Grigori

Vošiel som do izby práve vo chvíli, keď Dimitri a Eli od seba odskočili. Nepotreboval som veľa dôvtipu k tomu, aby som si domyslel, čo do tej chvíle robili.

„Zdá sa, že som vás vyrušil." Zavrčal som a tresol dvermi až tak, že Eli nadskočila. Zabodol som nahnevaný pohľad do bratových očí a i keď mi bolo jasné, že nemohol tušiť nič z toho, čo sa udialo, kým bol uväznený, neodpustil som si vlastnú reakciu. Eli zahanbene sklonila zrak a pohrávala sa s prstami v lone. Môj príchod ju očividne rozrušil, i keď s tým musela rátať, keďže boli v mojom byte. Možno kvôli tomu ma to ešte viac rozzúrilo.

„To nič," postavil sa Dimitri, „iba som chcel vidieť Elis." Uškrnul sa a i keď sa na ňu zvrchu díval, pohľad mu neopätovala. Stále hľadela do zeme. „Pôjdem," trhol perami v ľahkom úsmeve a vykročil k dverám. „Ešte sa uvidíme," prehovoril k nej ponad plece, než prešiel okolo mňa až k dverám. „Maj sa, Grigori."

„Ahoj." Zamumlal som na pozdrav a len čo zavrel, vydal som sa do kuchyne pre pohár vody.

„Počkaj, ja..." zakoktala sa a párkrát vtiahla vzduch, kým sa dvihla a rozpačito ma nasledovala. „To, čo sa stalo..."

„Šetri dych," zastavil som ju dvihnutím ruky a neubránil sa poskakujúcej sánke. Svoje emócie som však držal na uzde, hoci ma naskytnutý pohľad stále prenasledoval a klamal by som, ak by som tvrdil, že ma to neranilo, avšak... Život ma naučil vždy udrieť prvý. Nikdy sa nenechať potupiť, nech by šlo o čokoľvek. A v danom duchu som aj pokračoval. „Nemáš mi čo vysvetľovať. Medzi nami nič nie je." Dodal som rázne a otvoril chladničku. Túžbu ukryť sa pred jej upreným pohľadom som si však nepripustil a tváril sa, že išlo skutočne o smäd.

„Nič?" zalapala po dychu.

Otvoril som fľašu so studenou vodou a ohol pery nadol, súčasne mykol plecami. „Len sme sa bavili." Priložil som ju k ústam a hoci ma smäd dávno prešiel, logal som plnými dúškami v snahe ukryť frustráciu.

„Aha," odvrkla, na môj vkus celkom bezcitne.

„Je mi jedno, čo robíš vo voľnom čase." Zaklamal som. Myseľ ma varovala, že dané slová nebude ľahké vziať späť a snáď moje konanie bolo prehnané, ale v tej chvíli som to považoval za najlepšie rozhodnutie. Možno potreba ublížiť jej rovnako, ako ona ublížila mne alebo len túžba dokázať jej, že ma neranilo, čo urobila... Nevedno.

Bez slova sa otočila a vykročila k dverám.

„Kam ideš?"

„Za Ionelom." Odsekla.

„Počkaj na mňa."

„Kašlem na teba!" zvolala dôrazne.

„Eli, do frasa, stoj!"

Kráčala však ďalej, vôbec nedbala na to, že by ju mohol niekto vidieť alebo dokonca ju napadnúť. Aké zbytočné boli moje obavy som pochopil vo chvíli, kedy som bol príliš blízko – podľa Traianovej stupnice ohrozenia - a v okamihu, keď som sa po nej natiahol, zaútočil na mňa. Nestihol som sa nadýchnuť počas letu naprieč obývačkou a nárazom do steny mi z pľúc vyrazilo aj zvyšok vzduchu, ktorý tam ešte bol. Hlasné zabručanie mi uniklo z hrdla a vzápätí Elin krik sa rozľahol po byte.

„Preboha, Traian! Zbláznil si sa?"

Akoby snáď čakala odpoveď, rozhorčene zastala pred ním a s rukami vbok ho karhala, kým som sa pozbieral zo zeme.

„Už nikdy viac na neho nesmieš zaútočiť, rozumel si?" dôrazne vysunula obočie a dodala tichšie, „hoci facku by si zaslúžil." Pomaly sa otočila ku mne a nevoľky si ma prehliadla. „Si v poriadku?"

„Nič mi nie je." Precedil som. „Mala by si si ho vycvičiť. Začína byť nebezpečný."

„Nechcem ho vycvičiť! Chcem ho zbaviť Oddanosti."

„Veľa šťastia," zahundral som a vykročil von z bytu. „Nasleduj ma láskavo. Sama sa tu nebudeš premávať."

„Rozkaz!"

Prudko som zastal a otočil sa k nej. „Ide mi o tvoje bezpečie. Tak sa neofukuj."

„Ja? Ty si sa urazil."

„Neurazil som sa, len si ma prekvapila, nič viac."

„A Dimitri prekvapil mňa. Keby si to necháš vysvetliť... ale to je jedno, veď medzi nami nič nie je, však?"

Sám som vedel, že brat o nás nič nevedel a tak logicky nemohol tušiť, že som k Eli niečo cítil. Ak by čo i len tušil, že som ju mal rád, nikdy by sa o nič nepokúsil. Zrejme som sa zachoval ako blbec, ale v danej chvíli na tom nezáležalo.

„Predtým, než vyrazíme, nemohol by sa osprchovať?" pokrčil som nosom na dôraz svojich slov a celkom prosebne skĺzol Eli pohľadom, vzápätí kývol k Traianovi.

Hlasnú vydýchla. „To by asi bolo rozumné."

„Prinesiem mu nejaké šaty, v tomto bude celkom nápadný." Ukázal som na mikinu, ktorú mal stále omotanú okolo pása.

...

Dorazili sme k dverám veľkej miestnosti, v ktorej sa konali rozsiahle porady a preberali útočné stratégie. Vykoľajil ma už len fakt, že mi otec kázal prísť na dané miesto a nie do jeho kancelárie, kde by sa sotva vošlo pár upírov. Neveštilo to nič dobré, nechcel som však Eli vopred znepokojiť.

Otvorenie dverí a následný pohľad na skupinu upírov, ktorá pozostávala z Rady a päťčlenného Bratstva, ju primrazil k miestu. Srdce jej poskočilo, krok cúvla a vystrašenými očami mapovala vnútorné priestory.

Čo bolo horšie, Traian jej strach vycítil, inštinktívne zastal pred ňou a nepatrne vyceril zuby, spoza ktorých unikalo tiché varovné vrčanie.
Áno, upútal pozornosť úplne všetkých.

Opatrne dvihla ruku, priložila ju na jeho zápästie a keď sa na ňu pozrel, pokrútila hlavou. Vydýchol som si, keď sa stiahol do úzadia a zahnal moje desivé predstavy, v ktorých lietali hlavy Bratov po celej miestnosti.

„Budete tam stáť?" Zavrčal Ramén, jeden z troch členov Rady.

„Už sme na vás čakali." Doplnil ho Codrin. Vykročil som a cestou venoval Eli povzbudivý pohľad. S krátkym zaváhaním ma napokon nasledovala.

„Jeho nechajte vonku!" Zavrčal Domnica a nevraživo zabodol zrak do Traiana.

„To bude problém," ohrnul som peru a prebehol si rukou vlasy, už vopred premýšľajúc, ako by zdevastoval chodbu, ak by sa niečo zomlelo a Eli by bola v ohrození. Radu som nikdy nemal rád, príliš veľa nafúkancov pokope a snaha liezť otcovi do zadku z nich priam sršala. Bratstvo bolo síce neľútostné, ale spravodlivé. Navyše, Victora a Dimitriho sme už mali na našej strane. Teda, aspoň som v to dúfal. Prial som si, aby celé rokovanie dopadlo dobre, pri pohľade na nedôverčivé tváre ma však desil opak, ktorý by sa mohol stať realitou.

Eli sa usadila, Traian sa postavil za ňu a ruky si prekrížil za chrbtom. Postoj vojaka mu zostal, stál v strehu a pozoroval všetkých navôkol. S pevne zaťatou sánkou akoby vyhodnocoval mieru ohrozenia.

„Nemá tu čo hľadať. O jeho záhadnom zmŕtvychvstaní sa porozprávame neskôr." Štekol a s rukami zapretými do stola pomaly vstal. „Hľadali sme ho niekoľko týždňov, mimochodom," naklonil hlavu k ramenu.

„Pri záchrane Dimitriho..."

„Áno, tú historku som už počul." Skočil mi do reči, pokračoval som však.

„...sa nám podarilo nájsť aj jeho. Je ešte trochu otrasený, tak na neho dávam pozor. Preto je tu. Nerád by som ho nechal bez dozoru."

„Tak s ním počkaj vonku! Keď skončíme s Elisyou, rád si vypočujem, kde sa celý ten čas motal." Podozrievavo prižmúril oči a skĺzol pohľadom najprv jeho, vzápätí Eli. Spájal si ich dokopy, čo sa mi vôbec nepáčilo. Eli sústredene hľadela pred seba a keď sa Traian presunul za môj chrbát, pochopil som, že mu to mysľou prikázala, aby nebudili podozrenie.

„Traian môže zostať, patrí predsa k nám." Rozhodol Dimitri. Nikto neprotestoval, Domnicovi naďalej tvrdý výraz zdobil tvár. Odmlčal sa, čo znamenalo v jeho prípade vždy zlé znamenie. Bol jedným z najdrsnejších upírov, akých som kedy poznal.

„Myslel som si, že sa porozprávame trochu viac.. v súkromí." Osopil som sa na otca. Ľútostivo ma prešiel pohľadom a pokrútil hlavou.

„Nemal som na výber. Toto sa týka celej rasy."

„A čo konkrétne? Že je Eli u nás?"

„Áno, presne to." Odpovedal Ramén a prísne si prezrel Eli. „Uvedomuješ si, čo môže jej prítomnosť spôsobiť?"

„Je to dočasné a býva u mňa. Nikomu sa neukazuje..." zahováral som, hoci ma ich skeptické výrazy utvrdili v zbytočnosti môjho argumentovania.

„Je to dcéra Hlavy! Nášho najväčšieho nepriateľa." Zdôraznil Luca, ďalší z Rady.

„Ktorá ma zachránila!" Zavrčal Dimitri.

„Preto stále žije. Ale to nič nemení na tom, že musí odísť."

„Dovolím si nesúhlasiť." Zapojil sa konečne otec a pomaly vstal. „Eli zachránila oboch mojich synov, som jej zaviazaný."

„Názor jednotlivca neovplyvní celú skupinu." Protest prišiel od Raména.

„Nie som len jednotlivec, som váš kráľ." Zdôraznil otec.

„Aj kráľ musí rešpektovať zákony a bezpečie rasy klásť nad všetko ostatné." Vyhŕkol Luca.

„Ak by predstavovala hrozbu, sám ju odstránim!"

Vymenili sme si s Eli pohľad. Zrejme tiež uvažovala nad tým, ako sa otec zachová, ak zistí, čo dokáže.

Ak zistí, čo jej krv dokáže...

Ticho sa prehĺbilo, chvíľami som nadobúdal pocit, že prešli hodiny. Nenápadne som skúmal všetkých prísediacich, ich nič nehovoriace tváre ma hádzali do čoraz väčšej frustrácie. Čím viac času som mal na premýšľanie, tým viac som si uvedomoval šlamastiku, v ktorej som hral hlavnú úlohu. Nešlo len o Eli, ukrýval som nového upíra, ktorého som sám premenil a jeho príchod do nášho sveta budem musieť vysvetliť. Záchvev mnou prebehol vo chvíli, kedy sa Eli ozvala.

„Mohla by som sa k tomu vyjadriť?" Po krátkom rozruchu spojenom so šeptaním a šomraním sa napokon postavila, ignorujúc fakt, že jej nikto nedal kladnú odpoveď. Traian spozornel. Než prehovorila, uistila sa, že sa na ňu dívali všetci.

„To, čo moja rodina robí, som zistila, až keď priviedli Dimitriho. Od prvej chvíle som sa mu snažila pomôcť."

„To môžem potvrdiť." Ozval sa spomínaný. Pár upírov sa k nemu otočilo, než sa znovu zadívali na Eli.

„Verte mi, že ak by bolo v mojej moci s tým niečo urobiť, skončila by som tú nezmyselnú vojnu. Chápem však vaše obavy a preto bude lepšie, keď čím skôr odídem."

„S tým nesúhlasím!" Dôrazne som pokrútil hlavou a s prosbou v očiach vyhľadal otcov pohľad. Stisol pery a po chvíli mlčania sa konečne ozval.

„Nemusíš odchádzať. Beriem za teba plnú zodpovednosť."

„Aj ja." Zvolal Codrin.

Opäť sa miestnosťou rozľahla tichá vrava a nesúhlasné a pohŕdavé pohľady vopred napovedali o verdikte, ktorý ešte nikto nevyslovil.

„Tak hlasujme!" Navrhol Dimitri duchaprítomne.

„Nie je o čom hlasovať. Je pre nás nebezpečná!" Domnica ju prepálil pohľadom. Vedel som, že ak by mohol, v okamihu by ju zabil. „Pokojne ju mohol poslať Audax a celé to na nás hrá."

„Hlasovanie je fér." Ruka môjho otca sa dvihla ako prvá. „Ja som za to, aby zostala."

„Ja tiež." Pridal sa Dimitri.

„Aj ja." Tretia ruka patrila mne.

Pohľadom som zablúdil k Laurentovi a Christianovi, dvom členom Bratstva. Po chvíli váhania Laurent prehovoril. „Patrí k rodine Lovcov." Mykol plecami, ruku ponechal dole. Christian iba prikývol a ruky prekrížil na hrudi.

Domnica sa uškrnul a tvárou sa mu mihla nenávisť, keď sa zadíval na Eli.

„Asi nemá zmysel plytvať slovami, ale samozrejme sme proti." Ozval sa Ramén a Luca jeho slová potvrdil.

„Ja som za." Prikývol Codrin.

„Samozrejme." Zachechtal sa Domnica, hoci v jeho hlase nebol ani náznak pobavenia.

„Victor?" Dvihol som spýtavo obočie. Váhal príliš dlho.

Nadýchol sa, prečistil si hrdlo a pomaly vstal. Pozrel na Eli spôsobom, ktorý mi o jeho rozhodnutí v okamihu napovedal.

„Eli, zachránila si môjho Impreuna. Nikdy ti to nezabudnem. Nemám proti tebe nič, naozaj, ale.." odmlčal sa nachvíľu, kým si navlhčil pery, „tiež si myslím, že sem nepatríš. Budú z toho nemalé problémy a napokon by si na to doplatila len ty."

„Chápem," uistila ho a trhla kútikom.

„Je to nerozhodne." Prižmúril som oči. Nastalo dlhé a nepríjemné ticho.

Kto iný by mohol byť lepším predstaviteľom Domnica, ak nie Tyler? :D

Kapitola taká všelijaká :D nie som s ňou moc spokojná, ale v podstate išlo o predstavenie ďalších postáv, obzvlášť Domnica, ktorý bude mať svoj priestor v príbehu. Názor o ňom si ešte neutvárajte, mohol by byť mylný. :) Ďakujem vám a krásne sviatky všetkým, dúfam, že ste sa moc neprejedli :D

Je to nerozhodne... Čo myslíte, ako to vyriešia?