4.február, 2021
17:39 hod.

Obloha bola sivá, slnko sa skrývalo za temnými mrakmi a bolo len otázkou času, kedy začne pršať. V meste fúkal mrazivý vietor a žiadny obyvateľ neopustil svoj dom po celé hodiny. Ulice boli prázdne, vonku nebolo živej duše. Celé mesto čakalo za oknami, aby mohla vypuknúť búrka. Všetci až na jedného muža s kapucňou v čiernom obleku.

Sedel v parku na lavičke a pozoroval fontánu bez toho, aby aspoň raz žmurkol. Studený vietor sa pohrával s jeho čiernymi vlasmi a trápenie mu poslal až k chrbtu, no ten muž sa nezachvel. V skutočnosti bol šťastný, že naozaj cíti aspoň niečo, pretože sa cítil bezcitný celý týždeň. Muž si pomaly vyhrnul rukávy bundy, aby ho vietor mohol bičovať po nahej koži.

Pred mesiacom by očakával dážď s nadšením, pretože nebolo veľa vecí, čo miloval viac ako dážď. No dnes muž dúfal, že bude premočený od vody. Chcel sa utopiť v tonách studeného dažďa, aby sa opäť cítil živý.

Keď sa mraky nakoniec otvorili a v diaľke boli počuť prvé hromy, muž vzhliadol a pozeral na tmavé oblaky, až kým mu na ľavú stranu tváre nespadla prvá dažďová kvapka.

Zatvoril oči, aby sa mu do nich nedostal dážď, zaklonil hlavu a čakal až mu dažďom úplne nasiakne oblečenie a vlasy.

Vietor bol silnejší a vial dážď do mužových vlasov, takže mu voda tiekla cez krk, do obleku a premočila mu košeľu, až kým ju nemal prilepenú na koži. Onedlho tiekol dážď cez mužovu tvár, kvapkajúc mu z obočia, a keď si olizol hornú peru, ochutnal dážď zmiešaný so slanosťou jeho sĺz.

Muž sa užasnuto dotkol svojich pier dvoma prstami a pod vlastným dotykom cítil svoju studenú pokožku. Nevšimol si, že začal plakať a útecha toho, ako je stále schopný prelievať slzy ho rozosmiala.

Nikto nepočul jeho smiech, bol sám. Zvuk znel utrápene a mesto trpelo s ním, zatiaľ čo dážď dopadal na muža.