Jeho prenikavý pohľad som cítila aj potom, čo sa usadil k partii štvrtákov, ktorých som poznala iba zbežne. Môj predpoklad, že sa zapísal práve do ich triedy, sa potvrdil v okamihu, ako jeden z nich oznámil danú skutočnosť dostatočne nahlas, aby sa dostala až do mojich uší.

Sedel po mojej pravici, o tri stoly ďalej a periférne som sledovala každý jeho pohyb. I Arieta stíchla, obe sme ho spoznali a hoci sme sa všemožne pokúšali skryť zdesené výrazy, pravdepodobne sme zlyhali. Mikee si nás dôrazne premeral a potom sa znovu spýtal, či ho poznám.

Pokrútila som hlavou a dvihla sa, neschopnosť držať sa viac pri zmysloch ma príliš ovplyvňovala a bála som sa prezradenia. Arieta vstala súčasne so mnou a obe sme vykročili z jedálne skôr, než by sa Mikeeho výsluch posunul na vyššiu úroveň.

Vo chvíli, kedy sme sa ocitli v prázdnej chodbe, Arieta ma celkom silno zdrapla za lakeť a zastavila moje ďalšie kroky.

„Čo budeme robiť, do frasa?" takmer vykríkla a tvár jej čoraz viac bledla. Vyšklbla som sa z jej zvieracieho zovretia, ktorého silu si pravdepodobne neuvedomila, a nenútený krok ma presunul do strany. Bezradný povzdych sa dral zo zovretého hrdla ťažko, cítila som vzduch tlačiaci sa o steny hrtana až z pľúc.

„Mňa sa nepýtaj," ruky mi vyleteli do priestoru a chrbtom som sa oprela o skrinku, pri ktorej sme stáli, „snažím sa prísť na to, čo sa deje."

„Myslíš, že ťa vystopovali?" prstom mi zamávala pri krku. Zamyslela som sa nad otázkou a po chvíli uznala, že za tým bolo niečo iné. Musel existovať dôvod, prečo sa zapísal na školu a pokúšal sa včleniť medzi normálnych ľudí. Ak by ma stopovali, počkali by si, kým ich privediem do sídla a pokúsili by sa oslobodiť toho upíra. Dané počínanie vôbec nedávalo zmysel a pripísalo zopár nových otázok na zoznam. Arieta si odkašlala a prešpikovala ma ostrým pohľadom.

„Pochybujem, že ma stopovali. Zapísal sa z iného dôvodu. Musel to riešiť skôr, než sme sa stretli."

„U Ryana to trvalo vyše dvoch týždňov, pokiaľ viem."

„Čo ak o mne vedia už dlhšie?" zarazene som si ju prezrela.

„To si vážne myslíš? Že sa zapísal kvôli tebe?"

„Napadlo mi to. Ale to by znamenalo, že je v tom viac ako únos toho upíra."

„Lenže čo?"

Z jedálne vybehlo pár ľudí, tak sme utíchli a v nenápadnosti vyčkali, kým okolo nás prejdú. Než však zašli za roh, z toaliet vyšli tri dievčatá s chichotom a postupne sa chodba zapĺňala viacerými ľuďmi. Naznačila som Ariete, aby sme sa presunuli do triedy na ďalšiu hodinu.

Keď sme dorazili na literatúru, Jonas Cooper, teda nový učiteľ, už sedel za katedrou pred otvorenou knihou. Spod veľkých okuliarov, ktoré mu neprirodzene sedeli na nose, si nás prehliadol. Len čo sme sa usadili, zazvonilo na hodinu. Jeho neskutočne dlhý a nudný výklad som takmer prespala. Ku konci hodiny som zabíjala dlhú chvíľu pozorovaním dvoch holubov, ktorí sa na ihrisku kúsok od okien pokúšali páriť. Ich počínanie sa zdalo omnoho zábavnejšie, než Cooperove reči. Podoprela som si hlavu rukou a nechala jeho slová plynúť, bez akejkoľvek snahy uložiť niečo do pamäte.

Pri telocvični sa odrazu zjavila postava. Pomaly vystúpila spoza steny, pohodila dlhými čiernymi vlasmi a slnečné okuliare si zložila z očí, schovávajúc ich do vačku. Prudko som sa narovnala a zaostrila k nej, už s vedomím, že išlo o tú istú osobu, ktorá ma pozorovala pri kaviarni. Naklonila hlavu nabok a mávla mi na pozdrav.

Trhla som pohľadom k učiteľovi, nezdalo sa však, že by si ma všímal. Znovu som sa zadívala na ženu. Stála na rovnakom mieste. Myseľ mi obalila obava z preludu a chvíľami som prepadla podozreniu, že mi skrátka preskočilo. A v danom okamihu, vo chvíli totálneho skratu, vyskočila som na nohy a odsunula stoličku, čím som na seba nechtiac stiahla pozornosť. Arieta potichu zakliala a Cooper ku mne prehovoril, zdalo sa, že sa na niečo pýtal. Nič z toho ma však nemohlo zastaviť. Vybehla som z triedy a letela naprieč chodbou, schodisko brala po dvoch a s odhodlaním sa hnala k telocvični. Musela som sa presvedčiť. Vchodové dvojkrídlové dvere som rozrazila a očami prebádala okolie, než som ju našla. Práve mizla za rohom. Bez váhania som sa rozbehla cez ihrisko, vyplašila vtáky a smerovala k miestu, kde predtým stála. Než som sama zahla za roh, jej tmavý kabát sa mihol za kotolňou, ktorá stála na okraji lesa. Vystrelila som s obavou, že by sa mi mohla stratiť z dohľadu, k môjmu údivu však stála v tieni pod stromom, celkom ukrytá pred okolitým svetom. Ideálne miesto k stretnutiu so svojou mŕtvou matkou. Zastavila som pár metrov od nej a neveriacky ju pozorovala. I viečka sa mi opakovane zatvárali, myseľ sa pokúšala vyostriť si obraz a uveriť tomu, čo nemalo byť skutočné.

„Mami?" hlas sa mi roztriasol.

Stála odrazu predo mnou. Iba jediné žmurknutie stačilo, aby prekonala vzdialenosť niekoľkých krokov, hoci som žiaden pohyb nepostrehla. Schytila ma ľadovými prstami a silný stisk ma prinútil zvraštiť tvár.

„Musíš ho pustiť!" jej hlas akoby prichádzal z veľkej diaľky, odrážal sa od stien v hlave a kruto rezonoval. „Rozumieš?"

Ústa sa mi otvorili, hláska z nich však nevyšla. Iba som tupo zazerala na bledú tvár ženy, ktorá mi nikdy nebola cudzia. Až do danej chvíle. Hoci nosila podobizeň mojej matky, nespoznávala som ju. Nemohla som, bola predsa mŕtva. Následný nepokoj, ktorý priniesla jej prítomnosť, mi rozvrátil každú myšlienku a spôsobil prietrž pocitov. Hnala sa mnou obrovská vlna zmätenosti, ktorá splachovala posledné tri roky strávené jej oplakávaním. Rozpoznala som varovný poplach v hlave a pokúsila sa vyslobodiť. Upevnila stisk, až mi v žilách zapulzovala krv a jej dotyk bol čoraz bolestivejší.

A vzápätí sa dostavila panika...

Oči sa mi hrôzou rozšírili a poznanie ma tvrdo udrelo do hrude.

„Elis, rozumieš mi?" jej ruky v okamihu zvierali moje ramená a rýchlo mnou zatriasla, akoby sa ma pokúšala dostať z tranzu.

„Pusti ma!" celým telom som trhla dozadu. Pustila ma a cúvla, zrejme si dovtedy neuvedomila dopad svojej prítomnosti.

„Ako to?" zasekla som sa a pokúsila sa kašľaním odstrániť zovretie hrdla. „Ako to, že žiješ?"

„Na toto nie je čas." Vzápätí sa s obavou vo výraze poobzerala, „musíš..."

„Do frasa, vysvetli mi, čo sa deje!"

„Elis..." natiahla ku mne ruku, uhla som sa však.

„Ja tomu nerozumiem! Máš byť mŕtva, ako to?" Mávla som do priestoru a vzduch sa mi zadrhol na pol ceste do pľúc, „ako je to možné?" Tušila som odpoveď. I nepríjemný chlad vychádzajúci z jej predošlého dotyku mi napovedal.

„Sprav, čo som ti povedala. Musíš!" Hlas jej naplnili obavy, zvesila hlavu a s dlhým výdychom nakrátko privrela viečka.

„Prečo?" s ťažkosťami som zo seba vytlačila a pocítila príval prvých sĺz.

„Poslúchni."

„Ale..." Zažmurkala som a pootáčala hlavou. Narastajúci vietor rozhýbal koruny stromov a zoskupujúce sa mraky na oblohe predpovedali prichádzajúcu búrku. A vznikajúcu chmúrnu atmosféru dopĺňalo zistenie, že som pod stromom odrazu stála sama...

Privrela som viečka a znovu ich otvorila, než mi docvaklo, že sa vyparila lusknutím prsta. Klesla som na kolená, hlavu sklonila medzi ramená a opakovane si premietala predchádzajúcu situáciu. Iba sčervenané zápästia ma držali krôčik od toho, aby som uverila vlastnému poblázneniu. Realita do mňa bezcitne vrazila a rana, ktorú po sebe zanechala, ma nútila premýšľať, akú veľkú rolu v tom zohral môj otec. Nemal potuchy? Alebo sa s nami celý čas zahrával, hoci pravdu poznal? Čas plynul a nemilosrdne ma oberal o možnosť zostať osamote. S každou pribúdajúcou minútou sa blížil moment, kedy by som sa mala vrátiť do triedy. Vysvetliť Ariete môj náhly útek... A čeliť tomu, čo sa udialo, priznať samej sebe, že za posledné tri roky som smútila za osobou, ktorá stále žila. Premietala som si v hlave možné varianty toho, čo počas celej doby robila a neustále sa vracala k rovnakej otázke.

Čo ju viedlo k tomu, aby predstierala vlastnú smrť...? Aby nás opustila...?

„Netipoval by som ťa na človeka, ktorý sa ulieva..." začula som za sebou pobavený hlas, z ktorého ma zamrazilo. V okamihu som stála na nohách, pripravená zutekať.

„Pokoj," zatiahol, akoby prehováral k bláznovi, „neublížim ti."

„Čo chceš?" odfrkla som.

Grigori ma skĺzol pohľadom a prehĺbil úsmev.

„Zvláštne, koľko ľudí sa ma to už spýtalo..."

„Asi by si sa mal zamyslieť, čo je za tým."

„Zrejme podvedomá obava." Odhalil chrup, no ani náznak láskavosti v jeho úsmeve nebol.

Zamračila som sa, neschopná slova, ešte stále myšlienkami pri svojej mŕtvej matke.

„Vieš," pokračoval, „ľudí nemám rád."

„Veď sa na nich kŕmiš." Znechutenie v hlase som sa nesnažila skryť.

„Nie je to celkom tak. Napríklad, do teba by som sa nezahryzol."

„Prečo?" vyletelo zo mňa skôr, než by som si uvedomila absurdnosť svojej otázky.

„Neber to osobne, ale," pokrčil nosom, „smrdíš mi..."

„Tak to som šťastný človek." Pokúsila som sa vykročiť. Jeho výrok sa ma dotkol, hoci by som mala byť za to vďačná. Ale samotná predstava toho, že by som nejakému chlapcovi smrdela, hoci aj upírovi, ma proste zabolela. Cítila som červeň stúpajúcu do tváre, zároveň sa ma zmocnil strach. Pokojne si mohol svoje tvrdenie rozmyslieť, nedýchať nosom a proste ma vysať...

„Nemyslím si," pokrútil hlavou a zatarasil mi cestu. „Ešte to krváca?"

Presne som vedela, na čo narážal a ako na povel som sa prstami dotkla tenkej látky.

„Nechaj ma odísť."

„Nedržím ťa," mykol plecami a ruky nasúkal do vačkov. Skúmal mi tvár prižmúrenými očami a akoby v tichej výzve mi prenechával možnosť voľby. Neváhala som, opäť ma premohla potreba dostať sa čo najskôr preč a razantne som vykročila. Len čo som sa priblížila, znovu mi zatarasil cestu.

„Rozmyslel som si to," zachechtal sa. „Porozprávajme sa."

„Nemáme sa o čom."

„Stačí, keď mi povieš, kde je môj brat. Jednoduchá konverzácia."

„Neviem to."

„Klameš!" zavrčal a prehĺbil pohľad, v očiach sa mu mihla hrozba.

Zostala som stáť. Túžba utiecť bola menej silná ako túžba predísť ďalšiemu uhryznutiu. A niečo mi napovedalo, že očakával lov. Ak by som sa rozbehla, určite by na mňa zaútočil. Obaja sme však nečinne stáli a dívali sa na seba.

„Čo ste spravili mojej mame?"

„My?" rozosmial sa, i tak sa mu vo výraze usadil zmätok, „my sme jej neurobili vôbec nič."

„Nezmenili ste ju na jedného z vás?" Kladenie otázok pramenilo zo zúfalej túžby po odpovediach a v danej chvíli som považovala za najlepšie pýtať sa priamo zdroja alebo aspoň niekoho, kto mal k zdroju bližšie ako moja rodina.

„Preboha, Elisya..." pokrútil neveriacky hlavou, „tušil som, že toho veľa nevieš, ale ty nevieš vôbec nič." V tóne sa dal rozpoznať nepatrný výsmech.

„Chcel si sa predsa rozprávať, tak?" mykla som plecami a nabrala za mak odvahy. „Matka je ako ty, však? Upír..."

„Tvoja matka nie je upír."

„Ale..."

„Prečo si to myslíš?"

„Pretože sme ju pred troma rokmi pochovali?" Tešil ma fakt, že som o tom dokázala otvorenejšie hovoriť, hoci sa tomu stále dalo ťažko uveriť.

„Videla si telo?" Obočie mu spýtavo stúplo nahor.

„Nie."

„Takže nemôžeš tvrdiť, že ste ju pochovali. Pochovali ste iba rakvu, však?"

„Prečo by sa vydávala za mŕtvu, keď nie je upír? Nechápem to."

„Pýtaš sa zlej osoby. Skús pátrať v užšom okruhu ľudí, napríklad u svojho otca."

Prezrela som si jeho tvár. Po zášti nebolo ani stopy, tváril sa bezvýrazne a prestal ma zabíjať pohľadom. Chvíľami mal až... priateľskú tvár.

„Čo odo mňa chceš?"

„Nechcem ti ublížiť. Chcem iba svojho brata."

Nadýchla som sa. A pokúsila sa vžiť do jeho kože.

„Prečo si myslíš, že viem, kde je?"

„Možno nevieš, kde je. Ale s istotou viem, že ho drží tvoja rodina. Len som ešte nezistil, kde presne to je."

„Preto chodíš do mojej školy?"

„Ľahšie sa dostanem k záznamom," pousmial sa a pristúpil bližšie. „Nemysli si, že ho nenájdem. Výsledok je jasný, otázna je iba cesta, ktorá k nemu bude viesť." Podišiel ešte o krok bližšie, až stál celkom pri mne. Jeho teplý dych som pocítila na pokožke, keď sa priklonil k môjmu uchu. „Je na tebe, či bude krvavá alebo bezbolestná."

Zadržiavala som dych a od napätia mi srdce takmer vyskočilo z hrude. Prstami sa jemne dotkol môjho zápästia a palcom prešiel po chladnom mieste, ktoré zostalo po maminom dotyku. Nedokázala som sa pohnúť, uväznil ma vo svojej moci a bránil čomukoľvek, čo by som chcela podniknúť. Vnímala som iba jeho blízkosť, teplo jeho tela a nekompromisne vo mne vyvolával pocity podobné tým, ktoré som cítila v prítomnosti jeho brata.

„Elisya, prezraď mi, kde je môj brat." Tichý šepot mi prúdil telom ako žeravá láva a spaľoval zvyšky sebakontroly.

„Ja... ja to neviem."

„Fajn," odstúpil zrazu. „Pamätaj si iba, že si mala možnosť voľby."

A bol preč...

Váá konečne :D leto je pre mňa vždy náročné, takže aj písanie ide ťažšie. Ale som rada, že som konečne dopísala ďalšiu kapitolu a dúfam, že sa vám páčila :) Vidíme sa pri ďalšej, ďakujem vám krásne za podporu, veľmi si to vážim :)