Kočky, taký dodatok k predchádzajúcej kapitole - akosi som na to zabudla, keďže už bolo veľa hodín - viem, že meno Dimitri, teda Dmitrij, sa už v objavilo v Odvahe, keď ho Sergej používal ako utajené meno. Lenže, mne sa to meno strašne páči a na upíra sa dokonale hodí. Trochu som ho pozmenila, i tak je rovnaké, ale verím, že vám to neprekáža a nebudete si ich pliesť, či spájať. Takisto som Secandiho pomenovala Gregor, ale to je čisto náhoda, i keď je s Grigorim veľmi podobné. Len som si to v danej chvíli neuvedomila a už to nechcem meniť, tak mi tú podobnosť prepáčte. Prajem príjemné čítanie :)

Ticho sa zdalo neúnosné a čím dlhšie mlčal, tým viac som si priala stratiť sa. V zlomku sekundy ma obostrela túžba vziať späť otázku, ktorá pri opakovanom prehraní v hlave znela absurdnejšie, než som sa nazdávala. Čakanie na jeho reakciu bolo horšie, než čakať na popravu. A s každou uplynulou sekundou som sa čoraz viac červenala. Pomaly otočil hlavu ku mne a prezrel si ma s prekvapením v očiach.

„Pýtaš sa ma, či k tebe niečo cítim?"

Moje viečka sa privreli. Pocit hanby sa mi usadil v žalúdku a odrazu mi bolo na zvracania. A poznanie, že som sa ho skutočne spýtala práve na to, hoci nepriamo, ma takmer rozplakalo. Vtiahla som do pľúc dostatok kyslíka, v duchu narátala do troch a rozhodnutie čeliť svojej potupe so zachovaním si aspoň kúska hrdosti, otvorila som oči a našla jeho tvár. Iba som prikývla. Pomaly, ale dôrazne a odhodlane.

Trhol obočím a krátko sa zachechtal.

„Nuž, dobre teda." Jeho pery sa pomaly stisli a špičkou jazyka si ich navlhčil. Na okamih som trhla pohľadom inam, to drobné gesto malo obrovský účinok. „Spomínal som už, že ľudí nemám rád. Ste..."

Pocit v žalúdku zosilnel, srdce poskočilo. „Čo sme?"

Nadýchol sa a pokrčil nohy v kolenách, vzápätí sa o ne zaprel lakťami. Ruky mu voľne viseli a môjmu pohľadu neunikli dlhé prsty, s ktorými sa pohrával. Prepletanie v rôznych smeroch naznačovalo rovnakú nervozitu, aká prebiehala u mňa. To ma trochu upokojilo. „Ste veľmi nestabilní. Umrnčaní. Stále hovoríte v zápore, nikdy sa s ničím neuspokojíte a neustále vám niečo vadí. Keď je zima, keď je teplo, keď prší, keď ste hladný... Jedným slovom, ste osina v zadku, ale..."

„Páni. Počuli sme slovo Dokonalého..." skočila som mu otrávene do reči.

„...ale ty si iná."

„Zvrat..."

Zasmial sa. „Navzdory všetkému, si zaujímavá. A dokážeš ma rozosmiať. To sa nepodarí hocikomu."

„To len preto, že máš hrozný zmysel pre humor." Drgla som ho lakťom, opäť sa zachechtal. Ponechal dvihnutý kútik a otočil sa ku mne. Zneistela som, keď mi vzal dlaň medzi prsty a palcom ma pohladil po hánkach. Stretli sa nám pohľady. Dych sa mi zasekol v hrdle a napäto som vyčkávala, kdesi hlboko vnútri túžila, aby ma znovu pobozkal, hoci som mu nakázala opak. Jeho dlaň hriala, z miesta dotyku sa mi do celého tela rozlievalo príjemné teplo a zároveň mravenčilo a rozochvievalo ma v skrytej túžbe, ktorá neustále driemala pod povrchom. Iba on ju dokázal zobudiť a rozprúdiť krv v žilách.

„Cítiš to?" zašeptal a jedným prstom pomaly putoval nahor. Od cestičky, ktorú dotykom tvoril, sa rozplývalo čoraz väčšie horko a chvíľami ma vlastná ruka pálila. Pocit, ktorý mi prinášal do mysle, ma dostával do bodu maximálneho pokoja a všetko navôkol pohlcovala hmla. Uprostred nej stál on, ako stred môjho záujmu a nič iné mi nedokázalo ukradnúť pozornosť.

„Čo robíš?"

„Ja nič. Cítiš to?"

„Áno, ale..."

„Eli, nerobím to ja, prisahám."

„Čo to je?"

Odtiahol sa. Hmla sa rozplynula a zamrzela ma prázdnota, ktorú som náhle pocítila. Zatriasla som sa, i keď mi nebola zima.

„Neviem. Každý jeden dotyk je pre mňa zvláštny, akoby som sa dotýkal lávy. Pri tebe..." prehltol a sklonil hlavu, „nikdy som to ešte necítil, neviem, čo presne to znamená."

„My ľudia..." prečistila som si hrdlo, „máme pre to názov." Opäť mi červeň stúpla do tváre, ale z nejakého dôvodu som mala pocit, že to musím povedať.

„Aký?"

„Zamilovať sa." Stisla som pery a potláčala chuť na smiech pri pohľade na jeho zaskočený výraz, „je mi ľúto, Grigori, ale zamiloval si sa do mňa." Poučila som ho s úsmevom na perách.

Prudko dvihol hlavu a obočie mu vyskočilo nahor. Zarazene si ma zmeral a napokon vyprskol do nemiestneho smiechu, pri ktorom mi napadlo udrieť ho.

„Pozri, si fakt kus... na človeka. Ale si stále len človek, nemohol by som sa do teba zamilovať."

„Vau. To bolo celkom bezcitné. Aj na teba." Pokrčila som nosom od náhleho hnevu a odvrátila sa od neho. Chvíľa mlčania mi mala navodiť vyrovnaný stav, v ktorom by som mu dokázala čeliť bez toho, aby si všimol bolesť, ktorú mi jeho výrok spôsobil. Istotou však bolo, že sa mi vryl do pamäte a stavila by som sa, že v najmenej vhodnej chvíli vylezie na povrch.

„Myslím, že by si ma mal odviezť domov. Čím skôr oslobodím Dimitriho, tým skôr zmizneš z môjho života." Snaha o pevný hlas vyšla na zmar a roztrasený tón mu napovedal dôsledky jeho slov. Postavila som sa, oprášila si rifle a vykročila k motorke.

„Počkaj." Ruku mi omotal okolo zápästia a teplo jeho tela do mňa nekompromisne udrelo. Pritiahol si ma k sebe - príliš majetnícky - a opäť vytvoril v mojej hlave riadny zmätok. Neustále mi vírila dookola myšlienka, či to celé bola iba dokonalá hra, ale sa i on strácal v pocitoch rovnako ako ja. „To som nemal povedať."

„Ale povedal si." Trucovito som ohrnula peru.

„Musíš pochopiť, že sme z rozličných svetov. Aj keby sme chceli, my dvaja nemáme najmenšiu nádej, chápeš?"

„Lenže my nechceme, však? Takže nemá zmysel sa o tom baviť." Vyslobodila som sa z jeho náručia a dokráčala k motorke, uchopila prilbu a venovala mu nasrdený pohľad. „Vezmi ma domov!"

„Eli." Povzdychol si a chystal sa niečo povedať.

„Vieš čo? Prejdem sa." Odložila som prilbu a absolútne dezorientovaná sa vybrala v ústrety zapadajúcemu slnku.

„Je to minimálne hodinový zostup."

„Mám to rada..."

„Ideš zlým smerom."

Zastavila som, pomaly sa otočila a šľahla po ňom ďalšie blesky. Ukázal na motorku a na dôraz prikývol.

„Fakt ťa neznášam..."

„Nemusíš sa ma držať." Provokoval.

„To by si musel normálne riadiť ten pekelný stroj."

Zamračil sa, kým som od neho brala prilbu. „Čo je zlé na mojom šoférovaní?"

„Ideš, akoby si nemal za sebou živú bytosť."

„Ja snáď nie som živá bytosť?"

„A si?"

„Bije mi srdce." V zlomku sekundy stál predo mnou, vzal mi ruku do dlaní a pritisol si ju na hruď. A skutočne, pod vrstvou šiat som ucítila pravidelné údery. K údivu ma to zistenie potešilo.

„Ako je to možné? Myslela som si, že ste mŕtvi."

„Nie tak úplne. Máme trochu inú anatómiu, ale sme živí."

„Tak to mi vysvetli."

„Inokedy. Poď, stmieva sa." Dvihol zrak k oblohe.

„A čo Victor?"

„Postarám sa o neho. Daj mi svoj mobil."

„Načo?"

„Uložím ti svoje číslo. Pre istotu, ak by ťa niekedy obťažoval."

„Pochybujem, že ti stihnem zavolať, ak by som na neho natrafila."

„Budem sa cítiť lepšie, ak ho budeš mať."

„Do frasa, Grigori! Ujasni si, čo vlastne chceš."

„Chcem, aby si bola v bezpečí."

„Prečo? Som len človek!"

„Pretože..." Odmlčal sa a prestal mi venovať pozornosť. Nasadol na motorku, nakopol ju a ladným pohybom zápästia pridal plyn. Kývnutím hlavy ma vyzval, aby som pohla a hoci ma zvedavosť ťažila a priala som si dostať odpoveď na svoju otázku, nasadila som si prilbu a so zomknutými perami si sadla za neho. Neprišlo mi zvláštne objať ho okolo pása, pod dlaňami pocítiť pevné brušné svaly a keď sa zhlboka nadýchol, vedela som, že mu môj dotyk nebol ľahostajný.

Sme z rozličných svetov, pripomenula som si jeho slová a privrela viečka.

Po príchode domov ma vo dverách zastavil neobvyklý hluk prichádzajúci z kuchyne. Môj a Ryanov otec mali ostrú výmenu názorov a v prvej chvíli som nevedela, či by bolo vhodnejšie ostať stáť a načúvať alebo odísť do izby. K ich hlasom sa primiešaval aj Ryanov, avšak, do pozoru ma dostal hlas Davoxa. Snažil sa ma brániť, čo mi nahnalo obavy. Pomalými krokmi som sa posúvala bližšie k nim, popri stene som so zatajeným dychom prekonávala vzdialenosť, ktorá nás delila.

„Mohol by si ma chvíľu počúvať?" Zahučal Davox a zastavil ma tým.

„Už som počul dosť. Nemôžem uveriť tomu, že sa to dozvedám takýmto spôsobom!"

„Už som ti povedal, že to s Harrym máme pod kontrolou."

„Hej? A kde je teraz?"

Davox zmĺkol. Tušila som, čo bolo predmetom diskusie.

„Gregor, nemáme inú možnosť."

„Termín sa dá ešte posunúť, ale skôr ako o dva týždne určite nie. Nestihli by sme prípravy."

„Žiadne prípravy nemusia byť. Proste to spravíme narýchlo, aby mohla odísť. Je to tu nebezpečné."

Vytreštila som oči a ruka mi vystrelila k ústam, vopred brániac zúfalému výkriku, ktorý by mi mohol uniknúť. V danej chvíli sa nado mnou vynášal ortieľ a nikoho nezaujímal môj názor.

„A čo s maturitou?" Ozval sa Ryan, k údivu úplne pokojným hlasom.

„Odmaturuje diaľkovo. Ty sa vrátiš do starej školy."

„Počkajte," znovu sa zamiešal Davox, „zbytočne dramatizuješ. Nejde predsa o nič vážne."

„Že nie?" Skríkol otec. „A včerajšia potýčka, pri ktorej umreli dvaja Lovci? Za posledné tri noci zaznamenávame v širokom okolí čoraz väčšie skupinky. Vieš, čo to znamená?" Nastalo hrobové ticho. Uši sa mi napínali a bažila som po každom ďalšom slove, ktoré by mi napovedalo niečo viac. „Zhromažďujú sa!"

„Nie je to pre nás bezpečné, navyše teraz, keď sa na Eli jeden z nich zavesil." Zamračila som sa pri započutí Ryanovho hlasu. Rozčúlil ma fakt, že môjmu otcovi zavesil na nos informáciu, ktorá mala zostať utajená.

„S Harrym to riešime. Je sledovaný. Dnes v noci bude zlikvidovaný."

Zastavilo sa mi srdce. A následne sa rozbehlo tak zbesilo, až sa mi jeho údery ozývali v hlave. Dlane vystrelili k vlasom a s pocitom úplnej bezmocnosti som zovrela ich korienky. Predstava toho, že by Grigoriho zabili, mi zaživa rezala vnútro a nedokázala som sa zmieriť so skutočnosťou, ktorá sa diala priamo pred mojimi očami. Jediným poháňačom sa pre mňa stala silná potreba zachrániť ho.

„To rád počujem. Zaráža ma iba, že ste ma neinformovali o vašich plánoch."

„Máme to pod kontrolou." Uistil ho Davox. Vymenili si ešte pár tichých slov, ktoré som nerozoznala, než prehovoril k môjmu snúbencovi.

„Ryan, zaujímalo by ma, ako si pokročil so vzťahom s mojou dcérou."

„Ide to veľmi dobre. Postupne sme sa zblížili a musím priznať, že ju mám veľmi rád."

Zaťala som zuby. Chuť vystreliť spoza rohu a vykričať pred všetkými pravdu som ledva udržala na uzde.

„Preto sa olizuješ s tou šľapkou Nell?" ozval sa môj brat. Trhane som sa nadýchla a pocítila vďačnosť.

„Čože sa?" Tentoraz to bol Secandiho nahnevaný hlas, ktorým častoval svojho syna. Ryan hodnú chvíľu mlčal a keď prehovoril, znel previnilo. Predstavila som si, ako sa mračil na Davoxa.

„Máme s Eli dohodu."

„Akú dohodu, doparoma? Kazíš česť celej rodiny!"

„Tak to nie je. Iba..."

„Iba čo?" zavrčal môj otec. „Moja dcéra..."

Na rameno mi dopadla veľká dlaň. Nadskočila som a otcove ďalšie slová sa rozplynuli do šumu.

„Toto naozaj nie je slušné, sestrička." Harryho ustaraný výraz sa trochu zjemnil, keď sa nám stretli pohľady. „Dozvedela si sa niečo zaujímavé?" Chytil ma za ruku a odtiahol do obývačky, odkiaľ k nám už nedoliehali žiadne hlasy.

Pokrútila som hlavou. „Iba plánujú urýchlenie svadby."

Povzdychol si. „Viem, včera večer sa to riešilo na porade Nočných lovcov."

„Čo si o tom myslíš?"

„Je to dobré. Budeš v bezpečí. Otec sa obáva, že sa chystá veľká bitka." Sadol si do kresla, ja som sa usadila oproti nemu a nohu prekrížila cez druhú. Ruky som zopla v lone a zadívala sa na ne. Obavy vo mne rástli, vnútro som mala akési stiahnuté a srdce mi nepravidelne bilo. I dýchanie sa zdalo ťažšie ako zvyčajne. Dvihla som zrak, potlačila na chvíľu strach o Grigoriho život a odvážila sa prehovoriť.

„Je spôsob, ako predísť tomu, aby nás napadli."

Harry mlčal, iba na mňa hľadel.

„Treba pustiť toho upíra."

„To nie je riešenie."

„Prečo? Stiahli by sa a my by sme neprišli o ďalších lovcov."

„Pretože otec má dôvod, prečo ho drží."

„Dúfam, že je dôležitejší ako naše životy." Zašomrala som a opäť mi zrak klesol do lona. Prázdnota, ktorú som pociťovala pri premietnutí si môjho vzťahu s otcom, ma rozosmútila. Hádam sme si už viac cudzí ani nemohli byť.

„Eli," zdôraznil moje meno, čím ma prinútil sa na neho pozrieť, „možno tomu úplne nerozumieš, ale ver mi, otec to robí s tými najlepšími úmyslami."

„Mám pocit, že to ty nerozumieš."

„Naznačuješ niečo?" jeho hlas znel varovne. Nadýchla som sa a takmer mi unikli z úst slová, ktoré by priamo potvrdili, že o všetkom viem.

„Nič. Pôjdem si ľahnúť." Vstala som a vybrala sa do izby.

„Eli."

„Áno?" zastala som vo dverách a jednou rukou zovrela zárubňu.

„Skús byť rozumnejšia."

Stisla som pery a kývla hlavou, ani nie na znak súhlasu, skôr z rezignácie. Harry patril k Invicte, nikdy by nedokázal pochopiť moju náklonnosť k upírovi. K upírom...

Zavrela som sa vo svojej izbe, vošla do kúpeľne a pustila vodu, maskujúc tým akékoľvek zvuky, ktoré by niekomu mohli napovedať o mojich úmysloch. Jedno po druhom, najskôr Grigori, potom Dimitri. Zvierala som telefón a premýšľala nad najlepším spôsobom, ktorý by ho varoval a zároveň neohrozil mojich bratov. Odblokovala som obrazovku a skôr, než by som vytočila Grigoriho, zaujal ma neprijatý hovor od Ariety. A vzápätí správa. Prečítala som si ju dvakrát, než mi jej znenie celkom zahalilo myseľ a z útrob sa v okamihu predral strach. Odrazu sa všetko zahmlilo. Sadla som si na okraj vane a opakovane čítala varovný text, ktorý na mňa z displeja takmer kričal. Ruky aj nohy sa mi roztriasli, vzápätí som na pokožke cítila chlad, vnútrom sa mi prehnala panika a v prvotnom šoku mi nenapadlo nič lepšie, iba vytočiť číslo.

Grigori to dvihol po druhom zvonení.

„Deje sa niečo?" I jeho hlas bol poznačený obavami.

„Máme problém..."

No, priznávam, aj ja mám riadny zmätok. Grigoriho som si veľmi obľúbila, hoci mojim favoritom mal byť Dimitri. Uvidíme teda, ako sa to ďalej vyvinie medzi nimi a s kým napokon Eli bude :D :D ďakujem vám za povzbudivé komentáre aj za votes, veľmi si to cením a vážim si čas, ktorý príbehu venujete  ♥♥♥