Bolo zvláštne osloviť ju mama, avšak v danej chvíli to zo mňa podvedome vyletelo. Stála vo dverách, ruky presunula vbok a nevraživo si prezrela Victora. „Urobil ti niečo?"

Pochopila som, že otázka smerovala na mňa, i keď zotrvávala pohľadom na ňom. Z jej úst to však vyznelo neprimerane, nakoľko som jej v danej chvíli dávala dosť veľký podiel viny za bratovu smrť. Hoci som stále neprišla na to, akú veľkú rolu zohrávala, jej predstieraná smrť stačila, aby na ňu padlo podozrenie. I preto mi pripadala jej otázka tak absurdne. Sama mi totiž urobila niečo, čo jej nikdy nebudem schopná odpustiť.

Opustila ma.

S nechuťou reagovať, otočila som sa k oknu a sledovala scenériu, ktorá sa stále viac ukrývala za hustú hmlu. Podobne to vyzeralo v mojej hlave.

„Miorita, nemala by si byť v kuchyni?" Victorova uštipačná poznámka ma vytrhla z myšlienok. Pretrhla som niť úvah a presunula pozornosť k nim.

„Codrin sa už vyjadril k tvojmu správaniu."

Krátko sa zachechtal. „Budeš na mňa znovu žalovať?"

„Nechaj nás osamote." Zavelila mu a jednou rukou si uhladila vlasy. Victor sa nepohol.

Znovu som sa odvrátila. Spätne som si prehrávala udalosti daného dňa a pravidelne zotierala slzy zo zamokrených líc. Myseľ nedokázala odrážať útoky z podvedomia, výčitky sa drali na povrch príliš bezcitne a neustále ma držala v moci predstava vlastného zlyhania. Akoby som za bratovu smrť mohla... Akoby bola možno predísť všetkému, čo sa stalo. Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že mohlo byť všetko inak. Viečka sa privreli, pokus o zadržanie ďalších sĺz bol však zbytočný a po chvíli znovu presakovali na povrch.

„Nebudem to opakovať, potrebujem sa s ňou porozprávať."

„Fajn," zvolal, až ma myklo a náhle vstal. „Možno pri tebe bude zhovorčivejšia. Veľa šťastia." Podišiel k dverám a naposledy sa sklonil k jej uchu. Razom som napla sluch. „Zisti, kde je Dimitri."

Matka nepatrne prikývla, ruky presunula na hruď, kde ich elegantne prekrížila. Až po tom, čo sa dvere zavreli, pomaly sa presúvala ku mne. Zvuk opätkov narážal do podlahy, nútil ma po každom údere žmurknúť. Jej kroky sa zastavili pri posteli, kútikom oka som sledovala, ako sa usadila na okraj a nohy skrížila. Ruky ponechala na stehnách, prsty preplietla a zdalo sa, že sa chystala na dlhý rozhovor. Aké bude jej sklamanie, to ešte netušila.

„Elis," začala jemne a plynulý nádych zapĺňajúci pľúca mi neušiel, „musíme sa porozprávať."

Pomaly som sa zamerala na jej tvár. Hoci sa tvárila ustarane, pokúšala sa to skryť za masku pevného výrazu. Vlasy mala stiahnuté do copu, oči zvýraznené čiernou linkou a rovnako čierne nechty jej zdobili ruky. Čierne šaty... topánky tej istej farby... neverila som, že by držala smútok, i keď pôsobila tým dojmom.

„Nemáme sa o čom."

„Musíš pochopiť..."

„Davox je," skočila som jej do reči a zavzlykala. Znovu mi zvieralo žalúdok a nedokázala som tie slová vysloviť nahlas. „On..." Pevne som stisla viečka.

„On čo?" Matkina hlava sa zvedavo naklonila k ramenu. Dvihla som k nej zrak, strhaný výraz mi sťažka dovolil ohrnúť peru hnevom a hoci ma obomkla chuť uškrtiť ju, iba som sa nadýchla predtým, než som pokračovala.

„Zomrel." Zavzlykala som a vzápätí si tvár ukryla do dlaní. Hrobové ticho, ktoré nás obklopilo, umožnilo začuť vlastný trhaný dych a bolesť, ktorá mi vystrelila do tela, roztriasla celé telo. Nedokázala som zabrániť prenikavému plaču, ktorý sa ma hneď na to zmocnil. Okrajovo som pocítila matkine ruky na mojich ramenách a jemný tlak, ktorým sa ma snažila pritiahnuť k sebe.

„Je mi to strašne ľúto..." Privinula ma k sebe a hoci mi jej blízkosť prekážala, v danom okamihu som nedokázala bojovať s nutkaním odtiahnuť sa od nej. Možno prirodzená potreba nechať sa niekým utešiť, možno podvedomá túžba po jej náručí, ktoré mi tri roky chýbalo. Trvalo hodnú chvíľu, než som sa nakoniec upokojila a za sprievodu doznievajúcich vzlykov sa od nej odtiahla. V bezpečnej vzdialenosti som ju skĺzla pohľadom. Celkom vyrovnaná tvár ma rozhnevala. Akoby si Davox nezaslúžil ani pár jej sĺz.

„Nezdá sa, že by ťa to trápilo." Zafrflala som, stále s prímesou bolesti.

„Naučila som sa ukrývať svoje pocity."

„O tom nepochybujem."

„Elis," nadýchla sa sprudka. „Prečo si ma neposlúchla?"

Spýtavo som dvihla obočie.

„Ak by si Dimitriho pustila skôr, k tomuto nemuselo dôjsť."

„Takže je to moja vina?" Neveriacky som do nej zabodla zrak.

„To netvrdím, len sa tomu dalo zabrániť."

„Nie je to také jednoduché."

„Mala si konať."

„Vieš čo, choď preč."

„Až keď sa porozprávame."

„Nemáme sa o čom! Chcem byť sama."

„Najprv..."

„Vypadni!" zvreskla som a narovnala sa. „Daj mi pokoj aspoň teraz!"

Odmlčala sa. Snáď i telom sa kúsok odsunula odo mňa, ruky pevne zopla v lone, i z úst vytvorila tenkú čiaru. Kamenný výraz, ktorý sa jej stále držal na tvári, ma čoraz viac rozčuľoval. Stačil by náznak utrpenia, len zlomok toho, čo som vnútri prežívala ja, avšak ona... akoby necítila vôbec nič. Sťažka sa dalo uveriť, že by dokázala maskovať svoje emócie aj pri strate jedného zo svojich detí. Neverila som jej. Ale rovnako som ani neverila, že by mohla byť natoľko bezcitná.

„Čo to s tebou je, do frasa!"

„Čo myslíš?" Bledou tvárou jej prebehol náznak úsmevu.

„Bože môj," naplnila som pľúca vzduchom, „proste odíď." Kývla som k dverám a odvrátila tvár k zemi.

„Dobre, ako chceš. Porozprávame sa inokedy." K údivu sa postavila na odchod, pripravená vyhovieť mojej požiadavke.

„Dokedy ma tu plánujete držať?"

Zastavila sa, chrbtom ku mne. Neotočila sa, iba hlavu pootočila do strany.

„Kam by si chcela ísť?"

„Domov, logicky."

„Sídlo Audaxov bolo zničené. Vypálili to tam do tla, zabili všetkých, ktorí nestihli ujsť. Nemáš sa kam vrátiť, Elis." A s týmito slovami odišla. Nevedno, ako dlho som tupo zazerala pred seba. Odhliadnuc od toho, v akom stave som bola, myšlienky sa rozbehli naplno. Nenávisť sa miesila so zúrivosťou, smútok nekompromisne zatláčali do úzadia a v hlave sa mi zostavovalo nespočetné množstvo spôsobov, akými by som všetkých vinníkov po jednom zabíjala. Krv Lovca mi prúdila žilami, každá bunka v tele sa sústredila iba na moje poslanie, ktoré odrazu nabralo nový význam. V danej chvíli, s nenávisťou v srdci, som nedokázala pochopiť svoju predchádzajúcu náklonnosť k nim. Nemohla som viac...

Pri predstave, že som ich vedome chránila, ponúkla im svoju krv, aby sa zahojili a oni... Oni mi na oplátku vzali brata. Ruky mi vystrelili k vlasom, zaplietli sa medzi pramene a so zúrivým vrčaním ťahali, spôsobovali bolesť, ktorá by mohla prehlušiť všetko ostatné. Nepomáhalo mi to, potrebovala som svoj hnev niekam nasmerovať, dostať ho von, kým by vo mne nadobro explodoval. Pravačka sa vzápätí prudko vymrštila, trafila nočnú lampu, ktorá letela naprieč izbou, až kým nenarazila na skriňu a následne jej úlomky dopadli na zem. Malý pocit útechy ma popudil pokračovať, ventilovať sa na všetkom, čo patrilo im. Schytila som nočný stolík a s hrdelným krikom ho hodila rovno k lampe. Slzy sa mi nekontrolovateľne vyvalili z očí, znovu mi rozmazávali videnie, ale ani to mi nebránilo v ničivom presune po izbe. Kým som jednou rukou zúrivo prevrátila stôl, druhou som jedným rýchlym pohybom zhodila všetky knihy z poličky. Následne váza pri dverách s čerstvou kyticou letela smerom k posteli, kde sa rozbila o stenu, voda z nej vytiekla na povlečenie a kvety sa rozsypali po dlážke, keď za letu vypadli z vázy. Prevracala a hádzala som všetkým, čo nebolo pevne spojené so zemou, rozbíjala som všetko, čo nebolo z nerozbitného materiálu a prestala som vnímať, či mi to vôbec prinášalo nejakú úľavu. Stačilo ničiť... To jediné som túžila robiť, to jediné mi zostalo.

...zničiť všetko, čoho sa kedy dotkli...

...zničiť ich...

Po pár minútach môjho vyčíňania vyzerala izba ako po tornáde. Nenávistne som zatínala päste, spod viečok sa obzerala a túžila zahliadnuť ešte čosi, čo sa mi nedostalo pod ruky. Jeho som však zahliadnuť netúžila. Stál uprostred dverí, s mierne rozkročenými nohami a rukami vo vačkoch. Rozšírenými očami pomaly mapoval spúšť, ktorú som po sebe zanechala. Zabodla som do neho zrak, prudko vydychovala a umocňovala sa vo mne túžba. Túžba príliš odlišná od tej, ktorú som doposiaľ v jeho prítomnosti vždy cítila. Tentoraz to bola túžba... zabiť ho.

„Páni, Victor vyskočí z kože," našpúlil pery a pokračoval v prieskume.

„Grigori," skrz zaťaté zuby som ho oslovila a takmer po ňom skočila...

Takmer.

Zadívala som sa do jeho prenikavých očí a i keď ma spaľovala túžba ublížiť mu a vyvŕšiť sa na ňom za všetko, čo mi jeho rodina spôsobila, nedokázala som sa pohnúť. Akási neviditeľná sila mi bránila v prvotnom úmysle zaútočiť. Nohy mi zdreveneli, srdce sa spomalilo a do mysle sa mi pomaly vkrádal zvláštny druh pokoja, ktorý sa opäť prebúdzal vďaka jeho prítomnosti. Párkrát som prehltla, snaha o vypovedanie myšlienok vyšla nazmar. Opätoval mi pohľad, príliš uprene si ma prezeral a pery sa mu nepatrne pootvorili. Snáď i on hľadal slová, ktoré by niečo znamenali a ktoré by mali moc zvrátiť moje myšlienky.

„Vedel si to?" vytlačila som cez zovreté hrdlo jediné, na čom mohlo ešte záležať.

„Áno." Zahubil aj poslednú nádej, že by s tým nemal nič spoločné. Srdce mi udrelo do hrude, hnev sa vo mne znovu rozrastal, stále som však nenašla silu urobiť čosi viac. Iba bez pohybu stáť a zazerať...

„Ale predtým, než ma zabiješ..." Zhlboka sa nadýchol a na okamih privrel viečka, akoby sám bojoval s pocitom viny. „Snažil som sa tomu zabrániť. Chcel som ťa varovať, nejako tomu zabrániť." Zrak mu klesol nadol, navlhčil si pery a dlaňou si prešiel po unavenej tvári. „Ale Victor ma omráčil a kým som sa prebral a dostal sa tam, bolo po všetkom."

„Prečo..." zasekla som sa. „Prečo sa to stalo? Ako sa dostali cez pásmo?"

„Cez čo?"

„Ochranné pásmo..."

„Venenum? Vypálili časť lesa."

„Odkiaľ o tom vedeli?" Vzápätí mi na um zišiel Arietin otec. Nemohla som uveriť, že by nás bol schopný tak zradiť.

„Eli, počúvaj ma. Tvoj brat..."

„Nie," prudko som pokrútila hlavou a krok sa presunula bližšie, „je to vaša vina! Kvôli vám umrel."

„Počúvaj ma." Napriamil sa a spozornel, akoby očakával, že moja zdržanlivosť čo chvíľa pominie. „Našiel som ho."

„Zabil ho jeden z tvojich!" zavrčala som a odrazu sa hnev zmenil na zúrivosť, ktorá nabrala moc potlačiť všetko do úzadia. S vypätím síl sa mi podarilo vyslobodiť z neviditeľnej sily, ktorá ma do danej chvíle držala. Rozbehla som sa bez váhania, zdolala vzdialenosť, ktorá nás delila a s neukojeným hladom po pomste sa na neho vrhla. Jeho pohotová reakcia ma však zastavila. Schytil ma do náručia a pevne zovrel, prekazil mi tým akúkoľvek možnosť ublížiť mu. Šklbala som sa a snažila sa mu vymaniť, zúfalo som vrieskala, aby ma pustil. Kopala som, trhala celým telom, všetok môj boj bol však zbytočný. Očakával útok a rovnako aj následný vzdor a proti jeho sile som nemala šancu, i keď mi v žilách bublalo obrovské množstvo adrenalínu a celá myseľ sa zastrela iba túžbou po pomste.

„Prestaň, do pekla!" zahučal na mňa, nereagovala som však. Odmietala som sa vzdať, nemohla som. Nutná potreba ublížiť im rovnako, ako oni ublížili mne, ma hnala vpred s plným nasadením bojovať. „Davox nie je mŕtvy!"

Prestala som sa hýbať. Vytreštila som oči a neveriacky si prezerala jeho pevný výraz. Stále ma pevne držal, tvár mal celkom pri mojej a jeho teplý dych mi hladil pokožku.

„Žije?" prehltla som a málinko uvoľnila napäté telo.

„Žil, keď som ho našiel. Ale..." vtiahol pery a obočie mu súcitne kleslo nad oči.

„Ale čo?" obavy mi znovu rozbúchali srdce.

„Bol na tom veľmi zle, Eli..."

„Čo to znamená?"

„Vysvetlím ti to, ale nie tu," zadíval sa za mňa, na spúšť, ktorú som zanechala. „Pôjdeme ku mne. Všetko ti vysvetlím, ale musíš sa upokojiť."

Čakal na reakciu, tak som prikývla. Opatrne ma pustil, schytil ma za ruku a odtiahol cez dlhú chodbu k nemu do izby. A následne za nami zamkol.

Mám rada túto kapitolu :D dúfam, že sa vám páčila a verím, že som vás správou o Davoxovi potešila. Zrejme už tušíte, ako to s ním dopadne, ale poznáte ma. Ešte stále sa môže všeličo zvrtnúť :D Ďakujem vám za priazeň, ste skvelé čitateľky :)