Juj ♥

Scot inštinktívne osvietil miesto, kde stáli. Vysoký muž, približne tridsiatnik, zahalený v čiernom, s kapucňou na hlave, zúžil pohľad a v tichosti zavrčal.

„Mohol by si mi prestať svietiť do očí?" prehovoril tlmeným hlasom, ktorý znel dostatočne varovne, aby Scot svetlo odsunul z dosahu mužovej tváre. Ponechal ho svietiť v úrovni, ktorá mi umožnila zahliadnuť jeho približný výzor. Obrys štíhlej vysokej postavy, s výraznými črtami tváre, so širokými ramenami a v pevnom postoji, obkľúčenej jeho štyrmi spoločníkmi, ktorí pôsobili ako garde, naznačoval prichádzajúci problém. Zadíval sa našim smerom a jeho pohľad takmer pálil. Už iba jeho prítomnosť ma nútila skloniť hlavu a spustiť ramená v obrannom geste.

„Grigori, si v poriadku?"

„Áno." Pristúpil bližšie ku mne, až sme sa dotýkali plecami. Blízkosť ma upokojila, dodala pocit bezpečia a teplo jeho tela som uvítala ako zakaždým, keď som ho mala na dosah.

Mužova tvár sa otočila k Harrymu. „Jedného unesiete, druhého sa pokúsite zabiť?" Naklonil hlavu nabok a z tónu jeho hlasu ma zamrazilo v kostiach. I vynesený rozsudok smrti by znel prívetivejšie, než obvinenie, ktoré šplechol na môjho brata. Dych sa mi zadrhol v hrdlo a nepokoj ma prinútil prešliapnuť z nohy na nohu. Túžba zakročiť, urobiť hocičo, čo by dopomohlo k ukončeniu blížiaceho sa hrozivého konfliktu, mi spaľovala vnútro, nedokázala som však prekonať vnútorné obavy a čokoľvek povedať. Ešte stále sa ma držal prvotný šok z toho, že som svojho brata praštila o stenu, v skutku s minimálnou námahou.

„Začínate ma vážne srať." Precedil. Brat sa napriamil ešte viac, naplnil pľúca vzduchom, čo spôsobilo vypnutie hrude a s výdychom sa krátko zachechtal.

„Na svete sú dve veci, ktorými pohŕdam, Ionel. Zrada a upíry."

Zarazila som sa pri započutí jeho mena. Hoci som netušila, akú úlohu zohrával v životoch upírov, z Grigoriho varovaní adresovaných Victorovi som pochopila, že bol niečo ako ich vodca.

Muž podišiel dva kroky bližšie a zastal. „Vieš, čím pohŕdam ja, Harry? Skazeným charakterom a pocitom neohrozenosti."

Očami som skúmavo prechádzala tváre všetkých zúčastnených a obzvlášť tváre upírov, ktorí zlovestne hľadeli na mojich ľudí. Strach mi čoraz viac sužoval myseľ, nekončiace temné myšlienky si hľadali cestu k fyzickému vedomiu a pokúšali sa ho ovplyvniť, temnota spriadala vlastný plán, ako ma pohltiť. Držala som sa posledného kúska zdravého rozumu a urputne vymýšľala nejaký plán, ktorý by neviedol k boju. Skutočne som si nepriala nič viac, iba sa dostať z celej situácie bez ujmy.

Avšak, Harry a Ionel, z ktorého sálala obrovská vnútorná sila, stáli zoči-voči a nič nenaznačovalo, že by sa mohli rozísť v dobrom. Príliš vypätá scénka, ktorá sa schyľovala k výbuchu, ma prinútila konať. Niekto to musel prekaziť a vkročiť do toho. Tým niekým som hodlala byť ja, kým ma Grigoriho dlaň nezastavila vo chvíli, kedy ma smelé kroky začali posúvať k nim. Trhla som pohľadom najskôr na ruku, ktorou ma chytil za lakeť, vzápätí do jeho tváre. Nesúhlasne pokrútil hlavou a pritiahol ma k sebe. Harry spozornel a na okamih prerušil očný kontakt s mužom. I navzdory chabému osvetleniu sa nedalo prehliadnuť, ako zaťal sánku a zamračil sa na naše spojené ruky. V okamihu však presunul pozornosť späť k Ionelovi.

„To musíš mať veľký problém dívať sa do zrkadla." Odvrkol mu.

„Nemám na teba celú noc, takže budem stručný." Pristúpil ešte o krok bližšie, možno v snahe zastrašiť Harryho, ten nepohol brvou. „Máte dvadsaťštyri hodín na to, aby ste môjho syna prepustili."

„Však nech ide," Mávol brat rukou ku Grigorimu.

Ionel chvíľu mlčal, unavený povzdych predchádzal slovám, ktoré nemali v sebe ani štipku miloty.

„Nehraj sa na debila, prosím ťa."

„My tvojho syna nemáme."

„Dvadsaťštyri hodín, Harry! Vlastne, pár minút si už stratil."

Rozšírila som pohľad a vzápätí pozrela na Grigoriho, keď mi došlo, že pred nami stál jeho otec. Iba stisol pery.

„Nerád by som zmaril tvoje nádeje, ale čakať budeš zbytočne."

Už v prvých okamihoch Ionelovho príchodu mi došlo, že sa nestretli prvýkrát. Očividne ich spájala nejaká potýčka z minulosti, nemala som však v úmysle pátrať po nej.

„V poriadku. Nezabúdaj iba, že si mal možnosť voľby."

Podobné slová mi dávnejšie adresoval aj Grigori. Stačilo si správne vybrať. Verila som, že v našom prípade som sa rozhodla spravodlivo, keď som namiesto potláčania svojej intuície vypočula jej tiché inštrukcie a pokúsila sa Dimitrimu pomôcť. Možno to masakru nezabráni, ale tešilo ma vedomie, že som preto spravila všetko, čo bolo v mojich silách. Iba čas ukáže, či moje konanie bolo správne alebo som sa dopustila zrady, ktorou brat tak veľmi pohŕdal. On však uvažoval úplne odlišne.

„Tvoje chabé pokusy zastrašiť ma sa míňajú účinku."

Ionelove ramená sa napriamili ešte viac a celkovo sa zdalo, že jeho postoj akosi spevnel. Po chvíli mlčania si opäť povzdychol a zatlsal jazykom o horné podnebie, čo spôsobilo zvuk mraziaci v kostiach.

„Vaša rasa je na smiech. Myslíte si, že ste na vrchole potravinového reťazca, v skutočnosti ste len niekde tesne nad hmyzom. Prečo nezahodí tú dýku?" Pozrel spoza pleca na Scota, ktorý stál najbližšie. „Bez nej nie si schopný bojovať?" Znovu sa venoval bratovi. „Bez zbraní ste len hysterické mravce." Pohŕdal nami a ja som si predstavila, ako sa mu dvíha horná pera.

„Lebo vy ste iní, však?"

„Koľkých z vás sme zabili mimo konfliktu, ktorí ste vyvolali zase len vy?"

Harry ostal v pomykove a zdalo sa, akoby nad odpoveďou skutočne premýšľal. Skôr, než stihol reagovať, Ionel iba na dôraz svojich slov prikývol a otočil sa bez obáv Harrymu chrbtom. „Ešte sa uvidíme." Uistil ho ponad plece. Jeho kroky však smerovali k nám.

Srdce mi vynechalo úder, keď sa jeho mohutná postava odrazu týčila nado mnou a pod vplyvom jeho blízkosti som sa strachom scvrkávala. Pod chvíľami som nadobúdala dojem, že nado mnou stála samotná smrť a prebiehali posledné okamihy môjho krátkeho života. Vyžarovalo z neho toľko dominancie, až som sa preniesla do pozície srny, ktorá sa bezbranne krčila pred zlovestným vlkom. Naklonil tvár bližšie ku mne a spôsobil mi drobný infarkt.

„Ďakujem." Prehodil nečakane a narovnal sa. Zalapala som po dychu a odvážila sa nazrieť do jeho tváre.

„Nie je za čo," piskla som a bolestne prehltla. Sucho v krku ma dusilo a nebolo ani isté, za čo vlastne poďakoval. Pomaly presunul pohľad na Grigoriho a natiahol k nemu ruku. Postrapatil mu vlasy a v prítmí noci som iba odhadovala, či úsmev zdobiaci mu tvár bol skutočný alebo ho vytvorila moja poplašená myseľ.

„Môžeme ísť?" Spýtal sa ho a ruku spustil.

Kútikom oka som skontrolovala Harryho, nakoľko mi nebolo jasné, prečo nekonal a jeho odmlku som si s obavou vysvetlila ako ticho pred búrkou. Keď som však zbadala štyroch upírov, ako telami vytvorili prekážku medzi nami a lovcami, pochopila som, že hoci neboli v presile, Harry ich definoval ako príliš veľkú hrozbu.

„Áno, otec," odvetil Grigori s rozpoznateľnou úctou a moje srdce zaplakalo. I z krátkeho momentu bolo cítiť silné puto medzi nimi a mne prišlo odrazu ľúto, že môj vzťah s otcom sa k tomu ich nikdy ani okrajovo nepriblížil. Síce som nechápala, prečo ho odrazu oslovil otec, keď doteraz ho volal menom, a vrhalo to do mojej mysle ďalšie otázky, ktoré by mi raz možno zodpovedal. „Len mi daj chvíľku." Otočil sa však ku mne, avšak až po tom, čo jeho otec prikývol. Naklonil sa mi ku mne a nadýchol sa mi z vlasov. Jeho pery sa zľahka obtreli o moje ucho.

„Nájdem si ťa," prisľúbil a pohladil ma chrbtom ruky po mojej. Jeho dotyk spôsobil ťažobu z nadchádzajúceho odlúčenia. Rozpoznala som túžbu zostať s ním, potrebu jeho blízkosti a smútok nad odchodom, ktorý sa blížil nezvratnou rýchlosťou. Po dnešku som si nebola istá, či ešte dostanem príležitosť opustiť múry sídla a s blížiacou sa svadbou sa všetko rúcalo ako domček z karát. Za posledné dni som si ho príliš pustila do života, dostal sa mi pod kožu tak ako nikto a s daným vedomím som nedokázala potláčať skľúčenosť, ktorá sa v spojitosti s Ryanom a spečatením našich osudov okamžite vynárala.

Dívala som sa na upíra, ktorý sa mi vryl do srdca, ako mizol spolu s ostanými za rohom a uvedomila si, že som nechcela nič z toho, čo bolo neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Nechcela som žiť s vedomím, že patrím k lovcom, ktorí bezhlavo zabíjali. Nechcela som vypustiť zo svojho života niekoho, kto sa dostal iba na okraj, stál na prahu a skôr, než by celkom vstúpil dnu, sa pred ním dvere zatvárali.

Uvedomila som si, že nechcem Ryana, svadbu, ani život v Secandiho sídle.

Uvedomila som si, že chcem Grigoriho...

Moje srdce krvácalo, oči sa topili v prívale sĺz, ktoré sa spustili a neschopná zastaviť ich som si nechala zmáčať líca i zaplaviť videnie reality, ktorú som odmietala a ktorou som pohŕdala. Davoxove ruky sa mi omotali okolo ramien a ochranársky ma privinul k hrudi.

„Pôjdeme domov."

Horlivo som prikývla. Nepriala som si nič viac, iba sa zavrieť v kúte izby a oplakávať svoj mizerný život. Temná predzvesť budúcnosti klopala na dvere a jej trpký smiech sa do mňa zarezával ako žiletky, spôsobil krvácajúce rany a zahojiť ich nebolo možné.

„Elisya, môžeš mi, do frasa, vysvetliť..."

„Teraz nie, Harry!" Uťal bratove karhavé slová Davox ešte v zárodku. „Dnes nie!"

Kapitola pokračuje pod obrázkom, len som Ionela chcela dať hneď pri daný úsek. Dúfam, že sa vám výber páči a máte Arrowa radi - hoci už posledná séria nebola až taká dobrá - vybrala som Stephena, pretože... pretože je úžasný a s Coltonom (Dimitrim) majú spoločné foto a gify, čo sa mi celkom hodí :) čítajte ďalej, kočky

...

Nemohla som uveriť, že ma otec nepustil ani do školy. Mňa aj Miru ospravedlnil z dôvodu vymyslenej črevnej chrípky, na ktorú si vďaka svojim konexiám isto zohnal aj potvrdenie od lekára. Bolo niečo pred obedom, izbu som mala upratanú, pár kapitol z knihy, na ktorú som sa vôbec nevedela sústrediť, prečítaných. Mirabela od rána behala nadšene po dome, absenciu školy očividne vítala v úplne iných merítkach ako ja. Pomáhala v kuchyni, motala som na dvore okolo ľudí, ktorí pracovali v záhrade, chvíľu sa venovala sledovaniu televízie a v jednom momente jej napadlo otravovať ma. Avšak s mojou chmúrnou náladou rýchlo pochopila, akého omylu sa dopustila, keď okolo desiatej dopoludnia nadšene vletela ku mne do izby s jaštericou v ruke, ktorú plánovala chovať ako domáceho maznáčika. Vraj Roco, tak sa mala volať. Že šlo o samičku, som sa jej ani nepokúšala vysvetliť, jednoducho som nemala chuť načínať konverzáciu, ktorá by sa pri jej vypytovacích schopnostiach dostala do fázy, kedy by som bola nútená ju z izby vyhodiť. Našťastie, historke o bolesti brucha uverila a zmizla skôr, než by som svoju frustráciu otočila proti nej a povedala niečo, čo by som neskôr ľutovala.

Otáčala som v ruke mobil a opakovane si čítala Arietinu správu. Nedokázala som sa myšlienkami spustiť do inej sféry a čas núteného voľna zo školy sa rozhodla stráviť premýšľaním a kombinovaním všetkého, čo by sa mohlo k sebe hodiť. Dostala som sa iba po Arietu, ktorej varovná správa prišla presne v čase, kedy sa dostavilo aj Ionelove ultimátum. Istotou bolo, že Arieta o plánovanom útoku na sídlo musela vedieť z dôverných zdrojov, nakoľko šlo o pravdivú informáciu. Spomenula som si na Grigoriho priznanie, že sa o únose Dimitriho práve našou rodinou dozvedel od Nočného lovca. Zamrazilo ma pri uvedomí si, že Arietin otec patril k nim a tak predstavoval najlepšieho kandidáta na vynášanie informácií. Ak by nezmizli bez slova, ak by so mnou neprerušila akékoľvek kontakty a následne nedala avízo o plánovanom útoku zo strany upírov, možno by mi ani nenapadlo zmýšľať o nich ako o zradcoch. Mohla som ju však súdiť, keď som sama jednému z nich pomáhala?

Zbierala som v sebe obrovskú dávku odhodlania a detailne plánovala blížiacu sa noc, počas ktorej som mala v úmysle zabrániť prichádzajúcemu krviprelievaniu, ktoré by ublížilo obom stranám. Iba jediná možnosť sa javila ako správna, iba jediný človek, ktorý bol ochotný to celé zrealizovať.

Ja...

Neexistoval variant, pri ktorom by Dimitri ostal zavretý aj po dnešnej noci.

Znovu som sa presunula do knižnice a po hodinovom pátraní narazila na rovnaký problém ako predtým. Absolútne žiadna kniha mimo bežnej tematiky. Nenašla som vôbec nič, čo by mi pomohlo priblížiť sa k vysvetleniu toho, čo sa mi dialo. Podľa Ionelových slov som sa prebúdzala. Netušila som, čo to znamenalo, avšak vedela som o niekom, kto by mi mohol pomôcť. Zhrýzala som si pery takmer dvadsať minút, než som vyštartovala do svojej izby a vytiahla zo skrine mikinu a rifle. Otec bol zavretý v pracovni a ku mne nikdy nechodil. Vždy si ma dal zavolať, takže som nemala obavy z toho, že by ma hľadal. Mira si myslela, že spím, nakoľko ma malo bolieť brucho a Harry cez deň poväčšine tiež spal, keďže ako lovec pracoval prevažne celú noc. Obliekla som sa, upravila si vlasy a schytila telefón. Pousmiala som sa nad menom, pod ktorým som si ho uložila. 

Ja: Si v škole?

Gudada: Nie

Ja: Mohli by sme sa stretnúť?

Gudada: Naposledy, keď si toto navrhla, takmer ma tvoji bratia zabili

Ja: Za to naozaj nemôžem :(

Gudada: To mal byť žart :D kde a kedy?

Ja: O hodinu, nájdi si ma :)

Sedela som vo vlhkej tráve, nohy pokrčené v kolenách podopierali lakte. Pohľad zabodnutý do čerstvo pohrabanej zeme kúsok od stromu ma vracal v spomienkach do chvíle, kedy som na danom mieste bola naposledy. V podstate by sa dalo povedať, že sa to práve vtedy celé odštartovalo. Ak by som sa v ten deň nevybrala peši cez les, možno by ma nenapadol Necurat. Možno by ma Grigori nevyhľadával ani dni po tom, čo nás spojil pohreb jedného z nich, ktorý umrel kvôli mojej rodine. Boli sme na úplne opačných stranách, obaja sme však bojovali o to isté. I keď sme boli rozdielny ako svetlo a temnota, i tak sme si k sebe našli cestu a práve dané miesto stálo na jej začiatku.

Trhlo mnou, keď si prisadol a mlčky uprel pohľad pred seba. Hoci náhle zjavenie sa patrilo k jeho osobnosti a hádam som pri ňom iný príchod ani nezažila, i tak ma v každej podobnej chvíli vyplašil. Do nosa mi udrela vôňa, ktorá ho sprevádzala a kútikom oka som zahliadla upravené vlasy – prehrabnuté za pomoci gélu – a čerstvo oholenú tvár. Zaujal rovnakú polohu, v ktorej som sedela ja a svalnaté ruky upútali moju pozornosť. Iba samotná predstava toho, ako by sa ma dotýkali, hladili ma po celom tele a pritláčali o posteľ pri... prehltla som a znovu pozrela pred seba. Otočil sa ku mne a zvedavo ma skĺzol pohľadom.

„Našiel si ma." Prehovorila som zamyslene a zrak stále upierala k miestu, kde pochoval Tamasa.

„Vždy ťa nájdem, Eli."

Bože... :D nejak ma dostávate späť do toho zápalu, ktorý mi pri písaní v poslednej dobe chýbal. Ďakujem vám za votes, komenty, ktoré ma vždy naštartujú, aj za nových followerov. je vás stále viac a mňa to skutočne veľmi teší. :) Ste super ♥