„Stačí mi meno!" odsekla som a sánka mi hnevom poskočila. Výraz jej tváre, pohŕdavý a dokonca sklamaný, ma privádzal k chuti vrátiť jej facku, ktorú mi dala neprávom. Iba obava o Traianove následné počínanie mi držala emócie pod kontrolou.

Matka zrazu schytila Codrina za lakeť a sotila ho dopredu. Prevrátil očami a nesúhlasne vydýchol, po očku ju sledoval a krútil hlavou. „Ako myslíš."

„Tu máš svojho otca, zoznám sa." Štuchla do neho ešte na dôraz. Vzápätí sa jej na tvári sformoval víťazoslávny výraz, akoby sme boli v pomyselnom boji, ktorý plánovala vyhrať. Neveriacky som sa dívala na Codrina, Jonasa Coopera, môjho učiteľa, upíra... Netušila som, kým v skutočnosti bol.

„Ty," pritiahla som pochybovačne obočie a pozrela na matku. „On? On je môj otec?"

„Sklamaná?"

„Nie. Ja... neviem." Zakoktala som sa a prešla si dlaňami po tvári. „Nepoznám ho, takže..."

„Budeš mať dostatok času na spoznávanie, keďže si sa rozhodla zostať. A teraz mi povedz, ako si to predstavuješ?"

„Čo?"

„Plánuješ žiť s upírmi?"

Hľadela som do tváre ženy, ktorá mala predstavovať oporný bod v mojom živote, napriek tomu sa mi zdala na míle vzdialená a natoľko cudzia, že som si nedokázala spojiť ženu stojacu predo mnou s matkou, ktorú som si pamätala spred troch rokov. Nevedno, či ju dokázal zmeniť život s upírmi alebo zatrpkla z iného dôvodu, netúžila som však zisťovať príčinu jej stavu.

Snáď ma to ani nezaujímalo...

„Neplánujem nič. Práve som prišla o všetko, čo mi kedy bolo blízke. A tým myslím aj teba. Takže sa z toho trochu spamätám a potom sa rozhodnem, čo ďalej."

„No, dlho by som neotáľala, upíry ľudí nemajú v láske."

„Predpokladám, že ani teba. Musí to byť ťažké." Naklonila som hlavu nabok a posmešne sa uškrnula. „Necítiš sa ako vyvrheľ?"

„Som Codrinova žena. O mňa si starosti robiť nemusíš."

„Nerobím si, neboj sa."

„Miorita, mohla by si nám spraviť kávu?" zapojil sa Codrin a dôrazne si ju premeral.

„Prečo?"

„Pretože chcem kávu!"

„Tak si ju choď spraviť!"

„Bež! Hneď!" Zavrčal.

Nadýchla sa, v snahe zachovať si pôvab pohodila vlasmi a po chvíli dôkladného skúmania mojej tváre prižmúrila oči.

„Pôjdem, ale len preto, že si tiež chcem dať kávu. Dáš si?" dvihla obočie.

Pokrútila som hlavou a sledovala elegantnú chôdzu, ktorou opúšťala miestnosť. Ostali sme sami. Srdce sa mi v okamihu rozbúchalo a oči sa rozšírili poznaním. Prvá chvíľa s mojim otcom a ja som netušila, čo povedať.

„Tiež som z toho rozrušený," začal napokon a pomaly prešiel k oknu, „prosil som ju, aby s tým počkala, kým sa trochu spoznáme."

„To je v poriadku, moja matka je bezcitná mrcha." Ozrejmila som neprimerane hrubo, vzápätí sa mi na tvári sformovala ospravedlňujúca grimasa. „Prepáč."

„To nič," zachechtal sa. „Vieš, má svoje muchy. Keď som ju spoznal, pokúsil som sa ju zabiť. Asi po pol roku som zistil, že ju sa dá buď milovať alebo nenávidieť."

„A prečo si ju začal milovať?"

Oprel sa o parapetu okna, pri ktorom do danej chvíle v rozpakoch postával. Nohy prekrížil v členkoch a zadíval sa na mňa.

„Prečo si ju milovala ty?"

Nemusela som odpovedať, pochopila som rečnícku otázkou, ktorou sa snažil naviesť ma na jeho zmýšľanie.

„Kedy sa zmenila?"

„Asi po tom, čo ju tvoj... čo ju Audax vyhodil."

„Pred troma rokmi?" Dovtípila som si.

„Chceš počuť celý príbeh?"

„Myslím, že o to sa pokúšala od začiatku. Lenže..."

„Príliš sa na ňu hneváš, aby si jej dala priestor?"

„Tak nejako." Uškrnula som sa. „Takže." Pozrela som mu do očí. „Codrin je tvoje pravé meno?"

Prikývol. „A nie som učiteľ na strednej škole." Zasmial sa.

„Ale snažil si sa." Tiež som sa zachechtala a spomenula si na tých zopár hodín, kedy sa skutočne snažil do nás vliať časť učiva.

„Chcel som ti byť nablízku. Mal som o teba strach, keď zmizol Dimitri. Navyše," nádychom ukončil príval ďalších slov a ukázal na gauč. „Prosím ťa, posaď sa. Je tu pár vecí, ktoré ti musím vysvetliť."

Zaváhala som. Pokúšala som sa vnímať ho ako niekoho, vďaka komu som existovala, i to mi šlo s ťažkosťami. Príliš veľa informácií, ktoré sa do mňa nestihli úplne vstrebať, mi spôsobili nemalý zmätok a Codrin sa mi chystal prihodiť ďalšie. Napokon som sa posadila.

„Bude to horšie ako to, že som Leela?"

„Neboj sa, sú to iba doplňujúce informácie, aby ti dávalo väčší zmysel, kto si."

„Tak začni," nadýchla som sa, v snahe dodať si odhodlanie, ktoré mi aj ako poslucháčovi chýbalo.

„Ja a Miorita sa poznáme veľmi dlhú dobu. Ešte z čias, keď bola slobodná."

Prehltla som.

„Potajme sme sa stretávali. Jej ani moja rodina o našom vzťahu nemala potuchy, nakoľko sa v tých časoch viedli konflikty. Za Audaxa sa musela vydať. Jednak aby nevzbudila podozrenie, že má niekoho iného a jednak sa klany dohodli na spojení vďaka svadbe."

„História sa opakuje?"

„Áno, opakuje." Prehodil smutne.

„Ale otec mi tvrdil, teda Audax, že sa takto klany spájajú prvýkrát."

„Klamal ti. Takmer v každej generácii sa to deje. Aby sa udržiavali zväzky."

„Prečo mi to nepovedal?"

„Možno mal pocit, že sa budeš cítiť výnimočná a ľahšie to prijmeš. Alebo sa hanbil priznať, že s tvojou matkou šli do vzťahu bez lásky."

„Počkať. Chceš mi tvrdiť, že sa nemali radi?"

„Ale áno, ale nie tak, ako by si čakala. Neboli do seba zaľúbení."

„On o tebe vedel?"

„Najprv nie. O nevere tvojej matky sa dozvedel, keď si sa narodila."

„Ako to?"

„Davox mal byť posledný. Dvaja synovia mu stačili, obával sa, že ďalšie by splodili dievča."

„Skvelé."

„Nezazlievaj mu to. Ženy sa u Lovcov nemajú až tak dobre. Sú v najväčšom nebezpečenstve, keďže žijú v neustálom konflikte a nemôžu sa ani brániť. Navyše im dohadujú manželstvá bez lásky a nútia ich držať sa vlastných zákonov. Ako ty a Ryan."

„Vieš o tom?"

„Áno. Si moja dcéra, zaujímal som sa. I keď som nemohol viac, než zbierať o tebe informácie..."

„Takže matka otehotnela..."

„Ale Audax vedel, že to nie je jeho, keďže s ňou odmietol spávať."

„Čo sa stalo potom?"

Odmlčal sa a zadíval sa do zeme. Párkrát sa nadýchol, akoby hľadal nejakú vnútornú silu a potom si ma súcitne premeral.

„Keď si sa narodila, pokúsil sa ťa zabiť. Dievča a ešte k tomu cudzie. Lenže nemohol. Každý vedel, že tvoja matka porodila, nechcel riskovať, že by sa to prevalilo. Zvažoval, že ťa uspí, a bude tvrdiť, že si bola chorá."

„Ale?"

„Tvoja matka ťa uniesla. Priviedla ťa sem."

„To vážne?"

„Bola tu dva mesiace, kým sa Audax upokojil. V záujme zachovania dobrého mena klanu a pretože chcel predísť šíreniu klebiet, prípadne narušeniu jeho pozície Hlavy, sa rozhodol vziať vás späť."

„Matka to riskla?" Neveriacky som si ho premerala.

„Nemala na výber. Až vtedy zistil, že si potomok upíra. Nevedel však, že tvoja stará mama bola Leela, podľa mňa to nevie dodnes."

„Čo bolo potom?"

„Priviedol ju domov, všetci si mysleli, že ste boli v nemocnici, nejaké popôrodné problémy. Nikto nemal podozrenie. Neviem, čo presne sa udialo potom, ale tvoja matka ma týždeň na to kontaktovala. Dala mi košom." Stisol pery a sklopil zrak.

„Ale veď ste spolu."

„Teraz už áno. Po návrate domov jej však tvoj otec dal na výber, buď ty alebo ja."

„Vybrala si mňa..." skonštatovala som sucho. Codrin prikývol.

„Nezazlieval som jej to. Mal som ťa rád. Ak naše definitívne odlúčenie malo znamenať, že budeš v bezpečí, bez váhania som na to pristal."

„Mohla predsa zostať s tebou."

„Nemohla. Milovala Davoxa a Harryho rovnako ako teba. Nemohla sa vzdať ani jedného z vás."

„No a vidíš, nakoniec sa vzdala."

„Dostaneme sa k tomu."

Zhlboka som sa nadýchla a začínala si jeho prítomnosť užívať. Akýsi zvláštny vplyv na mňa mal jeho hlas.

„Pokračuj."

„Nevideli sme sa desať rokov."

„Preboha..."

„Nebol deň, kedy by som si na vás dve nespomenul. Stále ste mi chýbali rovnako."

„Čo sa stalo?"

„Náhodou sme na seba narazili v meste."

Smutný, i keď romantikou presýtený príbeh, mi gniavil srdce, hoci hlavnú úlohu zohrávala moja teraz už bezcitná matka.

„A začali ste sa stretávať..." domyslela som si.

„Nedokázali sme si pomôcť. Bolo medzi nami silné puto. Navyše, tvoj vzťah s otcom, teda s Audaxom, bol celkom dobrý, Miorita viac neverila, že by ti bol schopný ublížiť."

„No, o tom by sme mohli diskutovať dlho," zasmiala som sa a vzápätí zvážnela. „Mirabella je tiež tvoja?"

„Nie, iba ty. Mirabella bola splodená náhodou. Tvoja matka nechcela ďalšie deti, lenže v ten deň si zabudla dať tabletku. A tvoj otec..."

„Dobre, chápem. Viem, ako sa robia deti." Stopla som ho dvihnutím ruky. „Takže, konečne sa dostávame k tomu, čo ma už dlhú dobu trápi."

Dvere sa otvorili a konverzáciu prerušila spomínaná s táckou, na ktorej mala položené tri šálky.

„Tak, tu to máme."

„Vravela som, že nechcem."

„Spravila som ti čaj."

„Načo si sa obťažovala?"

„Lebo vrela voda!" odsekla.

Poškrabala som sa na zátylku, skôr ako prejav nespokojnosti a pomrvila sa na gauči, na ktorý si sadla aj ona. Nenápadne som presadla na druhý koniec. Venovala mi pochmúrnu grimasu, nekomentovala to však.

„Porozprávali ste sa?"

„Áno." Odpovedal Codrin. Zrejme tušil, že môj mozog začal pracovať na plné obrátky.

„A dostali sme sa až do bodu, kedy si nás opustila."

„Čože?" Striedavo si nás premerala a ukryla polovicu tváre za šálkou.

„Codrin sa k tomu nedostal, akurát si vošla. Takže, ako si umrela? Mama?" naoko zvedavo som sa usmiala.

„Aha, takže si sa dozvedela dosť veľa."

„Áno, niektoré veci ma zarazili, ale..." Nadýchla som sa a pokúsila sa zahnať nasrdený výraz. S Codrinom sa mi rozprávalo omnoho ľahšie, avšak niektoré veci by mi možno mala prezradiť ona. Či ma hnala túžba po uzretí emócií, ktoré by mi napovedali, že ju to aspoň trochu mrzelo alebo som jej len chcela dopriať potupný pocit pri priznaní vlastného zlyhania, nevedno...

„Chcem len vedieť, prečo si sa rozhodla v našich očiach umrieť."

Mlčala. Očakávala som argumenty, výhovorky, krik... ale ona mlčala. A zahanbene odvracala zrak.

„Tak prečo?"

Márne som vyčkávala na odpoveď, nezdalo sa, ani žeby nad ňou premýšľala.

„Mami!"

„Pretože ma prinútil!" zvreskla, až som nadskočila. Traian spozornel, rýchlo som však dlaňou naznačila, aby sa nehýbal.

„Ako to myslíš?"

„Päť rokov sa nám darilo ukrývať náš vzťah. Lenže napokon nás odhalil. Strašne sme sa vtedy pohádali, zbil ma a prisahal, že zabije aj mňa aj teba. Veľmi zúril, Elis. Veľmi."

„A?" nabádala som ju, aby pokračovala a pokúsila som sa vyformovať menej ostrý výraz.

„Vyhnal ma s tým, že sa nikdy viac nesmiem vrátiť. A vyhlásil ma za mŕtvu. Obvinil upírov, že ma zabili a telo je tak zničené, že nie je možné otvoriť rakvu."

„Koho sme pochovali?"

„Prázdnu rakvu."

„Dokázala si to urobiť svojim deťom? Mysleli sme si, že si mŕtva!" Zahučala som a vstala. „Plakala som za tebou každú jednu noc! Každú!"

Za chrbtom sa mi ozvalo vrčanie. Párkrát som sa zhlboka a pomaly nadýchla.

„Nedal mi na výber!"

„Vždy máš na výber! Rozhodla si sa odísť! Nechať nás v tom, že si mŕtva." Slzy sa mi tlačili do kútikov a nedokázala som sa zbaviť pocitu strašne krivdy.

„Zaprisahal sa, že ak odídem a nebudem robiť problémy, uzavrie mier."

„S kým?" Vyštekla som a vyhľadala Codrinov smutný pohľad.

„S Ionelom. Uzavreli mier až do doby, kým zostanem mimo. Iba som chcela všetkých ochrániť. Ak by som sa pokúsila s vami spojiť, Audax by okamžite zaútočil."

„Lenže si sa nakoniec spojila."

Tentoraz sa ozval Codrin.

„Audax uniesol Dimitriho, čím porušil mierovú zmluvu."

„Snažila som sa ťa presvedčiť, aby si ho pustila, pretože upíry sa chystali zaútočiť."

„Vtedy, keď si za mnou prišla do školy..."

„Áno."

„Myslela som si, že si upír. Pohybovala si sa strašne rýchlo. A bola si taká... Iná..."

„Keď som sa ti zjavila, vedela som, že to bude pre teba obrovský šok. Poprosila som Viu, aby šla so mnou. Opantala ti zmysli, aby si ma považovala za upíra. Bolo to jediné, čo mi napadlo. Aby si si nejako mohla vysvetliť, že žijem."

„Nemohla si mi povedať pravdu?"

„Nebolo kedy. Ak by ma niekto z ľudí uvidel... ak by niekto zistil, že žijem..."

„Tak čo? Aj tak bola vojna. Davox v nej umrel!" Znovu som zahučala. „Čo si docielila tým skrývaním? Nezachránila si nikoho."

„Nevieš si predstaviť, ako ma jeho strata bolí." Zamračila sa.

„To si teda neviem. Si ako kus ľadu!" Odfrkla som pohŕdavo.

„Iba som sa naučila..."

„Dokonale skrývať svoje pocity, áno. Viem. Snáď sa to nikdy neobráti proti tebe."

„Eli," oslovil ma Codrin. Pri započutí hlasu som pohľad presmerovala na jeho prívetivú tvár a časť zlosti zo mňa opadla. „Celý čas sa snažím dostať k jednej zásadnej veci."

„K akej?"

„Tvoje znamienko na tvári. Vieš, čo to znamená?"

Jeho prudká zmena témy sa dala považovať za pokus ponechať medzi nami aspoň to málo, čo sa dalo považovať za komunikáciu a zbytočne nezvyšovať napätie. Mala som toho na jazyku ešte dosť, ale čosi v Codrinových očiach ma presvedčilo, aby som obviňovanie matky nechala na inokedy.

Alebo ho aspoň dávkovala po častiach...

„Nie."

„Elisyan."

„To mi už raz bolo povedané."

„Vlastné meno v pôvodnom jazyku sa nezobrazuje ani pravým Leelaim."

Zamračila som sa. „Čo tým myslíš?"

„Blížiš sa k dospelosti. V niektorých kultúrach to znamená, že psychicky dospeješ a dostaneš sa na inú mentálnu úroveň hodnú tvojho postavenia."

„Ja nemám postavenie."

„Máš, len o ňom ešte nevieš. Niečo sa s tebou deje."

„Prečo si to myslíš?"

„Pretože máš na spánku znamenie."

„Takže to nie je moje meno?"

„Nie tak úplne..."

Nemusela som dlho premýšľať, kto by mi pasoval na Elinho otca ♥ (JR Bourne sa mi k nemu najviac hodí)...

Dievčatá - a chlapci - zase som si zavarila :D keď už si myslím, že som tam, kde som sa snažila dostať minimálne desať kapitol, zistím, že som sa ocitla niekde úplne inde :D ale to je jedno, iba moje nepodstatné výlevy.. S kapitolou som maximálne spokojná, ich prvé stretnutie sa vyvíjalo ešte lepšie ako som si myslela. Čo hovoríte? Sklamal vás výber otca alebo je to v poriadku? Ďakujem vám za komentáre, za priazeň, za všetko, ste naj ♥