V ušiach mi zarezonoval srdcervúci krik. Až po chvíli mi došlo, že vychádzal z môjho hrdla. Ani naliehavé volanie bratovho mena nepomohlo, aby sa postavil na nohy. Nepretržite som sledovala jeho nehybné telo, v blízkosti ktorého stále krúžili rozzúrení upíry a bojujúcich Lovcov bola čoraz menej. Potlačila som v sebe ďalší bolestivý výkrik a s nutnou potrebou dostať sa k Davoxovi sa vynorila zo svojho dočasného úkrytu. Vystrelila som vpred, ignorujúc Arietine protesty a bezhlavo sa rútila naprieč bojovým poľom, na ktoré sa nádvorie zmenilo. Dorazila som až k nemu, padla na kolená a so slzami v očiach ho chytila za hlavu. Už pri prvom dotyku som pocítila bezvedomý stav, kvôli ktorému bola jeho hlava priťažká. Oči mal zavreté, ústa naopak pootvorené. Príliš bledá tvár neveštila nič dobré, zadusila som však všetky desivé predstavy, ktoré mi liezli do hlavy. Trasúcimi sa prstami som nemotorne hmatala pulz, zúfalá túžba po jeho zacítení bránila mysli prijať fakt, že jeho zranenie bolo smrteľné. Odmietala som skutočnosť, ktorej som sa stala svedkom a presvedčila samu seba o menších dôsledkoch, než aké skutočne boli. Bruškami som horlivo blúdila po pokožke, nedarilo sa mi však nájsť žilu, do ktorej by malo srdce podľa správnosti stále pumpovať krv...

Alebo som ju dávno našla, bodla ma kdesi v podvedomí horká myšlienka.

Zatriasla som ním, skrz zaťaté zuby opakovane volala jeho meno, dokonca miestami až výhražne, a boj prebiehajúci okolo mňa celkom ignorovala. Presvedčenie o bratovom prebratí ma nútilo zotrvávať pri ňom a vôbec nerozmýšľať, ako veľmi som ohrozila samú seba. Túžba vzkriesiť ho bola silnejšia než potreba vlastnej záchrany a hoci som si uvedomovala, akému riziku som bola vystavená, nezáležalo na tom. Nedokázala som od neho odísť. Slzy sa hromadili, tiché vzlyky mi vychádzali z úst a s plynúcim časom som si pomaly pripúšťala, že Davox bol...

...že bol...

Prehltla som, znovu ním zatriasla a navzdory predchádzajúcemu zlyhaniu opäť skúšala odhaliť akékoľvek známky života. Akoby dýka trčiaca mu z hrude nebola dostatočným dôkazom. Akoby sa ešte niečo dalo zvrátiť...

„No tak, Davox, prosím ťa!" naliehavosť v hlase dopĺňal bezmocný tón. „Nesmieš umrieť, počuješ ma?" takmer som vrčala zúfalstvom, na situácii to nič nemenilo. Stále bezvládne ležal.

„Pomôžte mi niekto!" Vykríkla som, nikto mi však nevenoval pozornosť. Moje prosby a tiché náreky sa miešali s ďalšími, bola som iba jednou z množstva obetí v prebiehajúcej vojne. Až po jej skončení následne príde na rad pomoc tým, ktorých zranenia budú predstavovať nevyvrátiteľný dôkaz o tom, čo sa na danom mieste udialo.

„Prosím ťa, otvor oči. Prosím!" Plač ma čoraz viac ovládal, nedokázala som cez zahmlené videnie zaostriť a ani opakované žmurkanie nepomáhalo. Trpká grimasa mi deformovala tvár a opúšťala ma aj posledná nádej. Brat sa už niekoľko minút nepohol a nebolo možné mu nahmatať pulz.

Davox bol mŕtvy...

Hrdelný výkrik mi naposledy unikol z hrdla, sprevádzaný trýznivým plačom. V panike som sa rozhliadla, vzápätí znovu pozrela do jeho bezvýraznej tváre. Schytila som ho za ruky a rozhodnutá odtiahnuť ho mimo centra diania som s vypätím všetkých síl zaťahala. Bola som však príliš slabá, jeho nevládne telo kládlo veľký odpor. S ťažkých povzdychom som sa znovu rozhliadla a hľadala niekoho, kto by mi pomohol, s odhodlaním nenechať ho ležať na zemi, medzi ďalšími mŕtvymi.

A vtedy som si všimla upíra bežiaceho smerom k Ariete. S hrôzou som sa zadívala ku kríkom, kde čupela moja kamarátka. V rovnakej chvíli k nej priskočil upír, schytil ju za pás a navzdory jej urputnej snahe brániť sa ju ťahal preč. Skríkla som na neho a chystala sa jej rozbehnúť na pomoc práve v okamihu, kedy ma tiež čiesi ruky oblapili. Zvrtla som hlavu a stretla sa s Victorovým nenávistným pohľadom.

„Presne teba som hľadal." Vychrlil naoko potešene.

Zamykala som sa, malo to však nulový efekt. Držal ma príliš silno. Bez možnosti zasiahnuť som sledovala Arietu, ktorá mi ťahaná upírom zmizla z dohľadu. Začala som sa šklbať, márna bola však moja snaha, proti Victorovi som nemala šancu. Zbytočne som kričala a volala o pomoc. Zachytila som občasné zraky Lovcov, nemohli však pre mňa urobiť nič, nakoľko sami bojovali o vlastný život. Darmo bolo sídlo Audaxov najväčšie a najbezpečnejšie, v prípade priameho ohrozenia sme nemali šancu.

„Dobre, to by stačilo." Ozvalo sa mi pri uchu a do nosa sa mi zaryla handra s neskutočným pachom. Presne som vedela, o čo sa jednalo a snažila sa nedýchať, dlho som však svoj vzdor nevydržala. Postupne sa vytrácal šum, strácala som vedomie a prestávala chápať svoje myšlienky, až kým som sa neocitla v úplnej temnote.

...

Zamykala som očami. V hlave mi stále dunelo, pocit na zvracanie spôsobený uspávacou látkou mi dráždil žalúdok a v ústach som mala divnú pachuť. Vďaka tichu, ktoré ma obklopovalo, sa dalo s istotou prehlásiť, že ma z nádvoria presunul niekam inam. Netrúfala som si však otvoriť oči prv, než by som zapojila ostatné zmysli a pokúsila sa zistiť niečo viac o mieste, kde som sa momentálne nachádzala. Najskôr sluch. Na ten som si v poslednej dobe zvykla a celkom ma ochromila schopnosť začuť aj to, čo by malo ostať pre moje uši nevypočuté. Nástenné hodiny, dažďové kvapky dopadajúce na parapet a jemný vánok, ohýbajúci konáre, ktoré narážali do okna. Žiadne hlasy, iba čísi pravidelný dych. A...

...A bijúce srdce.

Pritiahla som obočie. Skutočne moje uši dokázali zachytiť tlkot udierajúceho srdca? Bilo pomaly a pokojne, nezdalo sa, že by bol jeho majiteľ v rozpakoch, či nervózny. Pravdepodobne ma strážil. S rytmom jeho srdca vo mne narastala zlosť, ktorá postupne prechádzala do zúrivosti. Iba chvíľa stačila na to, aby sa vo mne prebrala chuť na pomstu. Môj brat bol mŕtvy, jeho srdce nebilo... Čoraz viac ma ten zvuk vytáčal, akoby snáď nemalo právo biť, avšak, malo? Bol jedným z tých, ktorí niesli zodpovednosť za Davoxovu smrť.

Ak teda nešlo o človeka.

Zapojila som čuch, podvihla nos a dôkladnejšie sa nadýchla, nie však príliš, aby som neodhalila svoj bdelý stav. Okrem mužského parfumu a kávy som zacítila ešte čosi... Príjemná vôňa mi prenikla až do hlavy, rozprúdila mi krv a bez môjho pričinenia roztvorila oči.

„Skvelé, si hore."

Posadila som sa a obozretne sledovala izbu, v ktorej som bola aj predtým. Situácia sa opakovala, rozdiel bol iba v tom, že po druhý raz pri mne sedel Victor. Zrejme v obave, že by ma Grigori znovu oslobodil. Svoj prieskum som ukončila na jeho tvári. Pohľady sa nám stretli, Victor prižmúril oči a následne ku mne natiahol ruku so šálkou.

„Spravil som ti kávu, asi už vychladla."

Prekvapene som zažmurkala, než ma zrakom presunul k okrúhlemu stolíku, vedľa ktorého sedel. Jedným lakťom sa oň opieral a kúsok od jeho ruky bol pohár s... s krvou. Príjemná vôňa mi opäť udrela do nosa. Victor nasledoval môj pohľad a krátko sa zachechtal.

„Chceš radšej krv?"

Pokrútila som hlavou a v predstavách sa nevoľky vrátila k trýznivým myšlienkam. Srdce ma neprestajne bolelo, hoci som sa snažila nemyslieť na to, že môj brat už viac nebol medzi nami. Nebolo viac možné uzrieť jeho usmiatu tvár. Nikdy viac ma neodvezie do školy. Spomienky sa mi odrazu prehrávali v hlave ako v zrýchlenom filme. Každá jedna bodala príliš silno, tlačila von slzy, rozbúchavala srdce a dávala mi poznať, čo pre mňa jeho strata znamenala. Slzy si našli cestu, valili sa po lícach ako vodopády. Súčasne sa mi upchal nos, prinútilo ma to pootvoriť ústa, čo iba zosilnilo môj nárek.

„Ježíš, prestať." Zatiahol Victor a stisol pery. „Snáď neplánuješ prerevať celý deň."

„Skap!"

„Rád by som ti vyhovel, ale daný návrh som už raz absolvoval a nebolo to nič príjemné." Uchopil pohár s krvou a jemne ním zakrúžil. „Druhý krát to už radšej vynechám." Steny pohára oblízala krv, zanechala po sebe červenú stopu, ktorá postupne stekala nadol. Jej vôňa zosilnela vplyvom Victorovho manévru.

„Vieš, čia je tá krv?"

Prudko som dvihla hlavu. Oči sa mi rozšírili a pera sa mi dvíhala. S vlastnou domyslenou odpoveďou som pocítila náhly príval beznádeje, ktorá sa vykryštalizovala do čistej nenávisti. Túžba zabíjať nebola nikdy mocnejšia, jej dopad na moju myseľ ma náhle vymrštil na nohy a jediným skokom som sa ocitla na Victorovi. Zovrela som mu prstami hrdlo, mocne zatlačila a hoci v mojich predstavách lapal po dychu a umieral na nedostatok kyslíka, v skutočnosti mi iba objal prsty svojimi a bez akejkoľvek námahy ich odtiahol z dosahu svojho krku. Vstal, súčasne ma postavil na nohy. Rukami mi zvieral zápästia a po predchádzajúcom, naoko priateľskom výraze, nebolo ani stopy.

„Viackrát to nerob, mohla by si sa zraniť," precedil nahnevane a odhodil ma na posteľ s rovnakou ľahkosťou, akoby hádzal vankúš. „Je to krv jednej z mojich Oddaných. Ochotne si púšťa žilou každý týždeň. Niektorí z vás sú celkom užitoční."

Naklonila som hlavu nabok. „Zaplatíte za to, čo ste urobili..."

„Skús byť aj ty užitočná. Povedz mi, kde je Dimitri?" Odhalil zuby, jeho výraz však vypovedal o nevraživosti.

„Aj keby som to vedela, nepovedala by som ti to. Nie po tom, čo ste spravili."

„Bože, čo my sme spravili?" Neveriacky vykríkol.

„Nemám dôvod vám viac pomáhať. Nenávidím vás, všetkých do jedného!"

„Len ma nerozplač, prosím ťa! Kde je Dimitri?"

"Ja neviem! Možno sa obesil, aby s tebou nemusel byť."

Odmlčal sa. Hľadel na mňa nepriateľsky, avšak s istou dávkou pobavenia. Alebo skôr výsmechu. Privrela som oči v snahe potlačil ďalšie slzy, ktoré sa neustále hromadili. Vnútorná prázdnota, ktorá ma celkom ovládala, mi znemožnila upokojiť sa. Neustále chvenie prispievalo k zvieravému pocitu v hrdle i žalúdku, v mysli ma prenasledovala vidina Davoxa ležiaceho bezvládne na zemi. Nedokázala som si pripustiť pravdivosť daného výjavu, stále som odmietala uveriť, že by som Davoxa už nikdy viac nemala zahliadnuť. Čím viac som na to myslela, tým viac vo mne rástla nenávisť k upírom a odrazu sa otcove činy nezdali také príšerné. Túžba po pomste sa snažila vytlačiť bolesť zo straty a kdesi v hĺbke som tušila, že by predstavovala jediný spôsob, ako sa s tým žiaľom vyrovnať. Vedela som už vopred, že iba myšlienka na ich smrť ma bude držať na nohách a čím viac nechám pomstychtivosť vo mne rásť, tým viac zatieni všetky ostatné pocity. Nikto na svete mi nebol vzácnejšie, ako môj brat.

A oni mi ho vzali...

„Zrýchlil sa ti tep."

S opovrhnutím som si ho prehliadla. „Čo odo mňa chceš?"

„Od teba nič. Chcem späť Dimitriho."

„No, ja ho nemám," teatrálne som si pobúchala po vačkoch.

„Fajn, tak si ťa tu nechám dovtedy, kým sa nenájde. A potom..." mykol plecami a ohol peru nadol, „možno to prežiješ. Možno mu ťa predhodím ako hlavný chod."

Odfrkla som si a odvrátila tvár. Nemala som viac chuť sa s ním rozprávať a už vonkoncom sa na neho dívať. Zožierali ma vlastné predstavy, Davox sa miesil s Dimitrim, ktorého prepustenie bolo rovnako zbytočné ako bratova smrť. Ak by som ho neprepustila, možno by sme dokázali zvrátiť okolnosti. Možno ak by som ho pustila už vtedy, keď som mu ponúkla namiesto svojej krvi slepačiu... Všetky dohady víriace v hlave ako tornádo mi spôsobili silnú bolesť v spánkoch. Priala som si vypudiť z mysle negatívne myšlienky, po poslednom zážitku som však toho nebola schopná. Bažila som po spravodlivej odplate a hoci som nepoznala upíra, ktorý do neho zabodol dýku, jeho tvár sa mi uložila do pamäti a vedela som, že ho spoznám. Otázkou zostávalo, či ho ešte niekedy uvidím.

Jedinou výhodou môjho opätovného únosu bolo, že som sa dostala do ich domova. Stačilo si už len vyrobiť dýku a vydať sa na cestu krvilačnej pomsty.

Dvere sa prudko rozrazili a vytrhli ma z myšlienok.

„Čo to má znamenať?" Vykríkla žena, pevne zvierala kľučku a preskočila pohľadom zo mňa na Victora, ktorého vzápätí prepálila pohľadom.

„Mama?" Prehltla som sťažka tie slová.

Ahojte, veľmi som vám chcela pridať aj obrázok, ale Mozzila je koza a robí mi strašné veci. Aj pridanie kapitoly mi riadne sťažila, tak som sa radšej na to vykašlala.. Ku kapitole... Áno, ja viem, že Davox umrel a áno, viem aj to, ako veľmi ma teraz neznášate... Ale nezabudnite, že sme vo fantasy príbehu, viac vám neprezradím :) Ďakujem vám a veľmi si cením vaše ohlasy :)