22.jún; 2019
22:52 hod

Keď sa v ten deň Jungkook vrátil, ticho otvoril dvere od bytu. Na pár sekúnd zaváhal. Čo ak ho Taehyung nechcel vidieť?

Celý deň zabíjal, len aby naňho nemusel myslieť. Ale pamätal si, že ho to každou sekundu bolelo. Kedykoľvek Jungkook zavrel oči, Taehyungové slová mu zvonili v ušiach on mal potrebu znova udierať, strieľať alebo bodať, len aby neplakal.

Jungkook si nedokázal predstaviť, že by svojho anjelika stratil.

Bál sa, že bude čeliť Taehyungovi, bál sa, že blondiačik o tom všetkom premýšľal a chcel sa s ním rozísť. Jungkook prehltol strach a vstúpil do bytu. Bez ohľadu na to, čo si Taehyung myslel o ich vzťahu, nemohol utekať, nemohol utiecť od rozhodnutia.

Byt bol v tichu, v Jungkookovi panika narastala, keď cítil, že ho Taehyung opustil. Bez rozlúčky. Nič horšie si nevedel predstaviť.

„ANJELIK!" zakričal Jungkook, keď sa dostal zo svojich myšlienok. Bežal z miestnosti do miestnosti a hľadal Taehyunga, ale nenašiel ho. Potom, skontroloval spálňu, našiel Taehyunga, ktorý bol schovaný medzi prikrývkami a vankúšmi, ospalo si pretrel oči.

„J-jungkook?"

„Bože môj, anjelik!" vydýchol si Jungkook a objal ho. „Myslel som, že si odišiel."

„Hm, čakal som na teba," zašepkal Taehyung ospalo. Keď vdýchol vôňu krvi na Jungkookovi, usmial sa a tvár si zaboril viac do jeho krku.

„Tak si mi chýbal, Kookie," zamrmlal Taehyung do Jungkookovej pokožky, ktorý len časť toho rozumel.

Taehyung chcel predsa, aby odišiel, však? Kričal na neho, prinútil ho ísť. A teraz tvrdil, že mu Jungkook chýbal? Dávalo to zmysel?

„Anjelik, nerozumiem..." Jungkook začal, pretože naozaj nerozumel, čo sa deje v hlavičke jeho priateľa.

Ale Taehyung len pritlačil svoje pery na tie Jungkookové, aby ho umlčal, pretože nemal odvahu, aby mu povedal o dôvodoch, pre ktoré to všetko spravil.

A nepovedal mu o tom celý rok.