Konečne som našla obrázok aj pre neho :) Príjemné čítanie ♥

V dlaniach som pridŕžala malú fľašku a snažila sa nemyslieť na popravu, ktorá sa pred pár minútami odohrala. Teplá čerstvá krv ma cez sklenený povrch hriala na pokožke a z tej predstavy mi prichádzalo čoraz viac zle. Snažila som sa myšlienky nahradiť pripomienkou toho, čo zapríčinilo moje rozhodnutie. Mal snáď život sliepky vyššiu cenu ako život upíra? Aj keby som nekonala v záujme otcovho väzňa, minimálne som dĺžila Grigorimu. Hoci som mu tiež pomohla, o moju záchranu usiloval prvý, i keď nemal jediný dôvod. Navyše, predpokladala som, že smrť jeho brata by rozzúrila ich rodinu a pomsta by bola nemilosrdná. A Necurat... Musela som s Grigorim súhlasiť, už nešlo o spory medzi nami. Múdre by bolo postaviť sa na jednu stranu a spoločne ťahať proti netvorom. Otázkou zostávalo, či aj otec by zdieľal podobný názor, keby sa prevalilo, čo jeho dcéra poza chrbát celej rodiny stvárala. Pochybnosti mi neustále vírili v hlave, i tak som pokračovala šachtou späť k upírovi. Nič by nebolo horšie ako jeho smrť, o tom som bola presvedčená.

Prekvapene dvihol hlavu a zažmurkal.

„Vrátila si sa," hlas mal slabý.

„Nemám v povahe tárať do vetra," na dôraz som podvihla fľašku a otvorila veko. Oči sa mu razom rozšírili, tvárou mu preletel hladný výraz a sánka mu poskočila. Naklonil sa bližšie, netrpezlivo zamykal reťazami a horná pera sa mu podvihla. Potiahol nosom a sánka mu vzápätí poklesla.

„Čo je to?"

„Krv." Prisunula som sa bližšie, aby som mu pomohla napiť sa. Odtiahol sa a tvár otočil do strany, zvraštil ju a zdalo sa, že sa ponúkanému chcel vyhnúť. „Nehovor mi, že neznesieš krv," doberala som si ho a znovu posunula fľašku k nemu, v dúfaní, že sa podvolí.

„Odkiaľ si ju zohnala?"

„Potrebuješ to vedieť? Je to krv." Ruku som nechala klesnúť a nechápavo si ho prezrela. Vďaka v podobe dôkladného vyspovedania sa mi priečila a odmietala som prerozprávať príbeh o poprave, ktorý som túžila zmazať z pamäte. Naďalej zotrvával vo svojej obrannej pozícii a dostával ma tým do rozpakov. „Čo sa deje?"

„Je zo zvieraťa," podotkol trochu znechutene.

„Si vegetarián alebo čo?" nepokojne som sa rozhliadla a premýšľala, či mu preskočilo. Vzhľadom na podmienky, v ktorých bol posledný týždeň, to prichádzalo do úvahy.

„Nikdy som nepil krv zo zvieraťa. Sú posvätné."

„To si robíš prdel," zhrozene som si ho premerala a pokúsila sa potlačiť chuť na hysterický smiech. Tváril sa vážne, spod unavených viečok pochybovačne hľadel na tekutinu a občas sa mu pokožka na nose skrčila, akoby ho ten pach štípal v nose. „Bože, ty to myslíš vážne." Dvihol ku mne zrak a nepatrne prikývol.

„Máš smolu." Nahnevane som pristúpila celkom k nemu, „proste to vypiješ. Nechci vedieť, čo som kvôli tebe absolvovala," striaslo ma pri tej spomienke, „takže sa láskavo prekonaj a nedýchaj nosom. Predstav si, že je to," zamyslene som vzhliadla k stropu, „mladá nohatá letuška. Blondínka, napríklad." Natiahla som ruku a prikývla na povzbudenie. Chvíľu váhal, než si navlhčil pery a nadýchol sa. Privrel oči a posunul hlavu bližšie. Vnútri som pocítila záchvev radosti z jeho ochoty spolupracovať. Posledné, čo som potrebovala, štrajkujúceho upíra na diéte. Priložila som mu fľaštičku k perám a naklonila. Sprvoti zvraštil tvár zhnusením, po chvíli začal piť plnými dúškami. Vzhľadom k veľkosti sliepky sa však čoskoro tekutina minula a vôbec sa nezdalo, že by na jeho doráňané telo mala nejaké blahodárne účinky.

„Tak?" odstúpila som dva kroky a pozrela na reťaze, akoby som očakávala, že ich odrazu pretrhne.

„Bolo to hnusné."

„Nevďačník. Cítiš niečo?" zašermovala som mu okolo tela a uprene skúmala najhlbšie rany. Pri Grigorim to tiež chvíľu trvalo.

„Je mi na vracanie."

„Si strašná padavka." Vtiahla som prudko vzduch a nasúkala prázdnu fľašku do vačku. „Musím ísť, ráno ma čaká škola. Prídem sa na teba zajtra pozrieť." Otočila som sa k odchodu, vzápätí som zastala a pootočila sa k nemu. „Ale už tu zrejme nebudeš."

„Zrejme."

„Nezabi nikoho, keď budeš zdrhať. Niečo som priniesla. Dám to sem, aby si to Falco nevšimol." Prišla som k spomínanému miestu a vsunula papier pod starú drevenú bedničku v rohu.

„Čo to je?"

„Mapa suterénu. Zbežne som to prezrela, ľahko sa dostaneš von, len si ju preštuduj. A prosím ťa, nikoho nezabi."

„To si už vravela."

„Len pre istotu, nerada by som mala na rukách krv." Chvíľu som ho mlčky pozorovala, než som si uvedomila holý fakt. „Tak, to je zrejme zbohom." Stisla som pery, nevedno, či ľútosťou.

„Zrejme."

„Máš bohatú slovnú zásobu." Vykročila som k šachte a po líci mi stiekla slza. Mrzelo ma, že ho viac neuvidím, že sa nikdy nedozviem, ako dopadol. A bola vysoká pravdepodobnosť, že po jeho návrate domov už neuvidím ani Grigoriho. A vôbec mi neprišlo divné, že kvôli tomu mi po líci stekali ďalšie slzy. Smútila som za niekým, za kým som rozhodne smútiť nemala. Chytila som sa okraja šachty a chystala sa vyhupnúť, keď ma jeho tiché slová zastavili.

„Som tvojím dlžníkom."

„Ak po ceste von nikoho nezabiješ, dlh bude splatený."

„Platí."

....

Neviem, či bolo horšie ranné vstávanie alebo cesta autom s nahnevaným Davoxom, ktorý ma ako na potvoru v noci hľadal.

„Čo je to s tebou!"

„Už som ti povedala, že ma to mrzí. Bola som v knižnici a potom som sa šla prejsť na čerstvý vzduch."

„Na hodinu! Dohodli sme sa, že nebudeš chodiť sama von."

„Mrzí ma to!" zahučala som a odvrátila sa. Výhľad na zarosené okno a sychravé počasie vonku bol rovnako depresívny, ako výhľad na Davoxov profil.

„Mám ťa na noc zamykať? Sľúbila si niečo."

„Ja viem, koľkokrát ti to mám povedať, bola som iba za múrom."

„Nebola! Prešiel som to dookola, volal na teba, nikde si nebola! Šla si do lesa?"

„Nie." Otočila som sa k nemu a v duchu si zatlieskala, že som vlastne neklamala.

„Tak kde si bola?"

„Museli sme sa minúť alebo čo. Bola som v knižnici, v kuchyni a kúsok na prechádzke." A odsekla som sliepke hlavu a zaniesla krv upírovi, vtedy si ma asi hľadal. Prehltla som a zahubila chuť priznať sa.

„Zošaliem z teba."

„Sľubujem, že sa to viackrát nestane." Pretože už nebude za kým chodiť. Znovu mi zovrelo srdce.

„To si už raz hovorila."

„Dobre, tak naposledy sľubujem." Zagúľala som očami a významne si ho premerala. Konečne pochopil a rezignovane vydýchol.

„Fajn."

Zvyšok cesty však mlčal, dával mi jasne najavo, aký mal názor na môj nočný výlet. Iróniou bolo, že ma hrešil za niečo, čo som ani neurobila, pravdu som mu však nemohla prezradiť. Pekelná situácia.

Hneď na prvej hodine si ma odchytil Jonas Cooper. Nemala som najmenšiu chuť debatovať o poslednej slohovej práci, ktorú som napísala v záchvate zúrivosti, keď mi otec prezradil, že nechal zničiť klan Lignumov pre vlastné blaho.

A to som vtedy ešte netušila, že vyrábal Necuratov...

„Ak by si mala záujem, do konca mesiaca to stihneš. Téma je fantasy."

Zadívala som sa mu do očí. Boli zvláštnej hnedej farby a nosili v sebe kus tajomna. Dvihol kútiky a pohol rukou, v ktorej držal moju slohovku.

„Myslím, že tú súťaž vynechám. Nemám vzťah k písaniu."

„Vážne? Podľa voľby slov a štylizácie viet by som povedal presný opak."

„To bol chvíľkový skrat. Prečítajte si moje ostatné slohovky a sám uvidíte, že ja nie som typ na literárne súťaže."

„Čítal som ich. A práve preto by som navrhol skúsiť to. Navyše, pripíšeš si za školské aktivity body na prihlášku na vysokú."

„Nemám v pláne ísť na vysokú."

Jeho obočie prudko kleslo, i ruka s mojou poviedkou sa oprela o stôl. Oťažel dokonca aj vzduch a keď prehovoril, z jeho slov šiel chlad.

„Ty nejdeš na vysokú?"

Pokrútila som hlavou.

„A to prečo? S tvojim priemerom by si..."

„Budem cestovať." Skočila som mu do reči.

„Cestovať môžeš predsa aj potom."

„Už som sa rozhodla, prepáčte." Pre dievča, ktoré sa potajme vydá a odsťahuje zo svojho rodného mesta, bola výhovorka na cestovanie ideálna. Nikto ma nebude hľadať, nikto sa nebude starať...

„Eli, mala by si to ešte zvážiť, máš celý život..."

„Prečo vás to tak zaujíma?" podozrievavo som si ho prezrela.

„Som učiteľ, mám osobný záujem na úspechu mojich študentov." Obhájil sa presvedčivo, uhol pohľadom a sklonil sa nad papiere na stole. „Ale samozrejme, rozhodnutie je na tebe."

„Ja viem. A už som sa rozhodla." Zotrvala som na ňom pohľadom. Zaryto mlčal, tak som odišla k svojmu stolu. Zvyšok vyučovania som ho niekoľkokrát pristihla, ako si ma nahnevane premeriaval. Ku koncu hodiny som už mala nutkanie vyplaziť mu jazyk.

...

„Nič nie je horšie ako mäsové guľky." Šomral Mikee na obede a nazízal do Todovho taniera. „Ty si si rozhodne vybral lepšie. Toto chutí ako medvedie vajcia."

„A to vieš odkiaľ?" rozosmial sa Tod a potiahol tanier ďalej od neho, aby predišiel prípadnej krádeži rezňa.

„Neviem, ale tipujem, že tiež by to nebola žiadna lahoda."

„Nemal by si toľko reptať, predstav si, že si týždeň nejedol a proste to zjedz." Vypi, ozvalo sa mi v hlave. Zarazene som sa prehrabala v ryži a premýšľala, či tá krv pomohla a upír už vzal roha. V noci som mala v pláne sa presvedčiť, netušila som však, ako prijmem fakt, že by tam už nebol.

„Ty si nejaká odborníčka. Tak povedz, prečo by som nemal týždeň jesť?"

„Ja neviem, napríklad by si bol chorý."

„Alebo by si mal nehodu a bol by si v kóme." Pridal sa Mikee.

„Alebo by ťa uniesli."

Mikee zazrel za nás a ja s Todom sme sa prudko otočili. Grigori, nevedno, kde a kedy sa objavil, si strčil jednu nohu medzi mňa a Toda a chytil okraj stola. Stačil mu jediný pohľad, aby môj prísediaci posunul svoj zadok na koniec lavičky. Zamračila som sa a sledovala, ako sa ten nevďačník spokojne usádzal.

„Tak čo, páčil sa ti včerajší výlet?" zazubil sa na mňa a provokačne prehodil ruku cez moje rameno. Bezmyšlienkovite som ju zhodila a venovala mu kyslú grimasu.

„Zažila som lepšie."

„Aký výlet?" zaujímali sa moji spolužiaci, medzičasom k nám prišla aj Hanah. Snažila sa schovať prekvapený výraz, očividne jej však dochádzalo, že medzi mnou a Grigorim sa niečo rozbiehalo. Malá medzera, ktorú medzi nami udržiaval, jej dojmu iba napomáhala.

„Žiadny!" odsekla som.

„Vzal som Eli na prechádzku do hôr."

Oficiálne sa padajúce sánky stali hlavným faktorom na zváženie ukončenia kamarátstva. Iba Tod pokračoval v prežúvaní jedla.

„Bolo tam vlhko, sychravo a zlý terén. Vôbec som si to neužila."

„Ukázal som jej starú horáreň, kde sa kedysi obesil miestny bezdomovec."

„Aké romantické." Pokrčila som nosom. Hanah zabehlo a Tod prestal žuť. Očividne zmienka o samovražde ho zaujala.

„Tú poznám. Vraj tam aj niekoho zakilovali." Doplnil a odpil si z džúsu.

„Je to možné. Mám také miesta rád, obvykle tam straší!"

Drgla som do neho lakťom a pohľadom mu pohrozila. Netušila som, o čo sa pokúšal, každopádne sa mi to nepáčilo.

„V meste je tiež jeden opustený dom, ľudia sa tadiaľ boja chodiť," Tod sa naklonil bližšie, „vraj tam v noci vídajú postavu v okne."

„Bolo by fajn večer si vyraziť. Som v meste nový a takéto miesta by som si rád pozrel, čo poviete?" Pootáčal sa a úsmev sa mu prehlboval, keď každý prikývol.

„Eli?" drgol ma na oplátku. „Pridáš sa aj ty?"

„Večer je tma. Nič neuvidíš. Treba ísť cez deň a k tomu ti stačí mapa. Zaškrtaj si opustené domy a my ti povieme, v ktorých straší. Tam potom môžeš ísť v noci."

Grigori sa rozosmial, hoci som sa nepokúšala o vtip. Naklonil sa mi k uchu a upútal pozornosť všetkých.

„Nemusíš sa báť tmy, ochránil by som ťa."

Hanah slastne vydýchla, Mikee si prečistil hrdlo a môj zmätený pohľad lietal po celej jedálni, snáď v snahe zistiť, kto každý nás pozoroval. A keď som zbadala vo dverách stáť Ryana, opierať sa o zárubňu a prepaľovať nás pohľadom, bleskovo som sa od Grigoriho odtiahla, zabúdajúc pri tom na veľmi dôležitú skutočnosť. Sedela som na okraji. Nebolo kam ustúpiť. Dopadla som na zem a rozflákla sa ako žaba. Kým som sa za sprievodu ničím neriedeného smiechu od viacerých pozorovateľov vyhrabala do sedu, bola som si istá, že by sa nenašiel jediný človek, ktorý by môj pád nevidel. Grigori sa postavil a v okamihu mi ponúkol ruku. Zabodla som do neho ľadové oči, v presvedčení, že to celé bola jeho vina.

A k môjmu obrovskému údivu sa mi v zornom uhle objavila ďalšia ruka.

„Si okej?" spýtal sa Ryan. Pridržala som sa ho, vstala a rozhliadla sa. Stála som medzi dvoma chlapcami, ktorí boli na škole noví, obaja vyzerali dokonale a stáli proti sebe v bojovom postoji. Ak som doteraz nevynikala, svojim počinom som získala pozornosť celej školy. Červeň mi prudko stúpala do líc a tým, že mi pomohol vstať Ryan, som poskytla dostatočný dôvod ku klebetám. Bolo obdivuhodné, ako Grigorimu jeho hra vychádzala.

Keby som aspoň poznala pravidlá, aby som mala šancu vyhrať...

♥ ďakujem vám, dievčatá ♥