4. marec, 2021
16.57 hod.

Uprostred davu upútal Jungkookovú pozornosť rúžovovlasý muž, pretože nie veľa ľudí malo vlasy sfarbené do tak výraznej farby. Jungkook si odpil z kávy a pozoroval muža, ktorý stál pred obchodom s obuvou a zúrivo rozprával do telefónu. Hovoril tak nahlas, že ľudia vedľa neho naňho vyčítavo zízali a Jungkook bol schopný počuť jeho hlas, no bol príliš ďaleko, aby rozumel, čo rúžovovlasý muž rozpráva.

Napokon bol Jungkook až príliš zvedavý, tak sa postavil z lavičky, na ktorej sedel posledné dve hodiny, pozorujúc turistov v centre mesta Seoul. Keď si bol istý, že do nikoho nenarazil a nevylial si kávu na tričko, Jungkook prešiel cez dav, aby sa dostal bližšie k mužovi, ktorý stále nahnevane rozprával do telefónu.

„ -viem, kde je, preboha!... Nie, povedal som ti to už tisíckrát!... Povedz mu, aby to skúsil znova. Neviem!... Áno, čakám. Čo?... Áno, nie. Išiel dovnútra, uh, videli sme sa... asi pred dvadsiatimi minútami, myslím. Možno to bolo len pätnásť minút, ale koho to zaujíma. Nie, ide o to, že nezdvíha ten zasraný telefón!"

Jungkook bol teraz dostatočne blízko na to, aby počul muža, ktorý rozprával a s polovičným úsmevom a so zamračeným obočím ho očaril zmesou pobavenia a obáv. Zdalo sa, že rúžovovlasý muž čakal na niekoho, kto sa neukáže.

„Prisahám, že ak ho uniesli, ani nezavolám políciu!... Prečo? Prečo?... Pretože som mu povedal, aké nebezpečné je to práve teraz s tým bláznivým masovým vrahom v Seoule nebezpečné! Ale on chcel ísť aj tak nakupovať a ja som nechcel, aby išiel sám, tak som - počkaj chvíľu. Myslím... áno, prichádza. To malé hovno sa uškŕňa!... Oh, prekrista! Zavolám ti neskôr, hyung."

Rúžovovlasý muž ukončil hovor, odložil telefón do vrecka a pozrel sa na niekoho, kto vychádzal z obchodu.

„Prečo sa na mňa tak pozeráš, Jiminie? Bál si sa o mňa? Aw, to je rozkošné!"

V momente, ako Jungkook započul ten hlas, jeho stisk okolo kávy sa uvoľnil, pohár mu prekĺzol cez prsty a dopadol na zem. No Jungkook si nevšímal, ako mu vlhnú topánky, iba stál uprostred davu a nemohol dýchať.

Ten hlas nepočul mesiace, no vedel ho rozpoznať kedykoľvek. Nemusel sa pozrieť na osobu, ktorá sa rozprávala s rúžovovlasým mužom, no aj tak to spravil a v tú chvíľu to oľutoval.

Taehyung vyzeral prekrásne.

Jeho vlnité vlasy boli striebornej farby, bolo to niečo, o čo sa ho Jungkook pokúsil niekoľkokrát požiadať, keď bol jeho. Taehyungová pokožka bola žiarivá s náznakmi bacuľatej tváre, pravdepodobne preto lebo v poslednej dobe častejšie jedol a tiež, keď bol ešte jeho, Jungkook ho prosil o to, aby sa o seba viac staral. Jeho pery boli plné a mal na nich balzam, tiež to bolo niečo, o čo ho Jungkook toľkokrát prosil, aby robil, keď bol jeho. Bol zabalený do nadmerne veľkého svetlého svetra, a keď bol jeho, Jungkook mu toľkokrát povedal, že to miluje.

Taehyung v celej svojej kráse stál niekoľko metrov odtiaľ. No Jungkook sa nemohol pohnúť. Otvoril ústa, aby niečo povedal, ale jeho hlas bol preč a z pier mu vyšiel bolestivý vzlyk. Ďalšiu vec, ktorú si Jungkook pamätal bola, ako sa zviezol po dverách svojho bytu a plakal, až kým nezaspal.