,,Rebecca, musíme sa porozprávať."

Zatiahol ma na našu lavičku.

Kráčala som po chodníku a on ma zrazu strhne k parku.

,,Musel som."

,,To je tvoje vysvetlenie?"

,,Nie, samozrejme, že nie."

,,Tak mi to vysvetli."

A povolila som svoju masku, zosadila ju z tváre. Všetok smútok, hnev, deprimovanosť... Všetko sa nakopilo.

A to ho poznáš pár dní.

,,Chcel by som. Ale toto je väčšie tajomstvo, než dokážeš uniesť. Než dokážeme uniesť."

Mala som odísť a nechať ho so slovami: ,,Tak sa ozvi, keď sa uráčiš mi to vysvetliť."

Ale namiesto toho som ho silno objala.

,,Neviem čo to je, ale... Chcem ťa pochopiť. Chcem ťa spoznať."

Zavládlo ticho a potom mi objatie opätoval.

,,Aj ja."

Možno sa mi to iba zdalo.

Možno.

To však navždy ostane jeho tajomstvom.