Kapitola 14

„Počkaj," Ryanova ruka na mojom predlaktí ma zastavila. Prešpikovala som ju pohľadom, vzápätí sa otočila smerom, kadiaľ mizli Arieta s bratom a znovu na Ryana. „Čo to tam bolo?" zamračene mi skĺzol tvár.

„Tiež by som rada vedela. Ak dovolíš, idem to zistiť," očami som trhla k ruke, ktorou ma stále pevne držal. V okamihu ma pustil, prikývol a nasledoval ma úzkou chodbou k poschodiu a ďalej do Davoxovej izby. Arieta už sedela na posteli. Vrhla po mne smutným pohľadom, líca zamokrené od sĺz a líčenie sa jej rozmazávalo až k sánke. Súčasne sme sa rozbehli proti sebe a objali sa.

„Čo to malo byť?" spýtala som sa po chvíli a palcami sa jej pokúsila odstrániť čierne fľaky. Narobila som ešte viac škody.

Davox sa vrátil, v ruke držal vlhčené utierky a uterák. Pristúpil k minichladničke, ktorá bola nevyhnutnou súčasťou interiéru v jeho izbe a z dávkovača vybral ľad, ktorý následne zabalil do uteráka. Pristúpil k Ariete, utierkou jej zotrel zvyšky makeupu a priložil ľad na miesto, kde ju Charon udrel.

„Tak vrav," vyzvala som ju, keď sa zdalo, že využila Davoxove počínanie na odpútanie pozornosti. Usudzujúc z jej výrazu, nebolo pre ňu jednoduché nasledujúce slová vypustiť z úst.

„Charon ma podviedol, čo si si už asi domyslela."

Prikývla som. „Preto ste sa rozišli?"

„Áno."

„Prečo si mi to nepovedala?" Dávala som pozor, aby to neznelo ako výčitka.

„Hanbila som sa."

Zarazilo ma, že by sa mala hanbiť práve predo mnou, ale nevyjadrila som sa k tomu.

„S kým?" ruky som si prekrížila na hrudi a sadla si na okraj postele vedľa nej. Ryan vzal pivo, ktoré mu medzičasom Davox ponúkol a obaja sa posadili k nám na zem.

„S Hayley."

„To snáď nie."

„Bohužiaľ." Nabrala do pľúc vzduch takou silou, akoby snáď šlo o posledný nádych.

„Ach, do čerta."

Zovrela pery a sklopila zrak na znak porážky.

„Smiem vedieť, o kom hovoríte?" Spýtal sa Ryan neisto.

Otočila som sa k nemu, Davox ma však predbehol.

„Hayley je... akoby som to nazval?" zrak presunul do stropu a hral ťažké premýšľanie. „Kurva."

Krátko som sa zachechtal, než mi výraz znovu zvážnel a doplnila som Davoxove slová. „Je známa tým, že rozbíja vzťahy. Zálusk má vždy na zadaného chlapca a vyberá medzi elitou školy. Počká, kým sa dostane s niekým do vzťahu a po nejakom čase... keď to tým dvom klape... bum," vrazila som si päste dokopy, „Je to jej spôsob, ako ukázať dievčatám na škole, že je čosi viac a môže mať každého, na koho ukáže prstom."

„Mňa nemala," zamumlal Davox a v prvom momente nebolo isté, či šlo o chválu alebo priznanie.

„A to vám nevadí?" Ryan si striedavo premeral mňa a Arietu.

„Čo by nie," zasmrkala a na chvíľu odtiahla uterák. „Ale kto sa jej postaví? Je predsedníčka ročníka, jej otec pravidelne prispieva nemalé čiastky na údržbu školy, výlety a neviem čo všetko od výmyslu sveta. Nikto si nedovolí na ňu povedať krivé slovo."

„A najhoršie je, že ju obklopuje trojica sliepok, medzi ktorými je aj Nell," zašomrala som. „Na škole sú vo vedení, ak chápeš ako to myslím. Kto sa im postaví, nedožije sa maturity, minimálne po tej psychickej stránke."

„Nikto nie je nedotknuteľný."

„Ver mi," zdôraznila som, „oni sú."

„Jedno dievča sa raz posmievalo Julles, pretože mala opar na pere," začala spomínať Arieta.

„Na záchodoch jej vyholili kus hlavy a nakreslili jej na to miesto vagínu," doplnila som a pozreli sme na seba. Obe sme sa striasli. Ani jedna z nás by nechcela byť tou, na ktorej by si štvorica vyvŕšila zlosť. Hoci som sa Nell občas postavila, nikdy nešlo o nič tak vážne, aby mala potrebu sa mi pomstiť. Vedela som, pokiaľ si môžem dovoliť ísť, aby som sa nestala jej terčom. A ona ma brala ako výplň voľného času. Ako niekoho, do koho si mohla občas rypnúť bez zbytočných drám.

„Vedenie školy s tým nič nerobí?" Zarazil sa.

„Ty si ma nepočúval?"

Pozrel na mňa a dvihol obočie.

„Jej otec má pod palcom celú školu. Ak by sa niekto pokúsil na jeho dcéru sťažovať, dopadol by snáď horšie, než to chúďa s oholenou hlavou."

„Nebláznite. V pondelok tam nastupujem."

„Tak sa priprav, budeš na jej zozname." Prezrela som si ho a dvihla kútik.

„Tak o tom pochybujem." Odfrkol s prímesou hnusu. „Už teraz ju nemám rád."

Tentoraz sa ozvala Arieta.

„To je nepodstatné, s tvojou figúrou sa na teba zavesí do konca vyučovania." Znovu jej tvárou preletela červeň.

Prečistila som si hrdlo a upútala jej pozornosť. Jedným dôrazným pohľadom som skrotila jej začínajúcu pochabosť.

Slova sa ujal Davox. „Budeš pre ne zaujímavý, lebo si nový. Zbehnú sa na teba ako supy."

„To sotva," odfrkol si. „Nemám záujem o nikoho okrem..." uväznil ma vo svojom pohľade a rozbúchal mi srdce, „mojej budúcej manželky."

„Preboha!" vykríkla som a vyskočila na nohy. „Veď my máme zásnubný večierok, nemôžeme sa zašívať v izbe."

„Otec nás zabije." Davox vyskočil na nohy rovnako rýchlo a pozrel na Arietu, „choď sa upraviť, stretneme sa dolu." Prikývla a vykročila do svojej izby.

„Idem nájsť Harryho, vy dvaja sa pokúste priblížiť otcovi na dohľad, inak si bude myslieť, že... no.. veď viete," zamával medzi nami a zmizol za dverami.

...

V pondelok ráno sme naskočili s Arietou k Davoxovi do auta a vybrali sa do školy. Od večera som nič nejedla, žalúdok protestoval vplyvom rastúceho stresu a premýšľala som, čo si počať so svojim životom. Nebola som vo svojej koži od chvíle, kedy nás otec pred polnocou aj s Ryanom vystavil na obdiv všetkým účastníkom zásnubného večierka. Hoci som sa naivne domnievala, že nasúkanie zásnubného prsteňa po Ryanovej babičke zvládnem bez najmenších problémov, po danej chvíli, prezerajúc si štíhli prst s diamantovou okrasou, ma realita kruto sfackala.

Na nič z toho som nebola pripravená.

Otcov príhovor, druhý v poradí v daný večer, bol ako vždy plný dojemných rečí a keď vyslovil naše mená a všetkým oznámil termín svadby, Ryan pokľakol a bez opýtania mi natiahol prsteň na ruku. Hostia vstali a nadšene tlieskali, vopred sa tešili na svadbu, na ktorú ešte ani neboli pozvaní.

Vždy som si predstavovala, ako predo mnou pokľakne ten pravý, požiada ma o ruku a v tom istom okamihu mu so slzami v očiach skočím do náručia, až sa obaja zrútime k zemi. A cez smiech mu budem do úst šeptať svoju odpoveď.

Nestalo sa, nikto sa nikam nezrútil, možno iba ja, psychicky. Nikto sa nepýtal, nikto neplakal, možno iba ja, v duchu. Všemožne som sa snažila skryť nechuť vo výraze a potlačiť slzy, ktoré sa drali von ako pri vyrieknutí ortieľu.

Stála som na nádvorí, pred zrakmi stoviek ľudí a uvedomila si vlastnú porážku. Nešlo o môj zásnubný večierok, nie v mojej mysli. Považovala som to za rozsudok, voči ktorému sa už nedalo odvolať. Najhoršie bolo – a vtedy som nedokázala zadržať slzy - keď mi Ryan rozčarovane oznámil, že sa nevie dočkať chvíle, kedy uvidím Secandiho sídlo a našu spálňu. Až v tom okamihu mi došlo, že sa po svadbe, alebo teda po maturite, presťahujem k nemu. Stálo ma všetko úsilie, aby som nevzala nohy na plecia a nevyparila sa.

Žiaľ, okolnosti, na ktoré som pristala, mi otvorili budúcnosť, o ktorú som nestála. A pochybovala som, že by sa to mohlo zmeniť.

Ryan šiel do školy vlastným autom. Otec si nás v nedeľu zavolal na poradu. S Gregorom sa zhodli na tom, že najlepšie bude zasnúbenie v areáli školy utajiť. Kvôli zbytočným otázkam sa pre mňa Ryan na pozemku školy mal stať cudzím človekom.

Iba nový študent, ktorý prestúpil z iného okresu. Skvelé...

Aj prsteň musel zostať doma. Vraj po svadbe ho budem môcť nosiť nepretržite, uisťovali ma. Hurá...

Davox zaparkoval a otočil sa dozadu, zapierajúc sa o Arietinu sedačku.

„Tak čo, zvládneš to?"

„Ja?" zapišťala som panicky. „Určite to zvládnem," dodala som pevnejším hlasom.

„Je dôležité, aby si sa postupne s Ryanom skamarátila," naznačil úvodzovky, „nech to pôsobí prirodzene."

„Otcova prednáška ma bohate oduševnila, nemusíš ju dopĺňať."

„Nevyvršuj sa na mne."

„Tak to nie je. Iba to už chcem mať za sebou."

Dorazila som na prvú hodinu, ktorú som nemala s Arietou. Zato Nell sa už rozvaľovala v zadnej lavici, obklopená zvyškom kurína a robili niečo s nechtami. Brúsili, či čo... Prstami som skontrolovala tenký prúžok látky, ktorý Arieta vyrobila v nedeľu, tentoraz ako doplnok k čiernemu tielku a úzkym vyšúchaným rifliam. Nesťažovala som sa, opäť splnil účel a navyše sa mi hodil. Teda, to som si myslela, Nellin názor sa diametrálne odlišoval.

„Teda... Audaxová, pekný obojok!" zvolala a pozornosť triedy sa presunula ku mne. S nádychom som vykročila k svojej lavici. Z ľavej časti triedy sa ozvalo tiché zaštekanie.

„Vieš aj nejaké triky?" Spýtala sa, prezerajúc si svoje upravené nechty.

„Viem kop z otočky, skúsime?"

Nemohla viac reagovať, nakoľko do triedy vošiel učiteľ. A Ryan. Polovica triedy, pozostávajúca prevažne zo ženskej časti, zalapala po dychu. Druhá polovica zvedavo skúmala nového spolužiaka. A potom som tu bola ja, jeho snúbenica, ktorá si sadala na svoje miesto a chlapcovi v bielom obopnutom tričku, zvýrazňujúcom pevné telo a so žiarivým úsmevom, nevenovala za mak pozornosti.

„Študenti, predstavujem vám nového žiaka..."

„Ryan Secandi." Skočil mu do reči a predstavil sa sám.

„Prestúpil k nám z..." Učiteľ sa na neho spýtavo pozrel a vzápätí sa sklonil k zložke, zrejme patrila Ryanovi.

„..z inej školy. Kam si môžem sadnúť?" Všetci sa zasmiali. Zrakom preletel miestnosť a ukončil svoj prieskum na stoličke vedľa mňa. Odrazu sa za mnou ozval rachot.

„Jau, si normálna?"

Otočila som sa, vlastne všetci sme sa otočili. Gloria, dievča, ktoré sedelo vedľa Nell a zároveň jedna zo slepíc, sa váľala na zemi, s nohami stále cez stoličku, ktorá bola prevrátená.

„Vedľa mňa je voľné," zvolala Nell a pokúsila sa o ľahostajný tón. Akoby snáď bol Ryan úplný blbec, ktorý by si nemal všimnúť, že miesto uvoľnila sotením spolužiačky – aj so stoličkou – do uličky. Rozosmiala som sa a v danej chvíli si sebecky prisvojila svojho snúbenca.

„Aj tu je voľné." Schytila som batoh a hodila ho na zem, rovnako ako Nell Gloriu, ktorá sa už medzitým pozbierala zo zeme.

„Ty si dobrá krava, vieš ako som sa udrela?" sťažovala sa potichu.

„Koho to zaujíma," odvrkla Nell. Rozšírili sa mi oči nad falošným priateľstvom, hoci sa prezentovali ako nerozlučná štvorica.

Ryan podišiel k miestu vedľa mňa, šklbol kútikom a usadil sa. Sledovala som jeho profil, ale nevenoval mi pozornosť. Až do konca hodiny upieral zrak na tabuľu a horlivo si písal poznámky. Chápala som jeho pohnútky a nepáčili sa mi. Získať si učiteľov, získať si študentov. Plánoval na dané miesto zapadnúť, hoci to o tri mesiace bude aj tak nepodstatné.

Na obede prebiehalo hotové peklo. Kadiaľ som sa pohla, všetci hovorili iba o ňom. Frustrovane som postávala v rade na šalát a v duchu vraždila dve druháčky stojace za mnou. Ospevovali Ryana ako nového Boha školy a s každým ďalším slovom som strácala chuť do jedla. Posúvali sme sa slimačím krokom, stále ostávali traja ľudia, kým by prišiel rad na mňa. Hlasno som odfrkla, s nutnosťou upozorniť na svoj nesúhlas s prebiehajúcou témou. Na okamih sa zasekli, predstavila som si ich znechutené pohľady venované môjmu chrbtu, než pokračovali v hlbokej diskusii. Po pár sekundách však začali hovoriť o niekom ďalšom. Zaujato som nastražila uši. Kým som sa dostala na rad, dozvedela som sa, že na školu nastúpil ešte jeden, vraj rovnako úchvatný chlapec. Dostala som sa na rad, vzala si šalát s mäsom a vykročila naprieč jedálňou. Zrakom sa prečesávala okolie, až som na narazila na stôl, kde sedela Arieta so spolužiakmi. Zrýchlila som a vyhla sa uháňajúcej dievčine, ktorá ma takmer zramovala. Sadla som si, otvorila džús a s ťažkým povzdychom dala ostatným najavo svoju frustráciu. Arietino obočie poskočilo, avšak tam jej záujem skončil. V tichosti som sa pustila do obeda a ignorovala reči o domácich úlohách, ktoré by sa podľa mňa v jedálni mali zakázať.

Po pár minútach vošiel Ryan, obklopený dvoma koketnými dievčatami, ktoré odbočili iným smerom, mávajúc mu na pozdrav. Prevrátila som oči a vidličkou prehrabávala šalát. Ryan sa vydal našim smerom. Po očku som sledovala jeho ladnú chôdzu a otáčajúcich sa ľudí, ktorí ho pozorovali. Niektorí s obdivom, iní s nezáujmom, pár očí na neho upieralo nahnevané pohľady.

„Máte tu voľné?"

Zastal Ariete za chrbtom, tvárou ku mne.

„Jasné." vyhŕkla a príliš horlivo od seba s Todom odskočili, aby mu uvoľnili miesto medzi sebou. Hanah, ďalšia spolužiačka sediaca vedľa mňa, si podoprela dlaňou hlavu a zasnene si prehliadla jeho tvár.

Kdesi hlboko v mysli som pocítila hrdosť. Hoci som k nemu necítila nič viac ako náklonnosť, i tak ma sebecky tešil fakt, že chlapec, na ktorého si robilo zálusk množstvo dievčat zo školy, v skutočnosti už patril mne. Nevadilo mi ani, že sa to nikdy nemali dozvedieť, skôr sa tomu len veľmi malá časť mojej osobnosti tešila. Alebo šlo o spôsob, akým sa vysporiadať s tým, že strávim zvyšok života s človekom, ktorého nemilujem, nevedno...

Vo dverách jedálne sa objavil Mikee a prirútil sa k nám, len čo nás zahliadol. Zadýchane si prehrabol vlasy, vybral z tašky zabalený obed a zastal v pohybe.

„Práve som na chodbe narazil na toho nového." Oči sa mu rozšírili.

„Akého nového?" Predbehla ma Arieta s otázkou.

„Poviem vám, je to riadny čudák. Nechcel som mu odpovedať na jeho divné otázky, tak ma sotil o skrinku a vynadal mi do bezvýznamného človeka. Chápete?" zarazil sa a zalapal po dychu. „Normálne mi povedal, že som iba bezvýznamný človek. Kto takto rozpráva?"

V hlave mi blikla odpoveď, nevyslovila som ju však. Ryanova vážna tvár sa pootočila ku mne a v očiach sa mu zračila rovnaká odpoveď. Arieta uhla pohľadom, uvažovala však nad tým istým.

„Čo sa ťa pýtal?"

Zažmurkal a pozrel sa na mňa prižmúrenými očami.

„Vlastne sa pýtal, kedy ti končí vyučovanie a kde bývaš."

„Čože?" zhíkla som a vzápätí privrela viečka. Snažila som sa ignorovať zimomriavky vystupujúce na pokožke a chlad, ktorý sa mi prehnal telom.

„Poznáš ho?"

„Čo ja viem, ešte som ho nevidela," odvrkla som s hraným nezáujmom, hoci strach mi zväzoval hrdlo.

Mikee sa narovnal a naklonil hlavu do strany.

„Práve vošiel do jedálne."

Prudko som sa otočila.

„Toto je snáď zlý sen," zavrčala som a otočila sa späť skôr, než by si ma všimol.

♥♥♥