Kŕčovito som zvierala operadlo stoličky v otcovej kancelárii a po očku sledovala, ako pravidelne udieral do klávesnice. Nebolo jasné, či šlo o hlúpy zlozvyk alebo si ma zavolal vždy naschvál skôr, než mal hotové veci. Na pravidelnom vysedávaní a čakaní, kým sa dostanem na rad, bola najhoršia nervozita, ktorá ma zakaždým obklopila. I samotná nemožnosť protestovať pridávala na intenzite nepríjemných pocitov, ktoré sa jeho prítomnosťou iba stupňovali.

Otec ma vždy zavolal len v nutných prípadoch...

Pootáčala som sa, so snahou zabiť nudu preskúmala už dôverne známy interiér a príslušenstvo, ktoré do jeho kancelárie patrilo. Vnútro mi horelo nedočkavosťou, o hodinu som sa mala stretnúť s Grigorim a postarať sa o jeho záchranu. S každou ubehnutou minútou som si viac zhrýzala líca a nedokázala myslieť na nič iné, iba na neho. Pod chvíľami mi dokonca napadlo, že ma otec zdržoval schválne, kým moji bratia mu kdesi stínali hlavu. Zachvela som sa a dlaňami si prešla po ramenách, zaháňajúc mrazivý pocit na pokožke.

„Vydrž ešte." Zdôraznil otec a pripomenul mi svoju prítomnosť. Po chvíli skutočne vypol notebook a zopínajúc ruky na stole sa na mňa zadíval. „Musíme sa o niečom porozprávať."

„To mi došlo."

„S Gregorom sme sa rozhodli urýchliť svadbu. Vzhľadom k okolnostiam považujem za nevyhnutné poslať ťa do ich sídla, kde budeš vo väčšom bezpečí."

„Oni žijú v atómovom kryte?" Neodpustila som si. Prižmúril oči a nahnevaný výraz mu vytvoril na čele vrásky.

„Snažíš sa byť vtipná?"

„No," schmatla som rukávy od svetra a požmolila ich v prstoch, „klan Audaxov je najsilnejší. Ak nie som v bezpečí tu, tak potom jedine v kryte..." mykla som ľahostajne plecami.

„Elisya," nadýchol sa, mne sa dych zastavil pri započutí svojho mena z jeho úst, „naše sídlo obiehajú upíry, mohli by čoskoro zaútočiť. V ich širokom okolí je úplný pokoj."

„Aha. A čo ostatní? Všetci odídeme?"

„Vlastne Mirabela pôjde s tebou, ostatní sa postarajú o úspešné zvládnutie prípadnej roztržky."

„Inými slovami, ostanú a budú bojovať o život."

„Áno, tak to v našom svete chodí."

Odmlčala som sa, nenachádzajúc v sebe slová, ktoré by dokázali človeka bez citu prinútiť myslieť aj na blaho niekoho iného. Jeho chladný postoj do mňa vo vlnách narážal, trieštil každú vidinu idylického vzťahu otca s dcérou a nútil ma premýšľať, či bol daný stav normálny alebo bol normálny iba pre nás. Potlačila som chuť spýtať sa ho priamo, vopred som tušila, že by som sa stretla s nepochopením.

„Chápem, že sa s danými okolnosťami ťažko stotožňuješ, ale ubezpečujem ťa, že všetko robím iba pre tvoje dobre." Oči sa mi nepatrne rozšírili vplyvom jeho pohľadu, ktorým si ma premeriaval. Naklonil hlavu na bok a zamračil sa ešte viac. „Si si toho vedomá, však?"

„Áno." Ťažký povzdych, ktorý sprevádzal slová, sa mi nepodarilo zadržať.

„To ma teší, pretože až do víkendu budeš doma."

„Dávaš mi zaracha?" Zovrela som operadlá silnejšie.

„Snažím sa ťa chrániť," opäť zdôraznil.

„Počkať. Prečo do víkendu?"

Srdce sa mi roztĺklo, odpoveď už visela vo vzduchu. Malá nádej na iný dôvod sa ma držala až do chvíle, kým prehovoril a zahubil ju naveky.

„Svadba bude v sobotu."

„Čože?" Vyšvihlo ma do stoja, stolička s rachotom putovala po drevenej podlahe a prinútila otcove obočie klesnúť ešte nižšie, než doposiaľ. Rozčúlený výraz mi mal napovedať stupeň pohoršenia z môjho správania. „To nemyslíš vážne, však?" zaprela som sa päsťami do stola a naklonila sa cez stôl k nemu. Zaťatá sánka mi poskočila, hnev sa vo mne prudko hromadil a bránil mi v akejkoľvek snahe o pokojné vystupovanie.

„Sadni si!" Sám sa pomaly postavil a týčil sa nado mnou ako strom uprostred poľa. „Hneď!" Netrvalo sekundu, než som krok cúvla a dopadajúc späť na stoličku vzdorovito prekrížila ruky. Pohľad zabudnutý do zeme, odvrátená tvár a pohŕdanie k nemu vysielali môj tichý názor, bez zbytočných slov, ktoré by ho nútili naďalej si presadzovať vlastnú autoritu.

„Vyprosím si takéto správanie. Ak sa to zopakuje ešte raz, budeš náležite potrestaná!"

„Nechaj ma hádať. Dáš mi domáce väzenie?" kútik oka sa priblížil jeho smerom, iba nutná potreba zistiť, nakoľko ho moja otázka vytočila, ma k tomu popohnala.

„Máš ostrý jazyk. Budem veriť, že Ryan si s tvojim temperamentom poradí."

„Iste. Otec." Odsekla som trpko. „Môžem už ísť? Mám úlohy."

Skúmavým pohľadom si ma prezeral hodnú chvíľu, než zo šuplíka vytiahol papier a posunul ho po stole mojim smerom.

„Najprv mi vysvetli, čo má toto znamenať?"

Zabodla som pohľad na preložený papier a výraz mi skamenel. Ani mi nenapadlo v prvom momente schytiť papier a zistiť, o čom rozprával. Podozrenie ukryté v jeho tvári i hlase ma upovedomilo o blížiacom sa probléme.

„Kde si to videla?" Šklbol zrakom k papieru, v tichej výzve. Ruku som neisto natiahla, otvorila preložený list a vzápätí stuhla. V neschopnosti žmurkať som iba bolestne prehltla a očami mapovala popísaný papier, ktorý som dôverne poznala.

I miesto, kde sa nachádzal pred tým.

„Ty si sa mi hrabal vo veciach?" Šplechla som obvinenie a dopriala mu pohŕdavý pohľad.

„Iba som kontroloval tvoju bezpečnosť."

„Tým, že mi prehrabeš izbu?"

„Čo ťa viedlo k tomu textu?"

„Textu? Sú to len čmáranice."

„Kde si to videla?"

„Nikde! Iba som si čmárala na hodine!" Pokúsila som sa ignorovať zvieravý pocit v žalúdku a papier položila zložený spať na stôl. „ Nemôžem uveriť, že si mi prehľadal veci!"

„Ak sú to len čmáranice, prečo si to tak dôkladne schovala?" Obočie sa mu spýtavo vysunulo. Miešala sa vo mne vina s krivdou a do očí sa mi natlačili slzy.

„Dôkladne schovala?" Skríkla som. „Bolo to iba v šuplíku medzi skicármi!"

„Doparoma, neklam mi! Odkedy takto píšeš?" Hlas sa mu odrážal od stien a chuť zutekať úmerne rástla s jeho hnevom.

„Píšem? Sú to čmáranice!" Opäť som zdôraznila, ale nezdalo sa, že by ma počúval. V podvedomí som sama cítila, koľko lži bolo na mojich slovách, ale hoci som netušila, kde sa vo mne vzala schopnosť kresliť - písať - podobným spôsobom, pre mňa to boli stále iba bezvýznamné kresby. Pre otca očividne znamenali viac a ako som si stihla všimnúť, i Grigori sa pozastavil nad jedným z ornamentov, ktorý som kreslila do prachu. A otcova prudká reakcia napovedala, že šlo o niečo omnoho významnejšie, ako len nezmyselné čarbanice.

„Tak mi povedz," znovu som uchopila papier, otvorila ho a strčila mu ho pod nos, „čo podľa teba kreslím?"

„Píšeš." Opravil ma, prečistil si hrdlo a vytrhol mi papier z rúk. Krátko prebehol očami moje veľdielo.

„Prebudená jeho príchodom, pohladená bozkom smrti. Tá, ktorú zahubia alebo ich ona spasí. Nech..." prestal, položil papier a spod viečok sa na mňa zadíval. „Ďalej to nepokračuje."

Šokovane som sa na neho dívala a snažila sa upokojiť rozbúrené vnútro. Rozpaky sa stupňovali, cítila som, ako mi horia líca pomyselnou vinou a potreba hájiť sa naberala na intenzite.

„Ako je to možné?"

„Kde si videla to písmo?"

„Nechápeš, že neviem o čom hovoríš? Nikdy som podobné znaky nevidela." Hlas sa mi triasol a so stúpajúcim podráždením sa zvyšoval. „Ani som netušila, že to je nejaké písmo. A že to niečo znamená."

„Do frasa!" Prebehol si rukou vlasy a rozpačito pokrútil hlavou.

„Vysvetlíš mi, o čo ide?"

„Nie. Choď do svojej izby."

„Čože?"

„O nič nejde. Choď sa učiť."

„Ale..."

„Elisya! Choď!"

Nadýchla som sa a rezignovane nechala vzduch prudko uniknúť z úst, čo pripomínalo nesúhlasný ston. Poslúchla som však a s tresnutím dvier sa vyparilo skôr, než by sa dočista rozzúril.

...

Trvalo mi celých dvadsať minút dostať sa nepozorovane z domu a ďalšiu pol hodinu som sa trmácala chodníkom medzi stromami, ktorý susedil s hlavnou cestou. Občas okolo prešlo auto, vďaka tme a hustému porastu som však bola dobre ukrytá i pred prípadnými Lovcami, ktorí by si ma mohli všimnúť a odviezť ma späť do sídla.

Nevedomosť ma držala vo svojich pazúroch, bránila mi v jasnom uvažovaní a čím viac som sa pokúšala poskladať všetky kúsky dohromady a pochopiť, o čom otec rozprával, tým viac mi zvieralo hrdlo. Blížiaca sa svadba pripomínala katastrofu, ktorej by sa každý normálny človek pokúsil vyhnúť a klamala by som samej sebe, ak by som tvrdila, že mi to nenapadlo. Lenže vysloviť nahlas niečo tak neprístupné, ako nesúhlas s otcovým rozhodnutím, bolo nemožné. I tak mi v hlave vírili rôzne scenáre, ktoré by mi mohli dopomôcť vyhnúť sa nechcenému zväzku na celý život. Nebolo však možné vyčleniť si myšlienky iba na hľadanie spôsobu odmietnutia svadby. Grigori mi zaberal značnú časť úvah a spolu s jeho bratom sa pre mňa stali akýmsi únikom pred tým, čo ma v sobotu čakalo. Zamerať sa na záchranu niekoho iného, keď už seba som zachrániť nedokázala. I malá útecha z toho, že by boli obaja v poriadku, stačila na to, aby som pretrpela všetko, čo sa na mňa chystalo a pokúsila sa žiť s tým čo najprijateľnejšie. Kdesi v hĺbke duše som však cítila bodavý pocit, že si Ryana nikdy nevezmem a dané vedomie ma ako jediné držalo pri zmysloch. Akoby som predpovedala nejaký zázrak, ktorý by ma vyslobodil z pomyselných pút nasadených osudom.

Dorazila som na dohodnuté miesto stretnutia, zabočila do tichej neosvetlenej uličky medzi dvoma budovami. Iba svetlo z hlavnej ulice sa popri stenách plazilo k mojim nohám a poskytovalo očiam dostatok obrazu potrebného na orientáciu. Rozhliadla som sa, ale Grigoriho som nikde nevidela. Oprela som sa, dlane priložila na studené kachličky a hlavu zaklonila. Za privretými viečkami sa mi premietal predchádzajúci rozhovor s otcom a opätovne som sa vracala k textu, v snahe pochopiť jeho význam a nájsť aspoň jednu indíciu, ktorá by ma priblížila k tomu, čo sa okolo mňa dialo. Neustále som však narážala na múr a frustrácia vo mne rástla každou minútou.

„Dúfam, že snívaš o mne." Ozval sa povedomý hlas, vytrhol ma z myšlienok a srdce mi poskočilo. Či radosťou alebo ľaknutím, to už sa nedalo určiť. Môj pohľad sa stretol z Grigoriho. V tlmenom svetle lámp, ktoré slabo dopadalo na jeho tvár, pôsobil temnejšie ako obvykle. Čierne oblečenie splývalo s okolitou tmou a iba vďaka obrysom som rozpoznala postoj, v ktorom sa uvoľnene opieral plecom o stenu vedľa mňa, s prekríženou nohou a rukami vo vačkoch.

„Ahoj." Mimovoľne sa mi dvihli kútiky.

„Tak, čo sa deje?" Jeho ustaraný tón ma zahrial pri duši a v danej chvíli som nadobudla pocit, že bol jediným, komu som sa mohla zveriť so všetkých. Dôvera, ktorá sa vykryštalizovala z nezhôd a slovných útokov, sa mi usadila v mysli a hoci som nedokázala prísť na jediný dôvod jej existencie, rozpoznala som jej prítomnosť.

A to stačilo...

Nikdy som neštudovala vlastné inštinkty a neupínala pozornosť k tomu, čo sa mi snažili povedať. Až do chvíle, kým som nespoznala Grigoriho.

Nádych, výdych. Pristúpila som k nemu. Zaklonila hlavu, aby som mu videla lepšie do tváre, i keď sa predo mnou črtal iba nejasný obraz jeho výzoru, avšak s jasnými sivými očami, ktoré ako jediné som dokázala vidieť bez vplyvu tmy, ktorá nás pohltila. Žiarili a zvedavo ma pozorovali. Odhodlane som podišla až celkom k nemu, ruky mu ovinula okolo krku a v objatí mu hlavu zaborila do ramena. Jeho vôňa mi udrela do nosa, prudko som vtiahla vzduch a vzápätí si uvedomila, že to zaregistroval. Rukami ma schytil okolo pása, pritiahol si ma celkom k sebe a sám sa nadýchol z mojich vlasov. Srdce mi splašene udieralo do hrude a telo zahorelo pod vplyvom jeho prítomnosti. Po pokožke sa mi rozlievalo teplo, do mysle mi vstupoval pokoj, ktorý pomaly vytláčal temnotu do úzadia a odrazu všetko pohltil akýsi zvláštny druh šťastia, ktorý nemal vlastný odtieň, iba navodzoval bezmyšlienkový stav, v ktorom som nedokázala nájsť obavy, sužujúce ma až do danej chvíle. Jeho náručie sa pre mňa stalo záchranným člnom v mori nepríjemných udalostí, ktoré sa mi za poslednú dobu neustále lepili na podrážky. Avšak, v prebiehajúcom momente, všetko sa rozplynulo.

Netušila som, ako dlho sme sa objímali. Keď sa odtiahol, prebehli mnou zimomriavky a posmutnela som nad stratou chvíle, ktorá nemala nikdy skončiť.

„Ahoj," pousmial sa a ruky opäť nasúkal do vačkov. „Zdá sa, že som ti chýbal."

„Prepáč, ja..." Návrat do reality ma razom schladil. Prehratie si posledného okamihu ma hodilo do rozpakov a červeň zaplavila líca. „Udialo sa toho príliš a ja som potrebovala objatie."

„Rád som poslúžil." Uškrnul sa a krátko sa poobzeral. Nadobudla som pocit, že i on pociťoval rozpaky a dané vedomie ma svojím spôsobom uspokojilo. „Predpokladám, že si ma nezavolala len kvôli tomu." Nabádal ma prezradiť dôvod nášho stretnutia.

Vytiahla som z vačku mobil, otvorila správu od Ariety a podala mu ho.

„Máš predstavu, čo to znamená?"

Displej mu osvetlil oči, ktoré pátravo prechádzali správu. Stisol pery a dvihol ku mne zrak. Nabral do pľúc vzduch a vrátil mi mobil. „Budem k tebe úprimný."

„To by som ti bola vďačná."

„Už pár dní mám podozrenie, že sa k niečomu schyľuje. Ide to mimo mňa."

„Mohol by si to bližšie rozvinúť?" Podpichla som ho a odložila telefón do vačku.

„Victor pravdepodobne chystá útok."

„Takže je to pravda..."

„Áno. Lenže o ničom konkrétnom neviem. Victor predo mnou podobné veci tají. Nie som totiž zástancom bojov, pretože zásadne vždy o niekoho prídeme. Vážne ma nebaví pochovávať svojich blízkych."

„Tak prečo s tým niečo nerobíš?"

„Fakt sa ma to pýtaš?" zasmial sa. „Pozri sa na seba. Kým tvoja rodina sa pripravuje na prípadný útok upírov, ty sa s jedným schovávaš v uličke. Máš pocit, že mám možnosť zastaviť niečo z toho, čo sa mi nepáči?"

„Pravda... ale ja sa aspoň snažím..."

„Čo sa snažíš? Oslobodiť môjho brata? Držíte ho už týždeň."

„Nie je to také jednoduché."

„Ja viem. Som rád, že sa mi snažíš pomôcť. Ale neviň ma z útoku, ktorý nemám možnosť ovplyvniť."

„Kedy plánujú zaútočiť?"

„Netuším. Ale pokúsim sa to zistiť."

Nadýchla som sa a po krátkom váhaní si s ním preplietla ruku. Sklonil hlavu a zadíval sa na naše spojené dlane. Vytrhla som sa a zahanbene odvrátila tvár. Pocítila som na pokožke jeho prsty, ktorými sa mi jemne obtrel o ruku a po chvíli nás znovu spojil. Vzhliadla som do jeho tváre.

„Tiež mám nutkanie dotýkať sa ťa."

Privrela som oči a trochu sa upokojila, než ma odhodlanie posunulo k zničeniu príjemného okamihu.

„Je tu ešte niečo... Moji," prehltla som, neschopná uveriť tomu, že zrádzam vlastnú rodinu. „Moji bratia ťa plánujú dnes v noci zlikvidovať."

Oči sa mu rozšírili, mlčal však.

„Musíš sa ukryť alebo..."

„Nebudem sa ukrývať."

„Pochopil si význam slova zlikvidovať, však?" Upevnil stisk a palcom mi prešiel po hánkach.

„Ty máš o mňa strach?"

„Jasné, že mám."

„Pretože...?" Predvídala som jeho stúpajúce obočie, keďže sa naň nedalo vidieť.

„Pretože," zatiahla som a odmlčala sa.

„No tak! Povedz to," v hlase mu bolo počuť úsmev.

„Pretože nechcem, aby sa ti niečo stalo."

Ticho sa zachechtal.

„Prečo? Som len upír."

„Pretože... Pretože nedopoviem, pretože ani ty si to naposledy nedopovedal."

„Pretože ťa mám rád, Elisya." Na hruď mi dopadol obrovský balvan, srdce mi zovrela mocná neviditeľná ruka a v očiach ma zaštípali slzy. Pocity, ktoré sa ma razom zmocnili, vyčarovali úsmev na tvári a kŕčovito stiahli tvár v priblblej grimase. Nadšenie z jeho doznania som ledva udržala na uzde, aby som ho nedala navonok príliš poznať.

A vo chvíli, kedy som sa chystala prehovoriť, do očí mi narazilo ostré svetlo z baterky. Ďalšie oslepilo Grigoriho a súčasne sme sa prudko otočili k stene, chrániac oči pred vypálením zreničiek.

„Kurva! To je Eli!" Ozval sa jeden z hlasov. Zovrelo mi hrdlo aj žalúdok a roztriasli sa mi kolená pri rozpoznaní hlasu, z ktorého sršala zúrivosť.

Milujem to!!♥♥ či veríte, či nie, príbeh sa vyvíja sám a vždy, keď si sadnem k pc, netuším, ako bude pokračovať. A potom, dokončím kapitolu a čumím ako puk, kam sa dej pohol. Následne začnem uvažovať, čo si s tým počať a ono sa to vždy akosi utrasie. Žije vlastným životom, postavy si robia, čo sa im zachce a ja, hoci príbeh vytváram, som iba prostriedok k tomu, aby napredoval a ožíval. Je fascinujúce sledovať jeho vývin kdesi za oponou a nemať naň dosah ani vplyv. Od každej kapitoly niečo očakávam, nikdy netuším, čím ma prekvapí a priala by som každému, aby zažil pocity, ktoré zažívam pri písaní ja.

I keď som narazila párkrát na blok, nikdy som sa nezastavila úplne a z toho tranzu ma vždy dostala myšlienka na to, že niekde tam vonku sú úžasní čitatelia, ktorí čakajú na ďalšiu kapitolu. Ženiete ma vpred a ja som vám za to neskutočne vďačná. Moja najväčšia vďaka však patrí mojim úžasným dievčatám (v osobnom živote), ktoré ma podporujú a fandia mi, vždy so mnou preberajú poslednú kapitolu a dokonca ma aj sprdnú, čo som to postvárala. Ďakujem vám, Zoja, Kama, Sabi a Dorka ♥ ľúbim vás ako koňa :D :D :D a ďakujem všetkým, ktorých príbeh zaujal a čítate ho ♥.. kým vy budete čítať, zatiaľ ja budem písať.