Prudko som sa posadila a očami sliedila v tme. Izba zahalená rúškom bezmesačnej noci mi neposkytla ani za mak obrazu. Iba hluk prichádzajúci z dvora majestátneho sídla, patriaceho mojej rodine už od nepamäti. Viečka zakmitali, snaha o jasnejšie videnie ich nútila opakovane sa zatvárať a otvárať. Tmu však neporazili a uši bez obrazu s ťažkosťami vykreslili, čo sa vonku dialo. Natiahla som sa k lampičke, vzápätí miestnosť ožiarilo ostré svetlo vychádzajúce zo žiarovky a vniklo do každého kúta miestnosti, kde vytváralo rôzne tiene.

Rozpoznala som známe hlasy viacerých ľudí, dokonca i otcov nahnevaný tón, ktorým rozdával príkazy. Unikali mi konkrétne slová a hoci mi myseľ našepkávala, aby som zostala v posteli, zvedavosť ma neodbytne štuchala. Pomaly som zložila nohy z postele a súčasne odhrnula prikrývku, snáď v snahe neprehlušiť ani jediné slovko, ktoré by som mohla zreteľne začuť. Hlasy sa však prekrikovali, prílišný zhon, ktorý dozaista prebiehal na nádvorí, ma prinútil znovu prehodnotiť svoj pôvodný plán. Zastala som v pohybe, pootáčala sa a zamyslene zabodla zrak pred seba. Otec so skupinou lovcov odišiel tesne po zotmení a zdal sa viac rozrušený, než obvykle. Zmocnili sa ma obavy a úzkostlivo som si prešla po vlastných ramenách. Chlad v miestnosti mi pohladil pokožku, jemne mnou zatriasol a odrazu ma obomkla túžba vrátiť sa pod teplú prikrývku. Končiaca zima stále mala svoju moc a studený nočný vzduch mi cez otvorené okno prenikal do izby. Ešte chvíľu som váhala a vytrvalo načúvala zvukom, než ma napokon nohy krôčik po krôčiku presúvali k oknu. Opatrne som odhrnula kus hodvábnej látky povievajúcej vplyvom jemného vánku. Úzka medzera, ktorá sa vytvorila, mi umožnila nahliadnuť na dvor. So snahou ostať ukrytá, neodvážila som sa príliš vykloniť a v rýchlosti prebehla zrakom, čo mi zorný uhol dovolil. Zopár otcových mužov sa hnalo s baterkami v rukách cez vydláždenú uličku pod oknami. Príliš zaneprázdnení vlastnými povinnosťami, aby dvihli hlavy a uvideli ma vo výške prvého poschodia. Ostré svetlo im osvetľovalo cestu a zároveň aj celú šírku mramorovej cesty, vďaka čomu mi umožnilo obzrieť si každý detail.

„Držte poriadne tie reťaze!" zvreskol mohutný hlas, prisahala by som, že patril môjmu staršiemu bratovi. Miesil sa s ďalšími, o poznanie tichšími a občas ho prehlušilo zopár hlasov prichádzajúcich z väčšej diaľky.

Napínala som uši a za občasného žmurknutia rozšírenými očami sledovala okolie. Zvedavosť ma celkom pohltila, prinútila ma krok pristúpiť a o čosi viac odhrnúť záves. Otec nemal rád sliedenie a vždy delil osobné veci od pracovných. Ako Hlava lovcov mal za sebou nespočetne úspešných bojov, poväčšine sa však odohrávali mimo sídla a vždy sa vystríhal rozruchu uprostred noci, pred zrakmi ľudí, ktorých sa to netýkalo. Hlavne ženám sa lov odopieral, okrem babičky Leistry sa mi nevybavila jediná, ktorá by kedy za klan Audaxov bojovala.

So zatajeným dychom som upriamila pozornosť na rastúci tieň na náprotivnej stene a čoskoro sa spoza rohu vynorili dvaja chlapi. Cúvali a v rukách zvierali konce napnutej reťaze. Napriamila som sa a túžba zahliadnuť, kto bol na druhom konci, mi naklonila telo do strany.

Až ho napokon moje oči uzreli. Vzpieral sa, vrčal a svaly napínajúce sa pod reťazami niekoľkokrát omotanými okolo tela sa dali rozoznať aj napriek vzdialenosti. Z očí mu šľahali nenávistné plamene a hoci urputne bojoval o oslobodenie, jeho snaha vychádzala na zmar. Za chrbtom mu totiž kráčali ďalší dvaja muži, držali druhý koniec reťaze, ktorej stred zvieral jeho telo. Zapierali sa rovnako, ako prví dvaja a chvíľami to vyzeralo, že tvrdé kovové časti povolia. Postupovali uvážlivými krokmi, občas ich trhlo dopredu, vzápätí získali stratenú rovnováhu a zovreli reťaz pevnejšie.

Tušila som pôvod spútaného muža.

Hoci som o nich počula mnoho príbehov a čítala nejednu knihu, nikdy sa mi nenaskytla možnosť uzrieť skutočného, žijúceho a nebezpečne pôsobiaceho upíra. Prítomnosť štyroch chlapov na jeho zvládnutie bola odrazu pochopiteľná. Prechádzala som mu zrakom po tele a fascinovane rozšírila oči, neschopnosť od neho odtrhnúť pohľad mi do žíl vlievala túžbu uzrieť celú jeho tvár. I z boku vyzeral neobyčajne, množstvo sily, ktorá z neho vyžarovala, ma ohromila. Spôsob, akým sa mu reťaz zarezávala do kože, ma na okamih rozľútostila, vzápätí ma však myseľ varovala pred súcitom, za ktorý by som mohla byť náležite potrestaná. Jediný skutočný nepriateľ pomaly kráčajúci v obkľúčení lovcov mi do života nemohol priniesť nič dobré. I prostý pohľad na neho by mal moc spôsobiť ohromnú skazu. Príbehy však ani zďaleka nedokázali vykresliť pocity, ktoré sa ma zmocnili. Záujem prevyšoval všetko ostatné a v jeho tesnom závese sa ťahala túžba. Túžba zastať mu zoči-voči, dôkladne si ho prehliadnuť, prípadne sa končekmi prstov dotknúť pevného tela, ktoré sa spájalo s hrozivým, zverským a diabolským monštrom. Donedávna som ich priraďovala k rozprávkam pre deti, daný moment mi však menil názor závratnou rýchlosťou. V danom smere príbehy nezveličovali...

Odrazu sa zaprel nohami do zeme a šklbol dvoma chlapmi pred sebou. Pomaly otočil hlavu mojim smerom a očami stúpal nahor. Potiahol nosom, akoby niečo zacítil, hruď sa mu podvihla pri množstve vzduchu, ktorý vtiahol a reťaz zaškrípala. V tom istom okamihu sa jeho oči stretli s mojimi. Kolená sa mi razom podlomili a hoci myseľ vysielala signáli do nôh, aby ma posunuli od okna, drevené končatiny nedokázali reagovať. Spaľujúci pohľad, ktorým ma nadobro uzamkol, mi rozbúchal srdce a zastavil čas. Dívali sme sa na seba hodnú chvíľu, počas ktorej som stratila schopnosť dýchať a ak by ním obaja chlapi netrhli silou, ktorá ho presunula na kolená, snáď by som zostala v jeho pohľade uväznená navždy. Dopadol na štyri, rukami sa zaprel do zeme a prsty skrútil do pästí. Z hrdla mu uniklo burácavé vrčanie, horná pera sa ohrnula pod návalom zlosti, ktorá mu roztriasla telo a súčasne odhalila biely chrup doplnený o očné zuby predĺžené do ostrých hrotov. Pomaly dvihol hlavu, avšak než stačil čokoľvek urobiť, priskočil k nemu môj brat a špicom bielej dýky mu plynule prešiel po tele. Z ďalšieho hrdelného zvuku, ktorý ma rezal v ušiach, mi naskočili zimomriavky a prstami som sa pokúsila utlmiť jeho intenzitu. I chlapi sa prikrčili a odvrátili tváre. Dýka vytvárala pozdĺž chrbtice ranu, z ktorej sa valila čerstvá krv. Hrôzou som takmer vykríkla, nebyť ruky, ktorú som presunula na ústa a zamedzila tak vydaniu akéhokoľvek zvuku. Príliš pohltená scénkou predo mnou, nemohla som dopustiť, aby si ma niekto všimol.

„Nič neskúšaj, lebo ti ňou prebodnem srdce." Varoval ho brat, medzičasom sa presunul pred neho a čupol si, aby sa ocitli v rovnakej výške. Dýkou mu zamával pred tvárou na dôraz svojich slov. Odpoveďou mu bolo opakované zavrčanie a na okamih ma ovládol strach z toho, že by sa reťaz skutočne uvoľnila a skočil by po jeho krku. Díval sa mu striedavo do očí a na dvoch chlapov, ktorí šklbali za reťaz, v snahe prinútiť ho ďalej kráčať. S hrôzou som pozorovala ranu, z ktorej sa krv roztekala po celej šírke chrbta a viditeľne ho oslabovala. Pomaly sa postavil a vykročil za chlapmi. Chcela som ho znovu vidieť, v duchu som si priala, aby sa na mňa ešte raz pozrel...

„Eli!" vytrhla ma z myšlienok mladšia sestra. Nadskočila som pri neočakávanom zvuku a zvrtla sa čelom k nej. „Čo robíš pri okne?" spýtala sa zvedavo a súčasne kráčala ku mne. Ustúpila som a vykročila jej naproti, s úmyslom odpútať jej pozornosť.

„Mirabela, prečo nespíš?"

Zaklipkala modrými očami, príliš veľkými na detskú tváričku, ktorá jej patrila. „Nemôžem spať. Otec..." zarazila sa a na okamih sklopila zrak, než ju odhodlanie prinútilo znovu ho dvihnúť. Hlavu nechala sklonenú a spod viečok ku mne vzhliadla. „Chytil jedného z nich, však?"

Pritiahla som obočie, netušila som, aká odpoveď by bola príhodná.

„Neviem. Neviem, čo sa vonku deje," zaklamala som a mykla plecami. „Mala by si ísť spať."

„Môžem sa pozrieť? Z môjho okna nevidno nič," nečakala na odpoveď, vydala sa k spomínanému miestu.

Zastala som jej cestu. „Mala by si ísť spať." Zopakovala som iba a významne si premerala jej útle telo.

„Ty si sa predsa dívala," kývla a so záujmom jej vystrelilo obočie nahor. „Videla si ho?" oči jej zaiskrili.

„Iba som zatvárala okno, bolo mi chladno."

Naklonila hlavu, prezrela si otvorené okno a stále vanúcu záclonu, než jej obočie prekvapením stúplo a presunula zrak ku mne.

„Prestaň sliediť a choď spať." Dokráčala som k oknu a zavrela. „Otec ťa potrestá, uvidíš."

„Môžem zostať tu?" Pozrela na posteľ.

„Nie, rozhodne nie. Si už veľká."

„Mám desať."

„Ja. Ja som už veľká..." opravila som sa.

„Fajn," zašomrala a plazivými krokmi smerovala k dverám.

„Mira?"

„Áno?"

„Choď rovno do svojej izby, dobre?"

Stisla pery na znak ústupu. Tušila som, že mala v úmysle preskúmať každý kút v sídle a dopátrať sa toho, čo sa vonku udialo. Jej zámer nebol pre mňa prekvapením, sama som si líhala s presvedčením, že hneď ráno začnem pátrať. Vypla som lampičku a izba sa vzápätí ponorila do tmy. Hluk pomaly utíchol. Zakryla som sa až po bradu a ešte chvíľu načúvala vzdialeným hlasom, ktoré postupne ustali. A s nadchádzajúcim tichom mi viečka poklesli a snový svet ma čoraz viac zaťahoval do svojej moci. Zaspávala som s myšlienkou na ohnivé oči, z ktorých šľahala nenávisť. Keď sa však zadívali na mňa, znežneli a rozžiarili sa sivou farbou tak jasnou, až sa s ťažkosťami dalo uveriť, že sivá sa pripisovala odjakživa chmúrnosti.