Krátke klopanie ma vyrušilo z myšlienok a následne bratova hlava nakukla spoza dverí. Naposledy som sa obzrela v zrkadle, než si prečistil hrdlo a upútal moju pozornosť. Vošiel dnu, skĺzol ma pohľadom a úškrn mu zmenil dovtedy ostré rysy tváre. Harry žil v neustálom strehu a usmieval sa iba zriedkakedy.

„Ahoj," opätovala som mu úsmev a pritiahla uzol na temene hlavy.

„Vyzeráš dobre." Nasúkal ruky do vačkov a presunul sa z nohy na nohu.

„Všetko v poriadku?"

Prebehla som si riasy špirálou a na ústa natiahla rúž. Naše pohľady sa stretli v zrkadle.

„Otec chce s tebou hovoriť."

Nadýchla som sa, odložila kozmetickú taštičku na nočný stolík a zastala pred ním.

„Nechaj ma hádať. Dostanem kázanie o tom, ako sa má dáma chovať."

„A o sexuálnych praktikách pubertálnych deciek, ktoré sa po požití alkoholu začnú správať úplne nepríčetne..."

Dokončila som posledné úpravy a vsúvajúc mobil do zadného vrecka riflí vykročila k dverám.

„Tak nech to mám za sebou."

„Vezmi si sveter. Pre istotu."

„Odhalené ramená, jasné." Dospela som k záveru a s nechuťou siahla po pletenom roláku zavesenom na dverách.

Kráčali sme vedľa seba až do otcovej pracovne, Harry otvoril dvere a povzbudivo mi prešiel dlaňou po ramene.

„Potom vás odveziem."

Prikývla som a vkráčala do jamy levovej. Otec stál pri okne, okuliare so širokým rámom mu padali na stred nosa. Sústredene študoval papiere, iba letmo zachytil môj príchod a očami ďalej prebiehal po stránkach. Poobzerala som sa a s rukami zopnutými v lone vyčkala, kým sa zameria na mňa.

„Minútku."

Trpezlivo som postávala na krok od koženého kresla, umiestneného pred veľkým dreveným stolom. Môj záujem upútala biela dýka položená na ňom, rovnaká, akou Harry porezal môjho upíra. Zarazila som sa. Ornament na jej rúčke som rozpoznala ihneď. Nepatrný krok ma posunul bližšie. Telo sa naklonilo a zrak zostril práve vo chvíli, kedy si otec odkašlal a vykročil k stolu. Narovnala som sa, v rozpakoch trhala pohľadom na strany a zostávalo iba dúfať, že si moju zvedavosť nevšimol. Keď sa však usadil za stôl a odložil zväzok papierov, ktoré dovtedy študoval, moje obavy pohasli.

Napriamil sa.

„Ohľadom toho večierku..."

„...nebudem dlho. Iba pozdravím kamarátov..."

„Neprerušuj ma!"

„Prepáč."

„Nemusím ti snáď pripomínať, že zajtra očakávame dôležitú návštevu. Bol by som sklamaný, ak by sa na tebe podpísali dôsledky dnešnej noci. Takže do jedenástej budete všetci doma a samozrejme triezvy."

„Spoľahni sa."

„Zajtrajšok je pre teba významný deň."

„Ja viem."

„Aký máš z toho pocit?"

Svojou otázkou ma prekvapil. Nikdy sa príliš nezaujímal o naše názory, vonkoncom nie pocity. Zlomok sekundy som premýšľala, či byť úprimná alebo použiť jednu z otrepaných fráz.

„Príliš na to nemyslím," priznala som napokon.

„Chápem, že moje rozhodnutie nemusí byť v súlade s tvojimi predstavami. Avšak, pre klan je to najlepšie, čo môžeme urobiť. Secandi sú jedny z najmocnejších a spojenectvo nám prinesie omnoho väčšie bezpečie pre našich ľudí."

„Ja viem." Zopakovala som s dôrazom.

„Včera v noci sa na územie dostala skupina upírov."

„Čože?" Šok neplynul z toho, čo povedal, ale že to vôbec povedal. Vždy sa stránil podobných tém.

„Sú čoraz dotieravejší, musíme byť opatrní. Preto je nevyhnutné čím skôr konať."

„Ale... prečo mi to hovoríš?"

„S Gregorom sme sa zhodli, že svadbu treba urýchliť."

„To nemyslíš vážne," zhrozene som si ho prezrela. „Nestačí, že si ma donútil vziať si cudzieho človeka..."

„Pozor na tón!"

„Otec," vzala som dýku do ruky, preložila ju na stôl a sadla si na jej miesto. Oči sa mu pri pohľade na ňu rozšírili, zdalo sa, že o nej nevedel. Nedala som na sebe poznať, ako ma jej blízkosť znepokojila. „Mám iba jednu otázku. Možno to vyznie trúfalo, ale prečo sa musia klany spojiť práve svadbou? Nestačí, že si s Gregorom Secandim potrasiete rukou a budete úzko spolupracovať?"

Prešpikoval ma pohľadom. Oľutovala som bezočivosť, i keď už bolo neskoro. Hrdo som vysunula bradu a vyčkala na jeho reakciu. Napokon s povzdychom prehovoril.

„Lovci v každom klane skladajú prísahu Hlave. Nemôžeš preto očakávať, že by slúžili niekomu inému. Avšak, manželský zväzok spojí oba klany a tým zaistí, že lovci budú k dispozícii obom a Hlavy budú rešpektovať rovnako."

„Klany sa spoja, ale zostanú dve Hlavy? Ak sa na niektorých rozhodnutiach nezhodnete, čo potom?" Možno si sám neuvedomil, koľko problémov by mohlo okolo spojenectva vzniknúť.

„Hoci ma tvoja opovážlivosť zaráža, máš právo poznať dôvody nášho konania. Snáď ti to privodí stotožnenie sa so situáciou ." Otec niekedy rozprával, akoby bol z inej planéty.

„Snažím sa to iba pochopiť."

„Lovci budú naďalej poslúchať Hlavu, ktorej zložili prísahu. Ale tým, že sa spojíme, si budeme navzájom pomáhať a brániť ako svojich ľudí, tak aj ľudí z druhého klanu. V prípade nezhody sa samozrejme pokúsime nájsť kompromis vyhovujúci obom stranám."

„A ak ho nenájdete?"

„To je jediné, čo ťa ťaží?"

„Neviem, čo iné by ma malo zaujímať," mykla som plecami.

„Klany odjakživa bojovali na svojich územiach. K spojeniu dvoch klanov dôjde prvýkrát, takže je ťažké predpokladať, akú úrodu to prinesie. Je však nevyhnutné posilniť obranu. Pred pár dňami napadli upíry klan Lignumov na východe."

„Preboha... Ale veď... Veď odtiaľ pochádza Liv." Zhrozene som vytreštila oči.

Územie Lignumov susedilo s našim a Liv bola dcéra jedného z Nočných lovcov, zároveň Harryho priateľka.

„Je v poriadku. Podarilo sa jej s pár lovcami uniknúť. Zajtra dorazia k nám, sídlo im bude k dispozícii, kým sa nevyrieši ich situácia."

„Harry mi nič nepovedal," uvažovala som nahlas.

„Zakázal som mu o tom s kýmkoľvek hovoriť. Pôvodne som nemal zámer ti to prezradiť, ale nakoľko potrebujem, aby si bola ohľadom tejto veci rozumná, musím ťa o niektorých veciach informovať."

„Kadiaľ postupujú? Môžeme očakávať útok?"

„Nie, nerátame s tým, že by nás napadli."

„Ale vravel si, že sa potulujú po našom území."

„Prieskumníci, zopár kúskov. Nie sú nebezpeční... Navyše, sme v značnej presile, útok by pre nich predstavoval istú prehru."

Takmer som sa preriekla o Bratoch, vzápätí som si uvedomila, že by som o tom nemala vedieť. Arietu som nehodlala prezradiť, i tak mi v hlave vírila otázka, prečo jej otec tvrdil niečo iné ako môj. Jeden z nich rozhodne klamal alebo mal mylné informácie. V okamihu som vytušila, kde by sa dali získať odpovede na niektoré otázky.

„Prečo teraz? Nikdy takto bezhlavo neútočili." Nedúfala som, že by mi odpovedal pravdivo.

„Pretože som uniesol ich princa. Hľadajú ho."

Sánka mi poklesla prekvapením. Za celý svoj život som po prvý raz viedla s otcom podobný rozhovor a jeho otvorenosť ma desila.

„Prečo by si to robil?"

„Mám svoje dôvody. O tých pomlčím, ak dovolíš."

„Takže klan Lignumov napadli kvôli tebe?" neveriacky som pokrčila nosom.

„Je to pre vyššie dobro."

„Koľko lovcov zabili?"

„Dvadsaťtri..."

„A teba to nemrzí?" vyštekla som.

„Zmierni tón," upozornil ma a výraz mu stvrdol. „Na ľútosť nie je priestor. Chránim svojich ľudí. Na dnes sme skončili, môžeš ísť."

Pokrytec, pomyslela som si v duchu, nahlas som sa to bála vysloviť. Odpor, ktorý sa vo mne zrodil, som však nedokázala schovať. Zdalo sa, že chlad vyžarujúci z otca sa naťahoval až ku mne, dotýkal sa ma ľadovými pazúrmi a zanechával po sebe iba pocit prázdnoty. Ubíjala ma neschopnosť prísť na dôvod, pre ktorý by sa z neho stal človek, ktorý myslel iba na seba. Neverila som, že by bol niečoho podobného schopný. Desila ma predstava, že sme možno ďalší v poradí, istotou však bolo, že sa nezastavia, kým ho nenájdu...

...kým neprerazia múry sídla...

...

S kyslím výrazom som naskočila do auta a v duchu preklínala Arietu za jej dobre vyvinutú schopnosť presviedčať. Dnešok nemohol byť horší a po tom, čo som si vypočula, ma nadobro opustila chuť zabávať sa. Spomínaná sa znovu zachichotala na zadnej sedačke a jej parfum vyplnil priestory auta a zaštípal v nose. Podráždenosť spôsobená rozhovorom s otcom zo mňa sálala a hoci som si uvedomila, že sa snažím v mysli vyvŕšiť na všetkých okolo, nedokázala som si pomôcť. Davox sa k nej po chvíli pridal a periférne som zachytila, ako ju štuchol lakťom.

Harryho nálada bola tiež na bode mrazu. Stískal volant a uprene sledoval cestu, neprehovoril, odkedy sme sa pohli. Mlčky som ho sledovala a snažila sa niečo vyčítať z jeho tvrdého výrazu. Očividne sa trápil rovnakými starosťami ako ja.

„Tu zastav!" zvolal odrazu Davox a šľachovitá ruka sa natiahla pomedzi predné sedačky, prstom namieril na benzínovú pumpu pred nami. Otočila som sa dozadu.

„Čo potrebuješ?"

„Kúpim si niečo pod zub."

Harry stiahol na parkovisko a nechal bežať motor. Pozorovala som dvojicu bežiacu ku vchodu a pokrútila hlavou.

„Zbližujú sa..."

„Určite nie," precedila som, hoci mi napadlo to isté, iba som si to nechcela pripustiť. Nevadilo mi, že k sebe mali blízko, skôr ma desila myšlienka na prípadný rozchod, ktorý by mohol ovplyvniť naše kamarátstvo, hoci ona nebola typ, ktorý by zanevrel na kamarátku kvôli zášti voči jej bratovi.

„Aj vnímaš tie dvojzmysly, o ktorých sa stále bavia?"

„Aké?" zatvárila som sa nechápavo.

„Podľa mňa sa do konca týždňa spolu vyspia."

„Arieta nie je taká." Premýšľala som, koľko pravdy bolo v mojom tvrdení.

Harry sa krátko zasmial.

„Žiadna nie je taká, kým jej nejaký frajer nepomotá hlavu."

„S Charonom sa nevyspala, a to spolu boli tri mesiace."

„A už spolu nie sú..." podotkol iba a natočil sa ku mne. „Rozprávala si sa s otcom?"

Prikývla som. „Si v poriadku? A Liv?"

„Telefonovali sme spolu." Sprudka vydýchol a zadíval sa pred seba. „Je otrasená, ale žije. Medzi zabitými lovcami," nachvíľu sa zarazil a trhol ku mne pohľadom, akoby si nebol istý, koľko mi otec prezradil, „bol aj jej brat."

„Bože, to mi je ľúto."

„Ubytovali sa v hoteli vo vedľajšom meste, na noc zostanú tam a ráno by mali doraziť do sídla. Nie je ich veľa, zvyšok ich ľudí sa presunul ďalej na východ do Curtisovho klanu."

Naplnila som pľúca vzduchom a obaja sme sa odmlčali, oči mu občas ubiehali nadol a chvíľami som mala pocit, že sa nechal pohltiť vlastnými myšlienkami. Vzápätí znovu presunul zrak k mojej tvári a pousmial sa. Vo výraze sa mu ukrývala bolesť a pohľad na neho ma rozosmútil.

„Vieš," začal napokon priškrteným hlasom, „najviac ma štve, že som tam nebol. Nemohol som jej pomôcť."

„Nie je to tvoja vina. Ak by si tam aj bol, nezmenil by si to."

„Ale aspoň by som tam bol," zdôraznil.

„Chápem, ako sa cítiš," chytila som mu dlaň do svojej a stisla. Vzhliadol ku mne a po líci mu stiekla slza, rýchlo ju však zotrel.

„Harry," zatiahla som s ľútosťou, než mi skočil do reči.

„Blížia sa k nám. Včera v noci sme našli stopy konských kopýt."

„Kopýt?"

„Prieskumníci. Jazdia väčšinou na koňoch, aby rýchlejšie ušli. Nie sú to vojaci, iba zbierajú informácie."

„Aby nás potom mohli ich vojaci napadnúť," podotkla som a zvažovala, či sa Harrymu zdôveriť. „Môžem ti niečo povedať? Ale musíš mi sľúbiť, že si to necháš pre seba."

Prikývol.

„Arieta mi vravela, že tí Prieskumníci boli v skutočnosti Bratia."

Harryho oči sa rozšírili.

„Odkiaľ to vie?"

„Od otca."

„To nie je možné," zatváril sa udivene a odvrátil sa.

„Prečo by to nebolo možné?"

„Bratstvo je neľútostné. Kam prídu, tam dôjde k masakru. Vodca ich vyšle iba pri priamom útoku."

„Prečo by to potom Arietin otec tvrdil?"

„To je dobrá otázka." Odmlčal sa a zadíval cez čelné sklo na prichádzajúcu dvojicu. Vymenili sme si pohľad a obaja stisli pery.

♥♥♥ ďakujem vám