Kapitola 39

„Tu nie je," prehovoril Aurelian tichým hlasom v snahe upokojiť rozzúreného Grigoriho. Krvou podliatymi očami prechádzal po izbe, než sa jeho pohľad zastavil na mne. Zdalo sa, že mu črty zjemneli, pokojne však mohlo ísť o výplod mojej fantázie. Naklonil hlavu do strany a vykročil ku mne. Peru mal natrhnutú, rana sa mu už hojila a netiekla z nej krv, pod okom mal ružovú čiarku ako pozostatok tržnej rany, ktorú zrejme spôsobil Victor. Tričko mal roztrhnuté a hánky sčervenané.

„Si v poriadku?" Kým skracoval vzdialenosť medzi nami, Via sa vyšvihla do stoja a ustúpila mu stranou, rovnako aj Aurelian sa zdal viac ostražitý. Očividne im naháňal hrôzu, i keď na mňa až tak desivo nepôsobil. Obzvlášť nie vo chvíli, kedy si prisadol, vzal mi ruky do dlaní a dôkladne si prezrel moju tvár. „Urobil ti niečo?"

Pokrútila som hlavou a stisla mu prsty. „Nič mi nie je, naozaj." V skutočnosti som klamala. Hoci po fyzickej stránke som bola v poriadku, psychikou celkom otriaslo zistenie, že moje úsilie o záchranu oboch rás vyšla nazmar. Dimitri sa proste stratil. Rozhodilo ma to až príliš a obostrela ma zúfalá potreba vydať sa do pásma s úmyslom nájsť ho... či už živého alebo mŕtveho. Neprichádzalo však do úvahy, aby som Grigoriho vystavila pôsobeniu Venenumu a tým pádom sa ani nemohol dozvedieť pravdu. Lenže Via aj Aurelian už vedeli, že sa niečo stalo. Bolo otázkou času, kedy by sa to dozvedel aj Grigori. A ja som čas nemala...

„Vezmeš ma domov? Prosím..."

Doprial si chvíľu na premýšľanie, než napokon prikývol a vytiahol ma na nohy. Pritisol ma celkom k sebe a otočil sa k tým dvom. „Nech sa mi Victor neukazuje na oči." Zdôraznil. „A najbližší týždeň ani vy dvaja..."

„Počkaj," Via nám odvážne zastala cestu. „To ti nemôžem dovoliť."

„Victora som varoval," sťažka si povzdychol a pohľadom prepálil Viinu tvár, „urobím rovnakú láskavosť aj pre teba. Nepleťte sa mi pod nohy a držte sa ďalej od Eli."

„Ak teraz odídeš..."

„Tak čo, Aurelian?" Zahučal, až ma myklo.

Stíchol a zomkol pery.

„Myslel som si." Upevnil stisk okolo mojej ruky a ťahal ma von. Kým sme však stihli opustiť miestnosť, vo dverách sa objavil ďalší muž. Takmer sa mi podlomili kolená a vytreštila som oči na známu tvár, ktorá si ma prekvapene obzerala.

„No ešte ty si tu chýbal..." zašomral Grigori.

„Čo..."

„Teraz nie, Eli."

„Akože nie?" Vytrhla som si ruku z jeho a krok cúvla, „čo sa to, do frasa, deje?" trucovito som odula peru a zrak zabodla do muža, stále stojaceho vo dverách. Zdal sa rovnako prekvapený ako ja, výraz mu však tvrdol a pomaly prešiel tváre všetkých.

„Kto má toto na svedomí?" zavrčal celkom rozčúlene.

„No kto asi," precedil Grigori a spoza pleca si ma prezrel. „Ale už sme na odchode, tvár sa, že sa to nestalo."

Muž zakotvil na mojej tvári. Súcit mu preletel výrazom predtým, než pootvoril pery a celkom hlučne vtiahol vzduch. „Elisya, si v poriadku?"

Zaťala som zuby. Privrela viečka a potlačila slzy. Hoci som sa urputne snažila rozlúštiť pocity, ktoré mnou nezmyselne prúdili, nedokázala som sa v tom zmätku nájsť. Otvorila som oči a chladný pohľad nasmerovala na pána Coopera.

„Nie som v poriadku. Neviem, čo sa tu deje... a ani ma to nezaujíma. Končím s vašimi podlými hrami," ruky som zovrela do pästí a odhodlane vykročila, hoci pán Cooper stále stál vo dverách. Môj úmysel prejsť okolo neho bol zmarený vo chvíli, kedy založil ruky vbok a zapratal celý priestor. Dôrazne si ma prezrel a v tej istej chvíli ma Grigori chytil znovu za ruku. Šklbla som ňou a venovala nasrdený pohľad môjmu učiteľovi.

„Odchádzam!" zdôraznila som, i keď v duchu mi bolo jasné, že to neprejde iba tak.

„Eli."

„Čo je?" trhla som hlavou ku Grigorimu. „Vyprevadím sa," krok som sa priblížila a vzhliadla do Cooperovej tváre, možno i náznak prosby sa mi zrkadlil vo výraze. Zúfalo som si priala, aby mi ustúpil a zároveň krotila narastajúci hnev, ktorý si pomaly dral cestu do mysle.

„Ako si sa sem dostala?"

„A vy? Ste jeden z nich?" mávla som rukou za seba, „to preto odišiel pán Stafford? Súčasť tej vašej hry?"

„Iba som na teba dával pozor..."

„Prečo?"

Odmlčal sa. Zablúdil pohľadom za mňa, nebolo isté, na koho sa pozrel. Nespúšťala som z neho pohľad a premýšľala, či ho vtiahli do toho divadla alebo patril k nim. Nedalo sa rozpoznať, či bol upírom, ale na školu nastúpil súčasne s Grigorim, takže to bolo dosť pravdepodobné...

„Pretože..."

„To by stačilo, Codrin." Grigoriho pevný hlas sa odrazil od stien a prinútil ma otočiť sa k nemu.

„Codrin?" pritiahla som obočie a v mysli lovila jeho prvé meno. „Nie je..." zamyslene som sa otočila späť k svojmu učiteľovi, „nevoláte sa Jonas?" po chvíli mlčania som stisla pery, „samozrejme, že nie." Trpko som sa zasmiala a výraz mi opäť zvážnel. „Ak dovolíte, musím..."

Skočil mi do reči.

„Ak chceš odísť..." pootočil sa do strany a uvoľnil mi cestu, „nebudem ti brániť."

Iba chvíľu som váhala, než myseľ nohám pokynula okamžitý presun. Vykročila som chodbou doprava, keď ma Grigori dobehol, prehodil mi ruku okolo ramien a oboch nás otočil.

„Ideš zlým smerom."

„Daj mi pokoj," pokúsila som sa striasť ho... márne.

„Už som povedal, že nehrám žiadnu hru. Codrin má dôvod na to, čo robí. A raz sa ho dozvieš."

„Prečo nie hneď?"

„Lebo nie je vhodná doba."

„Kecy."

Zastavil nás.

„Pozri, buď mi veríš alebo proste bež. Nebudem sa stále obhajovať, robím veci, ktoré robím, pretože chcem pomôcť svojmu bratovi. Ale s tebou sa nezahrávam."

Bezvýrazne som ho sledovala a v duchu si pripomínala všetky situácie, v ktorých sme sa ocitli. Vždy ma jeho city miatli, pravdou však bolo, že posledné spoločné chvíle som začínala mať celkom jasno. A i v danej chvíli, stále poznačený zúrivosťou, sa zdal príliš úprimný na to, aby som o ňom začala pochybovať. Ak by šlo o divadlo, momentálne ma mal tam, kde by chcel. Nemalo by zmysel znovu sa so mnou zahrávať a pomáhať mi uniknúť.

„Vedel si o tom únose?"

Sklonil zrak a povzdychol si. „Áno. Ale nevedel som, že to skutočne urobí. Bolo mu to zakázané."

„Prečo? Je to dobrý plán. Odhliadnuc od toho, že som hlavným aktérom."

„Pretože Ionel neverí, že by ťa Audax vymenil za Dimitriho."

„Som jeho dcéra."

Odvrátil tvár a naprázdno prehltol. „Eli," zatiahol ľútostivo. „Mali by sme ísť. Nerád by som natrafil na Victora."

„Fajn." Odsekla som a rýchlo sa pobrala chodbou. Trvalo celkom dlho, než sme sa dostali na jej koniec, ku schodom, ktoré nás viedli do obrovskej haly. Nestihla som si prezrieť interiér, nakoľko ma to ani nezaujímalo a Grigori ma beztak príliš náhlil. Zatočili sme pod schodisko a prešli do menšej predsiene, pravdepodobne nás viedol k zadnému východu. Našťastie sme na nikoho nenatrafili a keď sme bezpečne vyšli dvermi na malé nádvorie, na okraji ktorého bolo parkovisko s niekoľkými autami, vydýchla som si.

Krôčik od slobody nás delil, keď k nám z altánku ukrytom medzi stromami doľahol hlasný smiech. Trhla som hlavou tým smerom a zbadala dievča na vysokých podpätkoch, s dokonalými krivkami zahalenými úzkymi červenými šatami. Stála s mobilom v ruke pri stole, v druhej držala pohár od šampanského a viedla búrlivú diskusiu s tými, čo sedeli v altánku. Popritom špúlila pery do displeja, pravdepodobne sa fotila. Spomalila som, ale Grigori ma poťahal k autu. Dievčina pootočila hlavou a poťahala nosom a razom nás jej pohľad našiel. Iba krátko sa zamračila, než vyčarovala oslnivý úsmev.

„Grigori!" Zvolala nadšene, položila pohárik aj mobil na okraj stola a celkom rýchlo, vzhľadom k výške opätkov a celkom elegantne, vzhľadom k rýchlosti, sa hnala k nám.

„Do prdele," zahundral Grigori a otvoril dvere na mieste spolujazdca. „Sadni si a počkaj ma, toto rýchlo vybavím."

„Kto je to?" pritiahla som obočie.

„Choď do auta, Eli!"

Ohrnula som peru a hoci som poslúchla, po nasadnutí som nechala pootvorené dvere a sledovala každý jej pohyb.

„Snáď sa mi nevyhýbaš," zaštebotala, keď už bola celkom pri ňom a vrhla sa mu do krku.

„Lisa," zatiahol neprítomne a zľahka jej opätoval stisk.

„Kedy sa vrátiš? Už ťa čakáme," kývla hlavou k altánku.

„Do hodiny som späť."

Naklonila sa a nazrela do auta. Stretli sa nám pohľady, kým som jej však stihla vyplaziť jazyk, znovu sa narovnala. „Večera?" dvihla obočie a uškrnula sa.

„Áno," odpovedal bez záujmu a prehodil si v ruke kľúče od auta. „Len ju odveziem na autobus a vrátim sa. Dovtedy mi sprav drink." Uškrnul sa na jeden kútik. Lisa prehĺbila úsmev a priblížila sa k nemu, znovu rukami oblapila jeho telo a ... prisala sa perami na jeho. V zlomku sekundy som sa odvrátila a potláčala príval bolesti, ktorá ma ochromila. Žalúdok mi stiahlo, zalial ma pocit zahanbenia a zároveň chuť rozplakať sa. Potláčala som zúfalú túžbu vyskočil z auta a rozbehnúť sa hocikam, len čo najďalej od neho. Odrazu ma bolel každý sval v tele, slzy sa tlačili do očí a pocit zrady mi prevrátil myseľ na ruby. Netušila som, čo si myslieť o skutočnosti, ktorá mi prebiehala pred očami, priniesla však omnoho väčší zmätok, než všetko, čo sa mi doposiaľ stalo.

„Neviem sa dočkať..." zastonala Lisa a upovedomila ma tým na ukončenie bozku. Kútikom oka som k nim opäť vzhliadla. Grigori ju držal jednou rukou okolo pása, ona mu stále visela v krku.

„Budem sa ponáhľať." Jeho neutrálny hlas ma miatol čoraz viac. Ani za mak emócií v ňom nebolo.

„Papa, Dragoste," prstami zamávala a ladným krokom sa pobrala späť k altánku. Spoza pleca k nemu ešte naposledy vzhliadla a pri jemnom úsmeve, ktorý vyčarovala, si prešla jazykom po perách. Grigori sa nadýchol tak prudko, až som ho začula a rukou si vošiel do vlasov.

„Kurva..." zamumlal potichu, mojim ušiam to však neušlo. Prešiel popred auto a sadol si za volant. Odvrátila som sa k oknu vo chvíli, kedy strčil kľúč do zapaľovania a pohľadom pomaly prešiel na mňa.

„Eli..."

Dvihla som ruku v snahe umlčať ho. „Nič nehovor. Iba ma odvez na zastávku."

„Odveziem ťa domov."

„Odvez ma na zastávku! Počkám na autobus!" zahučala som uštipačne a sánka mi poskočila. Chuť niečo rozbiť nikdy nebola silnejšia.

„Mohla by si ma aspoň vypočuť?"

„Chceš k tomu niečo dodať?" Zazrela som na neho.

„Lisa je..." nadýchol sa a pomrvil perami, než pokračoval. „Lisa je ako Ryan..."

„Oženíš sa s ňou?" Zhrozila som sa, nevedno, prečo. A Grigori sa zachechtal, hoci v danej chvíli na smiech nič nebolo.

„Nie, to rozhodne nie. Ale ona by si to priala."

„Tak prečo sa necháš ohmatávať a bozkávať?" neveriacky som si ho prezrela a pokúšala sa v ňom nájsť toho istého Grigoriho, ktorého som mala rada. Odrazu mi však bol cudzí. „Že práve ty mi ideš dávať prednášky o tom, ako sa mám zachovať. Keď sám robíš to isté."

„Iba som sa ťa pokúšal chrániť."

„Pred ňou?"

„Áno."

„Prečo?"

„Pretože ak by si všimla, že k tebe niečo cítim, v zlomku sekundy by ťa zabila."

Trhane som nasala vzduch a znovu sa odvrátila. A vzápätí mi srdce vynechalo úder. Dvere na mojej strane boli stále pootvorené a Lisa stála pri altánku s pootvorenými ústami. Jej ľadový pohľad som vnímala aj na diaľku a istotou bolo, že začula každé slovo a v danej chvíli sa zo mňa stal terč. Zaklapla ústa, zamračila sa a smrteľný výraz jej preťal tvár. Horná pera sa jej pomaly dvíhala a tvár sa celkom deformovala nenávisťou. Pohár v jej ruke praskol a o sekundu neskôr z altánku vykukla hlava ďalšej dievčiny. Striedavo si prezrela Lisu a miesto, ktorým sa dívala a udivene sa jej niečo spýtala. Lisa veľmi pomaly pokrútila hlavou a keď pootvorila pery, vďaka môjmu zdokonalenému sluchu som zachytila každé jedno slovo.

Zabijem ju. Zarezonovalo mi v hlave, v tej istej chvíli sa však auto pohlo a nič netušiaci Grigori opustil priestory nádvoria, po dlhej asfaltke pomedzi stromy smeroval až na hlavnú cestu, ktorá bola o dva pruhy širšia a smerovala do mesta. Zvyšok cesty som mlčala, až kým sme nezastavili na okraji mesta, kde som mu nariadila vyložiť ma. Hoci mal pochybnosti, sľúbila som mu, že zavolám bratovi. Trval na tom, že počká so mnou a hoci som bola v duchu rada – nemohla som vedieť, kde bola Lisa a či nás nesledovala – ovládla ma panika. Celú cestu som premýšľala, či mu to povedať. Z jednej strany by možno dokázal odvrátiť jej choré myšlienky, z druhej by som mohla medzi nich zaťať klin, ktorý by v konečnom dôsledku mohol ublížiť mne alebo niekomu z mojich blízkych. Rozoštvať proti sebe dvoch upírov mohlo znamenať totálnu katastrofu a moja lojálnosť voči rodine by mi to nikdy nedovolila.

Grigori zhasol motor a pootočil sa na sedadle smerom ku mne.

„Máme ešte jednu nedoriešenú vec."

„Čo?"

„Tvoju oddanosť."

„Necítim sa inak. Asi to nezabralo."

Zasmial sa. „To necítiš ako alkohol napríklad. Len proste urobíš to, čo ti poviem."

„Myslíš, že to fungovalo?" Snažila som sa o vyrovnaný postoj a iba mechanicky sa vrátila k predchádzajúcej dohode, hoci mi mysľou neustále prechádzal Lisin výraz. Netušila som, či bolo väčšou prioritou zbavenie sa Ryana alebo jej. Možno by jedinú záchranu predstavoval práve Ryan a únik od všetkého, čo by mohlo znamenať moju smrť. Avšak by to rovnako znamenalo prezradiť Grigorimu dôvod náhleho odmietnutia jeho návrhu. A tým by som sa dostala do roztržky, ktorú som si zaumienila nevyvolať. Grigori sa nesmel dozvedieť, že nás Lisa počula. Aspoň do doby, kým si neutriedim myšlienky a neprídem na to, ako z toho kruhu uniknúť bez ujmy.

„Dostala si skoro plnú dávku, určite to zabralo."

„Ako to zistíš?"

Prižmúril oči, natiahol ruku a chytil ma za bradu. Pohľady sa nám stretli. Díval sa mi hlboko do očí, snáď až do duše a telom sa mi rozlievalo príjemné teplo. Hoci som na neho bola nahnevaná, jeho pôsobenie na moje telo nestrácalo na intenzite.

„Pobozkaj ma!" rozkázal a v očiach sa mu mihlo čosi temné. A v tom istom okamihu sa ma zmocnila túžba, bažila som po jeho perách s rovnakou intenzitou ako vždy, avšak... myseľ mi predostrela pripomienku predchádzajúceho okamihu, v ktorom Lisa dôverne skúmala jeho pery a strkala mu jazyk snáď až do hrdla. Striaslo ma.

„Fuj, nie!"

„Fuj?" vytreštil oči a trochu sa narovnal. Prekvapene zažmurkal a skúsil to znovu. „Eli, pobozkaj ma, prajem si to!"

„Nebudem ťa bozkávať, kým si nevydezinfikuješ ústa. A asi ani po tom." Ohrnula som peru znechutením a odsunula hlavu tak, aby jeho ruka klesla. Zadíval sa na mňa zvláštne a tvár mu posmutnela, hlava mu pomaly klesla.

„Nefungovalo to."

„Čo zas?"

„Oddanosť. Nie si Oddaná."

„Aha," docvaklo mi. „A to znamená?"

„Eli," dvihol zrak a spod viečok si ma ustarane prezrel. „Neexistuje človek, ktorý by bol voči jedu imúnny. Buď si prvá..."

„...alebo nie som človek."

Ďakujem vám :) ste úžasné. Vaša podpora ma ženie vpred, len tak ďalej. V ďalšej kapitole sa dozvieme, ako dopadlo hlasovanie - teda, či Ryan prežije alebo nie. Dnes bude stručná, pretože sa mi už nechce, len jedno spomeniem - Lisa je tá istá Lisa, ktorú spomenul Dimitri, keď bol na pokraji síl a Eli za ním prišla do suterénu, vtedy vyslovil jej meno. Tak sa už konečne aj objavila a vy čoskoro zistíte, akú úlohu v príbehu zohráva. Pribúdajú nám postavy :D Dobrú noc, dievčatá a ešte raz veľká vďaka za všetky komentáre, ktorými ma tak tešíte :)

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top