„Odstúp od mojej sestry!" Harryho tvár pretínala zlosť a v ruke zovrel bielu dýku. Čosi nezrozumiteľné som zahabkala a prstami sa kryla pred silným svetlom vychádzajúcim z baterky. Jeden z lovcov ju odsunul spred mojej tváre, stále však svietil v úrovni, ktorá nám osvecovala prekvapené výrazy. Davox nás študoval a tváril sa celkom podobne ako Harry. Oči sa mi rozšírili hrôzou pri pohľade na ďalšieho lovca, ktorý držal v ruke sekerku a v tvári mal odhodlanie každou sekundou ju použiť. Bez môjho pričinenia ma jeden krok do strany posunul bližšie ku Grigorimu.

„Pomiatla si sa, sestrička?" Šokovane na mňa hľadel, možno si až do danej chvíle myslel, že som sa takmer stala obeťou upíra. Pohľad mu odrazu preskočil na Grigoriho. „Chopte sa ho!" prikázal ostatným. Grigori výhražne zavrčal, vyceril zuby a tvár sa mu zdeformovala v predzvesti prichádzajúceho boja. Striedavo hľadel na dvoch mužov, ktorí zvažovali svoje ďalšie kroky. Primrazená k miestu a ohúrená z celej situácie som sprvoti nedokázala uvažovať, avšak súčasne s prvým odvážlivcom, ktorý k nemu vykročil, pohla som sa mu v ústrety. Zastavila som sa pred Grigorim, ukrývajúc ho za chrbtom a s obavami sužujúcimi mi vnútro si v rýchlosti zrovnala myšlienky. Nadobudla som pocit, že Grigoriho život bol len v mojich rukách a pred lovcami, na čele s mojim starším bratom, som ho dokázala uchrániť iba ja.

„Neopováž sa!" varovala som pevným hlasom Scota, hnedovlasého muža so širokými ramenami, o málo staršieho od Harryho. Opätoval mi výhražný pohľad a lačne dvihol jeden kútik, predzvesť nadchádzajúceho boja ho zrejme vzrušovala.

„Elisya, okamžite odstúp. Nepleť sa do toho!" Vyzval ma brat a kútikom oka zazrel na ostatných, zrejme v snahe zistiť ich zámery. Vedela som, že by sa nerád prizeral tomu, ako som sa ocitla uprostred boja.

„Nesmieš mu ublížiť." Zaprosila som očami, ktoré sa vzápätí presunuli k Davoxovej ustaranej tvári a hľadali v nej náznak pochopenia. Kolená sa mi triasli a pod chvíľami moja myseľ tvorila vlastné katastrofické závery dnešného večera, čo spôsobovalo prudký nárast strachu. Súčasne sa mi dvíhal aj žalúdok.

„Je to upír!" Zdôraznil Harry, akoby som to sama nevedela. „Nechápem, prečo sa ho odrazu zastávaš. Naposledy si vyzerala, že ti jeho prítomnosť dosť prekáža."

Ostala som v pomykove. Kútikom oka som sledovala Grigoriho, ktorý sa medzičasom napriamil, ramená a postoj mal však pevný, pripravený v ktorejkoľvek sekunde zahájiť útok. Vďaka jeho zlepšeným zmyslom určite vyňuchal prebiehajúce myšlienkové pochody ostatných účastníkov nezmyselnej stretávky. Nezdalo sa, že by s ním Harryho slová pohli. Obozretne sledoval dianie navôkol a mne sprvoti napadlo, prečo už dávno nezmizol. Rozhodne bol rýchlejší, než my všetci dokopy. A neraz ma presvedčil o svojej schopnosti bez povšimnutia sa vytratiť.

„Eli," pokračoval brat zmierlivejšie, „prečo ho brániš? Čím ťa vydiera?" Zabodol do neho nasrdený pohľad.

„...že vydiera." Trpko sa zasmial Grigori.

„Drž hubu!"

„Ako povieš..."

Irónia v jeho hlase ma prinútila prepáliť ho pohľadom a vyslať tiché varovanie pred čímkoľvek, čo by v záchvate hnevu mohol urobiť. Zmiešané pocity vo mne vyvolávali chuť zutekať. Túžba dostať sa z ich dosahu bola prisilná, ale vopred odsúdená k neúspechu. Bolo zvláštne stáť proti svojej rodine a chrániť vlastným telom niekoho, s kým sme od nepamäti bojovali.

„Davox, vezmi Eli domov. My sa postaráme o zvyšok." Harryho rozhodný hlas preťal chvíľkové ticho a zároveň mi v hlave rozblikal kontrolku.

„Harry, to nemôžeš!" vykríkla som v panike a krok cúvla, až som na zátylku pocítila teplo vychádzajúce z Grigoriho tela. Bratove obočie sa zvraštilo pri pohľade na takmer nulovú vzdialenosť, ktorá nás delila. Snáď ho vydesil i samotný obrázok upíra stojaceho mi rovno za chrtom.

„Vypadni od neho!"

Prudko som pokrútila hlavou. Nahnevane stisol dýku a pokúsil sa vykročiť, Grigoriho vrčanie ho však v okamihu zastavilo. Pocítila som jeho dych na ramene a pochopila, že sa Harrymu v tichosti vyhrážal. Bratova obava z toho, že by ma uhryzol, ho prinútila zvážiť prvotný zámer a zastaviť sa.

„Nedovolím ti ublížiť mu."

„Elisya!" Jeho hlas mohutnel a stúpajúci hnev sa mu odrážal v tvári. Na okamih ju preťal bezradný výraz a prosba v očiach.

„Zachránil mi život. Som mu to dlžná. Odíde a vy ho necháte." Rozhodne som založila ruky v bok.

Poskočila mu sánka a chystal sa protestovať.

„To je pravda..." Ozval sa konečne Davox, „teda, s tou záchranou života," dodal, keď sa k nemu Harry otočil s nevyslovenou otázkou a kamenným výrazom. Obaja sme na dôraz prikývli. Neveriacky preskakoval pohľadom z jedného na druhého, akoby nás nespoznával.

„Šľahli ste si niečo vy dvaja?"

Grigori si odrazu čupol, v podrepe sa opieral lakťom o jedno koleno, druhú ruku tlačil o zem a skoro to pôsobilo, akoby sa chystal vyštartovať. Mal však sklonenú hlavu a čosi si šepkal popod nos. Obozretne som nastražila uši a pokúsila sa zachytiť každé slovo, ktoré jeho ledva sa pohybujúce pery vypúšťali. Najskôr som zachytila iba šum, rušený rôznymi okolitými zvukmi. V mysli som sa naň sústredila, vytesnila všetko ostatné a pokúsila sa ho zachytiť. Akoby z veľkej diaľky ku mne začínali doliehať slová, opakujúce sa v jednej vete stále dokola a čím viac som sa snažila započúvať, tým zreteľnejšie boli.

„Vean azkayr regrian, ut ro salus vean umplut . Vean azkayr regrian, ut ro salus vean umplut."

Napriek tomu, že rozprával v neznámom jazyku, po pár opakovaniach odrazu začali cudzie slová naberať význam, pretvárať sa do slov, ktoré som poznala. S hrôzou som si uvedomila, že jeho slová naznačovali nadchádzajúce kroky, ktoré sa chystal urobiť. Akoby šlo o nejakú rituálnu modlitbu pred útokom. Zachvela som sa a nohy mi zdreveneli.

„To nesmieš!" otočila som sa k nemu, „prosím ťa, toto vážne nesmieš."

Grigori prudko dvihol zrak, ostal však pri zemi.

„Ja som ti rozumela!"

„Veď nič nehovoril." Ozval sa Davox. Zrejme som bola jediná, ktorej uši dokázali zachytiť takmer nepočuteľný šepot.

„Ako to myslíš, rozumela?" zvraštil obočie a postavil sa.

„Chystáš sa zabiť môjho brata."

„Ktorého?" zdesil sa Davox.

Grigori na mňa mlčky zazeral.

„Tvoju skazu si vyvolal, nech je vôľa tvoja naplnená." Preložila som mu jeho vlastné slová.

„Ty si mi rozumela?" neveriacky vytreštil oči.

„Áno, do frasa! Neviem, ako je to možné."

„O čom to rozprávate?" Harry sa so záujmom pokúsil pristúpiť, Grigori ho však jediným pohľadom zastavil.

Uvedomila som si zrazu, že existovala spojitosť medzi mnou a ich svetom a hoci som nevedela, ako presne do skladačky zapadám, tušila som, že šlo o niečo omnoho väčšie, než nezmyselný boj v temnej uličke. Už len presvedčiť Harryho, že zistenie pravdy pre nás malo byť prioritnejšie, ako bezhlavé zabíjanie bytostí, ktoré si to v konečnom dôsledku možno ani nezaslúžili. Čo sa Grigoriho týkalo, určite nie. Mohol ma nechať napospas osudu už trikrát a vždy sa rozhodol za mňa bojovať. Hrdo som vysunula bradu a otočila sa k Harrymu, ktorého oči sa s pochybnosťami dívali našim smerom.

„Niečo sa deje... Harry, prisahám, prídem na to. Ale Grigori je so mnou, rozumiete? Nikto mu nesmie ublížiť. On je..." prehltla som a po krátkom váhaní pomaly posunula ruku k tej jeho. Prsty sa nám dotkli, telom mi preletel dôverne známy záchvev a moje srdce zaplesalo, keď som si s ním preplietla ruku a opäť čerpala pokoj, ktorý sa mi nejakým zázračným spôsobom dostával do mysle zakaždým, keď som sa ho dotkla. „...kým sa motá okolo, nič sa mi nestane."

Harrymu tvárou preletela hrôza, vzápätí zvážnel a svoj mimický prejav ukončil vyprsknutím. Krátky a chladný smiech naznačil absurdnosť môjho prehlásenia a uhasil akúkoľvek nádej, ktorá sa ma ešte držala. Harry nikdy neprebehne.

S povzdychom som sa otočila k Davoxovi. „Musíme sa porozprávať."

„Eli, pusti ho!" Varoval ma Harry skrz zaťaté zuby, čím na seba znovu pritiahol pozornosť. Jeho stúpajúca zlosť prinútila Scota a druhého lovca, na ktorého meno som si nevedela ani za svet spomenúť, aby upevnili svoje postoje. Do danej chvíle sa len mlčky prizerali, čakali na rozkazy, avšak, s pribúdajúci vráskami na bratovom čele šípili blížiaci sa masaker.

Davox si prečistil hrdlo, pohol sa a spravil pár krokov, než zastal medzi nami a Harrym. Tvárou sa otočil k nemu, ruky založil vbok a pokrútil hlavou.

„Naprd situácia, čo?"

„Uhni."

„Tiež sa mi to nepozdáva, ale... ani si si ju nevypočul."

„Vravím ti, uhni, lebo ťa odpracem sám. O čo sa snažím, do prdele?"

„Pred pár dňami sa Eli stretla s Necuratom. Lepšie povedané, napadol ju."

„Necurat?" Ohrnul peru. „To je legenda."

„Legendy ožívajú," prehodila som iba. „Takmer ma zabil, tá tvoja legenda."

Zabodol do mňa pohľad.

„Nebyť Grigoriho, nebola by som tu už." Na dôraz som dvihla naše spojené ruky.

„Jedno chabé gesto pre vyšší záujem z neho nerobí priateľa." Odfrkol a strelil pohľadom k dvojici mužov, ktorí čakali iba na povel.

„Chabé gesto? Zachránil jej život!" zavrčal Davox. „Nesnaž sa podobať otcovi, nesvedčí ti to."

„Čo tým chceš povedať?"

„Že začínaš byť rovnako nevrlý a bezcitný."

„Myslíš si, že jej pomohol z dobrej vôle? Presne o toto usiloval, získať si jej náklonnosť, ťahať z nej informácie! Však to sama tvrdila."

„Počúval si ma?" Davox spustil znovu o Necuratoch pobehujúcich v okolí a ich slovné doťahovačky pomaly prešli do šumu.

Upevnila som stisk a previnilo pozrela na Grigoriho. Dvihla som ospravedlňujúco kútik, nechcela som, aby nabral dojem, že som sa bratom na neho sťažovala. Všetko, čo tvrdil Harry, som síce povedala, ale iba preto, aby som sa vyhla klamaniu a zároveň nemusela priznať, že sa medzi mnou a Grigorim niečo dialo. Len na mňa krátko pozrel a vzápätí si veľmi pomaly vysunul ruku z mojej. Nezdalo sa však, že by to bolo kvôli tomu, čo Harry povedal, skôr mi napadlo, že čítal v jeho pocitoch a vycítil, že sa brat chystal urobiť niečo, pri čom ma nechcel držať za ruku. Nadýchla som sa zhlboka a privrela viečka, naivne som sa pokúsila tiež zachytiť nejaké pachy, i keď bolo jasné, že to nedokážem. Začínali sa prejavovať následky spoločného času stráveného po boku upíra.

„Čo to robíš?" ozval sa mi v ušiach rovnako tlmený hlas, než predtým, keď šepkal v neznámom jazyku. Prudko som otvorila oči a stretla sa s jeho pohľadom. Letmo som pohybovala perami a vypúšťala slová tak, aby ich nikto nepočul.

„Cítiš niečo? Harry zaútočí?" Nevedela som, či otázku zachytil, nakoľko som hovorila tak ticho, že som samu seba takmer nepočula.

„Páchne túžbou po krvi, ale je zmätený. Srdce mu zrýchlilo, tá vec s Necuratom ho zobrala. Zrejme prehodnocuje doterajšie presvedčenia."

„Musíme sa z tohto nejak dostať."

„Dostaneme. Ja určite." Prudko vypustil vzduch s náznakom smiechu. Počastovala som ho prísnym pohľadom a vzápätí si uvedomila šokujúce zistenie.

„Ach, kurva."

„Čo?"

„Ty ma počuješ."

„Veď rozprávaš, jasné, že ťa počujem. Mám dokonalý...." Odmlčal sa odrazu a zarazene na mňa pozrel. „Čo ma ale prekvapuje... že ty počuješ mňa. Ako je to možné?"

Mykla som plecami a chcela niečo dodať, keď ma vyplašil Harryho prísny hlas.

„Kurva, braček, si slepý alebo len blbý? Omotal si ju okolo prsta, však sa na ňu pozri!" Mávol rukou na dôraz vlastných slov a s opovrhnutím si prezrel Grigoriho. „Nedokáže už z neho spustiť oči."

Pozastavila som sa, neuvedomujúc si, že Harryho slová sa do mňa zavŕtali. Sama som mala až do dneška podozrenie, že Grigori sa od začiatku iba zahrával a nič z toho, čo som s ním zažila, nebolo pre neho skutočné, avšak môj inštinkt ma v danej uličke, v ktorej sme sa nachádzali, naviedol na inú cestu. Či bola správna, to som netušila.

„Hej, upír!" zahučal a Grigori k nemu pomaly otočil hlavu. „Čo keby sme to ukončili?" Zakrútil zápästím a dýka opisovala vo vzduchu pomyselný kruh. Počas jej neustáleho točenia sa pomaly začal približovať a pohľadom ho vyzýval na súboj.

„Nie." Utrúsil Grigori .

„Máš strach?" posmieval sa mu.

„Nechcem, aby ťa Eli videla umierať.

„To je od teba skutočne ohľaduplné," prehovoril s odporom v hlase a zastavil pohyb dýky, aby ju mohol pevnejšie stisnúť, „Davox, vezmi Eli preč." Vytreštila som oči a nesúhlasne pokrútila hlavou. Grigori si prečistil hrdlo.

„Omrzelo ťa žiť?" Jeho hlava sa priblížila k ramenu a celkom zvedavo hľadel na môjho brata, akoby si prezeral zvieratko v zoo. Obklopilo nás hrobové ticho, Harry očividne nenašiel odpoveď na nečakanú otázku.

„Máš zbytočne veľa rečí." Dýku prechytil oboma rukami a hrot namieril pred seba. Ďalší dvaja lovci sa prikrčili a zaujali postoje po bokoch môjho brata. „Davox! Odveď Eli." Pohľadom sa vrátil ku Grigorimu. „Nejaké posledné slová?"

Grigori sa nadýchol, pozrel na mňa a nepatrne vysunul kútik. „Ľudí nemám rád," povzdychol si, akoby ho už nebavilo stále to vysvetľovať.

„Nezaujíma..."

„Neprerušuj ma. Vyzval si ma, aby som niečo povedal, tak kým rozprávam ja, ty drž hubu."

Ohúrene som pootvorila ústa a k údivu, Harry sa skutočne odmlčal a pohľadom vyzval Grigoriho, aby pokračoval.

„Tým, že ste uniesli Dimitriho, si koledujete o masaker. Chceš predísť vojne alebo radšej umrieš v temnej uličke pri nezmyselnom boji, ktorý nikomu nepomôže?"

„Krásna záverečná reč." Harry zaťal zuby a rozbehol sa vpred.

„Nie!" Vykríkla som a odrazu, akoby lusknutím prsta, som stála pred Grigorim. Všetko sa akosi spomalilo, Harry sa približoval ako v spomalenom filme, dýka smerujúca na jeho srdce, pred ktorým sa vynímalo moje telo ako obranný štít, sa zaleskla v chabom odraze baterky, ktorou stále ktosi svietil. Harryho bojový pokrik, ktorý sprevádzal jeho spontánny útok, sa odrazu natiahol do tlmeného ťahavého zvuku, ktorý mi prenikol do uší ako pokazený gramofón. Skočila som krok dopredu, vyhla sa dýke, ktorá sa pomaly posúvala popri mojej ruke a prudko vyrazila dlaňami vpred. Pocítila som odpor pri náraze do Harryho hrude, v pevnom postoji som však spracovala silu, ktorá ma od neho takmer odhodila. Pomaly zastavil v pohybe, zdvihlo ho zo zeme a súčasne s padajúcou dýkou, ktorú neudržal v rukách, sa jeho ruky v záchrannom geste natiahli dopredu. A odrazu všetko nabralo prirodzený chod a brat s hlasným žuchnutím dopadol k náprotivnej stene budovy, pri ktorej sme stáli. Z hrdla mu prudko unikol vzduch, zrejme mu vyrazilo dych. Chytil sa za hlavu a s bolestivým výrazom na tvári sa pomaly dvíhal. Zdesené pohľady lovcov sa k nemu stočili, chvíľa zmätku sa v okamihu zmenila na zúrivosť a v ďalšom momente týčili svoje zbrane priamo k mojej tvári. Vo výrazoch mali zmes strachu, šoku a odvahy.

„Čo to, kurva, bolo?" Spýtal sa zhrozene Harry, gestom upokojil svojich poskokov a opatrnými krokmi sa približoval ku mne. Očividne ho silný náraz poznačil, jednu nohu prekladal cez druhú, občas zastavil a po celý čas si masíroval pravý lakeť.

Oči mi vysychali, v hlave mi šrotovalo ostošesť a neveriacky som hľadela na stenu, o ktorú som pred chvíľou tresla brata.

„Prebúdza sa." Odsekol muž, ktorý sa vynoril spoza rohu v sprievode ďalších štyroch ľudí.

Do frasa (škrabem sa za hlavu a nestačím sa čudovať)... Snáď máte rovnaké pocity, lebo táto kapitola - uf... Teraz seriózne, baby, netuším, čo bude ďalej :D :D zavarila som si. Úprimne sa teším na pokračovanie, pretože keď som začala písať túto kapitolu, v hlave som mala úplne inú verziu a vonkoncom to nemalo takto skončiť. Pôvodne som už mala od včera nejaký skelet, a napriek tomu sa to ubralo úplne iným smerom. Tak a teraz je rad na vás - dajte typy, kto bol ten muž na konci...

Ďakujem krásne za odozvu, cením si to ♥