Harrymu sa napokon podarilo dostať nás bezpečne domov, teda aspoň v to sme dúfali. Krúžil okolitými cestami vyše hodiny a až po uistení, že nás nikto nesledoval, odbočil na príjazdovú cestu vedúcu k nášmu domu. Obísť otca nebolo ťažké – dodržali sme čas, ktorý nám určil k návratu – a čierny rolák poslúžil k ukrytiu rany. Bude potrebné si najbližších pár dní dávať pozor, než sa zahojí. Ak... sa zahojí. Tŕpla som už len pri myšlienke na to, že by ju otec zahliadol. Aj bratia prízvukovali nutnosť utajiť pred ním prítomnosť upíra. Strhla by sa spleť udalostí, ktorým sme sa túžili vyhnúť. Otec by nám zamedzil prístup do školy a na rôzne podujatia, kamkoľvek, kde by hrozil ďalší stret s upírom, kým by sa situácia nevyriešila. Davox aj Harry sa však zhodli, že pre moju bezpečnosť bude nevyhnutné vystopovať ho skôr, než on mňa. Avšak najpríhodnejší spôsob, ako ho mohli vystopovať, okamžite zavrhli a takmer mi za tak hlúpy nápad vynadali. V žiadnom prípade nepristali na to, že by som ho vylákala alebo počkala, kým ma sám nájde.

Prehadzovala som sa na posteli do neskorej noci a hoci ma párty aj okolnosti s ňou súvisiace vyčerpali, nedokázala som zaspať. Pár sivých očí ma prenasledoval za zavretými viečkami a moje podvedomie túžilo po odpovediach, ktoré by mi mohol poskytnúť práve on. Po hodine som to vzdala a zmierila sa s tým, že v danú noc už nezaspím. Bezmyšlienkovite som sa obliekla, vzala baterku a vybrala sa do suterénu.

Dopadla som na nohy a otočila sa k vetraciemu otvoru nad mojou hlavou. Zdalo sa, že som v lození a následnom zoskakovaní získala dostatočnú prax, aby som si znovu nenarazila zadok. Narovnala som sa a popraskala si kĺby na prstoch rúk. Zaregistroval ma ihneď, čo dal najavo hlbokým nádychom a mierne pootočil hlavu. Akoby ma iba kútikom oka pozoroval, vzápätí sa však odvrátil.

„Tuším bezo mňa nevieš vydržať," v hlase som rozpoznala prímes posmechu.

„Nefandi si," odvrkla som a odhodlane prešla až k nemu. Zastala som mu tvárou v tvár a zúženým pohľadom pátrala v jeho výraze.

„Tentoraz bez vody?" Obočie mu prekvapením vystúpilo.

„Mám pár otázok. A neodídem, kým mi ich nezodpovieš."

Chrapľavé zavrčanie mu uniklo z hrdla.

„Stavíme sa?" Na dôraz zamykal reťazami, zatiaľ iba natoľko, aby ho stráže nezačuli. Nenechala som sa vykoľajiť, uznanlivo som stisla pery a prekrížila si ruky na hrudi.

„Pokojne ma prezraď, ak si taký zbabelec, že nevydržíš moju prítomnosť."

Šklblo mu v kútiku. Uprene si ma prezeral, až som pocítila horkosť, ktorá mi prechádzala od líc až na zátylok. Zahanbila ma predstava, že by červeň stúpajúcu mi do tváre zachytil a nebodaj si ju vyložil po svojom. Áno, jeho prítomnosť na mňa mala vplyv a nenechávala ma chladnou, ale rozhodne som nechcela, aby mu daný poznatok dvíhal sebavedomie. Stále patril k tým, s ktorými moja rodina po stáročia bojovala a v danej chvíli predstavoval väzňa a úhlavného nepriateľa. Na to som nesmela zabúdať, hoci mi to vôbec neuľahčil. A hlavne vo chvíľach, kedy mu na perách pohrával drobný úsmev, ktorý ma oberal o dych.

„Tak sa pýtaj." Vyzval ma napokon a prerušil mi sled myšlienok.

„V prvom rade.. Odkiaľ, do frasa, viete moje meno?"

„My?"

„Odpovedz!"

„Už som ti raz odpovedal. Problém s pamäťou?"

„To nemyslíš vážne..."

Unavene si povzdychol a hodnú chvíľu mlčal, prehovoril však skôr, než som začala naliehať.

„Máš to na čele. Zboku. Nad spánkom."

„Čo?" Zmätok sa mi vkradol do tváre a prinútil ma krok pristúpiť, akoby som ho podvedome chcela zastrašiť. „Robíš si zo mňa srandu?"

„To malé čierne znamienko v starom jazyku znamená Elysian."

„V akom starom jazyku, aké znamienko? O čom to rozprávaš?"

„Starý jazyk Dhampírov. Ty vážne nič nevieš?"

„Dhampírov?" Šokovane som vytreštila oči.

„Ja nebudem ten, ktorý ťa zasvätí..." Odsekol a odvrátil sa.

„Nemám na čele žiadne znamienko." I tak mi prsty znovu zablúdili k pokožke na spomínanom mieste. Frustrovala ma vlastná slepota. Alebo naivita, ak som mu hodlala veriť. Pôsobil príliš vážne a miatol ma presvedčením v hlase.

Odrazu dvihol hlavu, nosom párkrát poťahal a očami pomaly putoval po miestnosti, akoby... akoby niečo zacítil.

„Ty si zranená?" strhol pohľad ku mne a na čele mu vystúpila vráska.

„Nie." Prehltla som naprázdno a podvedome si dlaňou prekryla ranu, ktorá sa schovávala pod leukoplastom a okrajom roláka. Iný by chytenie sa za krk považoval za gesto v rozpakoch, on však nie...

„Krvácaš," ozrejmil a hlava sa mu pomaly priblížila k ramenu. V očiach sa mu mihol hlad, z hrdla mu uniklo tiché pradenie a znovu si špičkou ostrého zubu ryl do spodnej pery. Pohľad na neho ma lámal v kolenách a vo vlnách do mňa narážala jeho žiadostivosť. Srdce sa rozbehlo, v žilách mi zahorela krv a rastúca túžba dotknúť sa ho ma spaľovala. Prečistila som si hrdlo, privrela viečka a pokúsila sa schladiť vnútro.

„Prepáč, ja... asi by som mala ísť."

Narovnal hlavu, akoby vytriezvel a z očí mu zmizol záblesk ohňa. Párkrát zažmurkal, než sa prebral z dočasného tranzu a upriamil ku mne pozornosť.

„Máš guráž, takto sem prísť. Už je to pár dní, čo som nejedol,"  tichý hlas sa mi čoraz viac dostával pod kožu, znel ako hudba a roztancoval mi celé vnútro . „Čo sa ti stalo?" Jeho náhly záujem ma prekvapil.

„Škrabla som sa."

„Kto ťa pohrýzol?"

„Prečo si myslíš, že..."

„Cítim to. Ten jed, ktorý sa pomaly vstrebáva..." Iba jedno slovo ma zaujalo.

„Jed?"

„Tak kto?"

„Čo to znamená?" Vytreštila som zhrozene oči. „Budem ako ty?"

Rozosmial sa, hoci v tom nebolo ani za mak pobavenia. Skôr trpkosť.

„Ak sa ho vstrebe dostatok, stane sa z teba Oddaná."

Spýtavo som mrkla.

„Tomu, kto ťa uhryzol," dodal a prikývol na dôraz.

„To je blbosť!" Zvolala som piskľavo.

„Ako myslíš..."

„Možno ma chceš zastrašiť..."

„...alebo varovať. Oddaní sa nemajú moc dobre."

„Neverím ti," presviedčala som skôr samu seba.

„Vedel by som ti pomôcť. Ale..." nadýchol sa.

„Ale?"

„Nemám jediný dôvod." Mykol plecami. „A zdá sa, že si nám celkom naklonená, tak aspoň budeš môcť jednému z nás slúžiť."

„Nie som vám..."

„Tak prečo sem stále chodíš?"

„Rád skáčeš druhým do reči?"

„Odpovedz."

„Bolo mi ťa ľúto, ale ty... ty si upír, nemôžeš to chápať. Nepoznáte súcit."

„To si myslíš? Že sme bezcitné schránky bez duše?"

„Zabíjate ľudí..." Pohŕdavo som ho skĺzla pohľadom.

„Prečo sem potom chodíš?"

Lebo si ma zaujal... Lebo ma priťahuješ... Lebo si ako zakázané ovocie.

„Lebo som sprostá..."

Odmlčal sa. Iba jeho sivé oči mi prechádzali po tvári, akoby v nej čosi hľadali. Po chvíli sa mu napäté rysy uvoľnili, už nepôsobil tak strhane, hoci sa na ňom väznenie značne podpísalo.  Niekoľkodňové strnisko, kruhy pod očami, hladný pohľad, ktorým mi opakovane kĺzal po tele... Párkrát žmurkol, pomaly si prešiel jazykom po spodnej pere a zdalo sa, že sa hlbšie ponoril do akýchsi úvah. Neprehovorila som, iba som skúmala každý detail jeho tela, neuvedomujúc si vlastný záujem. Páčil sa mi. Nedokázala som si pri pohľade na neho predstaviť krvilačné monštrum, ktoré skočí niekomu po krku a vysaje z neho život. Bol to prvý upír, na ktorého som narazila, možno preto som tak ľahko podľahla jeho šarmu. Rozum ma varoval, že moje správanie bolo neprístupné a hlavne absurdné, i tak som sa na dané miesto opakovane vracala. Kdesi v zákutí vedomia ma hnevala neviditeľná sila, ktorá ma k nemu ťahala a ktorú som ani nedokázala odôvodniť. Vedela som však, že to nespôsobil on. Ťahalo ma k nemu čosi, čo patrilo výlučne mne. Prečistil si hrdlo a mne v prvom momente napadlo, že mi dokázal prečítať  myšlienky a musel ich ukončiť, lebo sa to nedalo počúvať. Dvihla som k nemu pohľad a spod viečok zarazene pozorovala jeho tvár.

„Kto ťa uhryzol?"

Snáď úľava mi preletela vnútrom, očividne mi do hlavy nevidel.

„Prečo ťa to zaujíma?"

„Chcem vedieť, komu budeš slúžiť."

„Nebudem slúžiť nikomu." Štekla som nahnevane a znovu si položila otázku, čo tam vlastne robím. „Zbavím sa toho."

„Je iba jediný spôsob, ako sa toho zbaviť. Takže sa toho nezbavíš."

„Nemôžeš hovoriť priamo?" zmätene som zavrtela hlavou.

„Uhryznutia ťa môže zbaviť iba upír."

Došli mi slová. Zarazene som sklonila zrak a kúsok po kúsku si v hlave prekladala pravý význam jeho slov. Hoci sa mi v hlave kopili ďalšie otázky, nedokázala som prehovoriť.

„Musím ísť." Zvrtla som sa na päte a rozbehla sa k môjmu únikovému východu.

„Elis! Počkaj!"

Prudko som zastala a s hrôzou v očiach sa k nemu otočila. Cez zovreté hrdlo som ledva pretlačila slová.

„Tak mi hovorila iba mama."

...

Nastal deň s veľkým D. Ráno som sa dozvedela, že otec sa rozhodol uvítací večierok pre Secandiho mladšieho, teda Ryana, teda môjho snúbenca, zmeniť na zásnubný večierok. Takmer ma ranila mŕtvica, keď mi pri raňajkách oznámil zdanlivo všednú informáciu, ktorá mi podľa neho mala vyčariť úsmev na tvári. O to väčší bol jeho šok a následné sklamanie, keď mi namiesto radostného zvolania z hrdla unikla veľmi škaredá nadávka, pri ktorej sa Davox takmer zadrhol slaninou. Mirabelin smiech v okamihu zarazil prísnym pohľadom a Harryho zaguľatené pery do tvaru písmena O mi napovedali, kam za hranice prístupného správania som až zašla. Môj život sa menil na jednu veľkú katastrofu a čím viac som si blížiaci sa príchod môjho nastávajúceho uvedomovala, tým viac sa mi celé vnútro scvrkávalo nervozitou. Zbytočne som si nahovárala, že mi daný fakt neprekážal a s dohodnutou svadbou sa vysporiadam. Podvedomie mi navrávalo, že moja frustrácia sčasti súvisela aj s upírom spútaným v suteréne, ktorý mi dokázal učarovať napriek tomu, kým bol. Zahnala som podobné úvahy, nakoľko bolo neprijateľné, aby som cítila  nevysvetliteľnú náklonnosť k niekomu, kto ku mne ani nebol milý. Ryan bude skvelý, opakovala som si v duchu a naivne sa domnievala, že čím viac na to budem myslieť, tým hmotnejšie tvary moje dúfanie nadobudne. Netušila som, čo urobím, ak by došlo k omylu a z Ryana by sa vykľul totálny blbec.

S rachotom som odsunula stoličku a prebehla pohľadom rodinných príslušníkov.

„Kedy majú doraziť?" zastala som pohľadom na otcovi.

„Okolo piatej." Odpovedal vecne.

„Fajn, idem si pospať, nech nemám kruhy pod očami," odvrkla som a pokúsila sa vykročiť, keď ma jeho slová zastavili.

„V žiadnom prípade. Varoval som ťa, aby si neponocovala. Každú chvíľu dorazí John Lignum s rodinou. Ubytujeme ich a potom sa zapojíš do príprav na večer."

„Čo to znamená?" Predstavila som si, ako nafukujem balóny.

„Treba prichystať hosťovské izby, pomôcť v kuchyni s prípravou jedla a pripraviť na nádvorí sedenie."

„O to sa postaráme s Harrym." Oznámil Davox.

„Čo mám robiť ja?" zapískala Mira.

„Ty môžeš nafúkať skákací hrad," poradila som jej otrávene.

„Elisya!" Otcov varovný pohľad mi vyrovnal črty tváre. „Správaj sa slušne."

„Čo je? Veď sú to zásnuby, prečo by sme nemohli mať skákací..." odmlčala som sa pri pohľade na jeho hnevlivý výraz.

„Davox, dohliadneš na sestru. Predpokladám, že dnešok neprebehne podľa môjho gusta, takže si za jej činy zodpovedný."

Brat iba prikývol a pozrel na Harryho.

„V pohode, vezmem si niekoho na pomoc a postarám sa, aby na nádvorí bol dostatok miest na sedenie."

„Čo teda mám robiť ja?" znovu sa ozvala Mirabela.

„Môžeš mi spraviť  makeup a účes," žmurkla som na ňu a hlavou mi preletela predstava vlastného výzoru, ktorý by pripomínal klauna. V duchu som sa zachechtala. Otcove oči sa prudko pretočili. Chodila som po tenkom ľade, ale bolo mi to vzhľadom k okolnostiam jedno.

„Arieta sa postará o to, aby si dnes vyzerala reprezentatívne. Už som s ňou hovoril."

Zdržala som sa ďalších komentárov a nasledovala Davoxa do jeho izby. Vedela som, že sa chystal naplánovať dnešok tak, aby sme obaja nezošaleli a zároveň neprivodili otcovi infarkt.

...

Celé popoludnie som pozerala na svoj odraz v zrkadle. Všetko ma od dlhého sedenia bolelo, Arieta mi nanášala po tretíkrát očné tiene, nakoľko so žiadnymi nebola spokojná.

„Nemusíš tu byť," oznámila som a pootočila hlavu, vzápätí ma však Arietine prsty pevnejšie zovreli za bradu a hlavu mi vrátili na pôvodné miesto. Stretla som sa s bratovým pohľadom v zrkadle. Rozvaľoval sa krížom cez moju posteľ a hral sa na mobile.

„Ak ma otec uvidí, bude sa hnevať, že ťa nestrážim. A navyše... mám tu veľmi dobrý výhľad." Vymenili si na okamih pohľady a Arieta ma na tú chvíľu prestala týrať. Vzápätí však uchopila riasenku a znovu mi stisla bradu.

„Pozeraj dole a nehmýr sa."

Učinila som ako mi kázala a poslušne trpela všetko, čo si pre mňa na dané poobedie prichystala.

„Davox!" vykríkla Mirabela, až ma myklo.

„Nevrť sa!"

„Však dobre."

Kútikom oka som pozorovala sestru, ako priskočila na posteľ k Davoxovi a podávala mu papier. Ten okamžite odložil mobil a so záujmom si prezeral nákres.

„Kto je to?"

„To je Eli a Ryan," oči jej zažiarili, „tu je otec a mama."

Rozhostilo sa ticho. Zožmolila som pery a Arietina ruka zastala v pohybe.

„Určite príde na svadbu," Mira celá žiarila. Davox ku mne zdvihol oči a ľútostivo stisol pery. Mirabela si odmietla pripustiť maminu smrť a rozhodla sa, že odcestovala za prácou a domov sa vráti, až keď našetrí veľa peňazí. A otec sa rozhodol, že pre blaho všetkých a hlavne pre plnohodnotné Mirine detstvo ju v danom omyle ponecháme. Nikto s tým nesúhlasil, avšak nemali sme príliš na výber. Rešpektovať otcove rozhodnutia sme sa naučili už v plienkach.

„Pred týždňom bola za mnou v škole. Vravela, že sa čoskoro znovu uvidíme," oznámila natešene práve vo chvíli, keď sa Arietina ruka nebezpečne priblížila.

„Čože?" zahučala som ako prvé, vzápätí sa odsunula od Ariety, „Au! Pichla si ma do oka."

„Prepáč, ja..." jej vytreštené oči mi mapovali tvár.

„Mira," otočila som sa k sestre, Davox nesúhlasne pokrútil hlavou. Nadýchla som sa a zapudila prvotné nutkanie na ozrejmenie čohokoľvek, čo by narušilo Mirabeline presvedčenie. „Chcela by si byť mojou družičkou?"

„Áno," vykríkla, rozbehla sa ku mne a skočila mi do náručia. Arieta ma plesla po ramene a spýtavo sa zamračila.

„Budem mať dve!" Rozhodla som a vzápätí dodala, „aj tak je tá svadba absurdná..."

„Eli!" varoval ma tichým hlasom Davox.

„Aj tak je tá svadba netradičná," opravila som sa, „tak si snáď nevesta môže určiť pravidlá, nie?"

„Keď budem veľká, tiež sa vydám za Ryana."

Zasmiala som sa. „Keď budeš veľká, vyberieš si vlastného ženícha."

„Videla som ho na fotke, je vážne pekný!"

Odtisla som ju od seba a preskúmala jej nevinný výraz.

„Ty si sa mi hrabala vo veciach?"

Mykla plecami a zatvárila sa ešte nevinnejšie, než predtým. „Nechala si ju na nočnom stolíku. Včera v noci som mala zlý sen, tak som šla za tebou, ale nebola si v posteli. A našla som tú fotku. Ale iba som si ju prezrela a hneď vrátila." V očiach sa jej mihla obava.

„Kde si bola v noci?" Davoxov pohľad sa zúžil a moje srdce poskočilo. Myšlienky sa mi rozlietali v hlave a snažila som sa uchopiť tú správnu, ktorá by predstavovala príhodnú odpoveď.

„Neviem, asi v kuchyni. Vysmädlo mi." Pane bože.

Neodpovedal, iba si ma chvíľu prezeral, než sa mu ruka natiahla k mobilu.

„Okej, poďme to dokončiť." Oznámila Arieta a pustila sa nanovo do nanášania očných tieňov. Po pol hodine, kedy mi už vskutku dochádzala trpezlivosť a hrozilo, že vyrazím zo stoličky s nedokončeným makeupom, konečne vydýchla a zazipsovanie kozmetickej taštičky bolo ako otvorenie mreží vo väzenskej cele. Davox zaspal...

„Konečne!" vydýchla ešte raz a natočila ma k zrkadlu.

„Páni," nestihla som sa ani dostatočne vychváliť, keď ma jej poznámka úplne vyradila z činnosti. „Ešte vlasy," otočila ma preč od zrkadla a vopchala do zástrčky kulmu. Davox začal chrápať.

„Iba ich prečeš a nechaj rozpustené."

„No, určite nie!" zrušila ma.

Zhlboka som sa nadýchla.

„Neboj sa. Účes už pôjde rýchlejšie."

Po dvoch hodinách som mala chuť hodiť do Davoxa hrebeň. Závidela som mu každý kúsok horizontálnej polohy. S každou uplynulou minútou stolička viac tvrdla a moja nálada sa dostávala na bod mrazu. Arieta si snáď plánovala urobiť kadernícky kurz priamo na mojej hlave! Mirabela to vzdala pred hodinou a šla do kuchyne prosiť o zákusky.

„Už?" skúsila som.

„Vydrž."

„Koľko ešte?"

„Už len chvíľu."

„To si vravela pred hodinou."

„Teraz už naozaj."

O pol hodinu predstúpila predo mňa, pohľadom prechádzala po stranách mojej tváre a upravovala dva dlhé pramienky, ktoré nechala voľne padať, aby mi lemovali tvár. Kožu mi sťahovali tisíce drobných spiniek a vláseniek, či ako to nazývala, a už vopred som tušila, že po jej šantení mi na hlave zostanú modriny a prídem o tretinu vlasov pri pokuse rozobrať to, čo dve hodiny skladala.

Ani syčanie celej tuby laku nezobudilo Davoxa. Možno ho ten smrad uspal navždy. Neodolala som, natiahla sa k hrebeňu a hodila ho po ňom.

„Nie som hladný..." zašomral takmer nečujne a pokúsil sa rozlepiť viečka. Pri jednom zlyhal, druhé vytvorilo úzku štrbinu, cez ktorú nás pozoroval. Rozosmiala som sa pri jeho pokuse zorientovať sa.

„Tak, čo povieš?" zatiahla Arieta, akoby si ani neuvedomila, že doteraz spal a postavila ma pred brata. Posadil sa, zívol a dlaňami si prešiel po tvári. Ruky mu klesli do lona a tvár odtlačenú od vankúša natočil k dverám.

„Asi som zaspal," zívol znovu.

„Davox!" Okríkla ho a keď sa na ňu pozrel, mávla rukou vo vzduchu od mojej hlavy k nohám. „Ako vyzerá?"

Prižmúril oči, naklonil hlavu nabok a čelo sa mu zvlnilo. Zjavne nepochopil otázku. „Ako moja sestra..." Zarazene čakal, či odpoveď bola správna.

„Líčenie, účes...." vypúlila na neho varovne oči. Trhalo mi kútikmi pri pokusoch o zadržanie smiechu. Stiahol pery nadol, dlaňou sa škrabal na líci tesne pri nose a vzápätí si prstom vošiel do kútika oka, ktoré začal precízne upratovať. Schuti som sa rozosmiala a pokrútila hlavou, aby mu Arieta konečne dala pokoj.

„Niekedy mi tak lezie na nervy," zamumlala tesne pri mne, keď sa pustila do odkladania vecí zo stolíka.

„Náhodou je zábavný." Nakukla som spoza jej chrbta k nemu. Sedel už na okraji postele a obúval si tenisky. Akoby vycítil môj pohľad, reagoval.

„Idem za Harrym, či nepotrebuje pomoc. Otec by už nemal vyšilovať. Strážil som ťa dosť dlho." Obhajoval vlastné rozhodnutie.

Prikývla som a vstala, s úmyslom prezliecť sa do šiat, ktoré sme s Arietov vybrali.

„Čo urobíte s tým krkom?" spýtal sa s ľahkosťou a zaviazal si šnúrky.

Obe sme sa na seba pozreli a výrazy nám stuhli, až neskoro si uvedomujúc, že mi krk zdobila malá okrúhla náplasť.

„Tak to neviem," vydýchla Arieta a veľké oči upierala na dané miesto. Znovu som si ho prekryla.

„Nejakú šatku?" nakrčila som nespokojne nos.

„K tým šatám?" Pokrútila horlivo hlavou. „Ukáž to." Ani nepočkala a opatrne mi stiahla náplasť. Davox pristúpil a ponad jej plece si obaja dôkladne prezerali môj krk.

„Stále to slabučko krváca. Nemalo by to už byť zacelené?" Natočila sa a pozrela na Davoxom profil.

„Malo, je to divné."

„Nebolí ťa to?"

„Nie, ale cítim to. Akoby..." hľadala som, k čomu to prirovnať. „Akoby som tam mala niečo nalepené."

„To bude tá náplasť," ozrejmil Davox.

„Predstav si, že ti prilepia dve kovové guličky na krk, tak niečo také."

„Ako piercing?" Vysunul jazyk, ktorého špičku jeden zdobil a ukážkovo ho podržal medzi zubami. Arieta trhane vydýchla a rýchlo prevzala slovo.

„Dobre, to je jedno, musíme sa toho nejako zbaviť."

„Za hodinu?" zhrozila som sa.

„Chceš s tým ísť na večierok, kde si to všimnú všetci? Rozpúta sa peklo. Keby to aspoň nekrvácalo, prekryla by som to makeupom."

„Tak na to dajme lepidlo a to potom môžeš prekryť." Navrhol duchaplne Davox, ale bolo mi jasné, že si robil srandu. Lenže Arietin prísny pohľad ho prinútil narovnať sa a krok ustúpiť, „neviem, čo s tým, fakt." Dvihol rezignovane ruky a ustúpil ešte o krok.

„Do frasa! Musíme to zamaskovať." Spomenula si na posledné slová, ktoré som si vypočula v suteréne a striaslo ma. Zbaviť ma toho mohol iba upír. Premýšľala som, čo tým myslel. Najviac ma však trápilo, že som im to nemohla povedať, ak som sa nechcela prezradiť.

Zostávala asi hodina do príchodu Ryana. Nemohla som sa pred tri klany - obrovské množstvo ľudí- postaviť s kusancom od upíra! Do danej chvíle mi to vôbec nedošlo. Neostávalo iné, iba sa vytratiť a za každú cenu prinútiť môjho upíra, aby mi prezradil, ako a či vôbec sa toho dalo do hodiny zbaviť. Netušila som však, ako sa k nemu dostať, nakoľko s makeupom a účesom neprichádzalo do úvahy liezť cez šachtu – Arieta by ma zabila- a aj keby som sa k nemu dostala cez dvere, ako ostatným vysvetliť náhle zmiznutie rany? Ak by teda existoval spôsob, ako sa jej náhle zbaviť... o čom som dosť pochybovala.

„Choď zohnať šatky, prívesky, nejaké obojky, hocičo, čo by tú ranu zakrylo." Nariadila som Ariete a pozrela na brata, „ty poď so mnou."

Davoxa by k upírovi pustili bez najmenšieho podozrenia.

Tak čo kočky? Páči sa vám zatiaľ príbeh?

♥♥♥