27.júla; 2020
20:42 hod.

„Už pre mňa viac nevoniaš ako domov."

Jungkook na Taehyunga hľadel a snažil sa pochopiť, čo hovorí. Slová sa mu však nedostali do hlavy a Jungkook naňho aj naďalej hľadel bez toho, aby niečo povedal.

„Pamätáš si na moje narodeniny? Pred dvoma rokmi?" spýtal sa Taeyhung, keď si všimol, že Jungkook neodpovedá. A neodpovedal aj naďalej, len trochu sklonil hlavu.

„Požiadal som ťa, aby si sa nezmenil," povzdychol si Taehyung a otočil sa, pretože nechcel vidieť, ako bude Jungkook vyzerať, keď to pochopí.

„Ráno si odišiel, aj keď bolo mojím želaním stráviť deň ako normálny pár," povedal Taehyung a hľadel na kyticu kvetov, ktoré mu dnes Jungkook kúpil. Boli krásne, bielej, červenej a fialovej farby. No do ich vzťahu sa nehodili.

„No, uvedomil som si, že my nie sme normálni. Myslím tým, že ty zabíjaš ľudí len tak pre zábavu a aj napriek tomu som sa do teba zamiloval. A aby som bol úprimný, myslím si, že to bol dokonca hlavný dôvod, prečo som sa do teba zamiloval... vlastne som sa do teba zamiloval kvôli tomu, čo si robil. Voňal si ako krv a smrť, to ma priťahovalo... chcem tým povedať, že mi bolo dobre, keď si bol preč. Miloval som, keď si mi mohol chýbať, pretože som vedel, že sa vrátiš, pretože si bol šialenec, do ktorého som sa zamiloval."

Jungkook prehltol a všimol si, ako sa mu chvejú ruky. Ústa však neotvoril a mlčal, takže Taehyung pokračoval.

„Takže som ťa požiadal, aby si zostal taký, aký si. A urobil si presný opak toho, o čo som ťa žiadal," povedal Taehyung a vytrhol z ruže jeden okvetný lístok. „Tak prosím. Ak chceš, aby sme sa vzali a strávili spolu zvyšok nášho života, prestaň sa správať, akoby si cítil nutkanie byť so mnou celý zasraný čas."

Keď sa Taehyung zmienil o možnosti, že sa nevezmú, niečo sa v Jungkookovi zlomilo. Ešte raz prehltol a potom sa natiahol, popadnúc Taehyunga za boky a otočiac ho, takže blondiačik bol nútený sa naňho pozrieť.

„Chceš, aby som bol zlý? Chceš, aby som sa správal ako šialenec?"

Taehyung takmer zastonal nad Jungkookovým tvrdým zovretím okolo svojho pása, no prehltol a prikývol. Jungkook zastonal a zdvihol do vzduchu, nesúc ho preč z bytu.

„K-kam to ideme?"

„Sklapni, anjelik," zavrčal Jungkook a jednou rukou otvoril dvere iného bytu, dávajúc pozor, aby Taehyunga nepustil. Taehyung ten byt nespoznával.

Jungkook naraz zatvoril za nimi dvere, Taehyung počul z jednej z miestností tlmené výkriky a zmätene sa na Jungkooka pozrel. No čiernovlasý muž to nevidel, pretože bol príliš zameraný na chôdzu smerom k zvukom.

„Máš pravdu, mal by som sa vrátiť k svojmu starému ja. Bože, ani si nevieš predstaviť, aké ťažké bolo potlačiť potrebu zabíjania. Ale držal som sa celé týždne. Vieš, anjelik, vlastne som sa snažil zmeniť. A fungovalo to, však? Myslím si, že si si všimol zmenu môjho správania. Ale zrejme to nedopadlo tak, ako som plánoval... aké smutné. Snažil som s tebou tráviť čas a miesto toho sme tu."

Jungkook položil Taehyunga na nohy a otvoril dvere. Než stihol Taehyung niečo povedať na jeho slová, bol vtlačený dovnútra miestnosti a oči sa mu stretli s ich susedom. Muž sedel na stoličke, zviazaný a so zapchatými ústami. Taehyung videl strach, ktorým mal naplnené oči.

„Zabi ho."

Taehyung zamrzol. Slová sa mu ozývali v hlave, miesiac sa z tlmenými výkrikmi suseda. Sekundy plynuli a Taehyung stále čakal, kým sa Jungkook nezačne smiať. No nestalo s atak a Taehyung konečne pochopil, že to Jungkook myslí vážne.

„K-kookie, j-ja.-"

„Povedal som, zabi ho."

Taehyung na chvíľu zatvoril oči a modlil sa, aby sa prebudil z tejto nočnej mory. Priznal sa Jungkookovi a nakoniec mu povedal o svojich pocitoch. A áno, chcel, aby sa znovu zmenil. Ale Jungkook ho nikdy nežiadal o to, aby niekoho zabil. Pretože mohol byť zamilovaný do muža, ktorý to robil, no to neznamenalo, že je rovnako skazený ako Jungkook. Nie?

„Jungkook, nemôžem niekoho zab-"

„Chcel si, aby som bol zlý, anjelik. Tu ma máš, chcem, aby si sa zbavil svojej nevinnosti. Tak ho zabi. Nebudem to znovu opakovať."

„Nežiadal som ťa, aby si bol bezcitný, Jungkook."

„Nie som bezcitný, anjelik. Milujem ťa, pamätáš? Urob to a budem vedieť, že ty mňa miluješ tiež."

„N-nemôžeš... prosím, Kookie, nenúť ma to urobiť."

Taehyung sa rozplakal. Bez ohľadu na to, ako veľmi Jungkooka miloval a najmä jeho šialenú stránku, nemohol byť ako on. Nemohol byť vrahom. Preto Taehyung znovu otvoril ústa, aby presvedčil Jungkooka, že ho miluje aj bez toho, aby musel niekoho zabiť.

No naraz Jungkook stál hneď za ním a do ruky mu vtisol nôž. Blondiačik mohol cítiť na pokožke horúci dych svojho milenca a pomaly sklonil zrak, uvedomiac si, že ten nôž sa pravdepodobne nepoužíval v kuchyni. Bol takmer taký dlhý ako jeho ruka a Taehyung cítil, že každú chvíľu omdlie.

„Nemiluješ ma, Tae?"

Než Taehyung dokázal zareagovať, Jungkook ho postrčil k susedovi. Vtedy to už Taehyung nevydržal.

Jedným rýchlym otočením sa dostal z Jungkookových rúk a zdvihol nôž. Ruky sa mu chveli, no Taehyung ho nasmeroval k Jungkookovej tvári. Pomaly, tak pomaly, že sa takmer nehýbal, ustupoval, až kým chrbtom nenarazil o dvere.

„O-opúšťam ťa, Jungkook. Nesleduj ma inak poviem o t-tebe polícií."

S tým si Taehyung rýchlo zložil z prsta prsteň a hodil ho Jungkookovi pred nohy, než opustil miestnosť a potom aj budovu. Len čo dorazil na hlavnú ulicu, pustil nôž a bežal preč. Nevedel, kam uteká, no nezaujímalo ho to. Stále utekal preč, ďaleko od domova a svojej životnej lásky.