„Počuješ ma?" triasla som ním a súčasne ho fackala po tvári. Nezdalo sa, že by moja snaha mala účinok. Nehybne ležal, nedýchal a srdce mu nebilo. Nebola som si istá, či taký stav nemal už dávno, takže som sa od toho nemohla odvíjať. Horlivo som premýšľala o vlastnom konaní, chcela som mu pomôcť, veď napokon sa zranil pri záchrane môjho života, lenže som nevedela ako.

Znovu som päsťou bezradne udrela do hrude a skríkla na neho. Nereagoval a skutočne sa ma zmocnila obava z toho, že bol mŕtvy. Tentoraz definitívne...

Predstava toho, čo by s nami jeho rodina narobila – jedného sme uväznili, druhý umrel v mojej spoločnosti, ma nútila k zúfalému vrčaniu. Zrak mi zastal na puzdre na jeho stehne. Neváhala som viac, vytiahla som dýku a priložila si ju k dlani. Obavy ma prinútili zastať v pohybe, znovu zvážiť vlastné počínanie, avšak nezostávalo nič iné. Nenapadlo mi nič iné... Brat spomínal, že bez krvi sa im nehoja rany. Takže logicky, s krvou by sa mali. Ostrú špičku som zapichla do kože, prvý pokus mi nevyšiel. Porazenecky som pri prvom náznaku bolesti dýku odtiahla a sklamane sklonila zrak. Grigoriho bezvýrazná tvár pripomínala viac neživého, než živého. To ma prinútilo konať. Ak sa nejakým spôsobom otrávil, čo sa dalo považovať za jediné rozumné vysvetlenie jeho náhleho odpadnutia, neostávalo mu veľa času. Možno bolo už neskoro. Odhodlane som priložila znovu dýku k dlani a so zaťatými zubami prerezala kožu. Z hrdla mi unikla bolestná nadávka a po prstoch mi stieklo pár pramienkov krvi. Priložila som ranu k jeho perám. Najprv sa nedialo nič.

„No tak! Napi sa!" pritláčala som ruku a odtiahla mu pery od seba, aby sa krv ľahšie dostala do úst. „Do frasa! Nemôžeš umrieť, Grigori!"

Viečka mu slabo zakmitali, až ma obohnal pocit, že sa mi to iba zdalo. Po chvíli však zažmurkal a do pokožky sa mi opreli ostré zuby. Vzápätí zavrčal, schmatol ma za zápästie a celkom sa pritlačil. Sal hlbokými dúškami, prietok krvi bol slabý a Grigori nedočkavý. Zuby však nezaryl, čo som ocenila. Prsty voľnej ruky sa zvedavo natiahli k roztrhnutému tričku. Ukazovákom som odsunula jednu časť, aby som lepšie videla na škrabanec, ktorý mu spôsobil netvor. Nezdalo sa, že by sa hojil, iba z neho vytekala stále nová krv.

„Ako to funguje, nemal by si sa už hojiť?" Otočila som tvár k nemu. Stretli sa nám pohľady, zarazila som sa však. Oči mal podliate krvou, nepríčetný výraz , prsty, ktorými ma obopínal, celkom napnuté, skoro až v kŕči.

„Grigori!" trhla som rukou. Jedinou reakciou bolo silnejšie stisnutie. „Pusť ma!" Začínala ma chytať panika. Pokojne by ma mohol zabiť. Nápad podrezať sa pri upírovi bol odrazu príšerný. „Gudada!" zvreskla som. V okamihu ma pustil a hlava mu dopadla späť na zem. Burácavé zavrčanie sa nieslo lesom a kŕdeľ vtákov zlietol zo stromu. S úľavou som vydýchla a prezrela si dlaň, v ktorej sa kopila ďalšia krv. Horlivým saním očividne ranu viac otvoril a zanechal po sebe nemalú spúšť. Dve diery ako stopy po hryzákoch som našla vo chvíli, kedy som krv utrela do nohavíc.

„Ty si ma uhryzol!" obvinila som ho.

„Prepáč." Zamrmlal celkom bezcitne a pokúsil sa postaviť, zlyhal však. Stony, ktoré z neho opakovane vychádzali, poukazovali na bolesť. Súcit ma opäť prekvapil. „Prečo si to spravila?" odkašľal si a prevalil sa nabok, zrejme hľadal polohu, z ktorej by sa mu ľahšie vstalo. Podoprela som ho a pomohla mu do sedu. Ruky mu ležali v lone, hlavu zvesil medzi ramená a trhane naberal do pľúc vzduch za sprievodu kašľania.

„Umieral si."

Krátko sa zachechtal, čím vo mne prebudil túžbu praštiť ho.

„Umrel som pred mnohými rokmi."

„Vieš, na čo narážam," kývla som k netvorovi, „otrávil ťa?"

„Áno, lenže by nemal. Jediné, čo nám môže ublížiť..." zarazil sa, hodil po mne krátky pohľad, než stisol pery a pomaly vstal.

„Čo?"

„Nič..."

„Biela dýka vám ubližuje, však?"

Zmienka o dýke ho prinútila siahnuť si na puzdro. Vzápätí sa mu oči rozšírili a poobzeral sa, než tú svoju našiel pri nohách. Bleskovo ju odložil a viditeľne sa mu uľavilo.

„Prečo ju nosíš pri sebe?"

„Máš priveľa otázok." Zašomral varovne a vykročil naprieč lúkou.

„Kam ideme?"

Sťažka vyfúkol vzduch a trpko sa zasmial. „My?"

„No," zatiahla som, vzápätí prikývla.

„Čo tu ešte robíš? Mal som za to, že pri prvej príležitosti utečieš domov, ale ty. Ty snáď chceš umrieť alebo čo..."

„Som len zvedavá, navyše, stále si zranený," ukázala som na jeho hruď, „čo ak zas odpadneš?"

„Bojíš sa o mňa?" Prekvapene dvihol obočie. Zarazila som sa a znovu si v duchu vynadala za nerozvážne správanie. Ani som netušila, čo ma pri ňom stále držalo. Mal pravdu. Najrozumnejšie by bolo dostať sa domov, avšak, túžba po odpovediach ma nútila zostať s ním a vyťažiť z toho čo najviac.

„Tak kam ideš? Jeho tu necháme?"

„Potrebujem niečo, s čím vykopem jamu. Ručne kopať nebudem. Pokojne tu zostaň a zatiaľ ho postráž."

„Ani náhodou." Zvolala som príliš piskľavo a pridala do kroku.

„Na tom kopci je stará horáreň, mohol by tam byť rýľ."

Prehryzla som chuť na ďalšie slová a v tichosti ho nasledovala až k spomínanému miestu. Stará opustená budova chátrala, z okien ostali iba rámy a dvere boli pootvorené, pravdepodobne sme neboli prví nevítaní návštevníci. Netrvalo dlho, než Grigori našiel v kôlni vedľa horárne náradie, ktoré mu pasovalo. Rýľ a krompáč sa na kopanie hrobu hodil skvele, zdalo sa. Podal mi lopatu. Pokrivila som kútik pri tej predstave a vykročila za ním, keď sa náhlil späť k netvorovi.

„Poznal si ho?" Napadlo mi vo chvíli, kedy sa na neho zadíval a s tichým šomraním začal kopať pod stromom.

„Hej," odsekol iba a zatlačil rýľ do zeme.

„Kto to bol?"

„Nikto."

„Preto ho pochovávaš?"

Vyhodil kus zeminy a spod viečok na mňa pozrel. „Pochovávam ho z úcty." Zdôraznil.

„Aha."

Sledovala som, ako postupne hĺbil jamu, nezdalo sa, že by sa namáhal. Ani kvapka potu sa na ňom neobjavila, i keď už stál po pás v hrobe. Vyzliekol si tričko a hodil ho do trávy. Odvrátila som sa, po chvíli som však otočila hlavu a kútikom oka sledovala napínajúce sa svaly, vypracované telo a ranu, ktorá sa konečne začala hojiť. Konečne? Neverila som vlastným úvahám, ani som nechápala úľavu, ktorú som pri pohľade na tiahli ružový pásik pocítila. Otriasla som sa a usadila sa do trávy kúsok od neho.

„Čo malo znamenať to v škole?"

„Bože môj," prestal kopať a narovnal sa, lakeť oprel o rýľ. „Ešte som nestretol tak otravného človeka."

„Nie som otravná, len zvedavá," mykla som plecami a odtrhla kus trávy.

Nadýchol sa, čakala som, že odpovie, namiesto toho pokračoval v práci.

„Ty si ho lovil, však?"

„Nedokážeš byť chvíľu ticho?"

„Príde mi to ako jediné logické vysvetlenie toho, prečo si mal pri sebe zbraň, ktorá ťa dokáže zabiť. Aby si ju použil na... Neruta."

„Necurata. A si príliš domýšľavá."

„Nemôžeš mi odpovedať aspoň na jednu otázku?"

„Nemôžeš mi povedať, kde je môj brat?" Významne si ma premeral. Stíchla som. Pokrútil hlavou a kopal ďalej. Mlčala som až do chvíle, kým neskončil, vzal netvora za členok a stiahol ho do jamy. Sklonil sa nad neho a začal rozprávať v neznámom jazyku. Vyhupla som sa na nohy, podišla bližšie k jame a nastražila uši. Strelil ku mne pohľadom, rozprával však ďalej a vrátil sa očami k netvorovi. Nerozumela som, dokonca som ani nedokázala dešifrovať, o aký jazyk by sa mohlo jednať. Znel príliš staro, zvláštne a... prekrásne.

„Mha licha ro vean azkayr." ( Moja dlaň je tvoja skaza)

„Čo to vravíš?" naklonila som sa bližšie. Dvihol varovne prst, dopovedal posledné slová, zavrel oči a sklonil hlavu. Palcom mu čosi kreslil na čelo, než sa dvihol a s ľahkosťou vyskočil z jamy.

„Prestávam ťa mať rád," zavrčal.

„Ty ma máš rád?" vytreštila som oči.

„Nie, to teda nemám." Schytil lopatu a začal hádzať do jamy zeminu. Miatol ma. Ubehli takmer dve hodiny, ktoré som v jeho spoločnosti strávila celkom bezdôvodne, avšak s vlastnej vôle. Pochybovala som, že by ma nejako ovplyvnil, dal viackrát najavo, že o moju spoločnosť nestál. Navzdory tomu, že ma čakali iné plány, nedokázala som sa zdvihnúť a odísť. Nečakaný zvrat v našom vzťahu ma prekvapil a chvíľami ma opantával pocit, že som sa nadobro zbláznila. Tráviť čas s upírom a dokonca sa cítiť uvoľnene nemohlo byť normálne. Vzápätí mi do mysle vplával Davoxov pohoršený výraz. Ak by sa dozvedel, čo potajme stváram, jeho sklamanie by ma udrelo plnou silou.

„Musíš premýšľať nad niečím ozaj dôležitým..."

„Prečo?"

„Si ticho viac ako desať minút." Odložil náradie nabok a zastal predo mnou. Schytil mi poranenú ruku, ktorú som dočasne obviazala vreckovkou, a prezrel si ju.

„To sa bude dlho hojiť."

„Skús to oblízať," precedila som.

„Čo?" zhrozene si ma prezrel, ale na perách mu pohrával úsmev.

„Počula som, že vaše sliny hoja uhryznutie."

Rozosmial sa o čosi viac. „Kto ti natáral takú blbosť?"

Zarazila som sa a odrazu to dávalo zmysel.

„Nie je to pravda?"

„Jasné, že nie. Premýšľaj, ak by to bola pravda, spolu s uhryznutím sa miesia aj sliny, takže by sa to navzájom vybíjalo, nemyslíš?"

„Tak prečo potom..." zasekla som sa, rýchlo si uvedomujúc, že som sa takmer preriekla o jeho bratovi.

„Nechaj ma hádať, chcela si sa zbaviť tamtoho," ukázal prstom na môj krk. Neodpovedala som. Odrazu vyceril zuby, zahryzol si do dlane a než by som stihla vzdorovať, pritlačil ju o moje ústa, druhou rukou ma pridržal, aby som sa nemohla odtiahnuť.

„Pi! Nič sa ti nestane."

Mumlala som mu vzdorovito do dlane a všemožne stískala pery, i tak som po chvíli pocítila kovovú chuť na jazyku. Podvolila som sa, párkrát prehltla a porazenecky vydýchla. Po chvíli sa odtiahol a utrel si dlaň do riflí.

„Do večera nebudeš mať ani stopy. To jediné pomáha."

„Mám ti veriť?" Odvrkla som posmešne.

„Posledné, čo chcem, aby si mi bola Oddaná. Už aj bez toho si strašne otravná." zhrozil sa.

„Tak prečo si ma zachránil? Mohol si mať pokoj."

„Máš pravdu, nabudúce sa rozhodnem inak."

„Správaš sa hnusne."

„Snáď neočakávaš, že sa z nás stanú kamaráti."

„To rozhodne nie."

„Preto si tu strávila celé popoludnie?"

„Ja..." Chcela som sa hájiť, lenže mi nič zmysluplné nenapadlo.

„Sme si kvit, Elisya. Hra môže pokračovať."

„Čo?"

Vyskočila som na nohy a poobzerala sa. Odišiel... Jednoducho sa vyparil, náradie zmizlo spolu s ním a ja som sa odrazu cítila príšerne hlúpo.

...

Do rodinnej knižnice som sa dostala po štvrtej. Navzdory miestnosti posiatej od zeme po plafón regálmi so starými knihami mi do nosa neudrel pach zatuchliny ani ma nepohltilo more pavučín, ako som sprvoti očakávala. Ľutovala som časový sklz, ktorý som mala kvôli tomu namyslenému nevďačníkovi. Premárnila som čas a nedostala ani jednu odpoveď.

Založila som ruky v bok a s hlasným fučaním sa rozhliadala. Netušila som, kde začať, tak mi napadlo ísť od začiatku. Pristúpila som k prvému regálu naľavo a očami skĺzla knihy, ktoré na ňom boli poukladané podľa názvov. Na spodnej polici bol na hrane pripevnený nápis, ku ktorému bolo nutné sa zohnúť, aby sa dal prečítať. Bylinky.

„To vážne?" pokrčila som nosom a podišla k druhému regálu. Týmto spôsobom do dvoch hodín prečítam celú knižnicu. Ďalšia sekcia sa týkala zbraní, bojových umení a všetkého, čo s tým súviselo. Neverila som vlastným očiam, keď som pristúpila k tretiemu regálu s románmi. Ďalší mal zemepisný charakter a obsahoval príručky, mapy a prekladové slovníky z rôznych kútov sveta.

Skončila som pri vstupných dverách sprava a v ruke som nemala ani jednu knihu. O upíroch som nenašla vôbec nič a zabila ďalší čas niečím, čo mi neprinieslo ani za mak uspokojenia. Frustrácia sa so mnou niesla až do večera. Schmatla som dva obložené chlebíky a s výhovorkou na veľa úloh sa vrátila do izby.

Na um mi zišiel otcov väzeň, ktorého som od zásnub nevidela. Prišlo mi ľúto, že tam bol nepretržite zavretý, nemohol si ani uvoľniť ruky. Pri predstave, aké strašné to muselo byť, sa mi znovu z útrob dral na povrch súcit. Chápala som Grigoriho správanie, ak by šlo o môjho brata, každý kameň by som obrátila, kým by som ho nenašla. A čo i len pomyslenie na to, že by sa mu niečo stalo, ma obarilo studeným potom a vohnalo mi slzy do očí. Dalo sa povedať, že Davox bol pre mňa najdôležitejší na svete, prevyšoval aj nad ďalšími dvoma súrodencami. Narodili sme sa rok po sebe, malý vekový rozdiel z nás vytvoril nerozlučnú dvojicu už od plienok. Mal podobný vzťah aj Grigori so svojim bratom?

Prišlo mi nevhodné iba nečinne sedieť a nechať ho umierať alebo pretvoriť sa na niečo podobné ako netvor, ktorého sme dnes zabili. Ktorého Grigori zabil. Ak by boli bezcitný, predsa by ho nehľadal, nepodnikol by kroky, ktoré mu mali dopomôcť sa k nemu dostať. Nevybili by Ligmunov klan, nesnažili by sa vyvolať vojnu a ohroziť svoje životy.

Nepochoval by s úctou netvora, ktorý sa ho pokúsil zabiť.

Cítili a vnímali rovnako ako my, možno viac. Nikto nemal právo uväzniť niekoho, kto mal srdce a... prehltla som naprázdno, týrať ho. Ani môj otec. Vyskočila som na nohy, v tej chvíli rozhodnutá zmeniť sled udalostí. S nepremysleným plánom, s nevyjasnenými možnými dôsledkami, rozbehla som sa k dverám. Iba odhodlanie ma hnalo vpred a presvedčenie, že konám v záujme rodiny a zároveň pomáham niekomu, kto trpí. Siahla som po kľučke, prudko roztvorila dvere a rovnako prudko aj zastavila.

Ryan s rukou pripravenou na klopanie si ma prezrel a dvihol kútik. Neveriacky som mu opätovala zmätený pohľad a zamrzla, netušiac, aký ďalší krok by som mala zvoliť. Či von alebo späť dnu.

„Páni, dobre načasované," prehĺbil úsmev a spustil ruku. „Pripravená?"

„Kam?" zamračila som sa a poobzerala sa po prázdnej chodbe.

„Do kina predsa. Je sedem." Vopchal mi do zorného uhla zápästie so zlatými hodinkami.

Do frasa...

:) ďakujem vám. Ešte som nestihla reagovať na všetky komenty, ale prečítala som si ich a veľmi veľmi ma potešili :) až tak, že som zbuchla novú kapitolu ♥♥