Pozornosť som sústredila na zapaľovač, s ktorým sa pohrával. Prehadzoval ho medzi prstami, občas škrtol kamienkom a pálil si voľnú dlaň, nezdalo sa však, že by ho to skutočne pálilo. V danej chvíli mi už došlo, že človek, sediaci predo mnou, bol v skutočnosti upír. Nešokovalo ma neskoré odhalenie, upír ako taký sa v dave ľudí dal iba ťažko rozpoznať, ak o to sám neusiloval.

„Zrejme už tušíš, kto som," prehodil znudene, očami stále sledoval plameň. „Ale to mi až tak neprekáža." Dvihol zrak a pár povedomých očí sa na mňa zadíval. Sivú plochu zreničiek dokresľovali tmavé okraje, ktoré zvýrazňovali chlad vychádzajúci z nich. Prešiel si jazykom po perách a poposadol.

„Pôvodne som mal iné rozkazy, než sa s tebou dohadovať, ale verím v to, že sa dokážeme dohodnúť bez ujmy na ktorejkoľvek strane."

Myseľ som mala stále zahalenú a vedela som, že v cigarete, ktorú mi ponúkol, muselo byť aj niečo iné okrem tabaku, čo spôsobilo stratu jasného uvažovania a uviedlo ma do súčasného stavu.

„Čo chceš?" Prehovorila som so stiahnutým hrdlom a zamrzela ma vlastná neschopnosť podniknúť kroky, ktoré by ma z pekelnej situácie dostali. Stuhnuté telo by ma zradilo pri prvom pokuse o útok alebo útek.

„Ak dovolíš, pýtať sa budem ja."

Mlčky som ho pozorovala, nemalo zmysel mu protirečiť.

„Rád by som vedel, kde držíte môjho brata."

„Netuším."

„Klameš. Tak to skúsime znovu. Kde je?"

„Aj keby som to vedela, myslíš, že ti to poviem?"

Prekvapene si ma prezrel a v kútikoch mu pohrával úsmev, snažil sa ho ukryť za kamenný výraz.

„Vieš, kto som?"

„Si niekoho brat..."

„A v prvom rade upír. Trvalo by mi asi pol sekundy pripraviť ťa o život."

„Ak by si ma chcel zabiť, už by som bola mŕtva." Tipovala som, dúfajúc, že správne.

„Ak budeš pokračovať s hrou na hlúpu, o chvíľu mi nebudeš k ničomu."

„Nehrám sa na hlúpu, neviem, o čom hovoríš." Zaklamala som a na dôraz mykla plecami.

„Tvoja rodina pred pár dňami uniesla môjho brata. Neverím, že o tom nič nevieš."

„Donedávna som ani nevedela, že existujete."

„Donedávna..." zopakoval, „zaujímalo by ma, čo viedlo k odhaleniu našej existencie."

„Našla som v knižnici knižku..."

Trpko sa zasmial.

„Máš rada hry, Elisya?"

„Odkiaľ vieš moje meno?" Položila som opäť otázku, na ktorú mi stále nedal odpoveď.

„Otázky kladiem ja. Keď teda nevieš, o čom rozprávam, pôjdeme na to inak. Život môjho brata za život tvojho." Obočie mu vystúpilo nahor a spýtavo si ma premeral.

Mlčala som, tak pokračoval.

„Ak mi vrátiš brata, nezabijem tvojho," trhol kútikmi a naposledy škrtol zapaľovačom, než ho s tresnutím odložil na stôl. „Dohodneme sa?"

„Každú chvíľu sem niekto príde." Prebehla som zrakom k dverám a nervózne si zhrýzala pery. Videnie sa pomaly zostrovalo a malátny pocit vyprchával z tela. Stále ma však ťažilo vlastné telo a márny by bol každý pokus o útek.

„Tomu by som neveril." Prstom si na dôraz poklepal po spánku. Ohrnula som peru a presunula pohľad na neho. I po danom zistení sa mi stále zdal príťažlivý a hoci som už v mysli necítila jeho nátlak, mala som sa na pozore.

„Ja ti naozaj neviem pomôcť."

Zhlboka sa nadýchol a razom prudko vydýchol. „Tak v tom prípade pôjdeš so mnou. Chcel som to po dobrom. Ale... nech je po tvojom. Vymením ťa za brata."

„Nie som dôležitá, nebudú ma chcieť vymeniť," skúsila som a chrbtom sa pritlačila o operadlo.

„Dovolím si nesúhlasiť. Tak poď." Nestihla som ani zaregistrovať, kedy sa jeho prsty omotali okolo môjho zápästia. Odrazu ma ťahal na nohy a s daným počínaním sa dostavila aj prvá vlna paniky. Zaprela som sa, bezvýsledne, moja sila proti jeho bola na smiech. Plynule kráčal a mne neostávalo iné, iba ho nasledovať. Protestovala som však, šklbala sa a všemožne mu skúšala ublížiť. Môj odpor vôbec nevnímal.

Odrazu sa niekto vynoril spoza rohu a po trávniku kráčal k nám. Grigori prudko zastal a trhol ma k sebe. Vzal ma okolo pása, pritisol o svoje pevné telo a voľnú ruku nasmeroval pred seba.

„Upokoj sa!"

Až vtedy som si uvedomila, že muž, ktorý k nám kráčal, v skutočnosti bežal a ceril špicaté zuby. Vzápätí sa mi do ucha dostalo ostré vrčanie.

„Victor! Prestaň! Potrebujeme ju."

Nevnímal, vzdialenosť sa rýchlo zmenšovala. Oči sa mi hrôzou rozšírili a v hlave mi preleteli desivé scenáre nadchádzajúcej situácie. Takmer som už vnímala zuby, ktoré sa mi vrývali do pokožky, keď som zrazu pocítila Girgoriho ruky. Postrčil ma za seba a zatarasil Victorovi cestu, brániac ma vlastným telom. Opätoval mu hrdelné vrčanie a prikrčil sa, pripravený na útok. Victor zastal, nezdalo sa však, že jeho agresivita vyprchala.

„Brániš ju, vážne?"

„Potrebujeme ju!"

„To sotva. Vyvraždím ich všetkých," hlas sa mu triasol od zúrivosti.

„Musíš sa hneď upokojiť. Ak to zistí Ionel, potrestá ťa."

„Nezastavím sa, kým ho nedostaneme späť!" hulákal a krok pristúpil. Aj Grigori sa posunul bližšie k nemu a telo sa mu zachvelo napätím.

„Hneď teraz sa upokojíš!"

„Až keď ju zabijem!"

„Victor! Naposledy ti hovorím!"

Stála som ako omámená, vnímala tvrdé údery srdca a zlyhávala pri každom pokuse o plynulý nádych. Trvalo sotva pár sekúnd, než ma premohol vlastný pud, otočila som sa na päte a bežala do domu. Podrážky dopadajúce hlučne na zem ma posúvali bližšie k dverám, stačilo už iba natiahnuť dlaň a zovrieť kľučku, keď ma čiesi ruky zdrapli a zastavili ďalší posun vpred. Súčasne sa mi o krk opreli horúce pery a vzápätí ich nasledovali ostré zuby, ktoré sa mi drsne zaryli do pokožky. Pálčivá bolesť vyrazila do tela. Skríkla som, strhla sa a nohy sa mi prívalom šoku podlomili. Žeravý pocit tečúcej lávy sa pomaly rozlieval, postupne sa prebíjal cez hrudník a končatiny až k žalúdku a dáviaci pocit mi napínal vnútro. Ruky ma čoraz viac gniavili, tlačili ma chrbtom k pevnému telu za mnou a celkom paralyzovaná som vnímala každý jeden hlt, ktorý do seba vtiahol.

Každú kvapku krvi, ktorú mi kradol.

Ubehli sekundy, možno minúty, ťažko povedať. Čas hral proti mne a s neurčitosťou som vnímala priestor navôkol a dokonca sa mi chvíľami zdalo, že šlo iba o nočnú moru. Odrazu bol však preč. Nikto ma už nedržal a bolesť z tela sa vrátila iba do krku. Vlastná vôľa ma neudržala na nohách. Dopadla som na drevenú podlahu, rukami sa zaprela a v sede so sklonenou hlavou rozdychávala predchádzajúci okamih. Srdce nepravidelne pumpovalo krv do žíl, vedomie si skladalo kúsok po kúsku následky jeho počinu a v momente, v ktorom som si uvedomila, čo sa stalo, dvere sa rozleteli.

Davoxov vydesený výraz mi utkvel v pamäti a i vo chvíli, kedy sa sklonil a dvihol ma do náručia, mu pretínal tvár.

„Preboha, čo sa stalo?" Posadil ma na stoličku a zúženým pohľadom prečesával okolie. Zastavil sa až na krvavej stope, ktorú som rýchlo prekryla dlaňou. Rana, z ktorej stále vytekala krv, nepríjemne pulzovala a na dotyk bola príliš citlivá. Bola som si istá, že po sebe zanechá nepeknú modrinu.

„Si v poriadku?" čupol si predo mňa a ustarane pozoroval moju tvár. Nadýchla som sa a krátko prikývla, než ma odhodlanie posunulo k rozprávaniu.

„Ten chlapec, s ktorým som sa bavila, bol..." Nestihla som dopovedať, môj pohľad sa stretol s Harryho. Arieta mu nakúkala spoza pleca a obaja podišli až k nám. Premýšľala som, či šlo o zhodu náhod, že ma šli hľadať v rovnaký čas alebo vycítili Grigoriho zmiznutie a tým pádom aj ústup jeho nátlaku.

„Čo sa stalo?" spýtali sa takmer súčasne.

„Napadol ju upír." Davox mi opatrne chytil ruku a odtiahol ju. Kútikom oka som sledovala, ako sa mu pri pohľade na ranu deformoval výraz. „Do frasa," pera sa mu skrivila a rukou si prešiel po zátylku.

„Ako sa to mohlo stať?" Harry podišiel ešte bližšie a tiež preskúmal uhryznutie. Arieta bez pohybu stála na svojom mieste, rukami si gniavila ramená a zdalo sa, že ju pohľad na mňa obral o dych.

„Ja, netušila som..."

„Nie je to tvoja vina," utešil ma Davox, „sám som to nevedel, hoci som sa na neho díval. Ak nechcú, neodhalíš ich."

Harry mi schytil dlaň medzi prsty a palcom prechádzal po hánkach. „Nemáš závrat? Nie je ti zle?"

Pokrútila som hlavou, neschopná slova.

„Dobre, ak by ti bolo nevoľno, hneď mi to musíš povedať, ktovie, koľko toho vysal. Čo sa vlastne stalo?"

Chvíľu som premýšľala, či im povedať celú pravdu.

„Boli dvaja."

Harry zahrešil a vymenil si s Davoxom pohľad. „Nemali sme sa rozdeliť."

Arieta sa sprudka nadýchla a dlaňou si prekryla ústa. Vyzerala celkom na odpadnutie.

„Ten, s ktorým som sa rozprávala... Nechcel mi ublížiť, iba chcel informácie."

„Ty si pila?" zarazil sa Harry a dôkladne mi preskúmal tvár.

„Áno, vlastne, musel ma nejako zmanipulovať. Nechcela som, vážne. Dal mi nejakú zvláštnu cigaretu, zostala som po nej primrznutá."

„Molichník," ozrejmil a trhol pohľadom na Davoxa, ktorý prikývol, „jeho listy spôsobujú malátnosť, pri veľkom množstve paralýzu až smrť." Pokrútil hlavou, vstal a rukami zovrel boky. „Ale keď som tvrdil otcovi, že by sme ich s Mirou mali na takéto veci pripraviť, vysmial ma. Ak by čo i len tušila, čoho sú schopní, nemuselo sa to stať."

„Je to moja chyba. Učil som ju, ale zrejme nie dosť."

„Nie je to ničia vina," prerušila som ich a s privretím viečok sa pomaly nadýchla, pociťujúc mierny závrat. „Proste sa to stalo."

„Zaujímalo by ma, čo majú v pláne..." uvažoval nahlas Harry.

„Hľadal toho uneseného upíra, bol to jeho brat. Kládol mi otázky a... a potom ma chcel uniesť, kvôli výmene. Ale zjavil sa ten... ten Victor a zaútočil na mňa. Grigori sa ma zastal, ale ten druhý ma stihol pohrýzť. A potom obaja zmizli."

„Je zarážajúce, že ich poznáš po menách."

„Grigori sa mi predstavil, keď sme sa vnútri rozprávali. A toho druhého oslovil menom."

„To je nepodstatné," štekol Davox, „máme väčší problém." Znovu si vymenili pohľady a Harry sa chytil za čelo.

„Čo s tým spravíme?"

„Netuším."

„O čom rozprávate?" Zamračila som sa.

„Ten, čo ťa pohrýzol, ťa označil. Môže ťa vystopovať."

„Čože?" takmer som vykríkla.

„Ucíti ťa na vzdialenosť približne jedného futbalového ihriska. Ak sa bude potulovať po okolí, skôr, či neskôr tvoj pach zachytí."

„Ja nemám pach..." Ohradila som sa dotknuto a pocítila prvé náznaky pokazeného žalúdka.

„Vieš, ako to myslím," Opravil sa Davox.

„Volajme to vôňa, prosím."

„Dobre, tak vôňu. Zacíti tvoju vôňu. Mohli by sme ich priviesť do sídla, ak nebudeme opatrní."

„Takže ma..." zakašlala som, žalúdok mi stiahlo a naplo ma, „takže ma nechcel zabiť?"

„Podľa mňa nie. Uhryzol ťa schválne. Stavil by som sa, že nás sledujú." Jeho zrak znovu putoval po okolí.

„Čo spravíme?" rozhodila som zmätene rukami a v rovnakej chvíli sa mi prudko stiahlo vnútro ako predzvesť toho, čo bude nasledovať a čomu sa už nedalo predísť. V predklone som odskočila k okraju terasy, kde som začala dáviť. Arieta ku mne priskočila a chytila mi vlasy do jednej ruky, druhou ma hladila po chrbte.

„Budeš v poriadku, to je z alkoholu." Chlácholila ma tichým hlasom.

„Potrebujem vodu," zamrmlala som a odpľula zvyšky slín do trávy. Davox na chvíľu odbehol a vrátil sa s fľašou v ruke. Hltala som plnými dúškami, nestihla som sa však riadne napiť. Harry mi vzal fľašu spred úst.

„Pomalšie, lebo budeš znovu zvracať."

Ubehlo pár minút, než sa mi žalúdok trochu upokojil a bezpečne som sa usadila späť na stoličku, v rukách som zvierala fľašu, ktorú mi brat medzičasom vrátil. Očami som sliedila v tme a snažila sa odhaliť prítomnosť kohokoľvek, kto by ma mohol pozorovať.

„Ako to teda vyriešime?" ozval sa Davox.

„Dá sa toho označenia nejako zbaviť?" spýtala som sa s nádejou. Predsa musel existovať spôsob...

„Netuším. Ale keď sa rana zahojí, malo by to pominúť."

„Malo by..."zopakovala som a stisla pery.

„Musíme ťa dostať domov. Budeme proste opatrní, aby sme sa neprezradili."

„Tak to je skvelé," zafrflala som, „takže som niečo ako vysielač?"

„V podstate," prikývol Harry, „ale v náš prospech, máš krátky dosah."

„Skvelé."

„Poďme domov, musíme ti tú ranu ošetriť."

Nutne som sa potrebovala zbaviť označenia, ktoré predstavovalo hrozbu minimálne na najbližších pár dní. Podvedome som tušila, kto by mohol vedieť, či sa s tým niečo dalo urobiť a bola som odhodlaná získať odpovede za akúkoľvek cenu.

♥♥ Ďakujem vám :)