Stála som vo dverách, očami tápala po podlahe a mysľou sa mi hnal roj výhovoriek. Nemala som najmenšiu chuť stráviť s Ryanom celý večer.

„Prepáč, niečo mi do toho prišlo," stisla som ľútostivo pery a prstami zovrela okraj dverí.

„Ak je to kvôli dnešku..."

„Nie je to kvôli dnešku," zdôraznila som, hoci šlo o klamstvo.

„Nemal som tak vybuchnúť." Prečesal si vlasy a rozpačito sa poobzeral.

„Mám niečo neodkladné."

„Čo?" pritiahol obočie. „Boli sme predsa dohodnutí."

„Áno, ale to bolo pred tým, než si ma prirovnal k šľapke."

„Takže to je kvôli dnešku."

„Vieš čo? Áno. Naštval si ma a nemám chuť si s tebou niekam vyraziť."

„Smiem to nejako odčiniť?" šklblo mu v kútiku a rozkošne sa pousmial.

„Smieš. Inokedy," sklopila som zrak k zemi, nech mi ďalšia lož ľahšie unikne z pier, „dnes potrebujem byť sama."

„Eli, mrzí ma to, naozaj."

„Nechaj," dvihla som ruku, „môžeme to preložiť? Na zajtra?"

Váhavo mi spočíval zrakom v tvári, napokon mu unavený povzdych unikol z hrdla a výraz mu posmutnel.

„Fajn," zašomral a pobral sa preč.

...

Cestou do suterénu som premýšľala nad vhodným argumentom pre Dariana, vďaka ktorému by mi bez podozrenia umožnil vstup k upírovi. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď namiesto neho sedel pri malom stolíku Falco. Dvihol hlavu od krížoviek a skĺzol ma prižmúrenými očami.

„Stratila si sa?"

„Nie. Ja," stíchla som a v zápale rozpakov vymýšľala novú výhovorku. Ani jedna z tých, ktoré som vymyslela pre Dariana, sa odrazu nezdali vhodné. Zaškerila som sa.

„Hľadám Dariana."

„A vidíš ho tu?" Mávol rukami a spýtavo vysunul hrubé obočie.

„Nie, ale to, že tu nie je, som nemohla zistiť, kým by som sem neprišla." Vysvetlila som, akoby bol retardovaný a prekrížila ruky na hrudi, hornú časť tela som naklonila jeho smerom, aby mu neuniklo ani jedno slovo. „Ak by som vedela, že tu nie je, neprišla by som ho hľadať. Logicky." Hrdo som vysunula bradu nad majstrovským prejavom. Falca som nikdy nemala rada. Naklonil hlavu k ramenu.

„Lenže stále tu si, aj napriek tomu, že už vieš, že tu nie je."

„To je síce pravda, ale ty stále rozprávaš. Je neslušné odísť v polovici dialógu."

„Maj sa, Elisya." Sklonil zrak späť k stolu a čosi dopísal do krížovky.

Iba pár sekúnd som stála ako primrazená, než ma nohy posunuli dozadu. Boj s nutkaním šplechnúť mu do tváre čosi nevhodné som vyhrala a v tichosti sa vzdialila z jeho dohľadu.

Čoskoro som preliezla šachtou a narovnala sa v neveľkej zatuchnutej miestnosti slúžiacej ako cela. Zrak mi v okamihu zastal na jeho chrbte. Hlavu mal sklonenú až príliš, akoby ani nebol pri vedomí. Telo sa sunulo k jednej strane a zdalo sa, že ho vo vzpriamenej polohe držali iba reťaze. Pribehla som k nemu a takmer vykríkla, keď som mu zastala zoči-voči. Ruka mi vystrelila k ústam a zhrozene som sledovala naskytnutý pohľad. Môj upír skutočne nebol pri vedomí, na tele mal množstvo rán, z ktorých vytekala krv, dobitú tvár posievali veľké fľaky pripomínajúce popáleniny. Nespočetne modrín mu vypĺňali každý kúsok pokožky, ktorý nebol poznačený krvou. Rifle mal dotrhané, niektoré časti držali iba na nitkách a nepravidelné kusy chýbali úplne. Vyzeral, akoby ho napadla svorka psov a vzápätí ho prešiel vlak. Slzy sa mi vohnali do očí a stisnutím viečok som sa ich snažila zahnať. Do mysle sa mi vkradol Grigori a ľútosť sa znásobila. Prezerala som si bezvládne telo jeho brata a s ťažkosťami si pripúšťala, že bol možno na konci síl a kým by som stihla vymyslieť, ako mu pomôcť, zomrel by. Srdce mi zovrela neviditeľná sila a slzy si našli cestu von, vyvalili sa ako gejzír a hrudník mi gniavila prudká bolesť sťažujúca dýchanie. Grigori mi zachránil život a moja rodina život jeho brata ničila. Cítila som sa hrozne, hanbila sa za ich konanie a nedokázala sa viac nečinne prizerať. Konečné rozhodnutie prišlo vzápätí a povzbudilo ma prikročiť k reťaziam. Čo možno najtichšie som preskúmala spôsob, akým boli okolo zápästí zabezpečené a so sklamaním zistila, že k ich otvoreniu boli potrebné kľúče. Stískajúc pery, znovu som sa zadívala na upíra, ktorý nejavil známky života. Potreba zistiť, či ešte malo význam zachraňovať ho, mi podsúvala šialené myšlienky, ktoré som ihneď zapudila. Zatiaľ som ho nehodlala nakŕmiť.

Pristúpila som bližšie a opatrne natiahla ruku.

„Hej," šepla som, vzápätí sa zarazila, že mi nenapadlo vysloviť nič lepšie.

Bruškami prstov som mu odhrnula vlasy z čela, padli mu však naspäť. Pomaly som hladila pokožku od spánku až ku brade, na ktorú som jemne zatlačila, v snahe podvihnúť mu hlavu. Sprvoti prišiel odpor, vôbec na tlak nereagoval, čo ma utvrdilo v tom, že bol mimo. Avšak pokožka bola na dotyk horúca a to teplo som s úľavou prijímala. Stále žil, stále bola nádej zachrániť ho a možno tým zastaviť nekončiaci boj.

Odrazu tlak v prstoch, spôsobený ťarchou jeho hlavy, zmizol. Dvihol sa tak prudko, až mi poskočilo srdce a v okamihu varovne zavrčal. Trhlo ma a cúvla som, vzápätí mu však hlava klesla a bol opäť mimo.

„Grigoriho brat, počuješ ma?" Prevrátila som očami nad svojou chromosťou... Lepšie oslovenie by snáď nenapadlo nikoho. Hodnú chvíľu sa nedialo nič, než prišla reakcia v podobe tichých slov.

„Lisa, nie."

Nebola som si sprvoti istá, či hovoril naozaj to, čo moje uši zachytili. Snažila som sa ignorovať zvláštny pocit v žalúdku pri započutí iného mena a znovu sa mu pokúsila prihovoriť.

„To som ja, Eli, počuješ ma?"

Pomaly dvihol hlavu, nepodarilo sa mu to úplne, iba spod viečok ku mne vzhliadol.

„Ty?" Vyslovil zlomene, súčasne odkašľal a zrak mu razom klesol.

„Čo sa ti stalo?" Ihneď po vyslovení mi otázka prišla netaktná.

Krátky, trpký, ledva počuteľný smiech opustil jeho hrdlo.

„Spadol som."

„Naposledy, keď som ťa videla, nevyzeral si tak..." Hľadala som vhodné slová, ale predbehol ma skôr, než som dopovedala.

„Čo chceš?"

„Pomôcť ti."

Znovu sa zachechtal. „To sotva."

„Nehojíš sa." Prstom som mu prešla po kľúčnej kosti, ktorú mu zdobila veľká modrina. „Kto ti to urobil?"

„Tvoja rodina." Odsekol a na okamih ku mne vzhliadol. Sily mu nestačili na udržanie očného kontaktu a hlavu uvoľnil.

„Čo mám urobiť?"

„Pustiť ma."

„Nemám od toho kľúč." Mávla som na spútanú ruku, i keď sa na mňa nedíval.

„Tak nastav krk. So zvyškom si poradím."

„Zdá sa, že sa ti vracajú sily."

„Skutočne to tak vyzerá?" S námahou podvihol tvár.

„Máš bod za tie sliny. Fakt som ti uverila."

„Prečo si myslíš, že to nie je pravda?" Zvedavosť ho prinútila pozrieť sa. Preskúmal môj krk a zarazene pritiahol obočie. „Si zahojená."

Ruka mi vystrelila nahor, pocítila som hladkú pokožku a po rane nebolo ani stopy. Zrak som presunula do dlane, takisto bez akýchkoľvek stôp.

„Od koho si pila?" Jeho hlas bol o čosi silnejší, i keď stále chrapľavý vyčerpaním.

„To nie je podstatné."

„Nepoznám upíra, ktorý by bol ochotný uzdraviť človeka. Tak kto nás zradil?"

„Dala som si na to hojivú mastičku." Okrem iného. Nemienila som Grigoriho podraziť.

„Zabila si kvôli krvi upíra?"

„Čo? Nie!"

„To je jediný spôsob, ako by si sa dostala ku krvi."

„To si myslíš ty."

Odmlčal sa, unavene si povzdychol a znovu ovisol na tých hnusných reťaziach. Predstavila som si, že by ma niekto nútil týždeň stáť s rozpaženými rukami, bez možnosti piť, či jesť. Ovládla ma zlosť a túžba oslobodiť ho silnela každou myšlienkou patriacou jemu.

„Dostanem ťa odtiaľto."

Párkrát zakašľal. „Prečo?"

„Pretože to, čo robí moja rodina, nie je správne."

„Chceš mi tvrdiť, že ti stačilo pár pohľadov na upíra a obrátiš?"

„Dnes ma napadol Necurat."

„Čo?" trhol hlavou nahor a oči sa mu rozšírili. Tvárou mu prebehlo zdesenia a odrazu bol čulí. „Ako to, že stále žiješ?"

Stíchla som. Pravdu som mu povedať nemohla, klamať som nechcela. Nestačilo mu to, mala som jeho plnú pozornosť.

„Upír má problém prežiť stretnutie s Necuratom, nieto ešte človek. Ak žiješ, znamená to, že ti niekto pomohol. Nemusíš mi hovoriť kto," zalapal po dychu a na chvíľu sa odmlčal, kým nabral silu, „ale ak v okolí pobehujú Necurati, je v ohrození nielen vaša," znovu sa rozkašlal, „ale aj naša rasa."

„Necurati?" zarazila som sa. „Je ich viac?"

„Chodia vo svorkách, minimálne tri kusy."

Vytreštila som oči a naprázdno prehltla. Desivá spomienka na monštrum sa znásobila tromi a takmer ma vystrelo.

„Odkiaľ to vieš?"

„Už nejaký čas ich monitorujeme." Tak predsa ho Grigori stopoval, preto tá dýka. „Musíš mi pomôcť, Elis."

„Nevolaj ma tak!"

„Ak sú v meste, musíme ich zlikvidovať. Inak zlikvidujú oni nás."

„Čo mám urobiť?"

„Potrebujem krv, aby som sa zahojil a nabral silu. S tamtým si hravo poradím," trhol očami k reťazi.

„A čo tí, na ktorých narazíš po ceste zo sídla?"

„Ak mi pomôžeš, máš moje slovo, že cestou nikomu neublížim. Navyše, som dosť rýchly."

„Slovo upíra..."

„Necurat za dverami. Je na tebe, na čiu stranu sa pridáš."

Spomenula som si na maminu prosbu, aby som ho pustila. Alebo skôr rozkaz. Mohla vedieť, že sa blížila svorka monštier a potrebovala každú pomocnú ruku?

„Čo máš s mojou mamou?"

„Nič."

„Ale poznáte sa."

„To je na iný rozhovor."

Dvere za mnou zavrzgali. Obaja sme sa tam otočili, upír potiahol nosom.

„Ide sem. Je nahnevaný."

„Do frasa," poobzerala som sa a začula odomykanie ďalšieho zámku. Ešteže ich bolo tak veľa.

„Zoženiem ti krv." Rozbehla som sa k šachte a v poslednej chvíli unikla.

„S kým sa rozprávaš?" zahučal Falco, upír mu však neodpovedal. „Počul som hlasy." Kroky napovedali, že bádal v miestnosti po ďalšej osobe. „Nebav sa sám so sebou. Je to otravné." Ešte pár krokov mi doľahlo do uší, než sa dvere začali zamykať.

Okolo polnoci som očami skenovala drevené dvojkrídlové dvere a rúčku od sekerky zovrela pevnejšie. Srdce mi stresom tĺklo príliš divoko, strach z toho, čo bolo nevyhnutné, mi zvieral hrdlo a kolená sa mi klepali ako pred popravou. Privrela som viečka, ignorovala horkú chuť na jazyku a zhlboka sa nadýchla. Schytila som západku od dverí kurníka. Vošla som dnu a schmatla prvú sliepku, ktorá spokojne spala na bidle. V duchu som vyslovovala ospravedlnenia a zatínala zuby nechuťou siahnuť jej na život. Kým trepotala krídlami a zbesilo sa pokúšala vyslobodiť, podišla som k malému pníku kúsok od kurníka.

„Prepáč mi. Je to pre vyššie dobro."

Dnes trochu kratšia, ale verím, že ste si ju užili. ďakujem vám ♥