jasnú myseľ.

„Takže? Čo je s bratom?"

Sadol som si k nej. Nadýchol sa. A pripravil na niečo, čo sa snáď ani nedalo rozumne vysvetliť.

„No. Tvoj brat takmer umrel. Teda, lepšie povedané, aj umrel."

„Vravel si, že žije," zneistela a chystala sa položiť šálku na stolík. Pohybom ruky som ju zastavil.

„V podstate áno."

„To znamená, že je," stiahla kútiky a pevne stisla viečka, „je upír?"

„Prechádza premenou."

„Bože môj," zhíkla, chytila sa za ústa a oči sa jej naplnili slzami.

„Nebolo nad čím premýšľať. Ak by som ho nepremenil, zomrel by."

„Ako si ho premenil?"

„Laicky," nadýchol som sa, „existuje špeciálna látka. Ak sa dostane do tela, obalí každú jednu bunku. Smrť ju aktivuje a po vzkriesení je z človeka upír."

„A prečo nemôžem za ním?"

„Tento proces je dlhý, samotná aktivačná fáza, v ktorej momentálne Davox je, trvá približne dva dni. Potom, čo sa preberie, sa musí stotožniť so svojim novým organizmom, alebo teda zmeneným."

„Teraz, keď je v tej fáze, ho nemôžem vidieť?"

Znovu som naplnil pľúca vzduchom. „Eli, naše zákony nepovoľujú premeny ľudí na upírov. Nemôžeme to robiť svojvoľne."

„Čo tým chceš povedať?"

„Nikto okrem mňa nevie, že Davox prechádza premenou. Ak to zistia, zabijú ho."

Vytreštila oči.

„A mňa potrestajú. Porušil som jeden z najprísnejších zákonov."

„To nemyslíš vážne," sklopila zrak, „takže sa bude navždy ukrývať?"

„Nie tak celkom. Rovnaký zákon zakazuje zabíjanie sa navzájom."

„Čiže..." Zamyslene mi nazrela do tváre.

„Keď dokončí premenu a stane sa z neho upír, už ho nemôže nikto z nás zabiť. Musíme ho prijať za svojho."

„Musíte?"

„No, nie všetci budú nadšení, ale pomôžem mu začleniť sa a ostatní to budú musieť akceptovať."

„Napríklad Victor?"

„Ver mi, on nebude náš najväčší problém."

„Tak kto?"

Stisol som pery a vzal jej ruky medzi svoje. Príjemné teplo sálajúce z jej tela mi opäť rozpálilo všetky zmysly.

„S tým sa netráp. Nie teraz. Najprv vyriešime jeden problém, potom druhý a tak ďalej."

„Spôsobil si si kvôli mne problémy?"

„Áno. Ale aj ty si pomohla Dimitrimu, zradila si svoju rodinu..."

„...lebo trpel, musela som."

„A Davox umieral, musel som," pousmial som sa a natiahol ruku k jej tvári. Prstami som jej prešiel po pokožke a sledoval jej oči, stále naplnené slzami. „Nemohol som tvojho brata nechať umrieť."

Blúdila mi po tvári a vpíjala sa do mňa pohľadom. Náhle sa pohla, ocitla sa tesne pri mne a ruky mi omotala okolo krku.

„Ďakujem ti." Zavŕtala si hlavu do mojej hrude. Srdce jej pridalo na tempe a telo sa jej zachvelo. Upevnil som stisk a jednou rukou ju zovrel okolo pása, druhou som ju hladil po temene. Cítil som zvláštny opojný pocit a úľavu z predstavy, že ju mám v náručí, v bezpečí mojej izby a vojnu, ktorej som sa snažil zabrániť, prežila bez ujmy. O nikoho som sa v danej chvíli nebál tak, ako o ňu. Ak by ma Victor neomráčil, pravdepodobne by som vtrhol do ich sídla, medzi všetkých Lovcov a snáď sa nechal aj zabiť, len aby som ich mohol varovať. Aby som ju mohol varovať... Nedokázal som sa zbaviť nutnej potreby za každú cenu ju chrániť. I za cenu vlastného života. S odstupom času, po ukončení krviprelievania, som bol kdesi v hĺbke mysle Victorovi vďačný, pretože ak by ma nezastavil, v danej chvíli by ju už pravdepodobne nemal kto chrániť. Tá predstava ma vystrašila. Uvedomenie si toho, že by som obetoval všetko, len aby sa jej nič nestalo, značilo iba jedno. Pritisol som jej pery na vršok hlavy a pevne stisol viečka pod náporom spokojnosti, ktorú mi držanie Eli v náručí prinášalo. Nahlas som však vlastné pocity vysloviť nedokázal.

„Myslíš, že to zvládne?" zašeptala neisto.

„Čo?"

„Byť upírom." Odtiahla sa, aby mi videla do tváre, stále však bola dosť blízko, aby som cítil jej teplo.

„Nebude mať na výber."

„A kde vlastne je?"

„V meste mám byt. Ukryl som ho tam."

„Nenájdu ho?"

Pokrútil som hlavou. „Nikto o ňom nevie. Je to moje útočište."

„Prečo?"

„Každý potrebuje svoj priestor. Občas aj ja potrebujem odtiaľto vypadnúť a na pár dní sa zašiť niekam do súkromia."

„Vodíš si tam ženy?"

Zasmial som sa a naklonil hlavu nabok. „Žiarliš snáď?"

„Iba sa pýtam."

„Nie, ženy si vodím sem," podpichol som ju. Snažila sa tváriť vyrovnane, ale postrehol som záblesk zlosti v jej tvári. „Iba žartujem," pousmial som sa a pohladil ju po vlasoch. „O tom mieste nikto nevie. Nemusíš mať obavy."

„Ako zistíš, že sa Davox prebral? Čo ak ho niekto začuje?"

„Monitorujem jeho životné funkcie. Zatiaľ je v aktivačnej fáze. Keď sa preberie, potrvá minimálne hodinu, kým nadobudne vedomie. Za ten čas tam prídem."

„Môžem ísť aspoň potom s tebou?"

Nesúhlasne som pokrútil hlavou a sledoval, ako sa jej menil výraz na sklamaný. Chápal som, že jej to bolo ľúto, i keď ešte nepoznala pravý dôvod môjho odmietnutia.

„Musím ti vysvetliť ešte jednu vec."

Zažmurkala a venovala mi plnú pozornosť.

„Si dcéra Hlavy. Nášho najväčšieho nepriateľa."

„Viem."

„Tvoja prítomnosť vyvolá rozruch. Nie si tu veľmi obľúbená." Súcitne som si ju prezrel a stisol pery.

„Myslela som si."

„Asi by nebolo najrozumnejšie sa príliš neukazovať na oči. Tu budeš v bezpečí."

„Dokedy?"

„Aspoň do doby, kým sa tvoj brat plne nezotaví. Potom vymyslíme, čo ďalej."

Zhlboka sa nadýchla. „Tak dobre."

„Sľúb mi, že zostaneš v izbe. Bezo mňa nesmieš nikam chodiť. Je tu mnoho upírov, ktorí by ťa najradšej videli mŕtvu."

„Chápem."

„Sľúb to!"

„Sľubujem," na dôraz zagúľala očami, snáď si ani neuvedomovala mieru hrozby, ktorú jej prítomnosť vyvolala.

Dimitri

Náhlil som sa chodbami presne, ako mi Elis kázala. Netrvalo dlho, než som sa zo spleti uličiek dostal k dverám. Tušil som, čo za nimi bude a s odhodlaním som šklbol kovovou závorou a následne ich vytrhol z pántov. Nadchol ma pohľad na les, rozprestierajúci sa všade navôkol, ktorý osvetľoval iba slabý svit mesiaca. Zhlboka som sa nadýchol čerstvého chladného vzduchu a vôňa slobody mi vnikla do pľúc. Pousmial som sa a vzápätí sa rozbehol na juh. Podrážky striedavo narážali do vlhkej zeme, s ľahkosťou som preskakoval popadané konáre a kmene stromov, zdolával náročný terén a užíval si každé pohladenie prírody. Konáriky mi narážali do tváre, občas sa mi pod nohy priplietol väčší konár, ktorý som hravo preskočil. Pohyboval som sa celkom potichu, vzhľadom k rýchlosti, akou som postupoval vpred. Stále na juh, opakoval som si v hlave. Nebolo mi úplne jasné, prečo na tom tak veľmi trvala, predsa som sa vedel orientovať a nájsť cestu domov by nemal byť problém. Lesy som poznal dosť dobre, strávil som v nich veľa času, avšak, vždy som sa dostal iba po určitý úsek, odkiaľ by som s ľahkosťou trafil domov. Nedarilo sa mi však zorientovať, nevedel som nájsť východiskový bod, ktorý by ma naviedol na správny smer. Stále choď na juh, zarezonovali mi v hlave opäť jej slová.

Začínal som sa cítiť dezorientovane. Spomalil som. Poklusom som prechádzal pomedzi vysoké stromy, ktoré rástli s väčšími rozostupmi. Nepokojne som pootáčal hlavou, odrazu som mal pocit, že naberám zlý smer. Túžil som sa vrátiť, lenže cesta späť by znamenala vrátenie sa do sídla, v ktorom ma držali. Zastavil som. Na dlani som pocítil pálenie, bleskovo som ňou trhol a preskúmal, čo to spôsobilo. Pohľad mi skĺzol na mohutný krík s fialovými kvetmi – na dané ročné obdobie zvláštne. Pošúchal som si miesto dotyku a obzrel si popálenú kožu, ktorá mi zostala ako dôsledok kontaktu s neznámou rastlinou. Prudko som natiahol vzduch, vzápätí sa mi roztočila hlava. Elisine slová sa odrazili od stien v hlave ako jasný signál. Nemal som zastaviť, bola to chyba. Zmocnili sa ma obavy, rozhodol som sa však pokračovať. Cítil som divný puch, ktorý mi opantával zmysli, dýchanie sa sťažilo a hlava sa mi čoraz viac točila. Nedokázal som už bežať, telo mi oťaželo. Nebol som si istý, či stále pokračujem na juh, odhodlane som však našliapaval ďalej. Kríky boli všade navôkol, vytvárali zeleno-fialový koberec medzi vysokými stromami a kvety takmer prevyšovali zeleň. Znovu som zastavil a rozhliadol sa po okolí. Všetko sa zdalo rovnaké. Nedokázal som si spomenúť, kam som šiel. Ani ako som sa dostal do lesa a.. Rukami som sa schytil za hlavu a zavrčal.

Niečo nebolo v poriadku...

 No, dievčatá :) Najprv Grigoriho Panter... No nie je na zožratie?

Možno váš prekvapilo, že má ako domáceho maznáčika zrovna Pantera, ale... nie je to bežné a ja som chcela, aby sa niečím odlišoval. Ak by mal psa, nebolo by to až také ... ani neviem, ako to nazvať... úžasné? Proste sa mi k nemu strašne hodí :D :D a v príbehu sa ešte objaví, tak dúfam, že vám to neprišlo moc absurdné :D Sme predsa len vo fantasy... Čo sa týka jeho mena, nebojte sa. Aj s tým už mám plán...

A čo sa týka Dimitriho, chcela som vám na záver aspoň trochu priblížiť, čo s ním vlastne je. Už ste si asi domysleli, že sa stratil v pásme Venenum, stále však nevieme, či ho niekto zachráni. Jeho osud je len v mojich rukách a ja skutočne zatiaľ neviem, kam sa to s ním uberie :D Ostáva iba dúfať, že ho nenájdu Lovci, že? :D Ďakujem vám za priazeň :)