Spoza okien ku mne doliehala čoraz väčšia tma. Nevnímala som plynúci čas, od príchodu zo školy som sa zatvorila v bezpečí izby a schúlila sa do klbka, pohltená úvahami o predošlom stretnutí. Stále sa mi zdali myšlienky na mamu príliš vzdialené, aby patrili do súčasnosti, avšak nemohla som poprieť, čo som videla na vlastné oči. Prešla som si prstami najprv po jednom zápästí, vzápätí po druhom a opäť prezrela červené stopy, ktoré sa pomaly strácali. Priala som si dozvedieť sa viac, ibaže som nevedela, za kým ísť. Obava z otcovej reakcie ho okamžite zavrhla. Ak o mame nevedel, sotva som mohla hádať, ako by sa zachoval a vlnu čoho by to spustilo. Naopak, ak by o nej vedel, zrejme existoval vážny dôvod, prečo nám to nepovedal a dráždiť ho rozhodne nebolo v mojom záujme. A tak sa ticho prehlbovalo, izbu napĺňalo silnejúce šero a hluk v dome postupne vystriedali tlmené hlasy ľudí chystajúcich sa k večeri. Tušila som, že moja neprítomnosť by podnietila niekoho z rodiny vydať sa na prieskum a každou chvíľou sa dalo očakávať klopanie na dvere. Pravdepodobne Arieta, nakoľko sa mi už niekoľkokrát pokúsila dovolať. Záhadou skôr bolo, že dvere nerozrazila už skôr.

Pritiahla som si prikrývku, očami zaujato sledovala povievajúcu záclonu a zvažovala zavretie okna. Hoci čistý vzduch mi rozjasňoval myseľ a držal ma v bdelom stave, kým by som neprišla na to, čo si s novými poznatkami počať, i tak mi až príliš schladzoval telo. Účinky hrubej prikrývky sa postupne strácali a to ma napokon vyhnalo z postele. Schytila som kľučku, rám s rachotom zapadol na miesto, pricvikol časť záclony a v tom istom okamihu ktosi zaklopal na dvere.

„Áno?" Pootočila som hlavu, stále zápasiac s neposlušnou časťou hodvábnej látky.

„To som ja."

„Poď ďalej." Necitlivo som zaťahala, záclona sa roztrhla, avšak uvoľnila sa z daného miesta a malá dierka bola sotva viditeľná.

Ryan opatrne nakukol dnu, než vkročil a zavrel za sebou.

„Si v poriadku?" Prezrel si ma spôsobom, akoby rátal končatiny.

„Nemala by som byť?"

„Vraj si zdrhla zo školy."

„Zostalo mi zle, ale už som v poriadku."

„Arieta sa o teba bála, nedvíhala si jej."

„Spala som." Mrzelo ma, ako poľahky som mu dokázala klamať. „Kde vlastne je?"

„Šla niekam s otcom. Vyzdvihol ju hneď po škole." Pomaly prešiel k stoličke a sadol si. Plánoval zostať...

„Idem si dať sprchu a prídem na večeru."

„Premýšľal som o nás." Do frasa. I môj výraz prezrádzal obavu z následnej diskusie.

„O čom?" spýtala som sa neisto.

„Mali by sme sa lepšie spoznať. Ako normálny pár."

„Čo tým myslíš?" Ešte viac som zneistela, zahryzla som si do pery a očami strieľala do strán.

„Mohli by sme zájsť do kina a tak..."

„Aha." Preletela mnou úľava.

„Čo si si myslela?" Úsmev mu rozžiaril tvár.

„Nič, len ma to prekvapilo." Podišla som ku komode a vybrala čisté veci. Siahla som po uteráku a naznačila mu, že nastal čas odchodu. Nepohol sa.

„Idem sa osprchovať." Zdôraznila som.

„Okej..." lepšie sa usadil, natiahol sa k môjmu obľúbenému románu a prelistoval pár strán. Vypadla z neho záložka. Ryanovo obočie prudko kleslo, naklonil hlavu a skúmal kus tvrdého papiera.

„Čo je to?" Zohol sa, vzal ho medzi prsty a opäť ho prezrel.

„Iba čmáranice." Podišla som k nemu a vytrhla mu ho z ruky.

„Už som tie znaky videl."

„Nič to neznamená..." V snahe presvedčiť ho som pravdepodobne zlyhala, napriek tomu som uvoľnila napnuté ramená a záložku vsunula medzi náhodné strany.

„Prepáč, teraz nevieš, kde si skončila..."

„To nič. Prosím ťa, nechal by si ma? Stretneme sa dole."

Povzdych predchádzal slovám, ktoré vyslovil porazeneckým tónom.

„Tak dobre." Konečne sa zdvihol, vykročil k dverám, napokon však zastavil. „Nechcem náš vzťah tajiť."

My máme vzťah?

„Prosím?" Vypískla som iba.

„No, do svadby ostáva približne mesiac. Nerád by som sa tváril, že nikoho nemám. A dnes to bolo vážne divné. Dostal som asi sedem telefónnych čísiel, zo skrinky mi vypadlo pár odkazov, niektoré návrhy boli fakt nechutné," pokrčil nosom a zachechtal sa, „a je mi zaťažko všetky baby odháňať, keď som v ich očiach nezadaný. Chápeš..."

„Úplne nie."

„Zo všetkých dievčat na škole, ktoré sa ma pokúšajú zbaliť, začnem randiť s tebou. Tým sa ich zbavím a zároveň dostanem príležitosť ťa spoznať. Urobíme to správne."

Nepohla som sa. Chápala som jeho počínanie, nebola som si však istá, či by tým neprišlo k hrubému porušeniu otcovej požiadavky. A vonkoncom som si nedokázala predstaviť nás dvoch vo vzťahu. Vedela som, že príde deň, kedy si ho budem musieť pustiť k telu, ale rovnako som vedela, že som ešte nebola pripravená.

„Ja... môžem o tom popremýšľať?"

„O čom chceš premýšľať? O mesiac sa za mňa vydáš a po maturite ťa vezmem do Secandiho sídla. Uvedomuješ si vôbec, že budeme manželia?"

„Dúfala som, že budem mať mesiac k dobru, aby som si to pripustila a zmierila sa s tým."

Zarazil sa. Výraz mu stvrdol a neveriacky do mňa zabodol ostrý pohľad.

„Potrebuješ sa s tým zmieriť?"

„A ty snáď nie?"

Mykol plecami a potriasol hlavou.

Odmlčala som sa.

„Fajn, ak potrebuješ čas. Nechcem na teba tlačiť, preto som navrhol, aby sme sa pomaly spoznali. Ale ak nechceš," stisol pery a otočil sa na odchod.

„Počkaj," ani som nevedela, čo viac dodať, iba sa mi priečilo, aby odišiel za daných okolností. Mala som pocit, že by to medzi nami vytvorilo priepasť. „Nemyslela som to tak. Môžeme," na chvíľu som sa zasekla, než som prehltla a znovu si v duchu zopakovala slová, „môžeme zajtra skočiť do kina?"

„O siedmej?" dvihol kútik a tvár sa mu rozžiarila. Prikývla som.

...

Vybrala som si zo skrinky učebnice a hlasnú zívla. Nedostatok spánku si pýtal svoju daň a už vopred som sa obávala zvládnutia celého vyučovania. Naplánované rande sa dostalo na zoznam vecí, ktoré sa mi v daný deň absolútne nechcelo riešiť. Nemohla som ho však zrušiť, Ryan by si mohol myslieť, že som sa pokúsila vycúvať. Zavrela som dvierka a kútikom oka zbadala povedomú tvár. v srdci mi trhlo vplyvom ľaku, ktorý spôsobil Grigori opierajúci sa o susednú skrinku. Oslnivý úsmev mu dopĺňal výraz a vzbudzoval vo mne podozrenie. Ruky mal prekrížené na hrudi, vlasy dokonale upravené a husté obočie mu poskočilo, keď si ma opakovane premeral.

„Mala si ťažkú noc, Elisya?"

„Čo chceš, Gudada?" Pevne som zovrela v náručí knihy, akoby šlo o ochranný štít. Zaregistrovala som zvedavé pohľady spolužiakov, dve dievčatá kúsok od nás si čosi šeptali a neunikol mi ani pohŕdavý pohľad jednej z nich.

„Premýšľal som..."

„A napadlo ti, že mi o tom povieš..." prevrátila som očami a vydala sa chodbou, smerujúc do triedy. Nutná potreba dostať sa z jeho dosahu mi zrýchľovala krok. Predbehol ma, dlaňou sa zaprel o stenu a zastavil môj rýchly presun. Ľadový pohľad som vyslala k jeho ruke, než som zrak dvihla a zadívala sa do jeho stále prívetivej tváre.

„Vykročili sme zlou nohou..."

„Vážne?"

„Mohli by sme si byť navzájom užitoční."

„Aký prínos by si už len ty mohol mať?"

„Doučím ťa matematiku... alebo hocičo, s čím nenapreduješ."

„Kotrmelce..."

„Čo?"

„Potrebujem doučiť kotrmelce." Tvárila som sa nanajvýš vážne. Na okamih zneistel, než sklonil hlavu a pobavene ňou pokrútil. Kútiky sa mu jemne dvihli a zvýraznili drobné jamky na lícach. Odvrátila som sa, nechuť byť pristihnutá pri pozorovaní jeho pôvabu ma nútila kontrolovať sa.

„Okej, bod pre teba. Tak to skúsime inak. Nezabijem ťa, ak..."

„Už si to raz navrhol. A stále som tu, napriek tomu, že som tvoju ponuku odmietla."

„To je síce pravda..."

„Ale získať prevahu vyhrážaním sa a predvádzaním zubov je asi väčšia sranda."

„Mala by si byť opatrná."

„Lebo inak ma zabiješ..." prikývla som.

Znovu sa zasmial.

„Prekvapuje ma tvoja guráž."

„Neviem, čo odo mňa stále chceš. Sám si predsa tvrdil, že sa dostaneš k záznamom..."

„Aj som sa dostal."

Zmeravela som. Do danej chvíle, pri zmätku okolo matky, som jeho tvrdeniu neprikladala veľký význam, avšak do mysle sa mi vkradlo podozrenie, že adresu sídla poľahky mohol nájsť. Stačilo sa vlámať do kancelárie. Túžila som reagovať, ale slová sa mi zasekli v hrdle.

„Aby som ťa upokojil," naviazal na moju nevyslovenú otázku, „adresa, ktorú máš uvedenú v školskej zložke, je dom v centre mesta. Býva tam stará pani, ktorá nemala potuchy, kto si. Použil som aj nátlak, ale po celý čas hovorila pravdu."

„Nezabil si ju, však?" dlaňou som si zovrela zátylok a srdce sa mi rozbúchalo.

„Mohol som si myslieť, že budete ukrytí pred svetom, ale toľko precíznosti som nečakal. Opäť bod pre teba. Takže... neostáva mi iné, iba sa na teba zavesiť," brnkol mi po nose a odsunul ruku zo steny, čím ma prepustil. „A nie, nezabil som ju. Varí skvelý čaj..."

Nadýchla som sa a nenápadne preskúmala časť chodby, kde stále postávala skupinka ľudí. Zdalo sa, že nám nevenovali pozornosť, občasné pohľady cez plece hovorili o inom.

„Musím ísť na hodinu."

„Odprevadím ťa." Ponúkol mi ruku, ktorú som odmietla a trucovito vykročila chodbou v sprievode krvilačného upíra, po ktorom ľudia hádzali obdivné pohľady. Chuť zvracať na seba nenechala dlho čakať.

Hodina dejepisu prebiehala nezáživne, ako všetky predmety na škole. Okrem telocviku – kotrmelce mi šli dobre – ma nebavilo skoro nič. Možno výtvarná, i keď som kresliť nevedela, teda okrem novozískanej schopnosti kresliť zvláštne ornamenty, o ktorých pôvode som nemala ani páru. Rozhodnutie zistiť, s čím som mala dočinenia, sa presunulo na ďalší deň. Nabitý program dneška by mi neumožnil zájsť na pár hodín do rodinnej knižnice. Nevedno prečo, ale cítila som, že práve tam nájdem odpovede na prapodivné znaky, ktoré sa priveľmi podobali na tie z Harryho a Davoxovej dýky.

Ďalší stratený čas, ktorý vyučovanie vždy prinášalo, som venovala premýšľaniu. Tentoraz zadívaná do tabule, v tvári výraz zaujatého študenta, ktorý hltal každé slovo, naplno som prepadla myšlienkam na posledné dva týždne. Príliš sa toho udialo a v podvedomí som cítila, že mnohé spolu súvisí. Klbko udalostí, ktoré prinášalo iba otázky a následný zmätok z nepoznania ma vyčerpávalo. Neschopnosť nájsť aspoň jeden koniec ma privádzal do stagnujúceho stavu, z ktorého som sa nevedela pohnúť. Stála som v centre hurikánu a iba sa nečinne prizerala a s napätím očakávala, aký výsledok prinesie.

Arieta neprišla do školy. Nevidela som ju od svojho včerajšieho úteku a karta sa otočila vo chvíli, kedy začala ignorovať moje hovory a správy. Netušila som, či mi oplácala vlastnú izoláciu alebo sa niečo udialo. Davox ma však upokojil, že odcestovali za rodinou do hôr a vraj nemá signál.

Hoci sa mi doobedie zdalo príšerné dlhé, napokon som sa dočkala obeda. Znovu som si vystála frontu doplnenú o nezáživné diskusie prebiehajúce navôkol, nútená si ich vypočuť s nemožnosťou reagovať. Škrípala som zubami pri každej zmienke o Grigoriho vlasoch. Áno, boli skvelé, to by ocenil každý, ale pri predstave, že by svoje obdivovateľky mohol rozpárať v zlomku sekundy, ma zamrazilo. Štvala ma ich nevedomosť, zúrila som pri ospevovaní jeho mena a s vedomím, že ako jediná som poznala pravdu, teda až na brata a Arietu, som potláčala chuť otočiť sa a vykričať ju do sveta.

Spomínaný vošiel do jedálne, zastavil sa pri mne a k údivu celej školy mi prešiel dlaňou po ramene, cez lakeť až k zápästiu, preplietol si so mnou prsty a naklonil sa celkom ku mne. V jedálni zostalo hrobové ticho. Čas zastal. A súčasne s ním aj môj dych.

„Práve som na teba upozornil." Prehovoril tak ticho, že ani tí vedľa nás to nemohli počuť. Vtisol mi pusu na líce a než som stihla zachytiť, čo sa udialo v priebehu pár sekúnd, s pobaveným úsmevom odkráčal ku skupinke štvrtákov. Hoci sa čas znovu spustil, mnoho ľudí na mne ostalo visieť pohľadom. Rôzne emócie odrážajúce sa im vo výrazoch mi otvorili oči a odrazu som si uvedomila, čo tým myslel. Nakreslil mi na čelo terč, ukázal na mňa prstom. Každý v jedálni si všimol náklonnosť, s akou ku mne pristupoval. Netušila som jeho pravý zámer, vedela som iba, že mi nový záujem vôbec nevyhovoval. Strácala som sa v ňom, snaha zostať nenápadnou sa odrazu zmenila na niečo, čo sa mi vôbec nepáčilo.

Stála som ako obarená až do chvíle, kedy som zachytila Ryanov pohľad. Hoci bol na druhom konci jedálne, aj na danú vzdialenosť som videla hnev vpísaný v tvári. Doslova zúril. Dievča za mnou si prečistilo hrdlo. Strelila som pohľadom k nej. Ukázala prstom na medzeru medzi mnou a človekom stojacim vpredu a významne si ma premerala.

„Posunieš sa alebo ťa mám sotiť?" Nevraživosť jej zdobila tvár.

„Možno by sme ju mali predbehnúť, zdá sa, že je z dreva." Ozvala sa ďalšia za ňou a nakukla jej spoza pleca. A v tom istom okamihu do mňa ktosi hodil kus niečoho, čo sa mi prilepilo na tričko. Vzápätí sa ozval hlasný smiech, znásobený od stola, kde sedela Nell s partiou.

„Hej, Audaxová, spadli ti raňajky." Očami som skĺzla na podlahu, kde sa váľal plátok šunky, ktorý sa medzitým zo mňa odlepil. So stiahnutým hrdlom som sa odvrátila, pokúsila sa ignorovať nenávistné pohľady a krokom zrušila medzeru v rade. Červeň mi nekompromisne nabiehala do tváre, horeli mi líca a hanba sa pomaly plazila z útrob, kde dlhé roky spala a čakala na svoju chvíľu. Nikdy som nemala problém začleniť sa, nikdy som nevzbudzovala žiaden rozruch, vydala som sa po strednej ceste a nevyčnievala z davu. Až do danej chvíle. Grigori si príliš dobre premyslel vlastné počínanie. V duchu som mu zatlieskala, nech už plánoval čokoľvek, zatiaľ mu to vychádzalo.

S malou dušičkou som si sadla k stolu a spod viečok pozrela na svojich spolužiakov. Mikee a Hanah sa bavili, chvíľami som nadobudla pocit, že im predchádzajúca scénka unikla, vzápätí ma však Hanah vyviedla z omylu.

„Čo to bolo pri pulte?" Mikee aj Tod presunuli pozornosť ku mne.

„Nič, len..." Odmlčala som sa. Neprišla som na to, ako ľuďom vysvetliť niečo, čo ani neexistovalo. „Nič..."

„Odkiaľ ho poznáš?" Pokračovala Hanah.

„To je ten podivín, čo ma sotil o skrinku. Tvrdila si, že ho nepoznáš."

„Veď nepoznám."

Obaja si vymenili pohľad plný podozrenia.

„No, rozhodne to tak nevyzeralo," dodala s opovrhnutím.

„Eli, deje sa niečo?" ozval sa Tod.

„Nič sa nedeje. Mohli by sme to prestať riešiť?" Stratila som kontrolu nad hlasom a súčasné pocity sa dostali na povrch. Nechtiac som ich okríkla, čo ma v rovnakej chvíli zamrzelo. „Prepáčte, pôjdem na vzduch." Zbabelo utiecť, to jediné mi pripadalo správne.

Len čo som vyšla pred školu, narazila som na Ryana. Sedel na múriku pri schodoch, díval sa do zeme a ruky mal zopnuté v lone.

„Ahoj," prehodila som opatrne a nepokojne zvierala pútka od ruksaku, srdce mi udieralo do hrude a od nervov sa mi potili dlane. V danej chvíli by som Grigoriho najradšej zabila.

Ryan dvihol pohľad, tvrdé rysy tváre mu dopĺňal nahnevaný výraz a v ľadových očiach som nenašla ani štipku súcitu.

„Kto to bol?" štekol.

Ak by som tvrdila, že mu verím, klamala by som. Netušila som, koľko toho o svete, v ktorom sme žili, vedel, ale rozhodne vedel viac ako ja. Moja nedôvera pramenila skôr v tom, ako by s odpoveďou naložil. Ak by som mu prezradila, že na škole bol upír, s ktorým sme si boli v jeho očiach priveľmi blízki, považoval by to za zradu? Zradil by následne on mňa tým, že by to prezradil svojmu alebo môjmu otcovi? Neurčité otázky mi vírili v hlave, besnili a narážali do seba. Nedokázala som jasne premýšľať, potrebovala som čas na ich ustálenie, avšak výsluchu som čelila príliš skoro.

„Pýtam sa ťa, kto to bol?"

„Nikto..."

„Nevyzeral ako nikto!" Razom sa postavil a jediným krokom zrušil vzdialenosť medzi nami. Stál priveľmi blízko, vzhľadom na zlosť, ktorá z neho sršala. „Je to tvoj frajer?"

„Čože? Nie! Prišiel včera na školu, rovnako ako ty."

„Tak?"

„Ak ti poviem, že to spravil len preto, aby vyprovokoval toto celé," zamávala som rukami, „uveríš mi?"

„Takže sa poznáte."

„Nepoznáme..." Vydýchla som unavene.

„Máš ma za idiota?"

„Ryan..." Netušila som, ako mu to vysvetliť. Stále viac ma pohlcoval vlastný zmätok.

„Do pekla, včera večer sme sa na niečom dohodli. Ako ti mám nabiehať, keď si práve celej škole predstavila svojho chlapca." Vošiel si rukami do vlasov a zaťal zuby. „Mohla si ma aspoň varovať, že je tu niekto ďalší."

„Nie je tu nikto ďalší!"

„Samozrejme. Vôbec to tak nevyzeralo. Myslel som si, že potrebuješ čas, ale teraz už chápem, o čo šlo."

„Kam tým mieriš?"

„Že máš niekoho iného!"

„To nie je pravda!"

Schytil ma za ruky a priblížil sa celkom ku mne. Výraz sa mu čoraz viac deformoval vplyvom hnevu, sánka mu poskakovala a rozšírené oči do mňa nahnevane zabodával.

„Prestaň! Nerob zo mňa debila." Precedil cez zaťaté zuby. „Ako mám, kurva, toto riešiť? Nebudem chodiť so šľapkou!"

„To si už prehnal!" Trhla som rukami, ale nepustil ma.

„Celá škola to videla! Zajtra ťa mám držať za ruku ja? Čo si o tebe pomyslia?" Upevnil stisk a pritiahol ma k sebe. „Tak čo?"

Dvere za nami sa pohli. Otočila som hlavu, stále natisnutá na Ryana a stretla sa s Nelliným pohľadom. V sprievode svojich troch kamarátok vystúpila na mramorovú plochu pod strieškou, opätky jej klopkali o tvrdú podlahu a dlhé vlasy jej povievali v jemnom vánku. Pozrela na nás naoko bez záujmu, videla som však za oponu a domyslela si, čo sa jej prehnalo hlavou.

„Páni, Audaxová sa nám akosi rozšantila." Prehovorila k svojim spoločníčkam a s posmešným chichotom zostúpili dolu schodmi popri nás. Sledovali sme ich a mlčali až do doby, než nám zmizli zo zorného uhla. Ryan sa otočil ku mne, výraz mal nečitateľný.

„O tomto som hovoril."

„Pusti ma!" zvreskla som s prímesou zúfalstva a vytrhla sa mu. So slzami v očiach som sa rozbehla domov.

♥♥♥