Grigori

„Čo presne je jasné?" Hnev mi poznačil tvár a znovu som sa posadil, snáď v obave, že by som mohol pri jeho ďalších slovách odpadnúť. Z fľaše pomaly ubúdalo, v mojej mysli prituhlo. Myšlienky do seba divoko narážali, otupenosť z alkoholu nepomáhala jasnejšiemu uvažovaniu. Akokoľvek som sa snažil nájsť nejaký oporný bod, ktorého by som sa chopil a od ktorého sa odrazil späť do reality, stále ma zastieral nutkavý pocit bežať za Eli. Dlaňami som prekryl zúfalstvo odrážajúce sa mi vo výraze a nešťastné pokrútenie hlavy malo otcovi napovedať, v akých sračkách som sa ocitol.

„Takto, aby som bol presnejší. Chápem správanie Eli, keďže si ju uhryzol, tým pádom si jej pomiatol myseľ. Čo mi ale nie je úplne jasné," na mučivo dlhú chvíľu sa zamyslel. Počas nej som dlane nechal padnúť do lona a nastražil uši. „Nechápem, prečo na ňu takto reaguješ. Teraz premýšľam, že toto sa deje iba pri našej rase, lenže..." Znovu sa odmlčal a zadíval sa pred seba.

„Bože, ty ma chceš zabiť. Mohol by si vety končiť menej napínavo?"

„Miešanie krvi. Ide o to, že vo chvíli, kedy máte obaja v sebe krv toho druhého, dôjde k prepojeniu. Lenže to je blbosť, lebo Eli je človek... Ibaže by..." A nastalo ticho.

„Zastrelím ťa. Fakt."

Dvihol zrak a hoci sa díval na mňa, nemal som pocit, že by mi venoval pozornosť. Otec si vždy premyslel každé slovo, než ho vypustil z úst. I to spôsobovalo, že rozhovory s ním trvali dlhšie ako s kýmkoľvek iným, avšak v závere každý upír odišiel buď s dobrou radou alebo novým poznatkom. Nechápal som, ako to robil – túto vlastnosť som, žiaľ, po ňom nezdedil - a mal za to môj obdiv. Dokázal aj v bezvýchodiskovej situácii nájsť riešenie a mal odpoveď takmer na každú otázku.

„Ibaže by..?" nabádal som ho, možno sám zabudol, čo chcel povedať. Prstami objal pohár, v ktorom ešte stále mal trochu whisky a ruku dvihol k perám. Skôr, než sa napil, konečne ukojil moju zvedavosť.

„Ibaže by si sa do nej skutočne zamiloval." Uškrnul sa a schoval tvár za pohárom. Oblial ma studený pot, keď som ho s napätím pozoroval.

„Nemožné." Zavrčal som a na dôraz pokrútil hlavou.

„Prečo? Snáď si nemyslíš, že sa ti to nikdy nestane."

„Trochu som v to dúfal." Stisol som pery, než som pokračoval. „Po tom, čo sa stalo medzi tebou a mamou."

„Nemôžeš sa k nám prirovnávať. Neznamená to, že sa ti stane niečo podobné."

„To je jedno. Ako to mám vyriešiť?"

„Čo? Ako sa zbaviť toho pocitu?" Zachechtal sa.

„Áno."

„Nemôžeš sa ho zbaviť. Ak nejde o prepojenie krvi, je to skutočné a toho sa nezbavíš. Je to ako s rezňom. Môžeš sa mu vyhýbať, ale vždy naň budeš mať chuť."

„Rezeň..." neveriacky som zopakoval.

„Áno."

„Eli je rezeň..." dospel som k záveru.

„No, zjednodušene povedané, áno."

Kútiky sa mi ťahali nahor a ani po urputnej snahe, počas ktorej som sledoval otca, ktorý pôsobil rovnako pobavene, sa mi nepodarilo ich zadržať. Rozšíril sa mi úsmev a po chvíli sme sa súčasne pustili do smiechu. Miloval som rozhovory s otcom. Mohol som prísť s náladou pod psa, rozzúrený alebo unavený, vždy som odchádzal s úsmevom na tvári. Jeho pozitívny prístup bol darom...

Elisya

„Vážne, Gudada?" kričala som do lesa, k miestu, kde náhle zmizol. Neverila som, že po tom všetkom, po tom bozku, ma nechal stáť uprostred lúky, vedľa Necuratovho hrobu, a jednoducho zmizol. Zaťala som ruky v päste a zaprisahala sa, že ho nakopem, len čo sa opäť nečakane zjaví. Hnev ma sprevádzal celú cestu domov, ani beh mi nepomohol trochu sa upokojiť. Keď som prekročila brány sídla, bola už takmer tma. Vo väčšine okien sa svietilo, bežný denný rozruch na nádvorí ustal a občas som zahliadla Nočného lovca, ktorý sa pripravoval na službu.

Vošla som cez vchodové dvere, ignorujúc varovania mysle pred možným stretnutím sa s otcom a kráčala s vysunutou bradou po schodoch, akoby som nemala zákaz vychádzania. Moja predstava toho, ako si vleziem do sprchy a nechám horúcu vodu spláchnuť dôsledky Grigoriho prítomnosti, zmaril v okamihu vstúpenia do izby Ryan sediaci na posteli. Napriek chuti vyhodiť ho som razantne zabuchla dvere a neveriacky vysunula obočie.

„Čo tu robíš?"

„Musíme sa porozprávať."

„Nemáme sa o čom." Obozretne som ho sledovala a krôčik po krôčiku sa presúvala až k nemu. Týčila som sa nad ním so založenými rukami na hrudi a trucovito mapovala každý kúsok jeho tela.

„V sobotu je svadba."

„A čo?"

„To celkom zmarilo moje plány."

„Myslíš ošukanie polovice školy? Stále máš čas, takže..." stisla som pery a trhla hlavou k dverám, „bež, aby si toho stihol čo najviac."

„Nemyslím si."

Unavene som zagúľala očami a napokon sa rezignovane hodila do kresla. Zaklonila som hlavu a zadívala sa do stropu.

„Mala som ťažký deň, skutočne je tento rozhovor nevyhnutný?"

„Dnes si nebola v škole."

Narovnala som hlavu a venovala mu trpký pohľad. „Nebola."

„Prečo?"

„Otec mi zakázal. Doma je to pre mňa vraj bezpečnejšie a keďže po sobote to už bude jedno, neprotestujem."

„S Nell som sa rozišiel."

„Máš pocit, že ma to zaujíma?"

„Nie, len som chcel, aby si to vedela."

Povzdychla som si a prstami zovrela opierku. Z jeho prítomnosti ma mrazilo na zátylku a priala som si len, aby odišiel.

„Ryan..."

„Eli," prerušil ma prudko, „viem, že som sa choval ako kretén, ale rád by som to napravil. Nechcem, aby si sa cítila zle... Chápeš, potom čo budeme..." Nedopovedal.

Zmes pocitov mnou začala víriť. Odrazu bolo ťažké dívať sa na neho, stal sa pripomienkou všetkého, čo som urputne odmietala a čoho som sa túžila zbaviť. Bol bremenom v mojom živote, ktoré sa bez pozvania usadilo na mojich ramenách a už len poznanie toho, že sa mi nikdy nepodarí zvesiť ho, mi omotávalo slučku okolo krku. Dusila som sa, srdce mi bolestne narážalo do hrude a varovalo ma pred skazou, do ktorej som sa hrnula s nemožnosťou vyhnúť sa jej.

„Eli," zatiahol prosebne. Zachytila som pohyb a zbystrila pozornosť. Oči sa mi rozšírili, keď sa pomaly presunul ku kreslu a čupol si predo mňa. Strhlo ma, keď sa jeho dlane ocitli na mojich napnutých prstoch, ktoré sa stále držali okraja kresla, akoby ma malo zachrániť. „Môžeme to skúsiť znovu?"

„Čo?" Znelo to viac zhrozene, než som chcela.

„Nájsť si k sebe cestu, aby..." prehltol a sklonil zrak, „aby to pre nás bolo jednoduchšie."

Vadil mi. Veľmi mi vadil. Tlačila som sa chrbtom do kresla, ruky gniavili opierku čoraz viac, hlava sa tlačila čo najďalej z jeho dosahu. Do mysle mi vstúpila Grigoriho podobizeň a v okamihu ma premkla sužujúca túžba. Nedokázala som jeho tvár vypudiť z mysle, bažila som po jeho prítomnosti, priala som si, aby pri mne čupel on, aby sa ma dotýkali jeho ruky. Aby ma jeho pery prosili o... o hocičo.

„Nie!" odsekla som a vyskočila na nohy tak nečakane, až spadol dozadu. Prekročila som ho a v sekunde stála pred dverami. „Choď za Nell!" štekla som.

„Zbláznila si sa?" Vyškriabal sa na nohy a po predchádzajúcej pokore nebolo ani stopy. Nevrlo si ma prezeral, telo mal napäté a výraz mu tvrdol. „Prečo by som to robil?"

„Naposledy, čo som sa dívala, tvoj jazyk dosť podrobne študoval jej mandle. Myslíš si, že po tom všetkom sa ti hodím okolo krku?"

„Bolo to chvíľkové pobavenie. A to ty si ma od seba odohnala."

„Aha, takže je moja vina, že si si začal s Nell? A vieš čo," hodila som rukami, „máš pravdu. Je to celé moja vina. A teraz môžeš ísť."

Zlovestne naklonil hlavu nabok. „Napadlo ti vôbec, aké to bude?"

„Aké bude čo?"

„Po svadbe. Aké to bude..."

„Nijaké. Podpíšeme sa, kde nám povedia, odídem s tebou a kým ty si budeš užívať so svojimi frajerkami, ja budem," na moment som zovrela pery, „štrikovať. Alebo začnem záhradkárčiť, aby som zabila čas..."

Smiech, ktorý sa mu vydral z hrdla, sa mi nadobro vryl do pamäti. Dával mi ním najavo moju vlastnú naivitu.

„Tak ťa uvediem do reality. Možno po tom budeš rozumnejšia." Pristúpil celkom ku mne. Inštinktívne som začala cúvať, dvere za mojim chrbtom mi čoskoro zamedzili pohyb. Ryan sa stále približoval, až sa ma takmer dotýkal. Takmer.

Dlane oprel po bokoch mojej tváre, ignoroval zmätený výraz, ktorý mi zdobil tvár a jeho zákerný úsmev mi rozochvel každú bunku v tele. Opäť sa mi zo zákutia mysle vynorila Grigoriho tvár, pár sivých očí, ktoré ma láskali už len samotným pohľadom, uvoľnený výraz a plné pery, ktoré som túžila nepretržite bozkávať. Ryanova ruka sa presunula na moju bradu, chytil ma a podržal ma, aby som sa mu dívala do očí. Zúžila som pohľad a vyslala k nemu vzdorovitú grimasu.

„Budeš moja manželka." Zavrčal, tvár mal tesne pri mojej, „Budeš matka mojich detí."

Zovrelo mi žalúdok, oči sa mi rozšírili poznaním a jeho slastný výraz pri uzretí pochopenia v mojej tvári ma takmer prinútil trhnúť kolenom dopredu.

„Budeš stáť po mojom boku, staneš sa vodkyňou Secandiho sídla a budeš slúžkou v mojej posteli. Chápeš to už?"

Smola. Neudržala som sa na uzde, trhla som predsa len tým kolenom a sledovala jeho bolestivý výraz, keď ma s výkrikom pustil a odskočil odo mňa. Prikrčil sa a nenávistne si ma prezrel, snáď aj zvažoval, ako mi moju láskavosť oplatiť.

„Budem paňou akurát tak sama sebe. Decko si sprav s Nell. A ešte raz sa pokúsiš skrotiť ma, zruším svadbu a tvojmu otcovi vysvetlím aj dôvod. Teraz si vezmi gule, čo sa ti rozkotúľali po zemi a láskavo vypadni z mojej izby..." Otvorila som dvere a bojovne vypla hruď. Odhodlaná aj pobiť sa za seba som napäto vyčkávala, kým sa uráči odísť. Narovnal sa a zatínajúc zuby ma prepálil pohľadom, kým sa zberal na odchod.

„Iba by ma zaujímalo, koľko dravosti si vezmeš po svadbe so sebou."

„Ak nezmeníš ten svoj povrchný prístup, žiadna nebude." Zatresla som za ním dvere a až po tom, čo som osamela, dovolila som slzám naplno sa rozbehnúť. Stálo ma množstvo úsilia nezosypať sa pred ním, ale pravdou bolo, že všetko, čo povedal, ma k smrti vydesilo. Ľahko sa mi ho kopalo do gulí, keď o dvoje dvere ďalej mali izby moji bratia. Keď som bola v sídle plnom Lovcov z nášho klanu.

Stačilo iba zakričať...

Avšak, po sobote mi už bude spoločnosť robiť iba Mirabela, ktorá by sa rozhodne nemala dívať na stav podobný tomu súčasnému. Prvý raz, odkedy som sa o svadbe dozvedela, som reálne zvažovala jej zrušenie. Dôvody som považovala za pádne, otázkou však zostávalo, čo by si o tom myslel môj otec. Rozhodne by to považoval za druh pubertálneho vzdoru alebo ženskú ješitnosť. V danej chvíli sa však dalo urobiť iba jedno.

Vyslobodiť Dimitriho. Aspoň niekoho dostať z pút, keď už seba som nemohla zachrániť...

Ahojte, kočky :) dnes trochu kratšia, ale snáď sa vám aj napriek tomu páčila. Ďalšiu by som chcela s Dimitriho pohľadu, veľmi dúfam, že sa mi to podarí spracovať tak, ako si predstavujem... Viete, čo ma štve? Ryan nemal byť záporák, ale nejak sa z neho vykľul kretén. Mrzí ma to, mala som s ním iné plány, ale žiaľ, nevyšlo to... Uvidíme, ako sa bude chovať po svadbe, teda.. ak nejaká bude. Ja vieem!! prajete si, aby nebola, ale čo by to bol za príbeh, keby bol predvídateľný, že? Ďakujem vám za ohlasy, tešíte ma každým komentárom aj hlasovaním :)