Kapitola 30

„Nesmej sa. Ja vážne neviem," pokrútila som nešťastne hlavou.

„No tak, premýšľaj trochu." Zachechtal sa ešte viac a drgol ma lakťom. „Ako ďaleko zabehne pes do lesa?" Zopakoval otázku, nad ktorej odpoveďou som hútala už takmer desať minút. Bola to v poradí tretia logická hádanka, ktorú mi dal, a stále mi to nepálilo o nič lepšie. Hodila som nič netušiacu grimasu.

„Veď si predstav les," začal prstom kresliť kruh do prachu, v strede ho predelil čiarou, „tu je polovica. Odtiaľto beží do lesa pes," slová dopĺňal pohybujúci sa prst nad náčrtom, „tadiaľto, cez stred a potom už beží kam?" nabádal ma odpovedať.

„Ja neviem, domov?" neisto som našpúlila pery.

Rozosmial sa. „A domov je smerom...?" obočie mu spýtavo vystúpilo.

„Bože, nedus ma už. Na západ?"

Rezignovane pokrútil hlavou a nohou zmazal stopy po jeho veľdiele. „Von z lesa, Eli," vydýchol unavene, ale s pobavením v tvári, „Pes beží do lesa iba do polovice, potom už beží von z lesa."

„Ježíš," chytila som sa za čelo, „to má dosť logiku."

„Je to tak jednoduché, že na to skoro nikto nepríde. A ja stále hľadám niekoho, kto by to uhádol."

„A ty si uhádol? Skôr, než si poznal odpoveď?"

„Nie," odhalil zuby a nakazil ma svojim smiechom. „Preto ma to štve. Nie je možné, aby sa nenašiel nikto, kto by na to prišiel."

„Podľa mňa toto by neuhádol ani ten pes."

Uškrnul sa iba a obaja sme sa odmlčali, ponorili sa do vlastných myšlienok a v tichosti sedeli v mäkkej tráve. Ubehli minúty, možno hodiny, sama som to nedokázala posúdiť. Zvláštnosťou sa pre mňa stalo zistenie, že v jeho prítomnosti čas nehral rolu. Užívala som si prázdnotu, ktorá sa mi vkradla do mysle a zároveň cítila vďačnosť za kúsok pokoja, ktorý dokázal vytvoriť iba on.

Stačilo, že bol pri mne...

„Čo ťa trápi?" Prelomil ticho po dlhom čase.

„Hm?"

„Si viac rozrušená, než som zvyknutý."

„Teraz nie som."

„Si, len je to zaobalené, ale je to tam."

„Kde začať?" Hlasno som si povzdychla, narovnala sa a nohy zložila do tureckého sedu. Pár sivých oči ma zaujato pozoroval, jeho intenzívny pohľad prenikal až za oponu a napadlo mi, či sa nepokúšal prečítať moje pocity alebo ešte horšie, myšlienky.

„Niečo ťa žerie."

„Bingo," veľavravne som sa uškrnula. „Ja..." Prameň vlasov putoval za ucho, niežeby zavadzal, iba som si potrebovala usporiadať myšlienky a rozpaky ma nútili zamestnať ruky.

„Proste to vysyp."

„Okej. Dnes v noci oslobodím tvojho brata. A v sobotu sa vydávam."

Zabehlo mu. „Čože?"

„No, že dnes..."

„Nie, to druhé," zamračil sa.

„V sobotu sa vydávam. O nič nejde, bude to malá svadba, pár hostí. Dám si iba rifle..." Zastavil ma dvihnutím ruky.

„Vydávaš sa..." uistil sa a sklonil zrak. „To len tak vyklopíš?"

„Veď si sám povedal, že to mám vysypať."

„No," krátko a trpko sa zasmial, „nečakal som, že povieš práve toto."

„Je to problém?"

Neveriacky vytreštil oči. „Či je to problém? Prečo si mi to nepovedala?"

„Hovorím ti to teraz."

„Myslel som skôr."

„Poznáme sa týždeň. Navyše, nepýtal si sa."

Odmlčal sa. Iba mi hľadel do očí a ťažoba, ktorá sa usádzala v mojom vnútri, mi začínala tlačiť na mozog. Zažmurkala som, na okamih ma ovládla túžba dotknúť sa ho, v danej chvíli by to však nebol najlepší nápad.

„Takže si ma vodila za nos."

„Nevodila. S Ryanom nič nemám. Ani si ho nechcem vziať, je to dohodnutý sobáš," priznala som so smútkom v hlase.

„S tým Ryanom?" Zarazil sa. „Oprav ma, ak sa mýlim, ale na neho som sa ťa už pýtal."

„A ja som ti povedala, že s ním nič nemám. Neklamala som ti."

„Iba si zabudla spomenúť, že je to tvoj snúbenec."

Podráždenie v jeho hlase mi lichotilo, zároveň mi do srdca zabodávalo dýku.

„Prepáč, pri hre, ktorú si rozohral, som mala iné starosti, ako sa ti zverovať s detailmi z môjho súkromia. Navyše, sám si tvrdil, že medzi nami nikdy nič nebude, tak prečo si teraz naštvaný?"

„Neviem."

„Grigori, čo sa deje medzi nami?" odhodlala som sa spýtať.

„Neviem."

„Obmedzil si slovnú zásobu?"

„Pozri, som z toho rovnako zmätený ako ty. Ja..." pomaly mi oprel ruku na rameno, prstami sa dotkol môjho líca a palcom mi jemne hladil sánku. Privrela som oči pod prívalom pocitov, ktoré vo mne zobudil.

„Čo ty?"

„Ja som ešte nikdy necítil to, čo teraz. Je to..."

„Zvláštne..."

„Silné...Musím sa ťa dotýkať a neviem prečo. Proste ma to ťahá. Keď s tebou nie som, nemyslím na nič, iba na to, čo asi robíš..."

„Cítim to rovnako, ale ak mám byť úprimná, je to..." Nadýchla som sa a hľadala správne slová, jeho hladenie ma značne rozptyľovalo. „Ešte pred pár dňami som mala chuť ťa zabiť. A odrazu sa to celé zmenilo na čosi... na toto," pritlačila som sa lícom o jeho dlaň a jazykom si prešla po perách.

„Myslíš, že to nie je skutočné?"

„A je?"

Odtiahol ruku a nechal ju klesnúť. Neprehovoril viac. Iba sme na seba mlčky hľadeli. Nepotrebovali sme slová, blízkosť toho druhého stačila, aby nás obklopila akási bublina, ktorá v sebe neniesla nič zo sveta tam vonku, mimo miesta, ktoré sa stalo pre nás zastávkou v chaotickom a rozbehnutom živote.

„Musím ísť domov," šepla som napokon a zadívala sa na tmavnúce nebo. Do danej chvíle mi ani nenapadlo, že ma mohla hľadať už polovica rodiny. Vyhupla som sa do stoja, Grigori vstal zarovno mnou. Opäť sa nám stretli pohľady. Výraz mu znežnel, oči sa upreli na moju tvár plnú obáv, ktoré sa dostavili ako lusknutím prsta. Nedokázala som sa zbaviť predtuchy, že sa na seba zrejme dívame naposledy. Priala som si ukradnúť každý moment prebiehajúcej chvíle a navždy si ho vryť do pamäte ako jeden z tých nezabudnuteľných zážitkov, ktoré človek nazbiera za celý život sotva na päť prstov. Srdce mi búšilo stále viac, brneli mi končatiny a neschopnosť potlačiť chuť na jeho pery ma posunula bližšie. V očiach mu potemnelo, sivá nabrala odtienok temnoty, keď sa moje dlane dotkli jeho. Pomaly putovali nahor, po svalnatých predlaktiach, cez bicepsy, až ku krku. Užívala som si jeho horúcu pokožku, pevné svaly a kamenný výraz v tvári, ktorý niesol stopy záujmu. Očakával, pozoroval a nehýbal sa. Chytila som ho po stranách krku a nespustila pohľad z jeho výrazu, na ktorom napriek snahe nedokázal udržať pevnú masku. Spodná pera sa mu oddelila od hornej, viečka poklesli a hruď sa mu dvíhala o čosi rýchlejšie. Privinula som sa k nemu, najskôr mi stačilo iba objatie, ktoré mi v okamihu opätoval. Ubehla sotva chvíľa, než som tvár presunula a bez ohľadu na dôsledky spojila naše pery v lačnom bozku. Z hrdla sa mu vydral krátky ston, perami pohol súčasne s mojimi. A odrazu, so zavrčaním ma schytil za zadok a vyhodil si ma do náručia, pevnými rukami ma objal okolo pása a pridal na intenzite bozkov. Dobíjal sa mi jazykom nenásytne dnu, tlačil si ma o seba v živočíšnej túžbe a bozkával ma silou, ktorú som cítila v každej bunke. Mocne som ho pridŕžala za hlavu, túžila som mu opätovať surovosť, ktorú do bozkov vkladal a zároveň si sama dopriavala pocit uspokojenia z drsnosti, ktorá sa mi k údivu páčila.

Náš prvý skutočný bozk však skončil skôr, než stihol poriadne začať. Grigori ma odrazu pustil a uskočil dozadu. Vzhliadla som k nemu, stále vykoľajená z náhlej straty. Krvou podliate oči si ma prezerali iným spôsobom, než doposiaľ. Díval sa na mňa ako na korisť. Príliš rýchlo dýchal, horná pera sa mu dvíhala a celé telo mal v jednom kŕči. Predklonil sa, ruky zaprel do kolien a hlavu zvesil, akoby sa snažil upokojiť. Stála som ako obarená, v neschopnosti definovať, čo sa práve stalo a s pocitom bezradnosti som si oblapila hruď a vyčkávala. V tichosti, hoci som mala nutkanie osloviť ho, v úzadí, hoci som mala chuť rozbehnúť sa k nemu, v strachu a zahanbení kvôli bozku, ktorý bol príliš necudný.

Pomaly dvihol hlavu a pozrel sa na mňa, dych sa zdal viac pod kontrolou, stále mal však ruky zapreté do kolien a hánky mu beleli od silného stisku.

„Si okej?" Odvaha predbehla zdravý rozum a ústa neváhali prehovoriť.

„Myslím, že áno."

„Čo sa stalo?"

„To radšej nechci vedieť. Eli, ja..." narovnal sa, prehrabol si vlasy a nepokojne sa poobzeral, „musím ísť."

A bol preč...

Grigori

Bežal som rýchlosťou šelmy, zdolával náročný terén a uhýbal sa zavadzajúcim konárom a stromom. Hnal som sa domov s vedomím, že som ju tam nechal stáť. Samu, uprostred lesa. Potláčal som nutkanie vrátiť sa, hoci ma sužoval strach o jej bezpečie. V danej chvíli som sa však stal najväčšou hrozbou, i keď nebolo jasné, prečo. Zúrivosť mi stúpala do tela, zahmlievalo sa mi pred očami a cítil som sa ako v ohni. Do čerta, aj s ňou. Nedokázal som jasne premýšľať, neschopnosť priradiť pocity ku konkrétnemu vysvetleniu ma miatla a napomáhala hnevu, aby gradoval. Napriek obrovskej snahe sa mi nepodarilo vypudiť ju z mysle. Usídlila sa tam, kdesi hlboko, v mieste, kde moje vedomie nemalo prístup.

Jej tvár. Jej vôňa. Pery.

Kurva. Tie pery by som dokázal hrýzť bez prestania. Chuť jej krvi. Telom mi prebehlo mravenčenie, v hrdle mi vyschlo a sotva som vládal pravidelne dýchať. Nohy sa striedali prudkosťou, na ktorú som nebol zvyknutý a náhla potreba pohovoriť si s otcom ma nútila ešte viac pridať. Točil sa mi celý svet, na čokoľvek som sa pokúšal myslieť, videl som len ju.

Po hodinovom šprinte som dorazil k múru, ktorý obháňal naše majestátne sídlo. Príjazdovú cestu mi trvalo prebehnúť ďalších desať minút, než som dorazil k domu a päsťami zabúšil na masívnu dvojkrídlovú bránu. Otvoril mi Codrin, ktorý mal dnes službu a spýtavo dvihol obočie.

„Naháňa ťa niekto?"

„Vlastná pojašenosť. Ionel je doma?"

„U seba." Trhol hlavou dozadu a uhol mi. Vybehol som schody po dvoch a zastal pred dverami do otcovho apartmánu. Neunúval som sa s klopaním, vtrhol som zadýchane dnu a stretol sa s jeho prekvapeným pohľadom.

„Jeblo mi." Zdôraznil som a hodil sa na kožený gauč v strede obývačky.

Otec na mňa chvíľu hľadel, napokon sa s povzdychom presunul do malej kuchynky oddelenej od miestnosti, v ktorej som zakotvil, iba oblúkovou klenbou. Po chvíľkovom rachotaní sa vrátil, držal dva poháre s whisky, jeden mi podal.

„Počúvam ťa." Sadol si na stolík naproti mne a odchlipol si. Dožičil mi čas, kým sa mi rozviazal jazyk. Jeho trpezlivosť som vždy obdivoval.

„Pamätáš si Eli?"

„Dala Dimitrimu slepačiu krv, na ňu nezabudnem do konca života." Potláčal kútiky, aby sa nezasmial. Otec bol dosť dobre oboznámený so všetkým, čo sa Eli týkalo. Ostatne, nemal som pred ním veľa tajností, snáď som vynechal iba detaily, s kým kedy spím...

A s kým sa kedy bozkávam...

„Ide o to, že..."

„Nalejem ti ďalší?"

„Poprosím." Natiahol som ruku s prázdnym pohárom.

Než sa vrátil, trochu som si usporiadal myšlienky, aby som nekoktal. Položil predo mňa pohár, vedľa neho plnú fľašu. Poznal ma príliš dobre.

„Niečo sa deje a ja neviem, čo."

„Celkom presný opis, rád ti s tým pomôžem." Zachechtal sa.

„No dobre, na rovinu. Keď som s ňou, zabudnem na všetko okolo. Keď sa jej dotknem..." Naplnil som pľúca vzduchom a kopol do seba ďalší pohár. Otec ma v tichosti pozoroval. „Dnes som ju bozkával. Teda, nie len dnes, ale... dnes som stratil kontrolu." Opísal som mu, čo sa dalo, bez prílišného zachádzania do detailov.

Po mojom monológu sa rozhostilo ticho. Tak som si nalial ďalší. A ďalší. Celkom slušne ma začínalo motať, keď konečne prehovoril.

„Zaujímavé..."

„To je všetko, čo povieš?"

Sám si nalial, pomaly degustoval a nechával moju trpezlivosť rásť. Nepokojne som vrtel nohou, zhrýzal si pery, krútil pohárom a pokúšal sa zamestnať myseľ, kým on si vychutnával vlastnú odmlku.

„Tak už vrav, lebo sa zbláznim."

„Si veľmi nedočkavý."

„Nie, len..."

„Mlč. Chvíľu premýšľaj."

„Fúha," povzdych zdôraznil moju obavu.

Zasmial sa a dolial mi ďalší pohár. „Chcel si ju uhryznúť?"

„Nie za účelom kŕmenia. Bolo to..." dvihol som zrak k stropu, premietol si posledný moment s Eli a pokúsil sa ho opísať. „Chcel som všetko. Bozkávať ju, piť z nej, strhať z nej šaty, držať ju v náručí," rukami som sa chytil za hlavu, „spať s ňou, zobudiť sa vedľa nej... Bože, chcel som ju vziať do kina... Tá zmes pocitov, to bolo nenormálne. Mal som pocitový orgazmus," postavil som sa a založil som ruky v bok, „vravím, jeblo mi."

„Nemyslím si," dvihol kútik. Bavilo ho nechávať ma v napätí a trénovať tak moju trpezlivosť. Bolo neprehliadnuteľné, ako mu to šrotovalo, očividne vedel viac, než ja.

„Budeš ma dusiť alebo mi poradíš?"

Otcove pery sa stisli. I bez slov som tušil, na čo narážal.

„Nezamiloval som sa do nej, však nie?" Pootočil som hlavu a zdesene si ho pozrel jedným okom.

Mľaskol, zložil pohár, ktorý doteraz držal a prekrížil nohu cez nohu. „Povedz mi, ako to vníma ona?"

„Ja neviem," takmer som vypískol, „zdá sa, že jej tiež preskočilo."

„Nepreskočilo ani jednému z vás," pobavenie v jeho hlase ma rozčuľovalo.

„Dobre sa bavíš?"

„Pravdupovediac, áno."

„Nemáš za čo." Sadol som si späť a siahol po pohári ako po záchrannom kolese. „Tak mi prezraď, čo sa deje."

„Nie som si istý, ale mám tušenie."

„Ach, bože."

„Nemusí to byť tak..."

„Hovor už, prosím."

„Pil si jej krv, však?"

„Áno."

„A ona tvoju?" Zamračil som sa, tušiac, kam sa jeho myšlienky uberali. Sklopil som zrak k zemi a v prvom momente nevedel, či ma nové zistenie potešilo alebo nasralo. Pomaly som prikývol.

„Tak je to jasné..." prehodil vecne.


Vau, 30ta kapitola :) úplne inak to prebieha, ako som si na začiatku predstavovala. Keď som začala písať tento príbeh - upírovku - ani sama som nevedela, čo si od toho sľubovať. Bolo to také... hop alebo trop... skúsim... uvidím. A poviem vám, stalo sa to mojou srdcovkou. Baví ma to a veľmi dúfam, že aj vás. Plánovala som iba jednu knihu, žiadne pokračovanie, ale už teraz vidím, že to bude minimálne na dve knihy. Príliš veľa nápadov mám ešte v hlave, aby sa mi to zmestilo do jednej časti. Ďakujem vám za priazeň a dúfam, že vás zvrat v ich vzťahu moc nenahneval. Čo vravíte na Grigoriho pohľad? Dáme častejšie? Plánujem aj pohľad Dimitriho :D len na to sa musím fakt dobre vyspať... Inak, očakávam vaše shipovacie meno pre Grigoriho a Eli, najlepší nápad sa začne používať :) Ste úžasné, ešte raz ďakujem ♥

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top