Dnes vás čaká celkom dlhá kapitola, tak si ju užite :)

Všetko sa dialo príliš rýchlo. Ani rastúci počet ľudí nenapomáhal k vnútornému upokojeniu, ktoré som sa od príchodu Secandiho klanu snažila v sebe nájsť. Behom najbližšej hodiny, ktorá sa niesla v duchu zdvorilostných rozhovorov, sa nádvorie zapĺňalo čoraz väčším počtom ľudí. Postupne prichádzali ďalšie klany, teda zakladateľské rodiny a blízky okruh ich príbuzných, i tak sa pri stoloch rozostavaných na nádvorí zoskupovali čoraz väčšie skupinky. S každým ďalším návštevníkom vo mne narastalo napätie a túžba zdrhnúť. Viedla som rozhovor s desiatkami ľudí a otec ma nadšene predstavoval mužom, ženám i deťom, ktoré patrili k zakladateľským rodinám či Nočným lovcom. Začínala som mať plné zuby silených úsmevov a neustáleho potriasania rukou, ktoré dopĺňali odpovede na opakujúce sa otázky. Ako sa mám, ako sa mi darí, či sa mi páči v škole a kam sa chcem po jej ukončení uberať. Nikoho nenapadlo spýtať sa ma, či nemám chuť zvracať. Môj výraz však neodrážal vnútorné pocity, nakoľko som sa všemožne snažila tváriť, že som z celého večera nadšená. Predsa šlo o môj zásnubný večierok. Znovu mi skrútilo žalúdok.

Po spoločnej večeri a otcovom dojemnom príhovore, počas ktorého obsluha odpratala zo stolov taniere a nahradila ich fľašami plnými drahého alkoholu a pohármi, sa nádvorím začala šíriť tichá melodická hudba. Trvalo ďalšiu hodinu, než sa provizórny parket – časť nádvoria, ktorá bola vydláždená – začal zapĺňať prvými tanečníkmi. Zovrelo mi hrdlo a nenápadne som sliedila po Ryanovi, ktorý sa od príchodu, rovnako ako ja, venoval všetkým navôkol. Zavadila som o neho pohľadom, keď sa pri bare rozprával s jedným z lovcov patriacich do nášho klanu. Zaregistroval ma v okamihu, snáď ma sám už dlhšie pozoroval a zdvorilo prikývol na pozdrav. Prinútila som sa pousmiať a rýchlo odvrátila zrak.

Ktosi mi schmatol lakeť.

„Je tu Charon!" zvolala Arieta, až som nadskočila.

„Pochopiteľne." Jeho otec patril k Denným lovcom. Nebolo ich na večierku mnoho, ale zopár som ich narátala.

„To je zlé." Posťažovala sa a prisadla si ku mne. V ruke zvierala pohár, z ktorého pravidelne ustrkávala a viečka jej poklesli množstvom požitého alkoholu.

„Si opitá?"

„Iba trochu," na dôraz sa znovu napila. „Vyzerá úžasne. Ja neviem, ako to zvládnem."

„Neurob žiadnu hlúposť." Varovala som ju pohľadom.

„Chvíľu sme sa rozprávali. Vravel, že mu chýbam."

„Bože," vydýchla som.

„Nemalo to takto dopadnúť. Mala som ho stretnúť včera u Nell a nemala som nič cítiť."

„A čo ten druhý?"

„Kto?" Zarazila sa a prestala krútiť pohárom.

„Vravela si predsa, že sa ti páči niekto iný."

„Aha," na okamih sa jej rozšírili oči, „to nič nebolo," mávla ľahostajne rukou.

„Pozri, dnes s Charonom nič nerieš. Si opitá."

„Nie som. Iba mám trochu vypité."

„Sľúb mi to."

„Fajn, sľubujem," odvrkla a dopila zvyšok, prázdny pohár s buchnutím položila na stôl a postavila sa na odchod. Zhora na mňa pozrela a výraz jej znežnel. „Zvládaš to?"

„Jasné. Iba," hlboký nádych, „iba sa obávam chvíle, kedy si na mňa Ryan nájde čas."

„Neblázni, veď sa na neho pozri, je dokonalý," na dôraz celkom nápadne mávla rukou a natočila hlavu jeho smerom. Samozrejme, Ryanovej pozornosti to neušlo, tak sme obe zamávali.

„Áno, vyzerá dobre..." podotkla som unavene.

„A pracuje na sebe..."

„A aj tak ma nepriťahuje."

„Nie si na ženské?" spravila grimasu a krok ustúpila.

„Ak by som bola na ženské, dávno by si to vedela," zasmiala som sa.

„To je fakt. Zrejme by som bola prvá, na ktorú by si to skúsila," odhalila zuby a tvárou jej preletel uvoľnený výraz. Natiahla sa k fľaši a rozliala nám. „Na, toto ti pomôže trochu sa upokojiť."

„Nemala by som piť pred otcom."

„Neuvidí ťa. A do polnoci bude tak opitý, že si sotva všimne, že si niečo pila aj ty."

„Asi máš pravdu."

„No tak, do dna. Uvidíš, bude ti lepšie. Aj mne už je."

Viac som nenamietala a napila sa. Ešte chvíľu sme sa rozprávali, keď som zachytila Ryana blížiaceho sa k nám.

„Bože, ide sem," šepla som, prerušujúc Arietinu náruživú prednášku o najnovšej kolekcii vysokých topánok.

„Dobre, asi padám."

„Nie, počkaj ešte." Zastala v pohybe a pohľadom preskakovala zo mňa na Ryana. Prišiel až k nám a venoval mojej kamarátke úsmev.

„Ahoj, Arieta." Natiahol ruku.

„Ahoj, Ryan," zašvitorila, červeň jej stúpla do tváre a potriasla mu rukou takým splašeným spôsobom, až som musela pretočiť očami. Očividne z neho bola na mäkko a ani sa to nesnažila skryť. Zdalo sa, že Charon sa z jej mysle vytratil veľmi rýchlo. Kiežby som jej Ryana mohla prenechať.

„Ako sa máš?" dvihol obočie a hlavu trochu natočil, akoby sa bál, že by prepočul odpoveď.

„Má sa dobre. A je na odchode." Radšej. Postavila som sa a zatlačila jej do chrbta, než by začala s nejakými oplzlými narážkami. Reagovala na môj pokyn, vykročila, cez plece sa však ešte raz otočila k Ryanovi.

„Idem jej za družičku," vypískla nadšene.

„To ešte nie je isté." Dodala som a tlačila ju preč. „Práve si žmurkla na môjho snúbenca?" zašepkala som jej do ucha pobavene.

„Prepáč...ja."

„To je v pohode, len... už nepi, prosím ťa."

„Sľubujem." Vtisla mi bozk na líce a vzdialila sa. Otočila som sa, prešliapla z nohy na nohu a poupravovala si šaty. Nervozita si vyberala svoju daň, dlane sa mi začínali potiť a v tvári mi horelo.

„Chceš tancovať?"

„Jasné!" Parket, skvelé miesto, kde sa ukryť a splynúť s davom. Hlučná hudba, brániaca akémukoľvek rozhovoru. Iba jeden háčik to malo... nevedela som tancovať. „Alebo si môžeme aj sadnúť." Dodala som duchaplne.

Ryan sa zasmial, ustúpil stranou a pokynul mi, aby som sa usadila. Pridržal operadlo a zasunul ma za stôl. Natiahol sa k fľaši a spýtavo kývol. Prikývla som k súhlasu, tak mi doplnil pohár a nalial aj sebe. Neustále som premýšľala, čo povedať, aby sme sa dali do reči, nič zmysluplné mi však nenapadlo. Očividne ani Ryanovi...

„Máte skutočne krásny dom." Prehodil.

„Vďaka, je z tehál a dreva." Pane. Bože. Našťastie, Ryan sa rozosmial. Nádherný úsmev dopĺňali rovné zuby a drobné vrásky okolo úst pôsobili rozkošne. Dokonca sa mu tvorili aj nepatrné jamky na lícach, ale občas, podľa intenzity úsmevu, mizli alebo sa prehĺbili.

„My máme tiež taký. Teda, z toho materiálu."

„Niekedy premýšľam, koľko času zabralo postaviť ho."

„No, záleží, či robili aj cez víkendy..." zasekol sa a neubránil sa krátkemu smiechu.

„Skvelá konverzácia," stisla som pery.

„Ja... tiež som z toho nervózny, vieš. My dvaja..."

„Aj teba postavili pred hotovú vec?"

„Áno, ale je to pre dobro klanu. Tak prečo nie," mykol plecami.

Existovalo mnoho dôvodov, prečo z toho vycúvať. Koniec koncov, sedel predo mnou cudzí človek, ku ktorému som nič necítila. Mala som mizivú šancu vyjadriť sa k svadbe, ale ak by som príliš namietala a vzbúrila sa, otec by ma musel prinútiť a tým pádom by sa sobáš nemohol považovať za právoplatný. Secandi by nikdy nepristal na dohodu postavenú na základe mučenia osemnásťročnej študentky. Nedokázala som si však predstaviť, aké peklo by nastalo v prípade, že by som s jeho rozhodnutím nesúhlasila. Jednoznačne by ma poslal preč, buď na dievčenskú školu alebo ešte horšie, do katolíckej, medzi mníšky a Ježiškov. Striasla som sa a znovu vzhliadla do Ryanovej tváre. Mohla by som sa do neho zaľúbiť? Pár hnedých očí zahorel, keď si ma prezrel a pery sa mu nanovo roztiahli do úsmevu. Bože, vyzeral fakt dobre.

„Takže ostávaš do svadby," iba som skonštatovala, nečakajúc na odpoveď, i tak prikývol, „a čo škola?"

„Prestúpil som do maturitného ročníka do tvojej školy."

„Čože? Teda.. To naozaj?"

„Chcem ti byť nablízku a navyše, nechcel som študovať diaľkovo. Čo by som celý deň robil sám v tomto obrovskom dome?"

„Upratoval..." vyhŕklo zo mňa v pokuse o vtip.

„Hm?"

„No, mohol by si pomáhať... nie.. zabudni na to."

Zaklonil sa a roztiahol ruky, dlane nasmeroval k svojej hrudi, na tvári pobavený výraz s hraným urazením.

„Skutočne vyzerám, že zvládam domáce práce?"

„Nie," pokrútila som hlavou a rozosmiala sa, „ale snáď niečo zvládaš?"

„Poutieram podlahu v kúpeľni po osprchovaní a sklápam dosku..."

„Vážne? Môj brat nezvláda ani to." Mysľou mi preletela Davoxova tvár.

„Takže mám plus bod?"

„Plus bod?"

„V bodovacej stupnici."

Nechápavo som si ho prezrela.

„Každé dievča má bodovaciu stupnicu, kde s kamarátkou pri pyžamových večeroch dopisujú body."

„Preboha, nie," ramená sa mi otriasli prívalom ďalšieho smiechu. „Keď tak premýšľam, ešte sme s Arietou žiadnu pyžamovú párty nemali."

„To nemáš iné kamarátky?" zvedavo mu poskočilo obočie.

„Mám, ale so žiadnou z nich si nie sme tak blízke. Vlastne je to smutné, ale... je to tak."

„Prepáč, nemyslel som to v zlom. Iba sa mi nechce veriť, že baba ako ty nie je obklopená húfom kamarátok."

Nebola som si istá, či to brať ako kompliment alebo... okej, kompliment. Usmiala som sa.

„Rozhodne si typ, ktorý si ľudia obľúbia."

„To si zistil za pár minút?"

„Mám nos na ľudí."

„Vážne?"

Prikývol.

„Tak čo ona?" ukázala som prstom na manželku jedného z Nočných lovcov, stojacu kúsok od nás. V ruke držala malý tanierik a ochutnávala zákusok.

Ryan sa oprel, jednu nohu vyložil na koleno druhej, rukou si podoprel hlavu a zamyslene skúmal určený cieľ. Trvalo celú večnosť, než pootočil hlavu ku mne a odkašľal si.

„Je hašterivá a má rada klebety."

„Dobre," zatiahla som spýtavo, vyzývajúc ho, aby pokračoval. Zatiaľ sa trafil.

„Má rada mačky. Špára sa v nose, keď si myslí, že ju nikto nevidí a strihá manželovi nechty."

„Bože, to je nechutné," zachechtala som sa s prímesou odporu.

„Čo narobíš, každý z nás má v sebe kúsok nechutnosti."

„Ja rozhodne nie!" uistila som ho. „A čo on?" Kývla som k ďalšiemu lovcovi z nášho klanu, ktorý viedol uvoľnenú konverzáciu so starším mužom o dva stoly ďalej.

„Je teplý."

„Kecáš," zhrozene som si ho premerala a sánka mi poklesla.

„Nie, vážne. Akurát ten starec nie je jeho typ, ale inak celkom určite kope za druhý tím."

„Stavím sa, že polovicu vecí si vymýšľaš."

„To sa nikdy nedozvieš," zazubil sa a uchopil pohár, z ktorého si dal riadny dúšok, „ibaže by si sa ich spýtala."

Zdesene som pokrútila hlavou a vzápätí sa rozosmiala. Ryan Secandi bol zábavný, musela som uznať. A k tomu ešte aj dobre vyzeral. Naprázdno som prehltla, keď mi docvaklo, že by som sa do neho možno dokázala zamilovať.

„Ak by si si tú stupnicu písala, rozhodne by som dostal bod za to, že sa teraz smeješ, priznaj to," namieril na mňa prstom.

„A dva by som ti stiahla za nafúkanosť."

Obaja sme sa rozosmiali.

„Myslíš, že už by si zvládla tanec?"

„Ešte nie," zahanbene som sa natiahla k fľaši a doplnila tekutinu do pohára. „Možno neskôr."

„Nerada tancuješ?"

„Nie tento druh tanca," ukázala som na parket, kde sa premávali dvojice v usporiadaných pohyboch.

„Jeden tanec," zaprosil očami.

„Celý večer sa mi úspešne darilo vyhnúť sa hocijakým ponukám na tanec," posťažovala som sa s hlasným odfúknutím.

„Lenže ja nie som hocijaká ponuka," samoľúby výraz mu zdobil tvár a očami skĺzol po mojom tele.

„Okej," vydýchla som nahromadený vzduch, „odskočím si a keď sa vrátim, preberieme tvoj návrh znovu." Dopila som všetko, čo mi v pohári zostalo a vybrala sa na toalety.

Trochu som sa upravila pred zrkadlom, opláchla si tvár a osviežila zátylok. Zaprela som sa o okraj umývadla a skúmajúc vlastný odraz si párkrát hlasno vydýchla. Hoci sa mi Ryan pozdával a po prvom dojme sa už nezdal tak desivý, i tak bolo nemožné predstaviť si, že by som si ho mala vziať. A navyše, tá prázdnota pretrvávala. Ryan pre mňa zatiaľ predstavoval iba človeka, s ktorým som sa cítila dobre. Kamaráta, inými slovami... Privrela som viečka a predstavila si jeho tvár. Ako sa ku mne skláňal, aby ma mohol pobozkať. Jeho plné pery sa obtreli o moje, telom sa tlačil k môjmu, vzdychal mi do úst. Tvár sa mu však začínala meniť. Zúfalo som sa snažila udržať v mysli jeho podobizeň, ale zlyhávala som každou sekundou. Obrysy tváre naberali ostrejšie črty, zuby sa mu predlžovali, z úst mu namiesto vzdychov postupne vychádzalo tiché vrčanie, na tele mu pribúdalo čoraz viac rán.

A jeho oči menili farbu. Z hnedej postupne prechádzali do sivej, na okamih sa podliali krvou, vzápätí znežneli a zadívali sa mi hlboko do duše...

Prudko som roztvorila oči a potlačila chuť vraziť čelom do zrkadla.

„Do frasa." Horná pera sa dvíhala, v duchu som si nadávala a nešťastne krútila hlavou. Nedokázala som zahnať túžbu, ktorá mi pálila vnútro, hnala sa do žíl a podmanila si každú myšlienku. Netušila som, ako dostať z hlavy upíra a napratať tam Ryana, ktorý...

...ktorý sa stane mojim manželom...

Vybehla som z kúpeľne na prízemí a hnala sa chodbou, míňajúc hlúčky ľudí, ktorí sa zastavovali pri iných, vítali sa, debatovali alebo proste len nevedomky zavadzali. Nepokojne som sa predrala pomedzi nich s cieľom dostať sa čo najskôr na vzduch a trochu ochladiť rozhorúčené telo, ktoré však neovplyvňovala teplota v dome.

Na konci chodby som neodbočila cez veľkú halu na nádvorie, ale vykročila k malej kuchynke v zadnej časti domu, ktorá slúžila zamestnancom. Cez zadný vchod som vyšla do zimnej záhrady, ktorá mala byť podľa mojich predstáv ľudoprázdna.

Dve osoby stojace uprostred pri altánku zrejme uvažovali rovnako. Prudko som zastala, rozpoznávajúc ich tváre a ukrytá za veľkým fikusom v prvom okamihu netušila, či svoju prítomnosť prezradiť alebo sa na päte otočiť.

„Robíš z toho vedu," rozhodil Charon rukami a nahnevane si odfrkol.

„Vyspal si sa s ňou! Čuduješ sa, že s tebou nechcem mať už nič spoločné?" Arietin hlas sa triasol, zlyhával jej pod prívalom sĺz a ak by ma jej poznámka tak nešokovala, v okamihu by som sa k nej rozbehla.

„Ospravedlnil som sa ti snáď miliónkrát, bol som na mol!" Charonov rázny hlas ma miatol.

„Takže tým to je obhájené?" neveriacky vypískla.

„Ari, ja ťa prosím!" Vôbec to neznelo ako prosba, skôr ako rozkaz.

„Nie, Charon," odvrátila sa, prekrížila ruky a sklopila zrak, „medzi nami je koniec."

„S tým nesúhlasím!" Odsekol a pristúpil k nej, vzal ju za ruky a pritiahol k sebe. Spozornela som. Arieta sa mu pokúsila vytrhnúť, ale zovrel ju pevnejšie a voľnou rukou jej pridržal bradu, aby sa na neho pozrela.

„Vieš dobre, ako nám to klapalo, chceš to zahodiť kvôli jednej chybičke?"

Hodnú chvíľu mlčala. O to väčší bol šok, keď napokon prehovorila.

„Mám niekoho iného."

Charonov výraz potemnel. Črty mu tvrdli, do tváre sa mu nahnala zlosť, prechádzajúca až do nenávisti. Odsotil ju od seba a krok cúvol.

„Čo tým chceš povedať?" Pri tóne jeho hlasu ma zamrazilo a už som sa chystala vyskočiť zo svojho úkrytu, keď Arieta hrdo podvihla tvár a zadívala sa na neho.

„Že mám niekoho iného, čo si nechápavý?"

A v tom istom okamihu sa jeho ruka natiahla a vrazil jej facku. Arieta si okamžite prekryla líce dlaňou, neveriacky si ho prezrela a vzápätí zahanbene sklopila zrak. Vystrelila som spoza fikusu rýchlosťou svetla a než si stihli obaja uvedomiť moju prítomnosť, napriahla som sa a z celej sily vrazila do Charonovej tváre, až mi popraskali kĺby.

„Zbláznil si sa?" vyštekla som a ukryla Arietu za svojim chrbtom.

„Ty," štekol a chystal sa mi úder vrátiť, moje slová ho však zastavili.

„Pokojne ma udri, mojich bratov bude isto zaujímať, kde som po ceste na toalety stihla nabrať monokel."

Zvážil svoj prvotný zámer, v tvári si ponechal nenávistný pohľad, ktorý po chvíli presunul k Ariete.

„Nemysli si, že sme spolu skončili," vykročil, zastal však tesne pri mne a pootočil hlavu, „a ty. Viackrát mi nelez do cesty." Výhražne si ma premeral.

„Lebo čo? Vrazíš mi?" Vypľula som a založila ruky vbok, odhodlaná kvôli Ariete schytať aj komplet bitku. „Ešte raz ťa uvidím v jej prítomnosti, zapojím do toho celý Audaxov klan."

„Už sa trasiem."

„Pred čím?" ozval sa Davoxov hlas od dverí. Všetci sme stuhli, keď vkráčal dnu a podozrievavo si nás prezrel. „Je ti snáď zima?" spýtal sa uštipačne, zrejme z našich postojov niečo vyčítal. Uľavilo sa mi, keď som za jeho chrbtom zbadala Ryana, ktorý zastal na prahu dverí, znemožňujúc tak Charonovi útek. Davox pomaly dokráčal až k nám. Arieta si stále držala udreté líce, pravdepodobne si neuvedomila, že sa tým prezradila. Charon stuhol o čosi viac a rozšírené oči striedavo presúval z brata na Ryana.

„Čo sa tu deje?" Davox sa díval iba na Arietu, ktorá sa medzičasom presunula do môjho náručia, kde ticho vzlykala.

„Nič, Charon je na odchode z krajiny." Prehodila som s odporom.

„To si nemyslím," bratov hlas znel nebezpečne. Posledným krokom pristúpil celkom k Ariete, vzal ju za ramená a otočil k sebe. Jednou rukou ju chytil za zápästie a odkryl to, čo sa snažila schovať. A výraz mu náhle stvrdol.

„Udrel ťa?" díval sa jej priamo do očí a hoci odpoveď už poznal, chcel ju presvedčiť, aby sa nebála povedať pravdu. Arieta zasmrkala a pokrútila hlavou.

„Som okej, nechaj to tak."

„To teda nenechám."

„Takže to ťaháš s Audaxom? Vážne, Arieta?" Charon si ju zhnusene premeral. Nadýchla som sa a chystala sa brániť česť svojej kamarátky, nedostalo sa mi však slova. Davox sa zvrtol v zlomku sekundy, jeho päsť prirazila o Charonov nos a s hrmotom sa zrútil k zemi. Vytryskla mu krv, z úst vyletela nadávka a Arieta zhíkla. Davox striedavo vystrel a pokrčil prsty. Potom sa pozrel na mňa. V očiach mu stále planula zúrivosť.

„Dotkol sa ťa?" spýtal sa hromovým hlasom.

„Nie." Na dôraz som pokrútila hlavou.

Ryan sa odrazil od dverí, podišiel k Charonovi, ktorý si v sede držal nos a naklonil hlavu nabok.

„Čo je to za chamraď?"

„Charon Wade," odpovedala som bez rozmyslu. Za tú facku by si zaslúžil nakopať tak, že by si týždeň nesadol. Prekvapilo ma, s akou chladnou hlavou ho riešili.

„Tvoj otec je u Denných lovcov?" spýtal sa Davox.

„Otca do toho neťahaj." Odsekol a bolestivo sykol, keď si spodok trička pritlačil na nos.

„Nemaj obavy, nebudem ho trestať za tvoju výchovu. Jedno si však zapamätaj," čupol si k nemu, lakťami sa zaprel o kolená a zadíval sa mu do očí, „ak ešte raz udrieš akúkoľvek ženu, zlámem ti ruky tak, že ťa budú musieť do konca života kŕmiť. Rozumel si?"

Charon odsunul ruku spred nosa a znechutene si brata prezrel. Vzápätí posmešne odfrkol. Ryan ho zdrapol za zátylok tak rýchlo, až ma myklo. Tvár priblížil až celkom k jeho uchu.

„Rozumel si? Alebo ti ich máme zlámať hneď, aby si pochopil?" Dvoma prstami mu zvieral krk, až Charon nevydržal nápor bolesti a začal ustupovať.

„Rozumel!"

„Múdry chlapec," Ryan ho potľapkal po hlave ako psa a vymenil si s bratom pohľad. Obaja vstali, Davox znovu podišiel k Ariete a ustarane si prezrel červené líce.

„Si v poriadku?"

Prikývla a zotrela si zvyšky sĺz.

„Poď, dáme na to niečo studené, nech ti neostane odtlačok." Vzal ju za ruku a kráčali preč, my s Ryanom sme ich okamžite nasledovali.

„Vyhýbaj sa mi, Charon Wade!" zvolal ešte od chrbta, keď sme opúšťali zimnú záhradu.

„Toto si odserieš," zavrčal Charon, nepočul ho však nikto, okrem mňa. Pootočila som sa cez plece a stretla sa s nenávistným pohľadom prisľubujúcim pomstu.

Ďakujem vám kočky, naozaj :) bez vás by som tu nebola ♥