Dievčatá, prepáčte, že som vás nechala tak dlho čakať, ale mala som fakt hektický týždeň :)

„Victor? Čo tu robíš?" Grigoriho hlas presýtený obavami ma nútil spozornieť. Zdalo sa, že odpoveď už poznal a jeho výraz prezrádzal nesúhlas s tým, čo si Victor zaumienil.

„Berte ju," nariadil ďalším dvom chlapom, ktorí stáli za jeho chrbtom. Na povel sa razom pohli k nám. Vytreštila som oči a v predzvesti toho, čo malo nasledovať, som sa inštinktívne prisunula ku Grigorimu. Ten vzápätí vyskočil na nohy a zastal miesto predo mnou, bránil ma tak vlastným telom.

„Nech ti to ani nenapadne!"

„Choď mi z cesty, do frasa!" Štekol po ňom a pokynul tým dvom, ktorí po Grigoriho varovaní zneisteli, aby pokračovali. Striedavo si ich prezreli, napokon opäť vykročili k nám.

„Čo si myslíš, že robíš? Dohodli sme sa predsa, aký bude postup."

„Ten váš postup stojí za hovno!" Zúrivo ohŕňal peru a jeho nevraživosť sa dala cítiť aj na diaľku. Naháňal mi hrôzu a vopred som vedela, že nech sa chystal urobiť čokoľvek, pre mňa to neznamenalo nič dobré.

„Ionel ti niečo povedal."

„Seriem na to, čo povedal. Mám toho po krk. Ešte sa mi poďakujete."

„Audax s tebou nebude vyjednávať. A Codrin ťa zabije, ak jej ublížiš."

„Ustúp!" Prehovoril jeden z dvojice, keď už boli takmer pri nás.

„Nie!" rozkročil nohy v pevnom postoji a z pozície, ktorú zaujal, sa dala vyčítať príprava na útok. Chuť zutekať nikdy nebola silnejšia, vedela som však, že by ma po chvíli s ľahkosťou dobehli.

„Grigori, nenúť ma, aby som s tebou bojoval." Varoval ho muž tichým hlasom a spomalil. Krvi by sa vo mne nedorezali, ostražito som sledovala Victora, ktorý ma prepaľoval pohľadom a v rýchlosti si premietala možnosti, ktoré mi zostali. Pri uvedomení si, v akej situácii sme sa náhle ocitli, mi zovrelo srdce. Nemohla som dovoliť, aby sa Grigori bil so svojimi priateľmi a na druhej strane ma desila predstava, že by som im ostala vydaná na milosť. Myšlienky sa mi miesili jedna cez druhú a ani jednu som nedokázala polapiť a rozlúštiť.

„Nedovolím vám to!"

„Prečo? Je to len človek!" šplechol Victor s odporom.

„Grigori, ustúp stranou." Znovu ho vyzvali, tentoraz druhý z dvojice.

„Je na našej strane."

„Je to človek!" zahučal Victor. „Iba bezvýznamný človek. Staviaš ju nad Dimitriho?"

„O to vôbec nejde."

„Skončite to!" štekol znovu na mužov, tí však zostali stáť a premýšľali nad ďalšími krokmi. Victor si sťažka povzdychom a vyštartoval proti nám. „ Berte ju!" s danými slovami skočil po Grigorim a následne sa strhla bitka, ktorá ma nútila cúvať dozadu a vydesene pozorovať rýchlosť, akou na seba útočili. Obaja sa snažili vykryť údery toho druhého, príliš nerozhodný súboj sa zdal nekončiaci. Akoby lusknutím prsta sa pri mne objavil muž, schytil ma za lakeť a ťahal preč. Skríkla som a urputne sa začala brániť. Grigori stratil pozornosť, otočil sa ku mne a v tej chvíli mu Victor uštedril ranu, ktorá ho poslala k zemi. A hoci sa znovu postavil, Victorova pohotová reakcia ho vrátila do predchádzajúcej polohy.

Hoci sa vo mne miesil strach s rastúcim hnevom a chuť brániť ho a akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do prebiehajúceho konfliktu ma čoraz viac ovládala, než som stihla urobiť prvý krok, na zátylku som pocítila ostrú bolesť. Zahmlelo sa mi pred očami, matne som si uvedomila Grigoriho hrdelný zvuk pripomínajúci ostré zavrčanie a kým som padala k zemi, čiesi ruky ma odzadu schmatli. Vedomie sa prelínalo so snovým svetom, strácala som prehľad o tom, čo bolo skutočné a kdesi z pozadia na mňa volal Grigori menom. Nedokázala som viac vnímať intenzitu jeho hlasu, poznačenú zúrivosťou a zúfalstvom zároveň a čoraz väčšia hmla sa mi vynárala do mysle. Obostierala všetko hmatateľné, menila to v neurčité obrazy a zvuky a za sprievodu šumenia sa mi pomaly zatvárali oči, zachytávajúce posledné obrazce prebiehajúce pred nimi. A než sa nadobro zavreli, tlak v hlave ustal a i tvrdý dotyk rúk prestával pôsobiť. A v rovnakom okamihu, ako som stratila obraz a za stisnutými viečkami vnímala iba temnotu, rozplynuli sa aj posledné zvuky. Ticho a tma, ktoré sa mi usídlili v hlave, priniesli prázdnotu a pocit uvoľnenia, ktorý mi v daný okamih nepripadal divný...

Prebral ma tlak na ramene a nepríjemné trasenie sprevádzané ešte nepríjemnejším hlasom. Zakmitala som ťažkými viečkami a i keď snaha otvoriť ich vyšla na zmar, za oponou som vnímala každý zvuk či vôňu obklopujúcu ma. Rušivý tikot hodín mi s každým úderom rezonoval v hlave a chvíľami som nadobudla pocit, že bola zakliesnené kdesi vo zveráku. Tupá bolesť sa rozpínala po celej zadnej časti hlavy a otravné dunenie neutíchalo, dokonca silnelo s každým nádychom, ktorý ma posúval bližšie k prebratiu. Prudkým vtiahnutím vzduchu som naplnila pľúca a pokúsila sa zorientovať i bez zraku. Ležala som na niečom mäkkom. Iba môj skromný predpoklad, že by mohlo ísť o posteľ a zároveň aj prianie, aby tomu nebolo inak. V hlave sa mi premietali predstavy o mojom súčasnom pobyte a obava z uzretia reality mi držala viečka pevne zovreté.

„Už by sa mala prebrať." Cudzí hlas mi vnikol do hlavy a vystupňoval obavy. Matne som si spomínala na úder, ktorý som utŕžila a zároveň ma vyslal do bezvedomia. Mohli odvtedy ubehnúť minúty, možno hodiny, nebolo možné to určiť.

„Skús ju obliať vodou." Začula som neprijateľný návrh a v okamihu roztvorila oči.

„Dobré ránko." Victorova hlava sa objavila v mojom zornom uhle. Falošný úsmev, ktorým ma obdaril, dokonale dopĺňal jeho násilnícku povahu. Párkrát som zakmitala viečkami, než sa mi obraz vyostril a jeho rozmazaná tvár nabrala ostrejšie tvary. Prižmúrila som oči, prudko sa posadila a inštinktívne cúvala po posteli, kým mi stena nezabránila v ďalšom posune. Obozretne som sledovala situáciu vôkol mňa a obranne si pritisla kolená k hrudi. Dlane zvierali bavlnenú obliečku podo mnou, zaťatá sánka chránila v zákulisí emócie, ktoré by ma mohli zradiť a predostrieť im vnútorné rozpoloženie, ktoré som prežívala. Za Victorom stál ďalší chlap, ktorý ho sprevádzal v lese. Dievčina, ktorá stála z druhej strany a nakláňala sa mu ponad plece, si ma dôkladne prezerala, akoby videla akýsi zázrak. Rovné blonďavé vlasy jej padali po pleciach dopredu, takmer ukrývali Victorovu tvár, končili však tesne nad jeho hlavou. Rukami sa zapierala o kolená a na tvári jej pohrával pobavený úsmev. Môj predpoklad, že jej pripomínam druh atrakcie, ktorý ju sklamal, sa potvrdil vo chvíli, kedy sa ozvala.

„To je ona?" skepticky trhla kútikom a vzápätí jej obočie prekvapením vystrelilo nahor. „Čakala som... no niekoho úplne iného."

„Je obyčajná... na Grigoriho," prehodil Victor a spoza pleca k nej vzhliadol.

V rozpakoch som zrakom prečesala miestnosť.

Luxusne zariadená izba pripomínala apartmán a miatla ma každým kúskom, ktorým moje oči prechádzali. Cez oblúkovú klenbu oproti nám som videla rozľahlú obývačku a miestnosť, v ktorej ma držali, bola zrejme spálňa. Radšej som nepremýšľala nad tým, na koho posteli som v danej chvíli sedela.

„Čo tu robím?" Vypadlo zo mňa neisto. Striedavo som prebehla ich tváre, premýšľajúc, ktorý mi odpovie.

„Pripadá ti to čudné?" Spýtal sa Victor, narovnal sa a na dôraz rukou mávol po priestore. „Máme lepšie spôsoby ako vy. Sprav si pohodlie, chvíľu sa zdržíš."

„Prečo? Čo chceš urobiť?" hoci sa mi hlas triasol, kdesi vnútri sa vo mne prebúdzala odvaha.

„Mám jej priniesť niečo na jedenie?" Spýtal sa ten ďalší chlap. Zrakom som strelila k nemu. Štíhly a vysoký, jemné črty tváre formovali prívetivý výraz. Mladícky vzhľad, tmavé hnedé vlasy a oči rovnakej farby na mňa nepôsobili tak desivo, ako Victorove drsné črty a pevná sánka s nekonečne poskakujúcim svalom.

„Stačila by mi voda," vypískla som a zaklapla ústa v okamihu, keď ku mne Victor strelil prísnym pohľadom, naznačujúcim, že by som mala radšej mlčať. Vtiahla som pery na znak rezignácie a sklonila zrak ku kolenám.

„Vydrží." Rozhodol nakoniec a zahubil tým akúkoľvek nádej na pohár vody, po ktorom moje telo prahlo.

„Čo je s Grigorim?" Odvážila som sa spýtať. Vzápätí som to však oľutovala. Victor sa pohol, dvoma krokmi zdolal vzdialenosť medzi nami a sklonil sa ku mne. Päsťami sa zaprel do matraca, až sa prehol pod váhou jeho tela. Tvár priblížil celkom k mojej, podvihol hornú peru na znak nenávisti, ktorá mu v mojej prítomnosti, zdalo sa, neustále rástla a zavrčal.

„Čo sa staráš?"

„Je..." prehltla som naprázdno a prinútila sa čeliť jeho hrozivému výrazu. „Je v poriadku?"

Jeho pohľad sa zúžil a v prvotnom šoku mi napadlo, že nastala chvíľa mojej popravy. Usudzujúc z náhlej zmeny jeho tváre na ešte desivejšiu, hoci mi pripadalo, že to nebolo viac možné, dovtípila som sa, nakoľko nevhodná bola moja otázka.

„Nemalo by ťa zaujímať niečo iné?"

„Nie," moja odpoveď znela skôr ako otázka. „Čo odo mňa chcete?"

Blondínka sa tlmene zachechtala a vymenili si s tým ďalším pohľady. Victor naklonil hlavu k ramenu a pomaly mi skúmal každý detail na tvári.

„Ujasnime si jedno. Nie si na výlete... Tak láskavo drž hubu a neklaď mi žiadne ďalšie otázky."

Zahryzla som si do pery a tupo zazerala okolo seba. Vyhýbala som sa priamemu pohľadu do jeho očí, ten intenzívny pohľad som proste nevydržala. Napokon ma vyslobodil a odtiahol sa, čím mi umožnil konečne sa nadýchnuť. Ešte chvíľu na mňa zazeral, snáď čakal, že poruším jeho nariadenie, avšak túžba zbaviť sa jeho prítomnosti mi odvrátila tvár do steny a nadobro ma odmlčala.

„Strážte ju. O dve hodiny vyrazíme. Zatiaľ sa nesmie nikto dozvedieť, že je tu."

„Kam..." zarazila som sa a pritisla viečka k sebe.

„Si snáď hluchá?" osopil sa na mňa. Roztvorila som oči a pokrútila hlavou. Blondínka zamierila modrými očami smerom ku mne a ľútostivo stisla pery.

„Postaráme sa o ňu, teraz už choď." Prehovorila k Victorovi, hoci sa dívala na mňa. Ubehla snáď celá večnosť, kým sa konečne pohol a keď sa za ním zabuchli dvere, dostavila sa okamžitá úľava z jeho neprítomnosti. Presunula sa na okraj postele a usadila sa, kým ten chlap sa posadil do mäkkého vaku v tvare futbalovej lopty a v okamihu, kedy sa vytvaroval okolo jeho tela, založil ruky za hlavu, nohy vystrel pred seba a prekrížil ich v členkoch. Blondína si prečistila hrdlo a spod viečok ku mne vzhliadla.

„Nemusíš sa báť, nechceme ti ublížiť."

„Ktorý z vás ma omráčil?" Preskočila som pohľadom na oboch. Zachechtala sa.

„Mrzí ma to, museli sme. Inak by hrozilo, že nás odhodíš kamsi do lesa." Uškrnula sa na jeden kútik. „Mimochodom, som Viorica... teda Via." Prehĺbila úsmev a krátko sa pozrela na muža rozvaľujúceho sa vo vaku. „To je Aurelian. A ten, čo ťa omráčil, je Domnica, snaž sa ho veľmi nenahnevať, je horší ako Victor." Pokrútila hlavou a súcitne si ma prezrela. „Aby si vedela, veľmi sme nesúhlasili s Victorovým plánom, ale..." mykla plecami a nadýchla sa, „pokiaľ ide o Dimitriho, nemôžeme odmietnuť."

„Via!" varovne ju ohlásil Aurelian a narovnal sa do sedu, „nemala by si sa s ňou baviť."

„Prečo? Nechcem, aby sa nás bála. Dobre vieš, čo si o celom tom pláne myslím. Nerada by som ešte viac zhoršila celú situáciu. Navyše, ak sa Codrin dozvie..."

„Prestaň, Via." Prerušil ju zostra. „Musíš ju ospravedlniť, Elisya, nevie, kedy má byť ticho."

Zamračila som sa a otočila sa k nemu. „Zdá sa, že ma všetci poznáte..."

„Iba po mene," mykol plecami a opäť sa zvalil do vaku, „Via, mlč už, prosím ťa."

Venovala mi krátky pohľad a so stisnutými perami sa odo mňa odvrátila.

„Ako môj únos pomôže Dimitrimu?"

Kútikom oka na mňa zazrela, pevne zopla ruky v lone a jej napätý postoj pripomínal vnútorný boj, ktorý zvádzala.

„Výmena..." Prehovorila napokon, ignorujúc Aurelienov varovný pohľad.

„Bože, Via," povzdychol si, viac to však nekomentoval.

„Ak tvoj otec bude súhlasiť, vrátime ťa výmenou za Dimitriho."

Zavrela som oči a sprvoti nevedela, či plakať alebo sa smiať. Pomaly som sa nadýchla, kým som vstrebala zbytočnosť ich plánu a keď som otvorila oči, drobný úsmev mi zdobil tvár.

„To bude problém." Prikrčila som nos a pozrela najprv na jedného, potom na druhého. Obaja ku mne upreli zvedavé pohľady.

„Prečo?" vyzvedala náhlivo.

„Pretože som ho včera v noci pustila." A odrazu mi to došlo. Všetko sa mi pospájalo do súvislostí a srdce sa mi rozbúchalo novým poznaním, ktoré prinieslo ďalšie obavy. Premkla ma náhla potreba overiť si, čo už dávno bolo jasné. „On nie je doma?"

„Nie, to teda nie je." Via sa prudko dvihla na nohy a výraz jej potemnel. Pozrela na Aureliana, ktorému sa medzičasom na čele utvorila vráska a mlčky na seba hľadeli, snáď si dokázali porozumieť aj bez slov, ja som danú schopnosť nemala.

„Ako to myslíte, že nie je? Veď..." zakoktala som sa, „veď to je viac ako deň. Dávno mal byť doma." Hlava sa mi zatočila pod prívalom nedefinovaného strachu, ktorý sa vo mne prebral po uvedomení si holého faktu. Dimitri sa pravdepodobne stratil v pásme Venenum, čo mohlo pokojne znamenať, že bol už mŕtvy. Naprázdno som prehltla a hrča tlačiaca ma v hrdle mi spôsobila problémy s dýchaním. Kým som trhane nasala vzduch a pokúsila sa znovu prehovoriť, dvere sa prudko rozrazili a Grigoriho vražedný výraz upútal pozornosť všetkých. Ruky gniavil v päste a nevraživo sa rozhliadol po izbe.

„Kde je?" Precedil mrazivo, až ma celkom vydesil.

„A sakra," zamumlala Via a Aurelian sa pomaly postavil.

♥♥♥