Grigori

„Máš problém so sluchom?" Medzi prstami som točil rodinný prsteň, krátiac si chvíľu čakania na odpoveď a obozretne pozoroval Ryana. Jeho chlípne myšlienky spôsobili šírenie silného pachu do okolia a v okamihu si tým získal moju pozornosť. Ešte stále som bol v bode, kedy som sa nevyznal vo vlastných pocitoch a mojim prianím bolo zmazať každú väzbu na Eli, ktorá ma v poslednom období miatla. Hoci dôvodom mojich nočných potuliek nebola párty pri jazere a už vonkoncom som v okolí nebol kvôli Eli, vo chvíli, kedy som začul jej bezradný hlas, predstavovala moju prioritu. Zanechal som všetko, čo som mal na práci a hnal sa za ňou. A stačil jeden pohľad do Ryanových očí, aby vo mne vzplanula zlosť, ktorú som nedokázal priradiť. Z nejakého dôvodu ma obostieralo silné nutkanie chrániť ju a čím dlhšie som bol v jej prítomnosti, tým viac ma trápilo, že postávala bližšie k nemu ako ku mne.

Zaškatulkovať všetko, čo som pri nej cítil, sa zdalo najrozumnejšie. Ale, po dvoch dňoch, čo som ju nevidel, ma túžba po čo i len krátkom uzretí jej tváre privádzala do šialenstva.

„Vypadni odtiaľto!" Zdôraznil, chudák, sám netušil, ako nízko v mojom rebríčku prirodzených nepriateľov sa nachádzal. Svoju hrozbu doplnil prísnym pohľadom. Netušil som, či sa ma snažil zastrašiť alebo rozosmiať. Elin zaskočený pohľad preskakoval zo mňa na toho pajáca a v očiach sa jej odrážalo zopár nevypovedaných otázok.

„Pusť ju," prikázal som mu, zatiaľ pokojne.

Trhla zápästiami, akoby ju moje slová popudili k činom. Ryan však zosilnil zovretie a nezdalo sa, že by mal v pláne ma poslúchnuť. Hnev sa vo mne formoval, zaplavoval mi celé telo a dalo mi obrovskú námahu udržať túžbu skočiť mu po krku na uzde. Obava z odhalenia svojho pôvodu a tým aj značného narušenia Elinej pozície ma držala v ústraní. Z neznámeho dôvodu som nechcel, aby sa Ryan dozvedel, že to jeho snúbenica ťahala s upírom.

„Odchádzame!" zdôraznil a poťahal ju k sebe. Zaprela sa nohami, znechutená grimasa jej sformovala tvár. Márne sa pokúšala dostať z jeho moci, držal ju príliš pevne a strieľal po nej varovnými pohľadmi.

„Iba do troch rátam..." Nádych mi naplnil pľúca.

„A potom čo?"

„Raz..."

„Snažíš sa ma zastrašiť?" Znovu zaťahal za jej ruky a prinútil ju pár krokov ísť, než získala kontrolu a opäť sa zaprela.

„Nejdem s tebou nikam." Zavrčala a na dôraz nesúhlasne pokrútila hlavou, „pusti ma, ty idiot."

„Dva..."

„Toto sa ťa netýka, tak láskavo vypadni!" Uprel na mňa pár škaredých očí a zamračil sa. Eli zahučala nejakú nadávku a podarilo sa jej vyslobodiť jednu ruku, s ktorou ho následne z celej sily udrela do tváre.

„Toto bolo naposledy, Ryan! Viackrát sa ma nedotýkaj." Trhla aj druhou rukou, ktorú konečne pustil a odstúpila do bezpečnej vzdialenosti. Všetky zmysly mi pracovali na plné obrátky, hnev sa pomaly formoval a snáď po prvý raz v živote som mal chuť zabiť pre radosť. Utopiť ho vo vlastnej krvi a hodiť jeho bezvládne telo pumám, to jediné by si zaslúžil. Nikdy som ľudí neskúmal, ich prejavy boli pre mňa príliš nepochopiteľné a stránil som ich blízkosti, ak som sa nepotreboval napiť. Nikdy ma nezaujímali, ich city mi boli ukradnuté a žiaden z nich vo mne nevyvolal žiadne emócie.

Až do chvíle, kým som nestretol Eli...

Pocítil som súvislosť medzi náklonnosťou k nej a nenávisťou voči Ryanove. A uvedomil si, že to nebol Ryan, kto ma vytáčal, ale jeho prístup k nej. Choval sa hrubo k jedinému človeku, ktorého som si pustil k telu. Pochopil som si závažnosť vlastného uvažovania, v danej chvíli však nebol čas na hlbšie skúmanie emócie, ktorá mi odrazu patrila.

„Poď ku mne," vyzval som ju a natiahol ruku.

„Myslím, že radšej pôjdem domov." Hlas jej preskočil, zmätene sa poobzerala, akoby netušila, ktorým smerom vykročiť.

„Odprevadím ťa." Očami som ju prosil, aby pristúpila. Rozpoznal som potrebu mať ju čím skôr pri sebe, čo najďalej od toho magora. Stála však... a váhala. Opatrne nazrela do jeho tváre a vzápätí sklonila zrak, vytiahla mobil a zahryzla si do pery.

„Zavolám bratovi."

„Ešte sme neskončili." Oznámil Ryan a tvár mu preťal hnev.

„Nikdy sme nezačali." Priložila si telefón k uchu a vyčkávala. Netrpezlivo si masírovala spodnú peru a oči jej behali na všetky strany, občas prešliapla z nohy na nohu a striedavo vsúvala voľnú ruku do vačku a von. Započúval som sa do tichého vyzváňania, ktoré sa mi pri troche sústredenia dostalo do uší. So zúfalým povzdychom spustila ruku s telefónom.

„Pomôžem ti ho nájsť." Navrhol som, dúfajúc, že ju tentoraz moje slová obmäkčia. Konečne prikývla a pohla sa ku mne. Ryan ju však zastavil, čím vo mne znovu rozdúchaval hnev, ktorý som sa snažil uhasiť. Zaostril som na dlaň, ktorú jej priložil na rameno.

„Elisya, musíme ešte niečo doriešiť." Pohľadom mi naznačil, aby som sa stratil.

„Daj mi už pokoj," šklbla ramenom, zovrel ju však pevnejšie.

„Tri." Neváhal som viac. Razantne som vykročil proti nemu a prudké nádychy a výdychy mi mali pomôcť upokojiť sa natoľko, aby som mu príliš neublížil.

Aby som ho nezabil...

Hnev sa však stupňoval s každým krokom, ktorý ma posúval bližšie. Jeho oči sa pomaly rozširovali, Eli otáčala hlavu ku mne a so zdesením ma pozorovala. Čím bližšie som bol, tým viac som cítil krv prúdiacu mi v žilách, chuť na boj sa vo mne hromadila a vyrážala do celého tela. Eli ma skĺzla pohľadom, v krátkej úvahe zazrela na Ryana, než prudko vyrazila proti mne. Dostala sa ku mne skôr, než ja k nemu a vrhla sa mi do náručia silou, ktorá ma prinútila zastaviť. Pevne ma zovrela okolo pása, hlavu zaborila do mojej hrude a zaskočila ma natoľko, že som zastavil.

„Vean licha sarin ro croan azkyar." Vyslovila tichú prosbu, ktorú následne zopakovala a upevnila stisk. Najskôr som šokovane stál a zvažoval, čo sa práve udialo, vzápätí sa mi ruky omotali okolo jej krku. Dlaňou som pritlačil jej hlavu o seba, druhou som ju hladil po chrbte, kým som sa lícom opieral o hebké vlasy. A očami stále prepaľoval Ryana.

„Tvoja dlaň nemôže byť jeho skaza..." zamumlal som preklad jej slov zo starého jazyka. „Odkiaľ...?

„Ja neviem," prerušila ma. „Proste sa mi to objavilo v hlave, nejako sa to preložilo." Mykla plecami.

„Je to starý jazyk..." Nestihol som dopovedať, prerušili ma Ryanove ruky, ktoré sa dvihli do výšky hrude, dlane otočil k sebe a ťahajúc kútiky nadol súčasne trikrát tleskol, s dostatočnými odstupmi, čo Eli prinútilo odtiahnuť sa a spoza pleca si ho premerať.

„Krásne... až mám slzy na krajíčku. Takže preto chceš zrušiť svadbu? A vraj s ním nič nemáš..." trpko sa zasmial.

Srdce mi poskočilo pri zmienke o zrušení svadby, nevedno prečo. Nedal som na sebe nič poznať a opäť venoval plnú pozornosť tomu človeku. Pokúsila sa vymaniť z môjho náručia, cítil som, ako jej stúpol hnev, nepustil som ju však. Potešilo ma, keď sa znovu uvoľnila a nadýchla sa z trička, ktoré som mal na sebe.

„Pretože si blbec..." prehodila bez záujmu, „a ešte preto, že ťa nenávidím."

„Oľutuješ svoje rozhodnutie!"

„Oľutujem, ak si ťa vezmem."

„Pôjdeme?" šepol som jej na vršok hlavy, nemohol som viac ostať v jeho prítomnosti bez toho, aby som ho nezabil.

Prikývla a odtiahla sa, preplietla si so mnou prsty a viedla nás preč.

„Elisya!" Zvreskol. „Varujem ťa!"

„Prestaň už, Ryan. Nevydám sa za teba. Radšej umriem."

„Ako si praješ!"

Prudko som zastavil. A pomaly sa otočil.

„Naznačuješ niečo?"

„Prosím ťa, poď," vošla mi do zorného uhla a pokúšala sa upútať ma, „prosím, Grigori, poďme preč. Nevšímaj si ho."

Zatínal som sánku, srdce mi túžbou po krvi udieralo do hrude ako šialené a celé telo som mal odrazu v jednom ohni. Bažil som po ňom, chcel som mu lámať kosti, až kým by neprosil o svoj úbohý život.

„Grigori!" chytila mi tvár do dlaní a prinútila ma vzhliadnuť k nej. Stále ma mala v moci zúrivosť, hoci som sa už díval na Eli. „Nestojí za to. Poď." Sila jej prosebného pohľadu ma prinútila vykročiť za ňou.

Prekvapeného Ryana sme nechali za sebou. Eli smerovala čoraz hlbšie do lesa a k údivu sa navzdory tme príliš dobre orientovala. Postupovali sme rýchlo a mlčky kráčali nočným lesom. Napadlo mi, či mala predstavu, kam ideme alebo len zvolila náhodný smer.

„Počkaj," zastavil som a súčasne jej potiahol ruku. Otočila sa a naklonila hlavu do strany, neprehovorila však. „Kúsok odtiaľto je jedno miesto."

O pár minút sme dorazili na čistinku, ktorá predstavovala križovatku ciest v lese. Postranné provizórne lavičky postavili miestny ľudia, ktorí sa chodili modliť ku krížu stojacemu uprostred. Posadili sme sa. Eli v tichosti hľadela pred seba a sršala z nej čoraz väčšia nervozita. Oči mi putovali temným okolím a skúmali každý detail. Chcel som mať istotu, že v širokom okolí okrem nás nebol nikto ďalší. Vyložil som si jednu nohu na koleno druhej a pohojdával chodidlom. Túžil som začať konverzáciu, to ticho ma príliš ubíjalo a stupňovalo hluk rozbúrených myšlienok v hlave, nenapadlo mi však jediné slovo, ktoré by stálo za vyslovenie. Zaklonila hlavu a zadívala sa na zopár hviezd, ktoré bolo vidno pomedzi koruny stromov.

„Keď som bola malá, vždy som sa túžila vydať. Tešila som sa na ten deň..." spustila nenúteným tónom, bez toho, aby odtrhla pohľad od nočnej oblohy. „Naplánovala som si to do posledného detailu." Usmiala sa na jeden kútik. Pozoroval som jej profil so záujmom a bažil po ďalších slovách. Túžil som jej načúvať, pozorovať pri tom jej tvár a pohybujúce sa pery, byť v jej blízkosti... Nič viac som nepotreboval k vlastnej spokojnosti. Kútikom oka ku mne šklbla, než pokračovala. „Vziať si Ryana je pre mňa ako rozsudok smrti."

„Prečo to teda robíš?"

„Nechcem. Som rozhodnutá, že si ho nevezmem..."

„Ale?"

Otočila sa ku mne, zrakom mi skĺzla na pery a tie svoje vtiahla. Srdce mi poskočilo a vzápätí posmutnelo, keď sa znovu odvrátila. „Ale som príliš veľký zbabelec, aby som z toho vycúvala."

„Takže si ho vezmeš..." skonštatoval som sucho.

„Nie. Ja... neviem." Hlava jej klesla a prsty preplietla v lone, následne natiahla nohy pred seba a s príliš skormúteným výrazom hľadela do zeme. „Kiežby z toho vycúval on. Ale je veľmi odhodlaný. Podľa mňa," nadýchla sa, akoby si pred ďalšími slovami potrebovala dodať odvahu, „podľa mňa to robí len preto, že som sa mu vzoprela."

„Nepripustí, aby dostal košom," zamyslel som sa nahlas.

„Potrebuje ma skrotiť, ukázať, že je pán."

„No, tak to sme mu dali," zachechtal som sa.

„Skôr som si ešte viac zavarila."

„Ty si nevidela jeho ksicht, keď si ma objala."

Pozrela na mňa. Drobný úsmev jej zdobil tvár a srdce jej pridalo do tempa. „Vieš. Občas premýšľam nad tým," zarazila sa a prerušila slová. Pocítil som zahanbenie, ktoré ju ovládlo a o to viac si prial, aby vetu dokončila.

„Pokojne hovor, nebudem sa smiať." Na dôraz som vtiahol pery a nahodil vážny výraz.

Chvíľu na mňa mlčky hľadela. „Či ťa ešte niekedy uvidím."

„Ako to myslíš? Prečo by si nemala?"

„Ryan má v pláne odviesť ma do ich sídla. A nemyslím si, že mi dá nejakú voľnosť. Budem nepretržite sledovaná."

Zamračil som sa a na okamih si predstavil, že by malo ísť o posledné chvíle, ktoré by nám patrili. Privrel som viečka, ukryl za nimi zlosť, ktorá sa ma zmocnila a znovu bojoval s nutkaním zbaviť sa toho chudáka pre dobro všetkých.

„Eli," naplnil som pľúca vzduchom a opatrne sa natiahol k jej ruke. Pozoroval som naše prsty, keď som ich preplietal dokopy a pevným stiskom sa jej pokúsil dodať chabý pocit bezpečia. „Nevezmi si ho, keď to sama nechceš. Nemala by si byť s niekým, koho nemiluješ."

„To isté mi povedal aj brat. Ale od teba," rozkošne pokrčila nosom, „to znie divne."

„Hoci sa tomu ťažko verí, nemáme srdce z ľadu. A tvoj brat má pravdu." Palcom som pohladil pokožku na jej dlani a prisunul som sa bližšie. Z jej tela do mňa narážalo teplo a akísi zvláštny pocit spokojnosti mi napĺňal vnútro. Akoby všetko dosadlo na svoje miesto.

„Môžem ti s tým pomôcť..." prehodil som a v okamihu, kedy sme sa na seba pozreli, nedelilo nás takmer nič. Jej dych som cítil zreteľne, miešal sa s mojim a stačil nepatrný pohyb... oprel som sa čelom o jej. Trhane nabrala vzduch, neodtiahla sa. Iba prsty sa stisli okolo mojich, srdce jej znovu o poznanie rýchlejšie udrelo do hrude a pod chvíľami som sa snažil vnímavosť obmedziť. Nerád by som načúval pocitom, ktoré jej telo prezrádzalo, nemal som však na výber. Prílišná všímavosť patrila k zostreným zmyslom a i keď možno Eli dúfala, že sa predo mnou po citovej stránke dokázala ukryť, opak bol pravdou. Čítal som v nej a sám pociťoval čosi veľmi podobné tomu, čo sa mi snažilo prezradiť jej telo.

„Ako?" hlas sa jej zachvel a nepatrne sa pomrvila.

„No, v podstate máme dve možnosti," vsunul som krátku dramatickú pauzu, počas ktorej som sa na kúsok odtiahol, aby som jej videl do tváre, „zmením ťa na Oddanú a prikážem ti vycúvať zo svadby." Uškrnul som sa s hrdosťou, Eli sa však zdesila. Odtiahla sa odo mňa a prezerala si ma spôsobom, ktorý prezrádzal jej nesúhlas. „Alebo ho môžem zabiť. Žiadny ženích, žiadna svadba, jednoduchá rovnica."

„Preboha, to v žiadnom prípade."

„Tak zostáva už len prvá možnosť." Mykol som plecom.

„Je to zase nejaká tvoja hra?" Nepáčil sa mi spôsob, akým sa pýtala.

„Nie, iba sa ti snažím pomôcť."

„Takto?"

„Ako takto?"

„Že si ma skrotíš ako psa?"

„Sama by si bola prekvapená, ako ochotne budeš plniť môj príkaz. Nemohli by ťa k sobášu nijako prinútiť. A hneď potom by som ťa zahojil a budeš tam, kde si teraz. Len budeš mať menej záväzkov."

„Na to ti tak skočím," odfrkla nevraživo.

„Na čo?"

„Zase len využívaš situáciu. Chceš ma premeniť na svoju slúžku a toto ti nahralo do karát."

Najprv mi obočie neveriacky vystúpilo nahor, vzápätí som sa schuti rozosmial. Pozorovala ma zúženým pohľadom, poposadla ďalej odo mňa a zdalo sa, že sa pripravila na prípadnú potrebu brániť sa. Zvážnel som pri rozpoznaní opatrnosti v jej očiach.

Stiahla sa do ústrania. Začala o mne pochybovať...

A to poznanie ma prinútilo k radikálnemu kroku. S hrdelným zavrčaním som sa po nej vrhol ako po koristi, strhol ju na zem a priľahol vlastným telom. Zdesením vykríkla a súčasne sebou začala šklbať. Schytil som jej zápästia a pridržal ruky nad hlavou. Chvíľu sa ešte metala a zápasila so mnou, jej pokusy boli však márne. Nemala žiadnu šancu ma zo seba zhodiť a hoci sa celkom dravo bránila, i tak pôsobila celkom rozkošne. Uprene som pozoroval jej nahnevaný pohľad a prichytil som sa pritom, ako si drobný súboj užívam. Po chvíli ju jej telo opäť zradilo. Prestala sa brániť. Uvoľnila sa podo mnou, dýchala odrazu plytko a rýchlo a spodná pera sa jej oddelila od hornej, výraz jej potemnel a srdce sa rozbúšilo. Pomaly som sa sklonil k jej krku. Zalapala po dychu, keď som na pokožku pritlačil svoje pery a vtisol jej jemný bozk.

„Čo... čo to robíš?"

Roztvoril som pery a jazykom ochutnal jej žilu, ktorá tepala vzrušením. Cítil som každú kvapku krvi, ktorá ňou prúdila a hoci ma chuť nakŕmiť sa v okamihu opantala, ovládol som sa.

„Prestaň," zaprosila, príliš sťažka a prudko sa nadýchla, „bože, nerob to, prosím ťa."

„Čo?" zašeptal som jej do krku a perami sa prisal. Túžba sa vo mne začínala dvíhať a reakcie jej tela príliš nepomáhali. Sálalo z nej príjemné teplo, srdce jej splašene búšilo a svaly striedavo napínala a uvoľňovala. Vnímal som zmes pocitov, ktoré jej patrili a rozpoznal medzi nimi i rozpaky. Drobnými bozkami som jej obsypával krk a presúval sa k sánke. Dával som si na čas, užíval si jej blízkosť a chvenie tela zakaždým, keď som sa jej dotkol. Vtisol som pár bozkov na líce, než som sa dostal až ku kútiku pier. Privrela viečka. A zhlboka sa nadýchla. Začal som ju bozkávať, odrazu som nedokázal potlačil vlastnú chuť a nutná potreba brať si ju aspoň takto ma hnala vpred. Bozkával som ju celkom drsne, v danej chvíli mi nezáležalo na jemnosti, túžil som iba po nej. Až neskoro som si pripustil, že strata kontroly patrila k pocitom, ktoré sa mi zatiaľ nepodarilo definovať. A ktoré sa vynárali z najhlbšieho vnútra mojej duše iba v jej prítomnosti.

„Grigori!" zamumlala mi do úst a pomrvila sa podo mnou. Nesúhlasne som zavrčal a pokračoval v bozkávaní, chutila tak úžasne, že som nechcel prestať. Nedokázal som prestať... Zvieral som ju pevne pod sebou a nadvláda, ktorú som nastolil, vo mne spaľovala aj posledné zvyšky kontroly. Chcel som ju, tak strašne, až mi z toho tepalo v hlave a z hrdla mi unikali ťažké povzdychy, doplnené jemnými pohybmi na jej tele. Túžil som z nej strhať šaty, zmocniť sa jej nevinnosti a navždy ju zvierať v náručí, pod sebou, celkom bezbrannú a vydanú mi na milosť. Chcel som ju uhryznúť, označiť ju a nikdy viac sa o ňu nedeliť. Túžil som zabiť Ryana, predstavujúceho poslednú prekážku. Bol jediný, ktorý by mi mohol Eli vziať a to poznanie vo mne prebúdzalo majetnícke sklony a chuť bojovať o ňu na život a na smrť. Znovu som zavrčal, tentoraz s presvedčením, že ona patrila mne.

„Grigori, bolí to..." zamumlala iba. Jej slová síce uši zachytili, ale nedostali sa do mysle. Vnímal som iba ju, jej pery a čosi zvláštne, čo z nej vyžarovalo, lákalo ma to a opantávalo mi zmysly spôsobom, ktorý by sa dal považovať za očarovanie.

A odrazu som pocítil prudkú bolesť, ktorá mi vyrazila od pier do tela a hoci trvala iba krátky okamih, stačila na prinavrátenie ma k rozumu. „Kurva," odtrhol som sa od nej a dvihol sa do sedu, stále ju väzniac pod sebou. Prstami som sa jemne dotkol vlastnej pery a v ústach pocítil známu príchuť.

„Ty si ma uhryzla?" Nebol som si istý, či ma dané zistenie rozčúlilo alebo rozpálilo a popudilo urobiť jej to isté. Každopádne, chuť na ňu mi to neznížilo. Začal som sa skláňať k jej perám...

„Upokoj sa," prehovorila príliš pomaly a nehlučne. Dané slová mi vnikli do uší a v hlave spôsobili hotovú prietrž. „Grigori," oslovila ma tichým hlasom, akoby ma chlácholila, „nesmieš mi ublížiť."

„Ublížiť ti?" ohrnul som hornú peru a nechápavo ju skĺzol pohľadom.

Pošúchala si obe zápästia. „Skoro si mi ich rozdrvil," objasnila, „musíš sa kontrolovať."

Očami som strieľal na všetky strany a rukou si prehrabol vlasy. Matne sa mi vybavovalo, čo sa pred tým stalo. „Prepáč," uškrnul som sa iba.

„To nič, len... myslela som si... veď vieš."

„Že ťa zjem?"

Prikývla a predlaktiami si schovala zahanbenú tvár. Stále som na nej sedel, nezdalo sa však, že by jej to prekážalo.

„No," zatiahol som a upútal jej pozornosť. Ruky posunula nad hlavu a pri tom pohľade mi šklblo v rozkroku. Podvolila sa, vôbec sa nesnažila brániť a naplno mi prejavila dôveru tým, že si odhalila tvár. Položil som svoje telo späť na jej a lakťami sa oprel po bokoch jej tváre, pričom som prstami jemne prechádzal po pokožke na jej rukách.

„Čo?"

„Čo?"

„Začal si a nedokončil..." stisla pery. „Dokonči vetu," poopravila sa pri rozpoznaní dvojzmyslu, ktorý mi neušiel.

„Ja som zabudol."

„Bože, Grigori. Naozaj ťa nechápem. Čo vlastne chceš?"

„Teba." Vyletelo zo mňa a obom naraz sa nám rozšírili oči.

„Chceš sa nakŕmiť?" spýtala sa zostra.

„Nie."

„Tak prečo si sa na mňa vrhol ako hladné zviera?"

„Kvôli Oddanosti. Chcel som ti ukázať, koľko málo treba, aby som ťa uhryzol. Ak by som chcel, aby si mi bola Oddaná, už dávno si. Chápeš?" A vzápätí som nad sebou stratil kontrolu, priznal som si v duchu, nahlas som si to však netrúfol povedať.

„Prečo nechceš? Teda, nemyslím to tak ako to znie. Ale... prečo si to už dávno nespravil?"

Postavil som sa a podal jej ruku. Obaja sme si sadli na lavičku, tentoraz vo vzdialenosti, ktorá mi zamedzila akýkoľvek dotyk. Presadol som si obkročmo a za sprievodu jej podozrievavého pohľadu si ju pritiahol celkom k sebe. Nebránila sa, iba si oprela hlavu o moje plece a pohrávala sa s nitkou, ktorú našla na okraji nohavíc.

„Oddanou sa môžeš stať v priebehu pár minút. Záleží, koľko jedu sa dostane do tela."

„Neodpovedal si."

„Bežne som takto riešil ženské na jednu noc. Chytil, uhryzol, ráno zahojil a viac sa neozval."

„Nie, toto som počuť nechcela." Zamrnčala.

„Preto iste pochopíš, že je pre mňa bežné a celkom jednoduché vytvárať si Oddané."

„Na mňa si to neskúsil..." skonštatovala a v prvom momente som si nebol istý, či so smútkom alebo vďakou.

„Skutočne ma teraz zaujíma, čo si myslíš. Prečo som z teba nespravil Oddanú?"

„Ja neviem," mykla plecom na dôraz. „Bolo by to pre teba jednoduché. Mohol by si mi rozkazovať. Mohol si ma prinútiť pustiť tvojho brata, mohla som niekoho zabiť... Naozaj neviem, prečo si to neurobil."

„Ty by si to urobila?"

Vzhliadla mi do tváre a párkrát zažmurkala. „Asi, neviem. Ak by od toho závisel život môjho brata..."

„Urobila by si to mne? Privlastnila by si si moju slobodu?"

Oči sa jej rozšírili. Pomaly sa nadýchla a naprázdno prehltla. „Nie. Tebe nie."

„Tak vidíš. Presne preto mi nie si Oddaná."

„Ale..."

„Eli, ja chcem, aby si mala svoju vôľu. Aby si ma bozkávala, pretože to chceš, nie preto, že som ti to nariadil."

„Aha," ústa sa jej pootvorili, akoby chcela ešte čosi dodať, vzápätí ich zaklapla.

„Tak si to rozmysli. Ak by som ťa uhryzol, môžeš sa vyhnúť svadbe."

„Nemyslím si, že by sa niečo zmenilo. Či uhryznutá alebo nie, stále musím čeliť otcovi. A to je môj najväčší strach. A báť sa ho budem, aj keď ti budem Oddaná."

„Mýliš sa," podvihol som ruku a odsunul jej zopár pramienkov z čela, „teda, nikdy som nebol Oddaný, ale čo mám odsledované, oni žijú preto, aby splnili požiadavky svojho pána. Dychtia po absolútnom naplnení jeho rozkazu a keď sa im to podarí, je to taká zvláštna eufória, ktorá z nich sála. Sú extrémne šťastní, že potešili pána."

„Kriste, to znie tak oplzlo," znechutene sa striasla.

„Prepáč, pokúsim sa o inú voľbu slov. Proste sa budeš snažiť splniť môj príkaz. Za každú cenu. Dodá ti to odhodlanie a sebavedomie. Nebudeš mať obavy z toho, čo tvoj otec povie, pretože v tej chvíli budeš myslieť iba na ten rozkaz a všetko ostatné pominie."

„A čo ak niekomu ublížim?"

„Neublížiš. Zas Oddaní nie sú pomätení. Iba sú ovládateľní. Čo im povieme, to urobia, neodvrávajú a nesťažujú sa. Sú... spokojnejší ako neoddaní ľudia."

„Ale kradnete im slobodu." Zdôraznila.

„Výmenou za dobrý život. Staráme sa o svojich Oddaných."

„Čo si pamätám, bol si to práve ty, kto mi tvrdil, že sa Oddaní nemajú moc dobre."

Zasmial som sa a pokrútil hlavou.

„Musela si si zapamätať práve toto? Klamal som ti, lebo som chcel, aby si mi prezradila, kto ťa uhryzol. Tak som sa ťa pokúsil zastrašiť."

Odmlčala sa.

„Eli, je to na tebe. Ponúkol som ti to ako možnosť. Nemusíš ju využiť."

Trvalo hodnú chvíľu, než zdvihla zrak a spod viečok si ma premerala. Pootvorila ústa, vzápätí ich zaklapla a zamyslene stočila zrak inam. Poťahala nosom, sústredene prižmúrila oči a znovu natiahla vzduch.

„To je... to je krv?" zvraštila nos a poobzerala sa.

„Ach, do čerta," zatiahol som a utrel si dlaň do riflí. „Síce nechápem, ako je možné, že ju cítiš, ale..." nadýchol som sa, „áno, to je krv." Priznal som napokon a znovu si pošúchal porezanú ruku o stehno.

„Tvoja?" zarazene si ma prezrela a hľadala miesto, odkiaľ by mohla vytekať. Chvíľu som ju ponechal v napätí, než som stisol kútiky a nasmeroval na ňu otvorenú dlaň, cez ktorú sa krížom ťahala hlboká rezná rana, ktorú som si sám spôsobil.

„Čo sa ti stalo?" pridržala ju v rukách a dôkladne prezrela zranenie. Sledoval som jej profil a premýšľal, ako jej to vysvetliť. Zadívala sa na krv, ktorá sa mi pomaly hromadila v ruke, prižmúrila oči a naklonila hlavu k plecu. Poťahala nosom, prešla si jazykom po perách a...

...a celkom pomaly sa k nej priblížila...

„Eli? Čo to robíš?" pritiahol som obočie. Zovrela prstami okraje mojej ruky, celkom silno a pery priložila k rane, následne začala plnými dúškami sať a blažene zavrčala.

Moje oči sa rozšírili prekvapením a hrôzou zároveň.

Nooo... kam sa to zase stočilo, ach jaj :D dievčatá, k predchádzajúcej kapitole ste mi písali komentáre, ja sa veľmi ospravedlňujem, že som vám ešte neodpovedala, ale.. každý som si prečítala a ďakujem vám každej jednej, že ste si našli čas a venovali chvíľu času písaniu komentára. Som za ne nesmierne vďačná, i keď som nemala kedy na ne odpovedať, ale ďakujem vám aspoň takto, pretože naozaj mám toho času málo a radšej som ho venovala písaniu. A verím, že vás nová kapitola nadchla aspoň tak, ako mňa :D poviem vám, mám z nej zimomriavky a Grigori... ja ho zbožňujem... A viem, že Ryana nenávidíte a najradšej by ste boli, aby som ho zabila (že, Zoja, Dorka a Sabi ♥ ), ale to urobiť nemôžem, nakoľko by to bolo príliš predvídateľné a moje príbehy predvídateľné nie sú :D takže, či sa vám to páči alebo nie, Ryan vám ešte chvíľu strpčovať život bude a uvidíme, čo si pre neho nachystám, ešte sama neviem - možno sa zmení k lepšiemu :D  A verte či nie, stále neviem ani to, či svadba bude alebo nie... A na záver otázka, čo myslíte, ako sa rozhodne Eli ohľadom toho uhryznutia? :D