Ako som sľúbila, Dimitriho pohľad, užite si to :)
Dimitri
Prestal som rátať dni, počas ktorých ma väznili v zatuchnutej miestnosti. Putá zarezávajúce sa do zápästí ma prestávali bolieť, odchádzal mi cit dokonca aj z nôh, na ktorých som viac nedokázal stáť. Hoci ma kolená od ťarchy vlastného tela rozboleli, nemal som viac na výber. Nech už so mnou porobili hocičo, očividne to zaberalo. Množstvo ihiel s rôznymi látkami, ktoré do mňa posledné dni pichali, pravdepodobne začali zaberať. Striedavo ma zalieval studený a horúci pot, prudké zmeny nálad, ktoré mnohokrát vrcholili zúrivosťou, ktorá sa vynorila z ničoho nič a nebolo možné ju zastaviť a naopak pocit úplného prázdna, kedy som sa cítil ako pomaranč. Zuby ma príšerne boleli, snáď sa množili alebo čo. Koža na tvári sa mi za posledný časový úsek, ktorý by som prirovnal k dvom, trom hodinám, naťahovala a chvíľami som naberal dojem, že sa mi menila tvár. Cítil som, že sa opúšťam. Strácal som vieru v záchranu, hoci som vedel, že ma hľadali všetci a obzvlášť Victor by sa nezastavil, kým by neobrátil každý kameň na zemeguli. I tak bolo ťažké uveriť, že za stenami miestnosti bol skutočný svet, v ktorom niekto po mne pátral. Monotónnosť, ktorú mi súčasný pobyt ponúkal, mi začínala liezť na mozog, mazať z neho dôležité informácie a schopnosť jasne uvažovať. Zatuchlina zo starých omietok ma v nose prestala štípať už celkom dávno. Buď som si na ten puch zvykol alebo mi odumreli čuchové receptory. Pri tých pokusoch by som druhú možnosť nevylúčiť. Každý deň mi v laboratóriu – tak nazývali vedľajšiu miestnosť s jedným stolom, mikroskopom a skrinkou so všetkým, čo do mňa pravidelne pchali - robil spoločnosť iný lovec. Slabé žalúdky spôsobili vypnutie pri dvoch z nich, ktorí sa následne po prebratí povracali. Ďalší traja to zvládli bravúrne, avšak na druhý deň sa nevrátili a vystriedal ich niekto ďalší. Či im vadilo množstvo krvi, ktoré mi vytekalo z mnohých bodných rán spôsobujúcich mi dočasné ochromenie alebo sa len nedokázali prizerať mojim reakciám na ich elixíry, nevedno.
Veľa som si toho nepamätal. Každý zákrok, pokus alebo teda výskum, ako to oni nazývali, bol skurvene bolestivý, trval celú večnosť a čo bolo najhoršie, opakoval sa pravidelne. Zakaždým som si myslel, že v ten deň sa to konečne skončí, ale vždy som prežil, i keď tesne na hrane, aby sa ďalší deň mohlo pokračovať. Schopnosť hojenia sa vytratila hneď po prvom dni, kedy ma dozerali až k úplnému vykrvácaniu. Rany mi zostali, boleli a pálili stále viac, ale k mojej smole, bol som upír. A na upíra existovala iba jediná zbraň, ktorú - opäť k mojej smole – nepoužili. Z toho som ľahko usúdil, že ma nehodlali zabiť a moje utrpenie malo zrejme trvať večne.
Do frasa, aj s ľuďmi...Dokázali iba ubližovať. Každým dňom som ich nenávidel viac.
V prvý deň môjho pobytu som urputne bojoval. Bránil som sa, štyria mali problém udržať ma. Keď ma omráčili a spútali, šklbal som reťazami ako besný. Naivne som sa domnieval, že by Lovci – pradávny protivníci vlastniaci celú zbierku kníh o našej rase – nedokázali zaobstarať reťaze, ktoré by odolali mojej sile. Ako šeredne som sa mýlil, mi došlo po takmer troch hodinách, kedy som to na pokraji síl vzdal. Zo steny neopadla ani omietka. Bol som slabý, potreboval som krv a vedel som, že proti nim nemám šancu, pretože i jednodňová absencia potravy nám spôsobovala oslabenie a ak sa k tomu prirátalo aj mučenie, bol som v totálnej kaši.
Až do chvíle, kým sa nezjavila ona.
Zacítil som ju skôr, než som otvoril oči, aby som mohol uzrieť tvár toho, komu tá vôňa patrila. Omámila ma, obalila každú bunku v tele a zároveň ma rozrušila. Otvoril som vtedy oči, a i keď ma pohľad na ňu dostával do kolien a prial som si dívať sa na ňu večne, myseľ spustila obranný mechanizmus a navodila jej pocit strachu. Podvedome ma chránila pred ďalším zlom, ktoré by mi ona a jej rodina mohli spôsobiť. Patrila k Lovcom, kričala na mňa myseľ a srdce sa rozbúchalo s každým ďalším nádychom viac.
I keď som na ňu vrčal a trhal reťazami, vnoril sa jej bez pozvania do mysle v snahe vydesiť ju... i tak, doteraz neviem ako, sa jej podarilo môjho nátlaku zbaviť. A od toho momentu som sa nedokázal zbaviť myšlienok na ňu. Beznádej a zúfalstvo obalila trochou pokoja vždy, keď preliezla cez úzku šachtu a zastala mi tvárou v tvár. Nedefinované pocity sa vo mne budili v každej chvíli, keď som pociťoval jej prítomnosť.
A vo chvíli, kedy sa mi pokúsila pomôcť a priniesla krv, hoci slepačiu, pochopil som, že bola spojencom. A zatúžil som ju spoznať. Zistiť viac o človeku, ktorý sa rozhodol prebehnúť. Ktorý sa nás snažil pochopiť. A ktorý sa napriek okolnostiam vždy vrátil.
Vyčkával som... Rátal minúty, hoci pojem o čase som dávno stratil. Ale túžil som ju znovu vidieť, potreboval som zacítiť jej sladkú vôňu a zadívať sa do veľkých hnedých očí, ktoré prekypovali neukojenou zvedavosťou. S každým úderom srdca som si čoraz viac prial, aby sa objavila.
A v okamihu, kedy som začul tupý náraz a následne zahrešenie, som s ťažkosťami dvihol hlavu a so snahou uzrieť ju sa pootočil.
„Javajs, tresla som si hlavu," zašomrala a dopadla na nohy, rukou si pridŕžala temeno a bolestnú grimasu dopĺňala rozkošným pokriveným úsmevom. Niečo na nej sa zdalo iné. Bola viac uvoľnená, pohybovala sa sebavedomejšie a sršal z nej zvláštny druh odhodlania. Zastavila predo mnou a dôkladne si ma prehliadla.
„Ako ti je?" ustarane pokračovala v obhliadke môjho dobitého tela.
Prižmúril som oči, natiahol do nosa jej prenikavú vôňu a hlavu naklonil nabok. Skúmal som ju.
„Prepáč, hlúpa otázka." Potriasla hlavou.
„Je mi mizerne," zachrapčal som a prekvapil sa pri započutí svojho hlasu. Prečistil som si hrdlo.
„Dnes to celé skončí. Iba," dvihla zrak k jednému z pút, ktoré mi zvierali ruky. „Dokážeš sa postaviť?"
Hlava mi únavou klesla, viečka sa privreli. Dokázal som iba vdychovať a vydychovať a užívať si opojný pocit z jej blízkosti. Prekvapilo ma, koľko málo mi stačilo k uspokojeniu.
K môjmu údivu, celkom odvážne podišla až ku mne a vsunula mi ruky pod pazuchy. „Poď, hop na nohy," zatlačila s úmyslom pomôcť mi vstať. Sťažka a varovne som zavrčal, sily mi však nestačili na to, aby ma brala vážne. Sama netušila, ako veľmi zariskovala. Hlad mi v okamihu udrel do hlavy, bol som krôčik od toho, aby som ju uhryzol. Perami som sa oprel o jej hebkú pokožku na krku a hoci som mysli prikazoval, aby ovládla telo a postavila ma na nohy, túžba po krvi bola prisilná. Pootvoril som ústa, od vyčerpania sa mi nedarilo zatlačiť zuby a ukojiť tak svoje potreby. Iba pery sa pritisli bližšie a pobozkali miesto, ktoré som túžil preťať ostrými špicákmi.
A odrazu bola preč. Uskočila tak rýchlo, že som nestihol zareagovať a padol som späť do reťazí, ktoré zaškrípali. Hlava mi klesla, pomaly sa mi podarilo znovu ju dvihnúť a cez neustále padajúce viečka som hľadal jej pohľad. Dívala sa na mňa so zmesou prekvapenia a pochopenia.
„Prepáč..." zatiahol som a prudko sa rozkašlal.
„Nie. Ty prepáč, to nebol práve najlepší nápad. Pozri, mám plán, ale musíš trochu spolupracovať."
„Ja..." Oči sa mi znovu privreli, tentoraz sa mi nepodarilo udržať na nej pohľad.
„Dimitri!"
Prekvapene som zažmurkal. „Odkiaľ..."
„Od Grigoriho."
Zostal som zmätený. Pochopila zmes pocitov striedajúcich sa mi vo výraze a povzdychla si. „Je v poriadku."
Vydýchol som úľavou.
„Okej, musíme si pohnúť. Primiešala som strážcom preháňadlo do kávy, na chvíľu budú zaneprázdnení." Zohla sa a z puzdra na lýtku vytiahla nôž. „Prosím ťa, nezjedz ma."
Vytreštil som oči, keď si čepeľ priložila k otvorenej dlani a zhlboka sa nadýchla.
„Čo to robíš?"
„Snažím sa ti pomôcť."
Zostal som ticho. Iba samotná predstava toho, že mi čoskoro ponúkne vlastnú krv, mi vohnala do žíl trochu sily. Potreboval som to, do frasa, bol to jediný spôsob, ako sa odtiaľto dostať. A možno jediná možnosť sa nakŕmiť. I keď by to nevyšlo, ďakoval by som aj za jeden log, ktorý by pomohol sceliť rany a zbaviť ma tým ukrutnej bolesti.
Stisla pery a privrela viečka, keď si ostrou hranou prešla po koži. Červená čiara, ktorú po sebe zanechala, v okamihu upútala moju pozornosť. Nevedomky som zavrčal, z ďasien mi vystrelili špicaté hroty a horná pera sa odsunula pod vidinou kŕmenia. Trhol som nenásytne smerom k nej, množstvo sily, ktorá sa mi vrátila, však bola nepatrná a minula sa účinku. Potriasol som hlavou v nedočkavosti a napol celé telo k nej. Otvorila oči, prezrela si ranu, ktorá bola, k môjmu obdivu, dostatočne hlboká, aby mi poskytla to, čo som nevyhnutne potreboval. Dvihla zrak a stretli sa nám pohľady. Hladne som ju prosil očami, aby konečne pristúpila, celé telo sa mi chvelo v agónii.
„Pokojne, už to bude." Natočila dlaň dohora a podvihla ruku, aby z nej netiekla krv na zem. Čepeľ utrela do nohavíc, súčasne však kráčala ku mne. I keď nás delili sotva dva kroky, zdalo sa, že prešiel nekonečne dlhý čas, kým ich prekonala. Naťahoval som sa k jej dlani ako kôň k senu, dych sa mi znásobil a túžba vo mne rástla.
„Hlavne pokoj," chlácholila ma, „uvedom si, že ti pomáham, nesmieš mi ublížiť." Prihovárala sa mi so skrytými obavami. Zavrčal som znovu, zrak som nedokázal dvihnúť z kopiacej sa krvi v jej dlani. „Rozumieš?" Delilo ma sotva pár centimetrov. Ak som si myslel, že jej rodina ma doteraz mučila, mýlil som sa. To ona ma mučila.
„Dimitri! Pozri sa na mňa!"
Strašne rýchlo som dýchal, ceril zuby a hlavu mal celkom naklonenú k jej dlani. Začal som sa potiť, prestával som vnímať priestor navôkol. Všetko sa sústredilo do jediného bodu...
„Dimitri!"
Žmurkol som a zdolávajúc vnútorný boj sa na ňu konečne pozrel. „Neublížil by som ti. Nikdy."
Prikývla, nádychom si dodala odhodlanie a pristúpila celkom ku mne. Jednou rukou ma chytila okolo krku, privinula sa ku mne a druhú... druhú mi oprela o ústa. Okamžite mi do jazyka narazila slastná chuť a s prvým dúškom som cítil, ako sa mi telom rozlieva páľava. Jej krv chutila neskutočne, nevedno, či to bolo hladom alebo skutočne bola niečím iná. Logal som ako zmyslov zbavený a s každým prehltnutím cítil, ako vo mne rástla sila. Každá rana na tele sa mi rozpálila, telo som mal v jednom ohni a nedokázal som prestať. Vnímal som iba tekutinu, ktorá mi stekala dolu hrdlom, uzdravovala ma a vdychovala do mňa život, ktorý sa zo mňa už pomaly vytrácal. Užíval som si každý dúšok a pomaly sa blížil k pocitu sýtosti. Spomalil som, nechával kvapôčky prevaľovať sa na jazyku a začínal prichádzať k rozumu. Uvedomil som si prítomnosť Elis, ktorá mi visela v krku a trpezlivo držala dlaň, hoci mohla kedykoľvek ustúpiť. Rozkázal som si prestať, ešte pár logov som si však neodpustil. Sila sa mi vracala prirýchlo, telo mi mocnelo a do nôh sa mi navrátila stabilita. Cítil som, ako sa mi rany scelili a bolesť stále viac ustupovala uspokojeniu, ktoré sa mi prelievalo vnútrom ako horúca láva. Začínal som sa konečne cítiť vo svojej koži. A s poslednou zacelenou jazvou, s posledným bodom v okolí rebier, v ktorom sa ešte zhromažďovala bolesť, som inštinktívne trhol zápästím. Reťaz sa razom pretrhla, ostal mi iba náramok. Odtrhol som aj druhú stranu a zovrel Elis okolo pása. V momente mi stuhla v náručí a pokúsila sa odtiahnuť dlaň. Srdce jej pridalo na tempe, pravdepodobne si uvedomila hrozbu.
Zrejme neočakávala, že skončí v náručí upíra...
Nečakali ste novú kapitulu už dnes, však? Keď mňa to tak baví, čo narobím :D :D Viete, čo ma dnes prekvapilo? Príbeh má 7,7k prečítaní a iba 1,5k votes (prekvapený smajlík), kočkyyy!! Ak už nezanecháte koment, aspoň ohodnoťte kapitolu, ak sa vám páčila. Je to to najmenej, čo môžete urobiť. Snažím sa kvôli vám, chcem váš potešiť, ale jedna kapitola mi zaberie cca 2 - 4 hodiny času, ktorý by som mohla venovať spaniu :D takže pls, spravte radosť aj vy mne, verte, že tá jedna hviezdička veľmi zaváži a odozva na príbeh úzko súvisí s tým, kedy bude ďalšia kapitola. Pri slabej odozve aj autor stráca chuť a hnaciu silu pre pokračovanie :) Ďakujem vám každopádne, cením si každú jednu z vás, ktorá číta, aj keď neohodnotí :)
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top