Elisya

Kovová chuť sa mi rozlievala na jazyku, horká tekutina napĺňala ústa, stekala dolu hrdlom a opantávala mi telo zvláštnym euforickým spôsobom. Brneli mi končatiny, hlava sa mi zatočila a po každom dúšku sa stupňovala chuť na ďalší. Sala som a zároveň nosom prudko vťahovala vzduch a hoci odkiaľsi z podvedomia sa mi do mysle vynáralo tiché upozornenie na absurdný počin, ktorého svedkom sa stal Grigori, i tak som nenašla odhodlanie prestať.

Položil mi ruku na vlasy, prstami jemne pohladil pokožku hlavy a vplietol ich medzi pramene, ktoré mi padali nadol a zakrývali sklonenú tvár. Prestala som piť a na chvíľu sa sústredila na jeho dotyk.

„Eli," ozval sa tichým hlasom, „čo to robíš?"

Jediná otázka stačila na to, aby som sa od neho prudko odtrhla a odvrátila sa s úmyslom zakryť červeň stúpajúcu mi vplyvom náhlej hanby do líc. Nepríjemné vytriezvenie so sebou prinieslo aj presný obrázok toho, čo sa pred chvíľou udialo.

Pila som krv... od upíra... Takmer som sa nad tou iróniou zasmiala, ak by mi varovné kontrolky nespôsobili v hlave svetelnú šou. Nemohla som si spomenúť, z akého dôvodu som sa k jeho dlani sklonila, vedela som iba, že tá chuť bola neodolateľná.

„Prosím ťa, pozri sa na mňa."

Privrela som viečka a silno zaťala sánku. A pomaly sa otočila k nemu. Viečka sa oddelili, zrak sa presunul na jeho zvedavý výraz a ospravedlňujúca grimasa nahradila všetky slová, ktoré som v tej chvíli v mysli nenachádzala.

„Hej," zatiahol pobavene a vzal mi tvár do dlaní, „o nič nešlo..."

„O nič?" vypískla som a zahanbenie v okamihu nahradilo zdesenie. „Všimol si si, čo sa pred chvíľou stalo?"

„No tak si sa najedla.. Síce, na môj spôsob, ale..." mykol plecami a potláčal úškrn.

„Ako je to možné?"

„Tak to netuším, ale upír nie si, takže..." uvažoval chvíľu „by ma skutočne zaujímalo, prečo si pila."

„Je mi na zvracanie," tvár sa mi zvraštila nechuťou a pri spomienke na krv ma naplo.

„To je na začiatku normálne. Párkrát sa napiješ a prejde to."

Vytreštila som oči. „Toto sa viackrát nestane."

Krátko sa zachechtal, „vieš, teraz pôsobíš, akoby si sa menila. Nie raz som to videl. Totožný scenár."

„Menila?"

„Na upíra. Noví reagujú podobne... sú najprv zhnusení."

„Ako sa dá zmeniť na upíra?" Zalovila som v mysli a hľadala akýkoľvek náznak, kde a kedy by sa mi niečo také mohlo stať.

„Zložitý proces. A som si istý, že to nie je to, čo sa ti deje."

„Odkiaľ to vieš."

„Lebo viem."

„Fajn. Tak mám asi nejaké dojazdy z tej vodky, čo som vypila. A proste mi preskočilo."

„Najjednoduchšie vysvetlenie. Hlavne, ak prirátame záhadnú znalosť starého jazyka, symbol na tvojom spánku, ktorý ani nevidíš a nesmieme zabúdať na to, že si svojho brata, ktorý mimochodom váži tak duplu čo ty, odhodila do steny."

Zamračila som sa.

„Tvoj otec vie, čo sa deje. Sám to pomenoval," na chvíľu som sa odmlčala v duchu si zopakovala jeho slová, „prebúdzam sa."

„Áno... spomínam si na to. Pravdupovediac," pomaly sa postavil a po pár krokoch zaklonil hlavu a zadíval sa na oblohu, ako ja predtým. „Po tom, čo sa udialo v tej uličke, šiel som za otcom. Chcel som z neho vytiahnuť, čo o tebe vie."

„Aha. A. čo si sa dozvedel?"

„Dokopy nič," otočil sa ku mne. „Priznám sa, že som mu chcel povedať všetko, ale," zarazil sa na chvíľu a prebehol si rukami vlasy, „nemohol som. Z nejakého dôvodu som vlastnému otcovi nedokázal prezradiť, že kreslíš tie divné znaky a máš znamienko, ktoré iní nevidia."

„Tvoj brat ho videl tiež."

„Kto ešte?"

„Už nikto, teda, aspoň o nikom neviem."

Pristúpil až ku mne a čupol si medzi moje nohy. Rukami ma objal okolo pása, podvihol hlavu a zadíval sa mi do očí. „Tuším, že sa s tebou niečo deje, len ešte neviem čo. A otcovi som to nedokázal povedať, pretože..." odmlčal sa a sklopil zrak.

„Prečo?"

Zaryto mlčal a stískal pery.

„Grigori. Prečo si mu to nepovedal?"

„Pretože ťa chcem chrániť." Priznal napokon a jeho sivé oči ma znovu vyhľadali. „A kým neviem, o čo ide, nemám odvahu o tom nikomu povedať. Ktovie, čo by s tou informáciou urobili."

„Máš aspoň tušenie?"

Nadýchol sa... a prudko vydýchol. Pomaly sa postavil, sadol si vedľa mňa a vzal mi dlaň medzi svoje. Otočil hlavu, aby na mňa videl a pousmial sa. „Existujú príbehy."

„Aké?"

„O Dhampíroch."

„Čo to znamená?"

„Potomok človeka a upíra."

„Ty..." vytreštila som oči a naprázdno prehltla, „ty si myslíš..." nedokázala som dopovedať.

„Jeden z tvojich rodičov by musel byť upír. A matka to nie je." Významne si ma premeral.

„Čože?" vyskočila som na nohy. „snažíš sa mi naznačiť, že môj otec je upír?" Neveriacky som mu mapovala tvár, kým stískal pery a ľútostivo si ma premeriaval.

„Alebo nie je tvoj otec..."

„Bože môj," zalapala som po dychu a zosunula sa späť na lavičku v obave, že by sa mi podlomili nohy. Ťarcha jeho podozrenia mi nemilosrdne dopadla na plecia a dôsledok jeho slov mnou otriasol. Zovrelo mi hrdlo a srdce vynechalo úder, žalúdok mi zovrelo poznaním a náhlym uvedomením.

„Ak by to bola pravda, znamenalo by to, že Davox nie je môj brat?"

Grigori si ma neveriacky premeral.

„Toto jediné ťa trápi?" zachechtal sa s prímesou zdesenia.

„No, sme si blízki," zahryzla som si do pery a sama spracovávala absurdnosť celej situácie.

Po chvíli mlčania som sa odhodlala prehovoriť. „Chystáme sa dnes v noci s bratom do otcovej kancelárie. Má tam množstvo kníh, v ktorých by mohli byť odpovede."

„Ak chceš, môžem zapátrať aj ja. Ionel má tiež celkom slušnú knižnicu."

Prikývla som. Čím viac informácií by sme získali, tým skôr by sme prišli na to, čo sa so mnou dialo.

„Môžem sa ťa na niečo spýtať?" napadlo mi zrazu.

„Pýtaj sa."

„Prečo svojho otca voláš Ionel?"

„A čo je na tom čudné?"

„No, keď o ňom hovoríš, oslovuješ ho menom..."

„Pretože sa tak volá." Dodal s nechápavým výrazom.

„Ale keď hovoríš priamo s ním, voláš ho otec."

„Pretože je to môj otec," zdôraznil a prikývol.

„Nechápem."

„V tomto je asi rozdiel medzi našimi rasami. Ionel je otec iba pre svoje deti, pre ostatných je Ionel. Ak chápeš."

Potriasla som hlavou v prílišnom zmätku.

„Dobre," nadýchol sa v príprave na vysvetľovanie, „ak ti poviem, popros brata, aby za mnou zašiel, nebudeš vedieť, či máš poprosiť svojho brata alebo môjho. Ale ak ti poviem, popros Davoxa alebo Dimitriho, už budeš vedieť, o koho sa jedná. A tak isto je to s otcom."

„Máte zvláštne spôsoby..."

„To isté by som mohol povedať ja."

Stíchla som a skĺzla pohľadom jeho tvár. Opätoval mi pohľad, drobný úsmev dopĺňal jeho pôvabný výraz a plné pery ma opäť lákali ochutnať ich. Dlaň mi stisol o čosi viac, trhane sa nadýchol a znovu sa medzi nami začalo tvoriť dôverné napätie, ktoré do ovzdušia vyžarovalo zvláštny druh energie. Voľnú ruku podvihol, prstami mi obkreslil líniu okolo sánky a palcom zavadil o spodnú peru.

„Je zvláštne, ako sa všetko zmenilo," prehodil iba.

„Čo myslíš?"

„Mal som s tebou úplne iné plány," mykol plecom a rukou skĺzol na môj krk.

„Zdá sa, že sme sa vymkli kontrole." Predstavila som si nevraživé tváre mojej rodiny, keby v danej chvíli z úzadia sledovali dôvernú blízkosť s upírom. Sama som tápala medzi pocitmi, ktoré som v jeho spoločnosti cítila a tým, čo by bolo správne urobiť. Nikdy by sa nepreniesli cez to, že som sa zblížila s Grigorim, to bolo jasné. Nútilo ma to však zhodnotiť náš vzťah a uvažovať, ako by sme mohli pokračovať ďalej. Či vôbec existovala šanca na rozvíjanie niečoho, čo medzi nami vznikalo, i keď ani jeden z nás to nevedel pomenovať. Istotou bolo iba, že sa mi dostal pod kožu a túžila som s ním zostávať v danej, ničím nerušenej chvíli, navždy. Zdalo sa, že jeho myšlienky sa uberali rovnakým smerom a keď sa naklonil celkom k môjmu uchu a prehovoril tajomným hlasom, rozochvelo sa mi celé telo. Jeho slová vo mne vyvolali zmes rozpakov a túžby a celkom ma obrali o dych.

„Odíď so mnou."

„Kam?" zatiahla som iba a lapala po dychu. Presunul tvár celkom pred moju a uprene ma pozoroval.

„Ku mne. Nemusíš si brať toho idiota." Hlas mu poznačil hnev a zaškrípal zubami.

„Mám opustiť vlastnú rodinu?" podvihla som obočie a hoci ma prvotne jeho nápad nadchol, racionálne myslenie na seba nenechalo dlho čakať. Ako málo by stačilo, aby som unikla od všetkého, čo sa mi priečilo. Iba prikývnuť a rozbehnúť sa neznámou cestou, ktorá by mohla priniesť omnoho väčšie problémy. Nemohla som tušiť, ako by jeho rodina prijala fakt, že ma priviedol. Obyčajného človeka, medzi upírov. Dcéru ich najväčšieho nepriateľa, ktorý väznil ich princa. Zabili by ma bez mihnutia oka. Alebo v lepšom prípade uväznili. Grigori sa tiež odmlčal, ponoril sa do vlastných myšlienok a iba jemne pohyboval perami, akoby sa chystal niečo povedať.

„Sme z iných svetov," ukončila som napokon trápne ticho zopakovaním jeho vlastných slov.

„Piješ krv. Nemáme od seba až tak ďaleko."

„Ale stále nevieme, čo sa deje."

„Prídeme na to. Ionel by nám pomohol."

„Nejde to. A ty to vieš."

„Chceš si ho vziať?" dožadoval sa odpovede a pohľad sa mu zúžil.

„Nechcem. Ale bojím sa, že budem musieť."

„Spýtam sa ťa znovu, chceš si ho vziať?"

„Nechcem!" zdôraznila som.

„Tak ma nechaj, aby som ťa uhryzol."

Pokrútila som hlavou. „Nemôžem."

„Prečo?"

„Lebo je to zbabelé. Nechať si ovládnuť myseľ len preto, aby som sa dokázala biť za svoju slobodu? A ktovie, čo by som vyviedla pod tým vplyvom, nemôžem to riskovať."

Povzdychol si a odvrátil tvár. Hladila som naše prepletené ruky a zrak sklonila k jeho dlani. Na prstoch som zbadala krvavé škvrny. „Tebe to stále krváca?"

Prudko preskočil pohľadom na ranu a utrel sa do riflí. „Áno."

„Nehojíš sa?" S obavou som vzala dlaň späť do rúk a dôkladne ju preskúmala. „Potrebuješ krv?" Prekvapilo ma, ako odhodlane som sa ho spýtala.

Venoval mi vďačný pohľad a pousmial sa. „Nie, je to iba škrabnutie."

„Ktoré sa nehojí. Je to od dýky, však?"

Prikývol. „Sám som sa porezal."

„Prečo?"

„Značkujem okolie." Poobzeral sa do strán a späť na moju tvár. „Ak by som sa porezal s obyčajným nožom, stále by som sa hojil a bolo by na nervy neustále sa rezať..." stisol pery a mykol plecami. Hrialo ma pri srdci, ako otvorene so mnou komunikoval, i keď by sa dalo očakávať, že si bude chrániť vlastné tajomstvá.

„A kvôli čomu to robíš?" Tušila som odpoveď, ale chcela som sa uistiť.

„Je to naše územie." Oznámil vecne, akoby to malo byť jasné.

„Ale ak si značíte teritórium, to znamená, že sú tu aj iní?"

„Jasné, že sú. Myslíš si, že sme jediní? A nie všetky klany sú priateľské. Niektoré dobývajú územia. Iba sa chránime."

„Ako pomôže to značkovanie?"

„Píšeš snáď článok do novín?"

Zachechtal sa a ja som sa k nemu vzápätí pridala.

„Nie, iba som zvedavá."

„Krv klanu má vlastnú vôňu. Čím viac krvných väzieb máme medzi sebou, tým je krv silnejšia. A sila vône odrádza slabších protivníkov. Naopak, silnejších priláka, pretože cítia šancu na víťazstvo. Tak sa aspoň vyhneme bojom so slabými protivníkmi, ktorí by nás obrali o čas."

„Preto si bol v lese..." zamumlala som.

„Áno. A začul som ťa."

„Takže si ma nesledoval."

„Sklamaná?" drgol do mňa lakťom.

„Trochu," pokrčila som nosom.

„Som rád, že som ťa počul. Ktovie, čo by henten urobil. Tie jeho chúťky bolo cítiť všade navôkol."

„Aké?"

„Vzrušenie, Eli. Bol nadržaný ako cap," odfrkol a zlostne zovrel päste. Obaja sme stíchli. Zamyslela som sa nad prípadnými následkami, ktoré by sa mohli dostaviť, ak by včas nezakročil. Zamrazilo ma pri predstave, že by mi Ryan mohol ublížiť. Poskytol mi už celkom slušnú predstavu o tom, ako hrubo sa dokázal chovať, nikdy by mi však nenapadlo, že by zašiel až tak ďaleko.

Teda... minimálne do svadby. Zovrelo mi hrdlo a odrazu som pocítila silnú príchuť vzdoru. Už zajtrajšia noc by sa mohla zhmotniť zo súčasných predstáv do reality. A kdesi, v spoločnej spálni v Secandiho sídle, by mi Grigori nemohol pomôcť. Nikto by mi nepomohol z Ryanových spárov, ak by sa rozhodol svoje plány zrealizovať. Jeho slová mi rezonovali v hlave a odrážali sa od stien. Nemohla som ani pomyslieť, že by ma skutočne... znásilnil. Vedela som však, že by ma nikdy k ničomu nepresvedčil a rovnako som aj vedela, že moje odmietanie by netoleroval. Znovu ma striaslo a inštinktívne som si prekrížila ruky na hrudi. A vzápätí sa do mysle vkradlo odhodlanie silnejšie ako kedykoľvek predtým. Zazrela som na Grigoriho a sprudka sa nadýchla predtým, než som vyslovila slová, ktoré by za iných okolností nikdy neunikli z úst.

„Uhryzni ma," môj hlas znel k údivu až príliš presvedčivo.

„Myslíš to vážne?"

„Áno, ja si ho nemôžem vziať. A sama to nedokážem. Nebudem sa môcť vzoprieť otcovi, viem to."

Iba okamih váhal, než prikývol a na tvári sa mu objavil spokojný výraz. Naklonil sa k môjmu krku a jednu ruku priložil na rozpálenú pokožku. Srdce sa mi rozbehlo závratnou rýchlosťou, netrpezlivo som zažmurkala a po chvíli pocítila jeho hebké pery. Najprv sa iba obtrel, zavzdychal a vtisol mi bozk.

„Bude to bolieť?"

„Nie," zamrmlal mi do pokožky, „bude to príjemné," odtiahol pery od seba a prisal sa, bozkával ma a rozdúchaval vo mne čoraz väčší oheň. Objal ma okolo pása a pritisol sa celkom ku mne, druhou rukou mi stále zvieral z jednej strany krk, z druhej prikladal pery. V neutíchajúcom bozku sa mi rozplynuli všetky myšlienky, sústredila som sa iba na jeho dotyk a tiché vzdychy, ktoré sa mi drali z hrdla, ho nabádali, aby neprestával. Jazykom mi prešiel po rozhorúčenej koži a roztiahol pery ešte viac. Pocítila som dva ostré špicáky, ktoré sa mi zatlačili do pokožky, avšak v danej chvíli, ochabnutá v jeho náručí a celkom mu vydaná na milosť, som si nič nepriala viac, než aby ich zaboril. A skutočne, v okamihu preťali jemnú kožu a zaryli sa mi do tela. Bolestivé syknutie sa zmiešalo s jeho vzrušeným povzdychom. Pridŕžal ma rukou a bránil mi tak v prípadnom úniku spod jeho pier, i keď mi nenapadlo cúvnuť. Cítila som každú kvapku, ktorú si bral, avšak na rozdiel od uhryznutia Victorom, daný intímny útok vo mne rozpaľoval čoraz väčšiu túžbu. Bolesť sa pomaly vytrácala a nahradil ju ničím neriedený hlad. Hlad po ňom... Zaborila som prsty do jeho vlasov a pritisla si ho ku krku ešte viac. Daný okamih som si užívala až do chvíle, kým sme neboli prerušení...

„Čo tu stvárate, preboha?" Obaja sme od seba prudko odskočili a zadívali sa pomedzi stromy, odkiaľ prichádzal pohoršený hlas.

♥♥

Áno, zase raz napínavý koniec... Dievčatá, hlasovanie nechám ešte do ďalšej kapitoly, nakoľko som nemala kedy zrátať hlasy, ale predbežný výsledok je, že Ryanov život ste zachránili, takže... prepáčte, Sabi, Dorka a Zoja, vaše tajné prianie, ktorým mi s najlepšími úmyslami každý deň pílite uši, sa pravdepodobne nenaplní, ibaže by sa pridali na vašu stranu čitatelia, ktorí sa ešte nerozhodli hlasovať alebo nevedia, že vôbec nejaké hlasovanie existuje. Avšak, museli by hlasovať za Áno, a tým zmeniť scenár. Takže, mrzí ma to... :D (nie, nemrzí)... A ku kapitole, no, dnes taká uvoľnenejšia, i keď som mala v pláne big drámu, ale nejak to nevyšlo.. Najbližšie to už také zaláskované nebude, nakoľko sa nám na konci objavil... no, kto si myslíte, že to je? Kočky, krásne ďakujem za všetky komentáre a pochvaly, veľmi si ich vážim ♥