18.júna; 2020
18:43 hod.

„Anjelik? Anjelik, musím sa s tebou porozprávať."

Taehyung krájal zeleninu na večeru, no keď započul Jungkookové slová, nôž sa mu vyšmykol z prstov a on sebou trhol, keď kov dopadol na podlahu.

Posledné mesiace si od Jungkooka držal odstup, pretože na tom trval. Pravidelne zostával doma a zriedkavo chodil von. Taehyung nechápal, prečo to robil. Nerozumel, prečo sa zdá, že si Jungkook užíval tráviť s ním čas, zatiaľ čo Taehyung nie. Naozaj sa mu nepáčilo tráviť toľko času s Jungkookom. Aby bol úprimný, nenávidel to.

Aj keď sa to Taehyung snažil skrývať, po toľkých mesiacoch si bol istý, že si Jungkook všimol jeho nepohodlia. Alebo možno dúfal, že si to jeho milenec všimne.

Takže, keď ho Jungkook požiadal o to, že sa chce porozprávať, Taeyhung automaticky predpokladal, že sa chce rozísť. A nebol na to pripravený.

„N-nemôžeme sa porozprávať neskôr. Som zaneprázdnený, uh, varením," zamrmlal Taehyung. Keď Jungkook neodpovedal, Taehyung si myslel, že odišiel, no potom zozadu pocítil okolo seba dve ruky.

„Nemyslím si, že by sme mali od tohto rozhovoru utekať, anjelik. Obaja vieme, že niečo nie je v poriadku. A snažili sme sa to celé mesiace ignorovať, však? Ale keď si uprostred noci odišiel z postele, počul som, ako v kúpeľni plačeš. Anjelik, láme mi to srdce," zašepkal Jungkook.

Hovoril potichu, no pery mal pritlačené k Taehyungovmu uchu, aby ho počul. Taehyung musel prehltnúť, pretože Jungkook neznel smutne alebo rozrušene. Miesto toho hovoril vyrovnane a to Taehyunga bolelo viac, než ako keď naňho kričal.

„N-neplakal som," odpovedal Taehyung a cítil, ako sa mu Jungkook usmial do vlasov.

„Prečo mi klameš, anjelik? Nič nie je zlé na tom plakať. Ja len... p-prečo sa so mnou nerozprávaš?" Jungkookov hlas sa nakoniec zlomil, no aspoň dokázal zadržať slzy.

„J-jungkook," vydýchol Taehyung a to bolo všetko, čo Jungkook potreboval k tomu, aby sa rozplakal.

„T-tae, anjelik, p-prosím. Mám pocit, že ťa strácam. S-si tak ďaleko, že si sotva môžem vedľa teba sadnúť, keď sa objímame. P-prečo? Č-čo som urobil? Povedz mi, prosím, ako to môžem napraviť," zašepkal Jungkook a uvedomil si, že kľačí na kolenách s rukami omotanými okolo Taehyunga.

Taehyung sa so širokými očami pozeral na čiernovláska. Ako bolo možné, že Jungkookovo pokojné a bezcitné rozprávanie sa zmenilo na plačúce?

„Anjelik, prosím!" zavzlykal Jungkook a zovrel Taehyungovú ruku, keď mu jeho milenec neodpovedal. „Povedz mi, čo mám robiť!"

Pomaly, akoby bol v tranze, si Taehyung tiež kľakol, takže pred ním sedel tvárou v tvár. Oslobodil svoje ruky z Jungkookovho zovretia a jemne ho pohladil po líci.

„Milujem ťa, Kookie," povedal Taehyung a nič viac. Iste, konečne mu chcel povedať pravdu. Musel sa priznať, musel mu vysvetliť, ako sa mu nepáči jeho nové správanie. Možno aj to, ako ho pomaly, ale isto prestáva milovať.

No nemohol ublížiť tomuto mužovi. Nie teraz.