Zobudiť sa do slnečného jarného rána by väčšinu ľudí motivovalo k pozitívnej nálade. Úsmev spojený s hrejivými lúčmi slnka, ktoré sa cez odtiahnuté závesy predierali až k mojej tvári, by sa mi za iných okolností určite sformoval vo výraze, dnešok však zachmúrila blížiaca sa svadba. Pre drvivú väčšinu žien by podobné ráno začalo nadšeným poskakovaním po izbe a príjemnou nervozitou v žalúdku. Ja som mala chuť obesiť sa...

Moja svadba predstavovala temnú kapitolu, ktorá mala započať na obed a sprevádzať ma po zvyšok života. Už som sa viac nepokúšala rozlúštiť pocity, ktoré dané poznanie sprevádzalo a hoci sa všetko vo mne búrilo a kričalo, aby som svoje rozhodnutie zmenila, akosi som viac nenachádzala silu na vzdor. Naozaj som verila, že by mi Grigori mohol vďaka Oddanosti pomôcť, o to väčšie bolo moje sklamanie, keď mi i to malé zrnko nádeje prepadlo pomedzi prsty. Mohla som sa chopiť svojej poslednej šance, a to vzoprieť sa otcovi, avšak i daný pokus zlyhal na plnej čiare. Po jeho skoršom návrate – v neskorej rannej hodine, kedy sme sa s Davoxom pokúsili vniknúť do jeho kancelárie a následne boli prichytený – na mňa vrieskal nepretržite niekoľko minút a zahubil tým i zlomok odvahy, ktorý som si ku vzdoru šetrila. Vyrukovať pri jeho danej zúrivosti s niečím podobným by znamenalo môj koniec. To ovšem i svadba, ktorá sa nemilosrdne blížila.

S ťažkým povzdychom som sa presunula k oknu a dvoma prstami odhrnula záclonu. Hoci do začiatku zostávalo ešte pár hodín, na nádvorí sa už hromadili parkujúce autá a zopár hostí sa už potulovalo po uličke, v skupinkách sa rozprávali a niektorí dokonca už držali v rukách poháriky. Každý, kto mal v daný deň tú česť zúčastniť sa veľkolepej slávnosti, mal v pláne oslavovať. Cítila som sa ako väzeň v deň svojej popravy, ktorý sa ako jediný triasol strachom, kým ostatní nedočkavo bažili po krvi.

Zatiaľ, čo som zbabelo zaliezla späť do postele a rozhodla sa svojej svadby proste nezúčastniť, na mňa doľahli všetky nekrivdi spáchané mojou rodinou. Do očí sa mi tisli slzy pri premietnutí si všetkého, na čom sa otec, a dokonca i matka podieľali. Ešte som nevedela, akú rolu zohrávala v celom príbehu, s istotou sa však dalo prehlásiť, že by kameňom hádzať nemohla. I na jej pleciach sa niesla vina a zodpovednosť za to, čo sa momentálne dialo za dverami mojej izby. Minúty plynuli a čoraz väčší hluk ku mne doliehal, až sa napokon z priestorov na nádvorí začala šíriť aj tichá hudba, ktorá mala hostí naladiť a mňa pripraviť o nervy.

Zvážila som útek, útok, skrýšu a dokonca mi napadlo aj sa niečím priotráviť. Zjesť lieky na spanie, pokazené mäso alebo si oholiť hlavu... Zdalo sa však, že neexistoval žiaden rozumný spôsob, ako sa vyhnúť svadbe. Snáď by pomohlo odpovedať prostým záporom a tým sa vlastne nevydať, ale z nejakého neznámeho dôvodu som nadobudla pocit, že sa ma pred provizórnym oltárom nikto nebude pýtať, či si Ryana beriem za muža. Rovnako ako sa ma nepýtal ani pri zásnubách... Predpokladala som, že šlo o ich spoločnú dohodu, vďaka ktorej sa malo predísť prípadnému namietaniu z mojej strany. I tak som sa dlhú dobu, schovaná pod perinou, pohrávala s myšlienkou vyhlásiť pred všetkými zúčastnenými, že si ho proste nevezmem, lebo je to kretén. Zaistilo by mi to budúcnosť bez manželského zväzku, avšak otcov hnev za následné verejné poníženie by som asi znášala omnoho ťažšie. Odmietnuť a odísť, kolovalo mi neustále v hlave. Plán síce dobrý, mal však jedinú chybičku – nemala som kam odísť...

Slzy sa pretlačili spomedzi viečok a dopadali na mäkký vankúš, o ktorý som sa tisla lícom. Schúlená v klbku, pritiahla som nohy k hrudníku a rukami podložila tvár. Rozhodnutá čeliť svojmu osudu na danom mieste, v bezpečí postele, až kým by ma z nej niekto násilím nevykopal. O to väčší bol šok, keď sa dvere otvorili a dnu vpochodovala osoba, ktorá mi takmer privodila porážku. Zvrtla som sa v okamihu, kedy som začula jej hnevom prešpikovaný hlas.

„Snáď nechceš prespať vlastnú svadbu. Okamžite vstávaj!" Naoko nahnevane pristúpila k posteli a strhla zo mňa perina. Vytreštila som oči do jej únavou poznačenej tváre a v prvom okamihu si nebola istá, či išlo o prelud alebo skutočne predo mnou stála.

„Arieta!" vykríkla som a bez ďalšieho váhania sa jej vrhla do krku. „Kde si, preboha, bola?" Tískala som ju silno a nedokázala zastaviť slzy, ktoré už patrili výlučne jej. Predstavovala kúsok svetla v temnote dnešného dňa.

„To je na dlho." Na kúsok ma odtiahla a zadívala sa mi do tváre. „Si v poriadku?"

Pokrútila som hlavou a znovu ju objala. „Tak rada ťa vidím. Ani som nedúfala, že prídeš."

„Blázniš? Som družička! To si nenechám ujsť. Navyše," cúvla krok dozadu a založila ruky na páse, „vyzeráš strašne. Potrebuješ urgentnú pomoc," nadšene zatlieskala a tvár sa jej rozžiarila, „budeš najkrajšia nevesta na svete. Tak poď," poťahala ma za ruku smerom ku kúpeľni. S pokriveným úsmevom som ju nasledovala a zároveň premýšľala, v ktorej chvíli bude vhodné upozorniť ju na to, že som bola najsmutnejšia nevesta, ktorá kedy chodila po svete.

„Kde si vlastne bola?" spýtala som sa po pár minútach, keď mi na vlasy nanášala kondicionér. V odraze v zrkadle jej tvár preťal nejasný výraz, pripomínajúci obavu, ihneď ho však schovala za drobný úsmev.

„Pamätáš si na strýka Ferdinanda? Žije v horách."

Obočie mi kleslo nad oči, v mysli som lovila, prehľadávala jednotlivé úseky spojené s jej rodinnými príslušníkmi, neexistovala však jediná spomienka na niekoho podobného.

„Nikdy si sa o ňom nezmienila."

„Ale áno," zaklamala. Prezradil ju podivný odtieň pokožky, najbližší k červenaniu. Makeup však zohral svoju úlohu a jemné tónovanie takmer ukrylo jej rozpaky. Takmer...

„Arieta," pootočila som sa na stoličke, „ak mi nechceš povedať pravdu, aspoň mi neklam. Neexistuje žiadny strýko Ferdinand." Dôrazne som si ju premerala a dumala, čo ju prinútilo k tak okatému klamstvu.

„Vlastne je to otcov vzdialený bratranec, nebývali dlho v kontakte, ale..."

„Nechaj to tak. Očividne mi niečo tajíš, ale prosím ťa, nesnaž sa mi klamať."

Odmlčala sa, čím nepriamo potvrdila moje slová. Sklonila zrak k mojej hlave a zaklonila mi ju nad vaňu, aby spláchla nadbytok vlasovej kúry. Za zavretými viečkami som nechala plynúť myšlienky a hoci nedávali žiaden zmysel, iba sa splašene preháňali hlavou plnou zmätku, užívala som si prítomnosť, v ktorej som si nechala masírovať hlavu mojou stratenou kamarátkou. Poznala som ju príliš dobre na to, aby som vedela, že k vymyslenej historke mala sakramentsky dobrý dôvod. Trápilo ma, že šlo o niečo natoľko vážne, že sa mi neodvážila zdôveriť. Nechcela som však naliehať a odohnať jedinú osobu, ktorá mi v daný deň dokázala zdvihnúť náladu aspoň o stupienok vyššie. A pokojne mohlo ísť o posledný deň, ktorý sme spolu trávili. Ktovie, ako Ryan skutočne plánoval naložiť so svojou novou manželkou a mohla som iba hádať, či neskončím niekde v pivnici priviazaná o posteľ.

„Tešíš sa?" spýtala sa opatrne a prelomila dlhotrvajúce ticho. Chuť odvrknúť niečo sprosté ma pálila na jazyku, uvedomila som si však, že od jej odchodu sa toho udialo príliš veľa a moju uštipačnú odpoveď by zrejme nepochopila.

„Pravdupovediac," zhlboka som sa nadýchla a vzápätí sprudka vydýchla, „Ryan nie je až taký úžasný, ako si si myslela."

Prestala sa hýbať. Hrebeň, ktorým oddeľovala jednotlivé pramene v príprave na sušenie, zastal na pol ceste k vlasom a jej ústa sa pootvorili.

„Čo sa stalo?"

„Povedzme, že mi dal celkom jasne najavo, ako si predstavuje naše spolunažívanie."

Ústa zaklapla a zamračila sa, čím sa na jej čele vytvorila drobná vráska.

„Ublížil ti?" Hlas mala prísny a sánka jej vzápätí poskočila. Zdalo sa, že i hrebeň stisla o čosi pevnejšie.

„Nie, teda, ani nie..."

„Do čerta," vydýchla a privrela oči, „dovoľoval si na teba?"

„Dosť tlačí na pílu. A vôbec nie zdvorilo. Je to... je to hnusák," striasla som sa a zadívala sa svojej kamarátke do očí. „Stále si ma nárokuje a dáva mi najavo, že po svadbe bude všetko inak, že budem..." prehltla som a pridržala sa za hlavu, „že budem matka jeho detí." Arietine oči sa rozšírili. „A že mu budem zahrievať posteľ," zvyšovala som nevedomky hlas. „Snaží sa ma bozkávať a..." slzy sa mi predrali znovu von a po lícach stekali až k perám. „Arieta, ja," nadýchla som sa z plných pľúc, „ja ho nenávidím," priznala som s výdychom a sklopila zrak. Bez slova ku mne pristúpila a vzala ma do náručia. Jediné, čo mi v danej chvíli mohla poskytnúť. I keď to bolo málo, skutočne som ocenila prítomnosť kamarátky, ktorú som v daný deň potrebovala.

„Prečo nezrušíš svadbu, preboha... Veď takto sa budeš trápiť do konca života."

„Ty si myslíš, že je to také ľahké? Otec by mi spravil zo života peklo."

„Tak radšej peklo s Ryanom? Čo je horšie?" Spýtavo mi skúmala tvár. Nezdalo sa, že čakala na odpoveď, skôr ma mlčky vyzývala, aby som si to v duchu premyslela.

„Pri Ryanovi mám ešte aspoň malú nádej. Chápeš, ujsť odtiaľ alebo sa vrátiť domov, ak by bol neznesiteľný. Ľahšie by otec znášal, že som ho opustila, pretože mi ubližoval ako to, že som sa proste rozhodla nevydať sa za neho, napriek otcovej dokonalej predstave o tom, ako to skvele spojí klany. Takto bude vidieť, že som sa aspoň pokúsila splniť jeho požiadavky."

Hodnú chvíľu sa na mňa mlčky dívala, než nesúhlasne pokrútila hlavou. „Vážne, Eli?" hlas mala až príliš presýtený pochybnosťami. „Na toto sa spoliehaš?"

„Ja neviem, čo mám robiť," zakvílila som. „Nemám dosť odvahy, aby som odmietla. Navyše, je už aj tak neskoro," mávla som k oknu, „všade sa to hemží hosťami. Už nemôžem vycúvať."

„Vždy máš na výber..."

„Ľahko sa ti to hovorí. Ja by som musela dennodenne čeliť otcovi. Nepoznáš ho?"

Povzdychla si. Neboli potrebné slová, aby mi dala najavo, že ma plne chápala, hoci s tým nesúhlasila. Pustila sa do nanášania makeupu, i keď po prvotnom nadšení už nebolo ani stopy. Skormútene sa tvárila celú dobu, čo sa mi snažila skrášliť výraz a stisla ľútostivo pery zakaždým, keď sa nám stretli pohľady. Skončila k údivu celkom rýchlo, vôbec si nedávala obvyklú námahu so svojou prácou a zrejme sama prišla na to, aké zbytočné bolo snažiť sa pre niečo, pre čo som nemala ani štipku potešenia.

„Hotovo," natočila ma k zrkadlu a venovala mi súcitný pohľad. „Napriek všetkému, vyzeráš veľmi dobre," zašepkala a z kútika oka si zotrela slzu. „Je mi strašne ľúto, že to takto dopadlo. Mal to byť tvoj deň."

„Veď aj je. Len najhorší..."

„Eli," zatiahla, jej ďalšie slová však prerušilo klopanie na dvere. Vymenili sme si pohľad predtým, než som k nim podišla a otvorila ich.

„Ale nie," zavrčala som a prebodla nevítanú návštevu pohľadom. Ryan bez pozvania vošiel dnu, zastavil sa až v strede izby a zmätene si vošiel do vlasov. Pohľad mal stále sklonený k zemi a očami behal po podlahe, zdalo sa, že nad niečím horlivo premýšľal. Rukou som prudko sotila do dverí a nechala ich s tresnutím sa zabuchnúť, čím som ho vytrhla z myšlienok.

„Stratil si sa?" štekla som neprimerane. Možno, ak by nebol predmetom predchádzajúcej debaty a neprebudil sa vo mne hnev, ktorý ešte nestihol vychladnúť, reagovala by som zmierlivejšie.

„Vlastne," trhane sa nadýchol a dvihol ku mne zrak. V očiach sa mu zrkadlilo odhodlanie a výraz nenaznačoval, že si znovu prišiel dokazovať svoju pozíciu. „Chcel som len..."

„Čo?"

Arieta za jeho chrbtom spýtavo dvihla ruky a v prvom momente mi napadlo, či vôbec jej prítomnosť zaregistroval. Vo chvíli, kedy vošiel, sedela v kúte na opačnej strane miestnosti a on si to rázoval vpred so sklonenou hlavou. Bola šanca, že si ju nevšimol, obe sme však vytušili, že chcel povedať niečo, čo by pred ňou zrejme nepovedal.

„Pozri, nechoval som sa najlepšie. A mrzí ma to..."

Vytreštila som oči. Snáď sa mi nehodlal...

„A chcem sa ti ospravedlniť. Viem, že som to posral. Dnešok," zasekol sa a skrčil tvár v utrápenej grimase, „dnešok mal byť tvoj deň a ja..." vošiel si rukou do vlasov a našpúlil pery.

Arieta sa opatrne plížila do kúpeľne a jej presun pripomínajúci zakrádajúcu sa veveričku po špičkách ma takmer rozosmial. Stratila sa za dverami a ja som presunula zrak na Ryana, kým by si nevšimol, že som mu nevenovala plnú pozornosť.

„Posral som to, prepáč. Môžeš mi odpustiť?"

„Zase?" vyletelo zo mňa skôr, než by som nad tým premýšľala. Vzápätí som očakávala, že na mňa spustí smršť nadávok a znovu mi vysvetlí plánovaný priebeh nášho manželstva, k údivu sa mu však tvár nemenila.

„Viem, že som ťa asi stratil, ale chcem ti len povedať, že urobím všetko preto, aby si sa mala dobre." Z kúpeľne sa pomaly vysunula hlava a Arietin výraz ma takmer znovu rozosmial, nebyť všetkej drámy, ktorá dnešok sprevádzala. Ústa mala dokorán a so spýtavým výrazom podvihla ruku. Mykla som plecom, čo Ryan pochopil ako reakciu na jeho doznanie.

„Eli, nebudem ťa nútiť k ničomu, čo nechceš. Sľubujem."

„Čo tá náhla zmena?"

„Pretože nechcem žiť do konca života s niekým, kto ma nenávidí."

„Doteraz ťa to veľmi netrápilo."

„Pravdupovediac, chcel som svadbu zrušiť. Celú noc som premýšľal nad tým, aké to bude, keď... keď odídeme. A vôbec sa mi nepáčilo, čo som videl."

„Tak prečo si to neurobil?" Malá iskra nádeje vo mne vzplanula a vzápätí mi myseľ pokynula, aby som ho urputne presviedčala, že jeho nápad bol vlastne geniálny.

„Nie som zbabelec. Neujdem pred svojimi povinnosťami."

Nádej zhasla. Zamrzla. Rozplynula sa ako hmla. Koniec, Eli.

Na margo jeho vyjadrenia mi z hrdla uniklo posmešné odfrknutie.

„Prepáč, ale môj názor na teba už len ťažko zmeníš."

„Neprišiel som ťa presvedčiť, aby si zmenila názor."

„Tak čo?"

„Prišiel som ti iba oznámiť, že urobím všetko preto, aby si ma mala rada." Pousmial sa, pristúpil až celkom ku mne a vtisol mi jemný bozk na líce, než sa pobral k dverám. Spoza pleca som nakukla v rovnakej chvíli, kedy nimi prešiel a v tichosti ich zavrel.

Arieta vystrelila z kúpeľne ako stíhačka a namosúrene vraštila obočie. „To čo malo znamenať?"

„Ja neviem, sama si počula. Asi spadol na hlavu alebo čo..."

„Neverím mu," ohrnula hornú peru, „niečo zamýšľa."

„Prečo si to myslíš? Znel dosť úprimne."

„Veď práve. A to neveští nič dobré."

„Robíte mi to o dosť horšie..."

„Čo teraz spravíš?"

„Netuším... Asi sa za neho vydám," zapišťala som a rozhodila rukami. „Mám snáď na výber?"

„Svadobné šaty už máš?"

„Áno, žena jedného z Lovcov ich čochvíľa donesie."

Stisla pery a zrak dvihla k stropu. „Spálime ich. Žiadne šaty, žiadna svadba." Prikývla nad genialitou svojho plánu.

„Myslím si, že od toho to nezávisí."

„Eli, vážne to chceš urobiť?" Uchopila ma za dlane a významne si ma prezrela.

Ahojte :) čo myslíte, urobí to? Ja už viem, čo sa stane a ak sa medzičasom moje myšlienky rapídne nestočia iným smerom, najbližšia kapitola bude skutočne zaujímavá :D Mimochodom, tu sú výsledky hlasovania (príspevok s možnosťou hlasovania som už vymazala, aby nepridávali hlasy ďalšie čitateľky, nakoľko je už rozhodnuté:

37 z vás hlasovalo v Ryanov prospech

22 z vás má temné a vražedné myšlienky, avšak musím podotknúť, že jeden hlas - na žiadosť kamarátky - som zarátala 5x a pridala aj hlasy ďalších troch kamarátok, ktoré ma denne zahŕňajú skutočne obdivuhodnými návrhmi, ako by Ryan mohol zomrieť, takže po odpočítaní ich hlasov mi vyšlo číslo 14...

Takže Ryan - zatiaľ - neumrie. Vopred vám za vašu ústretovosť ďakuje a aby sme boli spravodlivé, ponechám mu desať ďalších kapitol života, potom sa uvidí.. :D Veľmi pekne vám ďakujem, cením si každé jedno prečítanie, hlasovanie i príjemný komentár :) Ste super čitateľky ♥