20.marec; 2021
7.12 hod.

„Anjelik!"

Na moment Taehyung nevedel, čo mal robiť. Teraz stál vedľa zatvorených dverí, pozrúc sa na Jungkooka a snažiac sa dostať zo svojho stavu, vôbec nereagoval.

Jungkookov hlas počul pred týždňom, predtým jeho hlas mesiace nepočul. Ale v tento moment mal pocit, že Jungkookov hlas nepočul celé desaťročia, preto nevedel, čo robiť.

To slovo, bolo plné emócií, podľa Taehyunga najvýznamnejšie slovo, aké počul. Hoci bol zvyknutý, že ho Jungkook takto volal, teraz nebol nikdy šťastnejší, keď to započul.

„Tae, anjelik..." Jungkook zašepkal, Taehyung v jeho hlase počul všetku bolesť, ale aj prekvapenie, taktiež vášeň a niečo, čo Jungkook vždy používal, keď Taehyungovi hovoril ako veľmi ho miluje.

Napokon sa jemne usmial.

„Ahoj, Kookie."

Jungkook si zahryzol do pery ako moc sa zachvel, Taehyung si všimol slzy, ktoré mu tiekli po Jungkookovej tvári.

„Neplač, ak budeš plakať, pôjdem preč."

„Nie, nechoď. Prosím, anjelik... Čakal som tak dlho," prehovorilo kamžite Jungkook a zotierajúc si slzy.

„Ja..." začal Taehyung a posadil sa na stoličku oproti Jungkookovi,„snažil som sa navštíviť ťa, ale nastali komplikácie. Nehovoril ti dôstojník, že chcem ťa vidieť?"

Jungkookov výraz sa zmenil, aj keď sa díval na jeho krásnu tvár, v sekunde z neho sršala zúrivosť. Niekto od neho držal Taehyunga, nikto nemal dovolené brániť stretnutiu medzi ním a jeho anjelikom.

„Nie, kto to bol?"

Taehyungovi prešiel po chrbte mráz, keď videl, ako sa mení Jungkookov vzhľadna niečo temné.

„Neviem, dnes tu nie je," odpovedal Taehyung a vyhýbal sa jeho pohľadu.

„No, nehovorme o tej špine," prehovoril Jungkook a usmial sana Taehyunga, akonáhle jeho temný pohľad zmizol, „som rád, že si ma znova navštívil, anjelik."

Taehyung sa začervenal a začal sa hrať s lemom košele, aby savyhol Jungkookovmu intenzívnemu pohľadu.

„Kúpil si mi kvety?" opýtal sa Jungkook, hlavou mykol ku kvetom, ktoré Taehyung držal v pravej ruke.

Ten sa pozrel dole, otvoril ústa, aby povedal nie, ale nemal dôvod klamať. Prikývol a kyticu položil do stredu stola.

„Biele kvety si nezaslúžim."

„No vieš, k čiernym je náročné sa dostať."

Obaja stíchli, Jungkook nedokázal zniesť tú tupú bolesť nahrudi.

„Je k tebe dobrý?"

Taehyung sa naňho zmätene pozrie.

„Kto?"

„Ten s ružovými vlasmi. Videl som vás spolu v Soule, pred týždňami..." prehovoril Jungkook, toto bolo prvýkrát, čo sa na Taehyunga nepozeral.

Jungkook si uvedomoval, že sa takto chovať nemôže, no nedokázal si pomôcť, bol ním posadnutý. Bol to jeho striebrovlasý chlapeca on ho aj teraz chcel ochraňovať.

„Och, ty myslíš Jimina! Nie, on nie- myslím, samozrejme, je ku mne dobrý, lebo je to môj najlepší kamarát. Nie je môj priateľ," vysvetlil Taehyung a Jungkook prehltol. Bolo dobré, keď niekto naňho dával pozor, keď nemohol on.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?"

„Samozrejme."

„Môžem ťa pobozkať?"